Zlatý fond > Diela > Mladosť z očistca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Mladosť z očistca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 188 čitateľov

Po vysviacke na kňaza

Po vysviacke bol som veľmi horlivým kňazom. „Zelus domus Dei comedit me“ — Duch svätý býval vo mne. Z omše som mal radosť, v modlitbe som bol zabraný a dlho som presedel vo svätých rozjímaniach. Pekné a vznešené je byť dobrým kňazom. Milovať Boha a počuť ozvenu lásky Božej — to je nezaplatiteľné pre takú strhanú dušu a pre také rozboľavené srdce, aké som ja mal. Na chvíľu dobre bude vrhnúť sa na túto korisť Boha hodenú mi nebom samým pod nohy, aby som si ju vzal. A keby tá chvíľa bola večná a nepremenlivá a keby som mal vždy horlivosť novovysvätenca, dobre by bolo. Naozaj som bol dobrým kňazom a chcem ním byť do smrti. Hriechy tých, čo ma pokazili a ešte aj pošpinili, poznajú sa až v Údolí Jozafátskom pred tvárou Sudcu kňazov i nekňazov. Tieň hriechu sa zvalí na dlhý zástup krívd, ako sa zvalil tieň Judášovej šibenice na všetkých, čo zradne sa blížili ku Kristovi; týmto tieňom poznačí vás, ktorí ste ma po judášsky bozkali, chcejú zachraňovať spráchnivenú éru farizejov, lebo — prosím — aj ja som mal Krista a vo mne žil. Nemilosrdnosť žiadam od Teba, Kriste, nemilosrdnosť pre všetkých, ktorým len vlastná strojená a nepravá nábožnosť bola bohom a ktorí idololatricky slúžili sebe samým, keď ma deptali!

Nie tu sa začínala moja cesta bolesti kňazskej, keď som videl, že ani my, bratia Ježišovi, nie sme poznaní po láske. Keď som prvý raz pomyslel, že pôjdem za kňaza, bolesť ma zachvátila. Ako ja môžem byť poslom radosti na svete, ja, ktorý som od mladosti niesol ťažké bremeno a srdce vo mne nežilo od úderov a od bolesti! Bál som sa o to, čo bolo, a bál som sa i o to, čo ešte nebolo. Vtedy sa vlastne začínala cesta mojej bolesti kňazskej. Nevedel som zahodiť štít ľudského života. Nevedel som zaň ani bojovať. Nebolo mi nič také drahé, nič také sväté, ako ignorovanie „vysokých“ mét. My sme slabí. Koľko ráz som dôverne šeptal Ježišovi: Drahý, ako Ťa veľmi ľúbim. Hovorím Ti to vždy, a po každý raz sa mi zdá, že Ti to vravím po prvý raz s novým citom, s väčšou láskou. Prežívam často roztúženie, ako krásne by bolo aj život všade a hocikedy obetovať za Teba, môj Ježišu. Veď život takýto rozbitý, ako je môj, hodno je kedykoľvek stratiť. Časom zmietam všetko, čo by chcelo zatriasť pilierom vernosti k Tebe. Nepochybuj o mne! Ja som vložil v Teba všetku vieru. A ja hľadám, Ježišu, Tvoje oči; v nich nájdem vyrovnanie toho smutného života, hľadám svojím krvou podliatym zrakom Teba, aby si ma navštívil polomŕtveho. Hrdý ako céder libanonský stál som neraz pred oltárom v „memente vivorum“, pery sa mi pohybovali, a slová modlitby som nehovoril, len prečasto som upadal do mĺkvej kontemplácie, aby som si pripadal dosť silný pri pohľade na dlhé rady živých, na ktorých mám spomínať. Verte, že som sa skrúšene modlil, ako sa modlia zamilovaní. Nenávidel som a vrúcne miloval. Nemal som právo vracať sa k milým, ak som nejakých mal, lebo som sa modlil ako Kristus za Židov, ale ja som sa modlieval rovnakou mierou i za Kainov i za Ábelov. Zem bola v smútku, zem prekliata, a ja som vždy uprostred tŕnia a bodľačia odmodlieval svoje „memento“ mnoho ráz potupený ľuďmi a ešte viac ráz opustený Bohom. A dobre tak bolo. Veď som neprosil milosť pre seba, ale pre hriešnikov som žil a trpel. Obetoval som svoj život a veľmi ťažko som zápasil o každú svoju obeť. Nevedeli by ste, koľko sebazaprení a koľko premáhania som musel mať, aby som svoj egoizmus potlačil, aby som vedel plniť nie svoju vôľu, ale prosiť a modliť sa za vôľu druhých, ktorú mnoho ráz naozaj zneužili, a tak ani moja modlitba nepomáhala. Modlím sa aj za tých, pre ktorých som bol príliš mladý, a to bol môj hriech. Ó, Bože, Ty lepšie vieš, čo je mladosť, ako starí ľudia, a netresceš ma za takéto hriechy. Hľa, iba človek neodpúšťa a modlí sa: „… verím v hriechov odpustenie…“ A tak niet „muža bolesti, prekliateho medzi všetkými živočíchmi a všetkými zvieratami zeme, lebo niet nečistého tvora, ktorému by sa obyčajne nedávala prednosť odsúdeného chodiť po vlastných prsiach, totiž plaziť sa“ (L. Bloy), ako sa ja plazím v podobe cudzej viny, za ktorú som zlý na svete a v tvári ľudí, za ktorých denne obetujem obetu nekrvavú; modlím sa utopený vo vlastnej krvi.

Keď slúžim omšu svätú, pripadám si, akoby som bol odohnaný od všetkých dverí, a stojím len pri jedných dverách tabernákula, aby som tu zložil svoju biedu kňazskú. Niet viac pre kňaza pohostinstva na svete, keď sa stal pravým kňazom (a tak je to správne), ako nebolo ani pre Spasiteľa Ježiša Krista miesta v žiadnom príbytku, keď sa stal synom ľuďským tento Syn Boha večného. A stal sa Otrokom lásky za všetkých, ktorí mu dali pocítiť, ako zima je pri dverách do jaskyne betlehemskej, a jednako len tam bolo jeho miesto na tom šírom Božom svete.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.