ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V mladosti sa veľmi ľahko stratia dni bez radosti, alebo sa navracajú neskoršie späť a sú nekonečne dlhé ako obloha nebeská. Pozoruješ, že si málo žil, že si málo bol dieťaťom, kým iným deťom dlho, veľmi dlho to trvá; u teba sa to vari iba začalo a nepotrvalo to vôbec nič. Pozerám, ako to bolo v mojom prípade. Bol som deckom vyziabnutým zimou i biedou, bol som nerozmaznávaný, a dnes sa pýtam seba: prečo? Bola to moja povaha? Bol to môj vzhľad, ktorý ma nepustil k ľuďom, aby ma mali radi? Nemal som naozaj radosti ako decko. Ten chlapec vskutku nemá nič, hovorievali o mne ľudia, ktorí ma nevideli sa hrávať, nevideli moje hračky, mojich kamarátov, nevideli ma na hriskách, na ulici, pri potoku; nikto ma neoslovil, ani len meno mi nevedeli. Mal som rozum? Vedel som rozmýšľať? Tie deti, ku ktorým sa nehlásili ani vlastní rodičia, nenaučili sa milovať ľudí, zatrpknutosť im ostala navždy vtlačená do tváre. Takých detí sa nesmierne mnoho potuluje po svete, detí bezprizorných, špinavých a otrhaných. Na čo mám myslieť? Na hriech tých, čo nás nevedeli milovať nikdy. Deti biť pre ich detstvo je neodpustiteľná vina. Biť pre zlomyseľnosť a zlosť — to je dobré, ale biť dieťa za to, že je dieťaťom, je hriech, ktorý neodpúšťame. Mnoho ma bili doma. Začo? Zato, že som niekedy bežal do poľa, niekedy som sa odtiaľ neskoro vracal, niekedy som si vymyslel hry sám pre seba, a to bolo všetko. Zaslúžil som si mať rodičov? Boli to vlastne rodičia? Krkavci, zamilovaní do seba, smilníci nehanební; my sme mohli podochnúť, a ešte nás týrali za nič iné, len za tú sadistickú radosť, že môžu svoje deti mučiť. Nebolo ako plakať, iba tak, ako lane, keď zaspávajú, plačú. Bolo treba utekať do húštín, skryť sa do úplného plaču. Koľko ráz mohli počúvať ľudia okoloidúci, ako stoná, plačom sa ozýva, tá strana od vrbín. Siroty, roztratené po vrbinách, vzlykali, a býval to často až srdcervúci obraz: dieťa, skoro nemluvňa, v hlbokej húštine usedavo narieka a uteká od každého, kto by ho bol chcel vidieť a poľutovať, lebo tie deti nikdy nepoznali dobrých ľudí. Spomínam si, ako som raz nevedomky naplakal na jedno miesto viac sĺz, a prišiel nejaký červík piť moje slzy. Hovoril som mu: Pi, červík milý, pi slzy siroty. Ty si môj drahý! Pi z toho, čo mi mater zlá dáva denne za nápoj, pi, a budeš vedieť, čo ja píjam, veď z tých sĺz neochutná ani tak nikto, lebo to sú moje slzy. Pi, aby si vedel, že piješ z mora nelásky ľudskej, z toho smutného nápoja, ktorý my ľudia menujeme bolesťou, pi, veď môžeš ochutnať, čo píjava moje srdce mladé. Takto som rozprával nejakému mravčekovi a nemal som celých jedenásť rokov. Inokedy som sa po plači zobudil a nejaké vtáča zobalo ma do tváre, prišlo sa vari tiež napiť mojich sĺz. - Raz som voly pásol a zaspal som pod tlakom horúceho vzduchu, lebo bolo pred búrkou. Naraz len cítim teplý dych na rukách, vstanem, a moje obidva volky mi prišli povedať, že začína pršať. Mal som veľkú lásku k zvieratám, lebo som bol tiež vari len také zvieratko, ktoré rodičia využívali na robotu a ktoré bili, i keď to chúďa malo ťarchy svojej priveľa. Akú robotu som robil? Ponajviac som musel chodiť do hory na drevo, drevo píliť, rúbať, trávu zbierať, na dvore, v maštali i v poli, potom okolo domu vždy bolo čo robiť, zadarmo som nedostal jesť a nemohol ísť ani spať.

