ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tento zlatý kanárik viac zabral moje zmysly, ako som bol pripravený. Nielen láska k ženskému pohlaviu je láskou, toho som sa nenaučil nikde, dievčatá ma chceli mať, čo som mal z toho? Láska erotická sa ukonáva, zunujeme sa a chytro sa míňame. Dievča by som považoval za hrdinku lásky iba vtedy, keby si ma úplne podmanila. Neurobila to žiadna. Nemiešam čistotu s láskou. Čistý život sa dá zachovať, ale láske sa nebráni nikto. Milujeme všetci svoje sny a vidiny, máme predstavy o tom, ako Boh delil krásu, vieme o veľkých dušiach, zbožňujeme odraz krásnej duše v očiach hlbokých, v očiach ustavične otvorených, kade sa srdce prelieva. Sv. František miloval sv. Kláru a nesmieme o tejto láske tvrdiť, že bola hriechom. Stretáme v živote javy a veci, pred ktorými nemožno ujsť a neubránime sa im. Sú vždy nízke, ale sú aj vyššie pohnútky, pre ktoré sú nám dievčatá krásne. Či sú azda nešťastné, keď novú krásu objavujeme, o ktorej samy nevedia? Hľadáme viac, než ony majú, ale keď sme to našli, ony to nikdy nemajú, nevedia to ľahko. Básnik Rilke v jednej veľkej básni hovorí: „Bola si taká bohatá, že si sa stala sebou samou sto ráz stále.“ A na inom mieste: „Milenci vraveli by, len keby vedeli…“ Nevedia to tak ľahko! Slávnou epochou každého života je obdobie lásky. Vtedy sme mladí a podnetní, výbojní a ideálni, podnikaví a sniví. Ale kto objaví tie najzáhadnejšie záhyby za fóliami knihy, ktoré zavierame a dej lásky sme nedočítali? Tak sa stávame smutní a snujeme svoje sny ďalej o láske, chceme, aby nás vyčerpala až do vysilenia, ale nemá konca žiadna napísaná kniha. Nemal som nikdy lásky k žene plnej hriechu. Nemiloval som ženy kvôli hriechu. Nechcel som vedieť, čo je zmysel hriechu, ale nadšenie som mal pre zmysel samej lásky. Poznal som ženy, krásou všadeprítomné, poznal som iba lásku k ženám bolestným. Panna Mária musela byť najkrajšou ženou dodnes. Prečo neočarovávala chlipných Židov? Lebo jej krása môže byť len tým druhým vychutnávačom prístupná. Nespútané ženy nemôžem vystáť. Veselé ženy sú nepekné. Majestát krásy nevyciera zuby. Hovorím, tento zlatý kanárik ma viac zaujímal ako rachot času, ako nebezpečie smútku, ktorému som sa oddával, keď prašťal tento vek ohromný a povrchný. Naše časy nedali nám chvíľu postáť pri čare žien, my sme sa prenáhlili zomrieť pre ženy, ako i pre ostatné svoje veľké lásky. Nemali sme teda času vrátiť sa k sebe, och, nebezpečný mor našej nehĺbavosti a nevidomosti nám predstavil ženy ako dobrý materiál pre našu bujnosť a perverznosť. To je, čomu sme postavili oltár, a obeta je hriešna. Vráťte nám dievčatá krásne a vezmite si nazad naše sklony k hriechu. Láska k Bohu sa prejavuje vo veľkosti a nepreniknuteľnosti k Bohu a láska k žene by nám nemala dovoliť dôjsť až k samej jej veľkosti a nemali by sme si domýšľať, že sme ženy úplne dosiahli. Láska k Bohu nepozná hriech, a my si myslíme, že sladko milujeme ženy hriechom. Koľko som plakal za Tebou, láska, za Tebou, biely domov oblačný, ktorému som vždy vracal dievča, čím viac som ho miloval. Bol som nesvoj a zmietal som sa v ukrutných kŕčoch, lebo som Boha strašne miloval. Vy to neviete, že som tu bol pre lásku, nešlo o ženu v tele, išlo o to ženské v jednej osobe. Išlo o viac. Išlo o vrchol tvorivej schopnosti Božej. Boh sa nezmýlil a nič neopravoval. Boh uznal, že by som mohol padnúť pre malosť ideálu, keby som nemal večne smädiť, snovať a tvoriť na jeho diele. Koľko som len smútil! Volal som v nepretržitých mukách všetky mená, ktoré už neviem, brodil som sa po pás v sladkých vodách oblačných, ktorých som neochutnal, pálili ma slzy v očiach pre Teba, moja nepoznaná kráska, pre Teba, Eva-svätica nepošliapaná! Láska u slobodných je — ako more — veľká predstava a sväté zanietenie pre krásu, vytvorenú dušami, zatiaľ čo láska muža a ženy môže byť putom pre porozumenie, pre náladu a najviac pre milovanie pohlavné, pravda, tiež dobré a pekné. Nie ináč by som miloval svoju ženu, ale s výhradou, že by som smel ďalej vidieť, ako je vnada tela mojej ženy, ktorú nikdy nebudem mať. Neskôr by to boli iste deti, ktorými by som svoju ženu miloval. Nešťastný celibát a mamľas, čo ho prvý začal! O celibáte napíšem osobitnú kapitolu. Napíšem, prečo sa ja mám zapierať nie pre hriech, ale pre krásu.

Nikdy som nebol zamilovaný do dievčaťa ako do dievčaťa. Veď mnohé dievčatá sú také sebecké ako ja, že tiež by milovali vo mne nejakú svoju lásku, ony by viac milovali vo mne svoju abstraktnú vidinu, ako mňa samého. Áno, do mňa boli zamilované mnohé, tá štatistika by ukázala dosť vzrušené úzadie môjho chlapčenstva, ale ja som nikdy nebol šťastný pre svoje kúsky lásky. Zahanbene som hľadel na seba a vždy som sa videl malý. Robil som dojem spustlíka viac, ako by som ním bol. Sukničkárstvo je neresť, tu nemám dosť opovržlivých slov. A teraz niekoľko slov Tebe, drahá, ktorá si z pokolenia a rodu Boha všemohúceho, za ktorú trpím viac, ako už môže byť Bohu milé, viac, ako to môže Boh vidieť. Tápal som v tmách, kým som si Ťa vymodlil od milostivých nebies, ale dnes si tu, bez hriechu a bez nároku na hriech. Veľká a nepomenovaná. Milujem Ťa, ale Tvoje meno nevyslovím. Je Tvojou podstatou to, že si láska sama. Nech Ti závidia všetky ostatné, postáť som musel pri Tebe v neskorých hodinách dňa, vo chvíli „Magnificat“ po vesperách odpoludňajších, keď sa modlievame v chóre Miserere mei Deus.

Premožený samotou - prijímam Tvoju návštevu, si skutočná žena v mojej klauzúre a hriechu nemáš. Poézia si, si najkrajšia z filmu, hviezdy ožaruješ, slnkom šafáriš, stávaš sa modlitbou mojou, to si Ty, vieš, taká ustavičná, taká nekonečná, ako sú dve naše duše. Hovoríš málo, bývaš hrdá, ale Ty si taká veľká a hrozná, že môžeš o mne aj zle myslieť, tie poníženia svoje pri Tvojich nohách bielych a bezsenných potrebujem, aby som Ťa nestratil, keby som bol Tebe rovný. Pozdravujem Ťa v desiatej doline slzavej, ó, večnosť, ešte si nesmierne ďaleko v svojej kráse skrytá!