ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opúšťal som rodné prahy, často som korunoval smútkom a pomätenosťou všetky dobrodružstvá, ktoré som zažil na svojich fantastických výpravách. Kade som to chodil? Po záhradách, poza potoky, po hore a po kriakoch. Mal som šaty podivné, skoro indigové, píjal som vône lúk a živice a živil som sa ľadníkom a púpavou. Jedával som rescu, jarabiny, kurie rite, sladké drevo, mastnú kuľašku, tŕpky, v tráve som líhal, nohy som si kúpal za studených večerov. Neskoro, o smrku som sa vracal domov so zvesenou hlavou, pripadal som si veľkou obludou, vracajúc sa z veľkých piesočných pustatín ako ťava. Medzi svitom luny a mojou modrou bosou nohou vytvoril sa tieň, z ktorého som pil akoby z vlastnej krvi, a potom som ho neustále stretal a stal sa mi spoločníkom, lebo som nemal žiadnej spoločnosti, vediac, že môj vzhľad je odpudzujúci a poľakaný. V noci som vstával z postieľky, díval som sa von dlho, zádumčive opierajúc rozpálené čelo na sklo oblokov, pozeral som na nebo a zas som sa bavil s barančekmi, ktoré blúdili oblohou a boli krásne. Koľkokrát sa ma zmocnila únava, strašná únava zo života, nechcel som viac prenocovať na zemi. Mohol som sa zblázniť, vidiac za oknom démonov noci. Poviete: kde taký šesť-, sedemročný papľuh nazbieral toho bohémstva? Veď i ja sa divím; dnes som podesený nad pohnutou mladosťou, v ktorej sa naozaj dodnes nevyznám. V rimbaudovskej koncepcii poézie jestvujú sedemroční básnici; čože — nehľadal som cesty svoje, nehľadal som seba? To bola skutočná báseň, ja som bol básnik. Veľmi vzrušene na to myslím, ja som bol výstredné dieťa. Ó, taká úžasná odvaha! Aké najsvätejšie múzy mi to vnukli, že nosím v sebe veľkú báseň a že s ňou snívam? Ja som nevedel, že to je vstupné do poézie, ja som nevedel, že sa píšu básne. Mal som jedinečnú detskú fantáziu. Rozoznával som hlásky takto: m = most, tam sa ide do poľa; ležaté D = dúha, tak sa ide do neba; malé h = hora, tam si hovia víly na pohovkách, štíhle a biele; S = srdce ma bolí; U = hojdačka, únos; n = náhrobok atď. Dážď mi pripomínal mágiu čarodejov, nejaké pohrebné piesne. Keď hory hučali, to som mal najradšej, vtedy som chcel stretnúť drakov a divú zver. Jačmene a žitá skrývali škovranov, do tých som kamene hádzal, lebo pekne spievali. Vôbec malých vtáčkov by som bol pozabíjal, mal som rád len veľkých vtákov skalných. Jastraby a orly skvele krúžili, za nimi som sa hodiny díval. Ó, veľká príroda, môj prvý domov!