Poviete: už vari prestaň s tými lamentáciami! Verte mi, nie je to strojené, nepreháňam, málo hovorím, priznávam sa k faktom. Hodne toho bolo, hodne bolo mojich bolestí. Ja sám som ich vytrpel. Hlavu som mával preťaženú, nemal som ju kde skloniť, sama mi padala na vlastné chatrné prsia a na srdci svojom som si ju iba ja tíšil. Koľko ráz som upadol z vlastných nôh a na kolenách, rozodretých a holých, som vliekol za sebou svoj malý tieň, až kým mi nemeraveli všetky údy.

*

Mladosť je mladosťou navždy, i keď roky zahladia chodníky nášho detstva; tá bezstarostnosť a ľahkosť dní navracia nám opäť a opäť túžbu po trávnikoch a stále snívame, ako budeme kapitánom na lodi alebo exotickým misionárom v africkom Kongu. Celé tajomstvo života je otvorené len raz pred nami: v detstve. Niet problémov, ani ťažkostí, niet prekážok, všetko je nám jasné, a čím chceme byť, tým sme hneď, lebo netreba zápasiť, netreba to dobýjať. Sladká mladosť, ten sladký krst života, ktorý prijímame z nevedomosti!

A keď začneme poznávať skutočnosti, tu sa potom začína boj o mizerné trosky z detstva, ktoré si odnášame ako neslávnu trofej pre celý život. Farby sú farbami aj ďalej, čriepky zrkadla sú čriepkami, ale my už nemáme tej moci, aby sme ich dali dohromady, keď sa nám raz rozsypali. Všetko je v minulosti, sny sa málokedy dva razy snívajú tie isté, preludy sa nám maria, ostávajú nám dve ruky, chlapsky tvrdé, a pohľad na nekonečné diaľky. Och, my bolestiví melancholici, padlí z vysokého trónu a hľadajúci svoj neistý zajtrajšok, podobáme sa sivému nebu, tak riedko obývanému, ktoré visí nad zemou a nikam sa neponáhľa! Och, trúchliví mladí chlapci! Všetko nám vyslalo raz do cesty svoje krásne úsmevy, chceli sme vymyslieť novú reč, ktorou by sme podmanili ľudí, chceli sme vynájsť taký svet, kde sa ľudia milujú, taký svet, ku ktorému by sme sa všetci blížili so vzopätými rukami a s plačom v očiach. Čo sme dosiahli? Možno sa to opýtať, ale koho? Dá nám na to odpoveď, ale kto? Ostalo teda naše dielo nedokončené v snách i v skutočnosti, ostalo detstvo nehotové.

Prečo som nemal žiadnu mladosť? Prečo som musel utekať hneď odmalička a nezastaviť sa? Prečo som musel okúsiť zápasy svojej generácie vyhodenej vlnami rieky hneď na breh, sotva sa pustila na tíšinu vody, a prečo nebol iný návrat ako do Ninive? Boli sme nepripustení k detskému plaču, ale zato tým krutejšie zbití. Boli sme nepremožení, ale nevyznamenaní hrdinovia. Každého poslali v inú stranu sveta, tá jeho strana ostala neobývaná, ach, prečože len, prečo až teraz sa dozvedáme podrobnosti mladosti svojej! Nemal som v láske nič, bol som nevrlý, cudzí ku všetkému, a ku mne bol svet cudzí. Nemal som pochopenia pre to, že ľudia sa za čímsi zháňajú, pre také motanie sa po svete nemal som zmysel. Daromnicou mi pripadalo to, že každodenný zhon zamestnáva a vyčerpáva tisíce ľudí, a všetko sa míňa z dneška na zajtrajšok. Bolelo ma to mnoho ráz, že zo všetkého napokon ľudia nič nemajú a žijú tu ako oklamaní rybári, ktorí celý deň sú v práci pri vode a nič z toho nemajú, keď nepríde šťastie. Prečo som sa veľa zarmucoval už v mladosti? Či som vedel, že mi život spod rúk prchá, a ja som nič nedostal? Prečo som nemal právo tiež na nejakú korisť zo života? Prečo som nemal dodnes práva na nejaký život? Hocijako sa vyvíjal ten môj bludársky život, ale nepredstavujte si ho ináč, iba tak, že na tomto živote bola spáchaná hrozná krivda. Kto je za to vinný? Pýtam sa, kto nesie zodpovednosť za to, že som bol len slabým chlapcom? Neprajný osud? Moja vychýlená povaha? Je tu jeden neznámy tlak, pod ktorým žijú prekliati básnici, ktorý vlieva do duší ustavičnú neuspokojenosť a ktorý dal nám iba tušiť, že taký život ľudský, tu v blate a prachu nájdený, je málo pre duše, ktoré sú veľké do šírky a do hĺbky, že dary tohto života sú pre nás ako mizerná almužna, lebo všetkého je málo. Tu sa začala formovať moja osobnosť, pod týmto tlakom a vedomím, že som prišiel vlastne preto na svet, aby som na ňom nič nenašiel, aby som na rozvalinách času nič nehľadal, aby som sa neobzeral, čo som mal získať, lebo je už po polnoci, je tma. Tma — to bol môj mladý život, keď som nenašiel vlákna, ktorých by som sa zachytil, tma a prázdnota, ktorá ma obklopila vonku, keď som stál opustený mimo domu. Nemal som nikdy domova. Uštvaný som sa vrhal hocikde pri ceste do jarku a do trávy a ani ma nebolelo, že nikdy nebudem mať svoju teplú izbu, v ktorej by som sa vyspal. Potom som už nemal v úcte žiadne krby, žiadne zakotvenia, a bol som rebelantom vo dverách do každého domu. Ako dravá zver, chytená do pasce, zavýjal som a zmietal som sa všade, kde som získal pocit, že by toto alebo ono miesto malo znamenať pre mňa nejaký prístav, lebo nebolo už miesta viac pre mňa, všade som ostal len chvíľu. Nebál som sa divých hôr a tmavých lesov, neutekal som z hlbokej noci, začal som milovať i nejestvujúce strašidlá, opustené a odľahlé diaľky som navštevoval, precestoval som celý rodný kraj, sám som sa oddával tesknotám, vrhal som sa s najväčším šialenstvom na každú márnivosť, vediac, že iné nič mi neostalo, iba vraždenie túžob a neobmedzené zúfalstvo. Už som prestal žialiť, pomaly som zabúdal na rodičov, nebolo pre mňa kamarátov, nezaobišiel som sa nikde bez zatrpknutosti. Príšerne som vyzeral, sám sebe som sa hnusil; na ťarchu som si, myslel som; čas je, aby som prevzal velenie nad všetkými obludami, aby som sa stal akýmsi kráľom oblúd — ja chiméra, ja bastard, ja idiot! Mával som dojem, že som šteňa, odhodená zdochlina, čo šíri hnusný zápach okolo seba, vzbudzoval som všade odpor a hnus, nič mi nebolo milé, nič sväté, nič veľké.

