SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V Trnave

Do kvinty som chodil bolestne. Malý, otrhaný, špinavý a zanedbaný tulák bol zo mňa, vyzeral som ako obluda, len nie ako študent. Nemal som haliera na písanku, na učebnicu, na cigarety, ponevieral som sa po trnavských skazených perifériách. Nohavice deravé, topánky špagátom pozväzované, pripadal som si ako Rimbaud s básňou vo vrecku: „Môj kabát už sa stával iba vidinou… Ťahal som elastiku z roztrhaných topánok.“ Učenie ma nebavilo, profesori boli všetko prišelci, českej reči som nerozumel, ten život školský bol ozaj trápny. So študentmi som sa neschádzal, ich priateľstvá som nevyhľadával, s kuchtíkmi som sa bíjal a presedel som celé dni v svojej úzkej izbe, ktorá bola podobná väzenskej cele. Spolužiaci sa raz poskladali a kúpili mi učebnice a zošity. Bol som nesmierne dojatý. Nie, moje srdce nie je zvyknuté na lásku, mňa mohli celkom obísť. Nemal som žiadnu príčinu robiť dojem žobráka, musel som cigániť o svojich rodičoch, že sú chudobní, a v duchu som sa hanbil za to všetko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama