ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… a keď som vošiel do puberty, začal som poznávať romány hviezd a dna morského. Spomínam na to dnes a hovorím: dievčatá nie sú pre lásku, a to je chytráctvo, že predstierajú lásku, prosím vás, zaduste humanitu falošných bohov na mojom proteste! Aké sú hlúpe, keď si myslia, že majú zásady, a to je škandál, že im veríme! Vôbec ma neviazala odmalička morálka z výkladných skríň a klinčekov na prsiach alebo na rádionkách. Uvedomujem si dnes, že žena nemôže byť hrdinkou ani v najpubertálnejšom románe, lebo samičie kúsky sú pod dôstojnosť ľudskú a všetko je len na dráždenie. Nechcite, aby bol zo mňa klaun. Konvenčné rozpravy a zápletky a kadejaké konfúznosti našich románov som vždy považoval za morovú ranu, ktorá nakazuje anjelov. Chystal som sa objaviť schému nesmrteľného románu, a preto som si namyslel, že mám šiesty zmysel, ktorým sa prenášam do nekonečna. Už som pochodil hviezdy a dokonale ovládam zákon bilokácie, súčasne som i na dne morskom. Každá vidina je román, a nejestvujú jeho pisatelia. Viete, že ma vyobcovali zo spoločenstva dobrodruhov? Ja blúdim. Zo mňa rozpráva mnoho ráz sklamanie, ja viem, že si protirečím v mnohých odtienkoch, ja blúdim. Vtedy, keď som ráno vstával ako chlapec, so sebazaprením som chytil za driek tento nový vek. Pracoval som na manifeste pre nové generácie. Skoro som predpovedal príchod nových časov. Preháňal som, to som presvedčený, keď som časom príliš zhovievavo ponímal dievčatá, časom som bol pre ich lásky krutý. Vtedy by som bol najradšej zakryl si tvár, lebo ma mnoho prenasledovali. Nebol som krásavec. Mal som hlboký čierny pohľad, ale pre svoje kúsky lásky som nikdy nebol šťastný. To je hlúposť. A moja hrdinka nikdy nemala ľudské telo. Objavil som ju v kytici konvaliniek, keď na to nemyslela. Je sladká a neunikavá. Teraz sa s ňou hrám. Pozerám jej prs, na ktorý snežia biele šije. Ale čo tu hľadá? Jej miesto je na niektorej hviezde. Ja som nečistý. Teraz si spomínam na prvý bozk. Viete, že to bol skoro hriech? Hoci vyhlasujem tu pred tvárou storočia a pred zrakom všetkých pokolení, že som v živote nezhrešil láskou. Mne sa nikdy nedostalo lásky. Preto ten prvý bozk bol skoro hriechom proti láske, lebo ja som nikdy nemiloval ženy a ja som sa opovážil bozkať jednu z nich. Vedeli by ste mi to odpustiť? Vravela, že som prvý. Fuj! Z celého toho perverzného pôžitku mi ostalo len to, že vtedy som prvý raz v živote odpľul. Myslím, že mám po Adamovi krv, ale lásku nie. Ako asi musel Adam vo vyhnanstve plakať, keď padol symbol jeho rajskej Evy. Vraj Eva stelesňovala lásku, po raji láska nepremenila Evu. Potom už Eva bola obyčajná žena, ale Adam už nemal tú prvú ženu. Hľadal ju v okolí raja, ale tá mu zapadla v raji. Zdá sa mi, že tá mladá panička z nášho susedného dvora, čo som ju zamlada stretal, skrývala búrku. Vlna jej pŕs ma vždy šľahla. Spomienka na raj, nič viac. Tá prvá moja láska (pripomínam, že v útlej mladosti som bol veľmi vyvinutý eroticky a mal som zrelý zmysel pre dievčiu krásu), teda tá najprvšia moja láska zaujímala ma z rôznej stránky. Mnoho som hľadel na ňu, bola strojená, skutočne neoplakávam ani jednu herečku. Myslel som si, všetky budú také. Ja neviem, prečo mala pekné tvary tela. Niekedy aj plakala. Kto ju to naučil? Vlastne, ako sa to začalo s tým prvým bozkom? Kto môže za jeden omyl, ktorý obídu aj oblaky, aj veštci. Už si to nikdy nebudem opakovať. Mal som skazené krvinky, bol som milencom z pekla, och, prapodivné rozčarovanie, v ktorom si dva motýle v zlomenom vetre zakrvácali srdcia a neumreli naveky. Ale poznám to dievčatko vysokých vlôh a skvelých darov Božích. Moja hrdinka mala vo mne šarvanca, a to bolo pre ňu sladké dráždivo, nemohla zato, hnevala sa. Len čo z neho bude, myslievala, učiť sa nebude, o robotu nestojí, veď sa nikdy nenaučí nič a nebude mojím mužom. To je naozaj hriech, veľký hriech, je to jeho zurvalstvo. Ale moja milenka tiež nepočítala s problémom, že jej milenec nebude kópiou mizerných milencov, ako každý druhý paholok, ktorý sa raz ožení — a ona sa neusilovala tomu rozumieť. Ale k tejto láske sa družila ešte jedna duša, to bola jej matka. Vyháňala ma! Nie pre vlastnú dcéru; ona ma nemala rada, že som bol šarvancom, že som neostal doma statočne sedliačiť a len tej protivnej žene navzdory som ľnul k mojej láske. Ach, hladko som sa lúčil s týmto ideálom. Nepovedal som jej „zbohom“ a lepší som nikdy nebol. Buď teda blahoslavená chvíľa, v ktorej jeden milenec zdochol, nie pätou milenky šliapaný, ani nie láskou zamordovaný naveky.

Postup, I. — II. ročník