*

Veril som v Boha akýmisi komunistickými sklonmi, zdalo sa mi, že Boh je v agónii, dokrváca a svet si nájde novú vieru. Veril som v zrod akéhosi mladého Boha, lebo kto nemá nič, kto necíti, že ho Boh neopustil, verí už len takou vierou, aká mu ostala. Chcel som prilipnúť k Bohu. Zúfale som ho prosil, aby ma celkom nenechal napospas víchrom, ktoré hučali mojou biednou dušou, a Boh mi neprejavil žiaden pardon, besy zúrili ďalej, mňa uragán trhal a franfory zo mňa odnášal divý vietor na všetky strany. A predsa verím. Z krutých zápasov mladosti odniesol som si vieru vo večnosť, vieru v Boha milosrdného. Tak som sa tužil ako zlato v ohni, tento boj ma zocelil a ťažko, ťažko, veľmi ťažko som sa naučil milovať Boha, ale milujem ho tým vrúcnejšie a oddanejšie. Bol som jeho mučeníkom a oheň môj mučenícky ho obklopoval plnou žeravosťou. „Úzkosť tohto Boha neutešiteľného je niečím takým strašlivým, že anjeli, ktorí sú stĺpmi nebies, by sa zrútili v nepočetných rojoch na zem, keby zradca sa ešte len na chvíľu zdržal. Sila mučeníkov je jedno meno tohto umierajúceho Boha, a ak niet mučeníkov, nože, kde je jeho sila? Smútok a ľudský strach v láskyplnom objatí vstupujú do panstva Božieho a prastará hrozba potu sa konečne spĺňa na tvári nového Adama od počiatku tejto hostiny múk.“ (Léon Bloy) Takto ma Boh presviedča, že trpíme už dvaja na svete, Boh a ja, ale veľký Mučeník nepremenil svoje meno ani pod tieňom múk Božích a posvätí krv večne umierajúceho.

Boh bol veľký v mojich očiach od mladosti. Preto ešte v útlych rokoch ma okolnosti vohnali do takzvanej „božej tmy“ a ja som nemal sily vzdorovať, nechal som sa viesť akousi tajnou mocou až za portu kláštora, aby som potom celý život neodvolateľne položený na patenu s obetným Baránkom sedel pri ústach mystérií, kde s vášňou mučeníckou nechávam odtekať krv svoju, a predsa stávam sa tým viac človekom, aby som mal svoj úplný zemský podiel na svete, aby som sa nestal nepravým svätcom. Išiel som. Nebanoval som nikdy, že som kňaz, ale cirkevnú diktatúru zavrhujem. Zavrhujem zastieranie skutočnosti, pretože jedinou normou cirkevnou je — tuším — nie blahobyt po smrti, ale blahobyt na zemi a musí sa prijať všetko, čo cirkevná disciplína, k tomu ešte zastaraná, nám predkladá; nemôžeme konať vždy ako ľudia, nemôžeme slobodne konať — o to ide. Nech nám hovoria o krásach večného neba, ale nech nám na chvíľku dovolia tvrdiť, že i tam sa máme dostať len ako ľudia normálni, to jest žijúci tak, ako nás Boh stvoril a sformoval, a nie ako nejaké výstredné monštrá. Teoreticky i v duchu, v disciplíne evanjelia je krásne žiť, lenže skutočnosť a evanjelium sú na míle od seba. To nie je prázdne, frázovité kritikárenie najvyšších inštitúcií Krista Pána, to je hlas jedného volajúceho na púšti, aby pripravovali cestu Pánovi, a cestu nik nepripravuje. Mňa to nemá bolieť? Poviete: reformuj seba samého najprv ako sv. František, a potom káž. Veľmi rád to urobím, keď raz pocítim, že mám na to zvláštnu milosť Božiu. Zatiaľ len rozlišujem vieru v Boha a Cirkev — povedal by som — nebojujúcu. Veď mi povedzte, prečo sme prehnití? Prečo sme všetci kňazi akísi prežití? Toľko je nás, a nič nerobíme. Prečo sa nevieme sväto a apoštolsky zapáliť za rozšírenie slávy Božej na zemi? Kde je ten môj veľký zelus prvých kresťanských vyznávačov a mučeníkov, ktorých stravovala toľká horlivosť, že z ich ducha vzklíčila ríša svetová? Darmo sa ja sám pýtam, keď ma premohli škrupule mojej neuveriteľne mŕtvej mladosti. Dnes vidím iné dieťa v sebe, ako bolo vo mne dieťa detstva. Ináč vnímam, ináč verím, ináč vyznávam. Že sme my kňazi opovrhovaní, že som ja opovrhovaný, to je jednoduché, ako bolo jednoduché, že Kristom opovrhovali, ale prečo má byť Cirkev svätá, dielo Božie, opovrhované? Prečo sú oči sveta slepé a nehľadajú svoju spásu? Ach, ja slabé dieťa Božie, ja malý Boží bojovník, dnes vidím, ako ináč som videl kedysi, lebo každá doba má svoje oči, s ktorými neostáva iné, len boriť sa ďalej, zápasiť o nové svetlá.

