ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mám povedať niekoľko slov o Valinovi. Na stavbe hry som pracoval tak, aby bola výrazom psychológie prekliateho básnika, teda výrazom zápasu o trochu miesta pre púť básnikovho života a básnikovej myšlienky v priestranstve, pre ktorú on je prekliaty. História prekliatych básnikov dáva nám možnosť nazrieť do zápasu Archanjela s Luciferom, to jest presvedčiť sa, že aké sú dlhé storočia, taký dlhý je boj o kúsok slobody na zemi tých, ktorí boli čistí na duši a na tele, s tými, ktorých svet poškvrnil na očiach. Čo sú to prekliati básnici? Sú to básnici, ktorí za svojho života nenašli svoju pôdu doma. Neboli prijatí, neboli uznaní. Ako ľudia — nemali svoje usporiadané občianske zamestnanie. Opýtate sa: prečo? Hľadali v živote viac, chceli veľa. Veľa chcieť v živote znamená nikdy nemať pokoja, tak ako zase veľkým byť v umení znamená nikdy nebyť šťastným. Opýtame sa: boli predsa na chvíľu šťastní títo ľudia vo svojom živote? Iste sa vyznali v svojom šťastí, keď nezviazaní priestorom a časom, nespútaní ľuďmi a ich láskami, bili sa urputne o svoju cestu a hnali sa „vražedne a oddane“ za poéziou — životom a slovom. Preto nebolo kedy s nimi hovoriť, nebolo kedy pri nich sa zastaviť, keď šliapali po zemi, po svojom tieni, po tieni človeka. Veď človek nemá mať tieň, ani tieň smrti. Boli to odvážlivci — ľudia, ktorí mali od vekov vrásky na čele pre jeden veľký sen, pre slobodu ducha a života. Ľudia, ktorých nespútala žena, neprivinul domov, ale zato hlodal ich na dne duše ustavičný nepokoj, ktorému navždy podľahli, aby bez druhov a bez kamarátov, bez prístrešia, bez chleba, radšej otrhaní, stratení, ale vždy slobodní, hnali sa za svojím životom a za modrým životom poézie. Chimérickí fantasti, vychrlené infernálne smršte, fantómy, padajúce hviezdy! Tak padal v noci tu na zemi z Mliečnej cesty otec prekliatych básnikov Francois Villon, príslovečný „Kráľ tulákov“, ktorý svojou básňou, napísanou v žalári pred smrťou, tak mohutne zaúčinkoval na sudcov, že ho oslobodili od trestu na šibenicu. Tak padal Arthur Rimbaud, „zázračný chlapec“, kupec abesínsky, ktorý plakal vo svojom živote viac ako všetky deti sveta. Spomenúť o ňom, čo rozpráva Pierquin, ktorý sedel raz kdesi v putike s ním, tichým a zničeným dlhými cestami, a pýtal sa ho na jednu jeho milenku, na čo Rimbaud pozrel mu smutne do očú a požiadal ho o odpustenie, že nebude hovoriť, a hneď potom zložil hlavu do dlaní a plakal? Alebo spomenúť, že krátko pred smrťou z lôžka obzerá sa a plače: „Ach, Bože, nenašiel by som kameň, aby som naň položil svoju hlavu a prístrešie, kde by som zomrel?“ (Štyrský). Alebo uviesť ešte z hrdinov, ktorí sa položili na tento oheň bleskov a bičovania, dali sa spáliť ako trofej naveky zázračnej poézie, ktorú vydobyli a nechali svetu, ale zomierali nepoznaní svetom v opustených hoteloch, v ktorých nikdy neobjavili teplo svojho krbu, ako comte de Lautréamont a G. Apollinaire? Ó, podivný básnik Gérard de Nerval, ktorý si „skončil svoju bludnú púť na zemi“ ako šialenec za dverami blázinca, iste vieme, prečo ti kapitulovali nervy v hľadaní tvojho druhého zrodu, zrodu pre poéziu. Ó, náš „divný Janko“, ktorý si tu raz ohlásil príchod slovenskej poézie, ktorý si hynul a pustol, vybičovaný a rozrývaný šialeným nepokojom a ktorý si nám, spaľovaný ohňom vo vlastných zrakoch, unikal a hľadal svoje diaľky; vieme, že si tu bol, náš spoločník Janko Kráľ, a mal si ruku na kľučke oblokov, ktoré si u nás pootváral pre poéziu. Také boli osudy prekliatych básnikov, osudy ich života a ich diela. Hrdinovia boli tí, čo mohli mať svet v moci, ale nemali miesta na svete a nemali lásku sveta. Preto ostali prekliatymi básnikmi.