Mladosť z očistca

Nepoznali ste básnika, ak ste videli jeho neobratný zovňajšok, nesústredený pohľad, tmavý ako kus mračna, a tú trošku zadubenosti. Toto knieža oblakov, tento meteor, zblúdilý svätec, nevedel nájsť svoje miesto medzi smrteľníkmi, oni ho vydedili zo svojho lona, ale nevedeli ho navrátiť oblakom. Jeho kráľovstvo nie je odtiaľto. Lenže, bratku modrý, to si nikdy nenamýšľajme, že sme nadľudia, lebo tu sú fakty: sme neznesiteľní a roztržití, nevieme, čo chceme od ľudí, a vôbec spoločnosť si nás sprotivila. Nevieme, ako to bude o jednu, dve, tri generácie neskôr. Tisícky dievčat budú bodať do srdca naše rýmy a naše sladké básne, ale čo, keď tisícky našich druhov vystopujú, kade sme blúdili, i — hromské pletky! — prečo sme to len robili? Nikto z oblakov či hviezd nechcel nás naspäť, keď nás raz vydedil, a my s poznačením na čele, že sme básnici, museli sme hynúť na veľmi všivavej zemi a ošmietať sa okolo ľudí. Ktorýmsi by to bolo lichotilo: zísť sa s nami, lebo je to — prosím — výsostné privilégium: poznať básnika. Lenže tu sa stala osudná mýlka, že to boli len ľudia, a my sme sa nevedeli predstaviť. A že sme boli nenávidení raz navždy od tých, čo sa s nami chceli stretnúť, a stretli sa, to je to, že nás nadmieru urážali. Preto som si povedal: milý básnik môj, bolo by načase odísť. Tu nás už veľmi poznajú ľudia. Myslieval som veľmi často, aké divoké pohnútky ma zahnali až tak ďaleko, že nemám nikde miesta. To sa mi páči! Treba by mi bolo poznať nové pobrežia a najnovšie ostrovy pre sťahovavé vtáctvo, preto nastokrát zbohom, môj domov, zbohom všetky detské hračky, vlny vesmíru sú rozkošné, my ideme podmaňovať všehomír a pieseň básnickú.

Postup II.