Zlatý fond > Diela > Mladosť z očistca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Mladosť z očistca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 188 čitateľov

Spomienka na vojenčinu

Mnoho mi krivdili, čo si mysleli, že som sa pri vojsku zvrhol, že som sa pohlavne vyžil. Naozaj, počas vojenčiny som nemal lásky, nemal som dievčaťa, ku ktorému by som sa bol z lásky pripútal, či už čistotne alebo hriešne. Pri vojsku sa mi viac zdala neobmedzenosť, voľnosť a určitá osobná samostatnosť, ako všetky rozmary a nemravnosti. Bol som za to nemravný, že som chodil do tanečnej školy? Veď som potreboval maličké rozptýlenie a nejaké spoločenské skúsenosti. Pri ťažkej vojenskej službe v dôstojníckej škole sme mali vždy radosť z voľného času a z vychádzky. Nebolo mi kedy zaoberať sa daromnicami, stlačený som bol železnou vojenskou disciplínou, vulgárne „drinou“, a rád som si posedel v hostinci pri pive alebo v kaviarni pre trochu hudby. Sedávali sme obyčajne viacerí, lebo sme boli kamarátski a družní, bolo nám toho vždy treba. Rád som vojenčil, mne sa videl ten život zo dňa na deň, a to, že nebolo tu žiadnej zvierajúcej názorovej obruče, tak a tak ži a zmýšľaj, toho a hentoho sa pridŕžaj. Voľne sme dýchali, slobodne sme konali. Česi nás Slovákov skutočne málo milovali, povahou a všetkým sme sa líšili od nich. Zrejme nám dávali pociťovať našu menejcennosť. Boli vypínaví a arogantní. Aj v službe, aj súkromne chovali sa k nám povýšenecky, ba mnoho ráz až surovo. Okrem toho, že som mal pri vojenčine trpkosti podradnejšieho charakteru — napríklad v kadetke som mal nesmierne mnoho trestov (kasárnik a kadejaké „plné poľné“) — okrem toho bol som si plne vedomý, že vojenčina je moja prvá životná dovolenka, z ktorej som chcel trocha ťažiť. V akom smere? Nie sukničkárstvo, nebehal som za dievčatami, ale najkrajšie bolo pre mňa, že som nebol strážený a kontrolovaný, že som mohol blúzniť a blázniť sa po svojom. Prepadal som sa do ulice, do krčmy, do podsvetia, a zlý som predsa nebol. Za to mi ubližovali a trpím dnes. Trpím, ako sa mi krivdilo od počiatku, trpím od ľudí nesmierne. Mnoho ráz som musel vyvinúť v sebe až nadľudské úsilie, aby som mohol zniesť takú krivdu. Nebolo tu od počiatku trochu ľudského citu, keď nevidel nikto na mne moju hroznú biedu, a práve v tejto biede ma usvedčovali zo zvrhlosti, z nemravnosti, ba dokonca by boli chceli mať zo mňa beštiu. Nič dobrého niet na mne, to viem, ale ak som zlý, zlý som svojím spôsobom, to je moje zlo, ktoré mám od narodenia, a to zlo nič iné nie je ako bolesť, že som nie hotový, že chcem ešte žiť, že som ustavične rozháraný. Opýtal by som sa všetkých osočovateľov, či len na nemravnosti má slúžiť sloboda? Či ten, kto konečne môže pozdraviť na slobode svoju roztúlanú mladosť, je naozaj nemravný? Vojenčina bola pre mňa vzkriesením k životu. Nebol som nijako rozmaznaný, aby som vojenskú drezúru považoval za nevoľníctvo alebo za ťarchu. Nikdy som sa nechcel vyšmyknúť spod povinnosti, a hoci som mával plné oči zármutku, veselo som nastupoval denne s puškou a batohom na chrbte, a to vždy s vedomím, že niet iných možností pre mňa ako byť stlačeným až do prachu zeme, rúhať sa, ale nehľadať ľahšie cesty, ísť odovzdane a otrocky ďalej. Ale prečo bola pre mňa vojenčina vzkriesením k životu? Poznával som a poznal som, že kláštor je malé väzenie a svet je jedno celé väzenie. Prichádzal som na to, že i sloboda vo svete je iba pre toho slobodou, kto ju má všade. Kto je raz väzňom a neskrotným trpiteľom, trpí všade. Nakoniec ma prestali zaujímať vandrovky, mňa fantastu nič neukojovalo, prestal som milovať i túto svoju slobodu; človek je malý na to, aby zvládol svet a svoju i jeho náturu dal dokopy. Nebolo a nikdy nebude súladu medzi básnikom a — povedzme — trotoárom. Tak som pri vojenčine sa začal nadobro rozchádzať s pomätenosťou ulíc, ruchu a nečistoty. To bolo vzkriesenie k životu, že som poznal tvár svojej povahy i vo svetle hlučného sveta. Natoľko sa vždy rodíme, nakoľko poznávame. Poznať ťa, uniforma, poznať ťa, zlatý civil, to bolo viac ako preutešene ozdobená železničná stanica, na ktorej sme sa zastavili, keď sme si vo svete kúpili novú hrôzu v srdci, aby sme stretli ešte raz ten obraz, v ktorom sme zomierali načisto.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.