SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvá moja báseň

Mal som šestnásť rokov, keď som napísal prvú báseň. Veľmi slabý pokus. Rečové ťažkosti som mal, maďarsky som vedel viac ako slovensky. Tú báseň nemám. Bolela ma smrť mojej sestry, a ja som o nej nechcel báseň napísať, predsa som plakal za ňou, hoci už bola dávno mŕtva, predsa som vzlykal, chcel som sa s ňou rozprávať, ona zaživa bola taká snivá ako červánok večerný, ja som jej mohol mnoho rozprávať, ale vtedy som chcel, aby si to prečítala vysoko z neba, pomaly, po hláske, preto som slová i vety ukladal pozorne a vznikla z toho forma básne. Milá sestrička, vieš, že ma bolí to, ako si ma opustila, a ja už viac nikdy nebudem tak blízko dievčej nehy, keď som stratil teba — tak akosi som chcel rozprávať v tej básničke, to bola báseň napísaná. Ale viac básní som mal nenapísaných ešte predtým, ako som sa naučil písať, pomáhali mi modré šlabikáre, staré obrázky po kalendároch, fanatické pobožné starenky, storaké bájne príbehy, kraje a krajiny z rozprávok, ktorými som veľa ráz precestoval, kde som sníval o objavení nových svetadielov, kde som vynašiel svoje lásky, o ktorých viem, že mi viac radosti dali, ako som jej mal vôbec v detstve.