ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Et fortasse laboriosum non est homini relinquere sua; sed valde laboriosum est relinquere semetipsum. Minus quippe est abnegare quod habet; valde autem multum est abnegare quod est.“ (S. Gregorius Papa, homil. 32. in evang, n. l.) — Majetok som nemal, zlato-striebro tiež nie, lásku k životu tiež nie; zanechal som teda svoju nespokojnú dušu, svoje smädné a roztúlané srdce, úfajúc, že zanechám aj seba. Bolo by hodno hľadať pramene, kde sa začínal pre mňa svet fádny, kde som sa unavil a vyčerpal, že som nemal žiaden zmysel pre to „abnegare quod est“. Akými cestami išli moje šarkany a na akých tátošoch som išiel za nimi ja? Vlámať som sa chcel do neba a kradnúť, preto som nechcel mať nič svojho, iba tú kleptomániu nebeskú. Veľmi som sa chcel zmocniť pokladov nebeských, či po dobrom, či po zlom. Veľký je Boh, preto som chcel mať veľa. Čo mne bolo vzdať sa dačoho na svete? Čo mne bolo zrieknuť sa radosti svetskej, aby som obsiahol radosť nebeskú, keď na svete som nemal dosiaľ žiadnu radosť? Akými bol ohromný tento vynález Boží: nahý prísť na svet a nahý z neho odísť. Nezáležalo na tom, čo by som tu ešte získal a čo stratil. Vkradnúť sa k Bohu ako zlodej, prísť tam nepovolane i bez vizitky a bez pozvánky, a teraz i tam tak trochu povyvádzať kadečo, odtiaľ krik robiť a pobudiť tunajších spáčov, pošarapatiť aspoň, to tiež nebolo nelákavé, aby som neostal nečinne hlivieť, ale aby som sa pripravoval zas na nový odchod pre korisť, ktorá sa zdala byť sľubnou. A šiel som za mnícha. Teraz hádajte, či som sa sem vlámal svätokrádežne, či z milosti a hodne! Ja vám hovorím: lepší je Boh od sto kňazov, hovorí sa; ale v dejinách kráľovstva nebeského nájdeme veľa podobných prípadov. Šavel do Damašku, Mária Magdaléna, Zacheus, lotor Dismas, stotník Longinus, sv. Augustín a iní, ktorí by boli istejšie rátali na iné dobrodružstvo vo svojom živote, len nie na milosť Božiu. Kto zo spomenutých sa starostlivo pripravoval na tento zásah Boží? Čo mám povedať o Šavlovi, keď šiel do Damašku? Myslím, že viac Bohu záležalo na vyvolení osôb, ako osobám samým. Môžeme vôbec Bohu niečo zazlievať? A môže mať pred Bohom nároky? Ani sa nepýtam, či môžeme kritizovať, alebo sa rozhorčovať, keď robí niečo Boh! Prečo nerozpráva Boh? Lebo mlčíme aj my, ale keď duša mlčí, to je niečo strašné. Máme viac rozprávať pred tvárou Božou, ako kritizovať. Len nech si nik nenamýšľa v Cirkvi svätej, že z neho rozpráva Boh, Duch svätý, okrem „ex cathedra“, lebo mnoho ľudí si vindikuje hovoriť ústami Boha všemohúceho, tak ako to chceli robiť i farizeji v Starom zákone. Nestratil som vieru, preto som pohanený, pohanený od vlastných bratov, ktorí si myslia, že službu preukazujú Bohu, keď ma za moju vieru hanobia. Nemám vieru od ľudí, ale od Boha, a už mlčte, nekritizujte! Duše nečisté! Povaľači a dromedári cirkevní! Diabolskí závistníci, bruchá vypasené! Zemeplazi ohavní! Čierni dediční zaťaženci! V živote ste pohrdli milosťou Božou, bodaj ste hynuli bez nej, bodaj ste hnili zaživa, váš hnusný jazyk nech sa vám vykrúti v ústach a nakoniec nech vás vyhodia na smetisko psom ako poloskapatých. Aj napriek osočovaniu a intrigánstvu som ostal silný a neochvejný. Boli by ma chceli vidieť v pazúroch diabla čierneho, a ja som mal odvahu ísť cez tieto zdochliny bez plaču a nemajúc pokoja, zachoval som si vieru. S prasatami som musel žiť a obcovať nie tak, ako sa modlíme: „… verím v svätých obcovanie…“ V najhlbšom zmysle som bol sotený do pekelných múk, donucovaný som bol vzdať sa Boha na ceste k svojej smrti. Kto vypočíta búrky, za akých som sa zobúdzal, kto premeria vody mora slaného, v ktorých som bol utopencom s jedinou túžbou: nájsť breh!

Keď som sa vrátil z vojenčiny a prišiel som do kláštora, nebolo to zaklopanie na bránu nebeskú, nebolo to zakotvenie pred vrátami neba, pretože som prišiel do poníženia, a to ešte do akého poníženia! Nádej na opravdivé pookriatie zo stránky duševnej rozpŕchla sa po mojej Golgote, tak som žíznil ako Kristus na kríži, špongia, naplnená octom a žlčou a podávaná ústam toľkých generácií, bola priložená k mojim perám a natískaná so všetkou horkosťou. V dvadsiatom prvom roku veku svojho nevedel som, čo je láska, okrem lásky toľkých Judášov, ktorých bozky boli smrtonosnejšie ako sama vražda. Nová cesta umučenia sa začala. Takto do raja? Áno, a napriek tomu a práve preto! Nový bojovník na scéne, ktorú maľovali druhí odvážlivci predo mnou, nový herold dobrovoľníckej smrti prináša vám zlomok opustenej a mlčanlivej tváre, ktorá ide odhodlane v ústrety svojho bezútešného zajatia, ale hrdo a bez prestania, aby bolo dovŕšené dielo mojej bolesti, aby bol preplnený kalich, ktorý som tu musel prijať a piť. Kľučka na dverách raja je nepozlátená z tejto vonkajšej strany; chytím ju, zavreté je, klopem, neodpovedá nikto; nám dvom, tebe, sfackaná moja tvár, a mne, poopľúvanému, neotvoria ešte na hostinu, lebo tma a blen je na viečkach našich hrozných.