*

Strašná obžaloba proti mne, neodpustiteľný hriech tých, čo prekrútili a zneužili plány Božie, ktoré Boh s človekom mal, keď ho stvoril človekom. Koho teda obviňujeme? Len seba samých. Nemali sme a nemáme dosť sily zakričať, že čo je pred ľuďmi vysoké a veľké, ohavnosťou je pred Bohom. Kristus bol revolucionár, ktorý sa vzbúril proti farizejom, proti cirkvi Starého zákona, Kristus preháňal tyranov, stŕhal z tvárí židovských kňazov masku, brojil proti nadutosti a falošnosti, odsúdil mocných tohto sveta, ujal sa malých ľudí, pohanených, zaznávaných a odsudzovaných.

Aj za týchto okolností mi teda neostávalo nič iné, iba dať sa zviesť a dať sa pomazať za sluhu Pána. Dozvuky mojej mladosti sa končili raz pred dvadsiatimi, raz pred desiatimi rokmi, alebo sa skončia po mojej šesťdesiatke. Čo determinuje mladosť, je nálada. Ale moju mladosť determinovala opustenosť, skleslosť a smútok. Býval som ako chlapec roztopašný zo samého vzdoru. Neviem, prečo práve i do kláštora ma zahnal tento zlý vzdor, a neviem, či i Pánu Bohu neslúžim tiež len zo vzdoru, ktorý často pociťujem k mŕtvemu svetu, ktorý nemá žiadnu účasť na mojej biede. Slovom, bol som zanovitý a potuteľný, keď som mal nechať svoje chlapčenstvo, keď som sa mal stať mužom. G. Papini pýta sa seba samého: Hotový človek? Odpovedal by skôr nie, ako áno. Ani ja neviem, kedy som bol hotovým dieťaťom, hotovým chlapcom, hotovým mužom, a neviem, ako sa to stáva: hotový človek. Nevravte, že som snár a vizionár, viem si vážiť maličkosti aj veľké veci, ľudí si rád vypočujem, plním všetko, čo mi povinnosti kážu. Ale bolo tu odpočiatku niečo, čo ma mučilo a zabíjalo. Mnoho som prišiel na svet hľadať a veľmi som chcel milovať mladosť. Sklamal som sa, sklamal ma život vonkoncom a prechádzal som už len ako troska.

Čo dovŕšilo moje zrútenie? To, že mňa a mojich súrodencov nemali v láske naši rodičia. Vtedy som sa pomodlil akúsi bohorúhavú modlitbu a vzdal som sa. „Teraz prepustíš, Pane, mučeníka tejto mladosti, ktorý sa vzbúril proti životu; lebo oči moje nevideli žiadne svetlo, ktoré malo vzísť na nebi mojich mladých rokov; teraz vyvŕš na mne, Pane, svoj hnev, aby ma nenašiel nik ináč ako v biede a ponížení, lebo som prestal veriť v útechu ľudskú; poznač ma ešte znamienkom kliatby Tvojej, aby čelo moje zachmúrené nikdy nešlo v ústrety slnku nebeskému!“