ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo mi ostalo ešte v živote, to bol otec, ktorý ma mal veľmi rád, ale len dotiaľ, kým sa druhýkrát neoženil. Mal som deväť rokov, keď som i túto lásku stratil, lebo macochu mal otec radšej, ako nás deti. Neviem prečo. Nikdy som to nepochopil, ani dnes tomu nerozumiem. Najradšej by nás bol mal z domu preč, čo sa čoskoro aj stalo. Brat a ja sme v štrnástich rokoch opustili rodný dom, sestra mi umrela viac týraním a žiaľom ako suchotinami. Ostal teda sám s macochou. Ja si však spomínam na časy, keď som mal sedem-osem rokov a keď som bol miláčikom môjho dobrého otecka. Otec býval veľmi nábožný, chodieval do kostola, mňa so sebou brával a ja som býval plachý a pozorný pri bohoslužbách. To som mal rád. Vždy som myslel, že cestujeme do neba, kde je mama, a hovorieval som otcovi: Otecko, pravda, anjeli by sa nám mohli ukázať, keby chceli! No, pravdaže, odpovedal tato. Potom som mával neobmedzené predstavy o nebi, o hračkách, o tom, že i mne by dali anjeli krídla, potom som sníval o výpravách po hviezdach, oblakoch a po končinách nebeských, moja fantázia hrozne pracovala, keď som hneď nato videl vtákov na nebi a keď ma otec brával na ruky, to mi už bolo hodne vysoko od zeme, a keď ma podhadzoval na rukách, mával som nesmierne radosti a obyčajne som sa nazdával, že by to bolo aj dobrodružné, aj krásne, keby som mu tak naraz z náručia uletel. Prvé známky mojej nábožnosti a prvé moje poznatky náboženské boli skôr exotické ako mystické. Rád som mal organ, pohreby, koľadu, to, ako ľudia v kostole pohybovali ústami pri modlitbe z knižiek, aké farebné pátričky nosili a dedinské kroje v nedeľu a vo sviatok. To sa mi páčilo. Ostatné abstraktnosti, ako napríklad „Ježiško sa díva na teba z oltára, buď dobrý!“ — to ma nepresviedčalo, lebo som vždy naširoko otváral oči, aby som ho videl. Ja som bol naozaj podarené decko! No môj otec okrem nábožnosti býval aj pracovitý. Vtedy mi najviac imponoval, keď v lete o senných robotách kosu kul. Bývalo to vždy zarána a za pekného počasia, vtedy môj otec vystupoval v mojich predstavách ako slávny hrdina, ktorý sa chystá ísť ta, kde sú rusalky, víly i ježibaby, kde poľné panny pasú zlaté prepelice, kde večer biela pani máta a svietivé svätojánske mušky bežia ku hviezdam. Naozaj, býval som veľmi dojatý, keď som otca vídal kráčať po chotári s kosou na pleci. Prirovnával som ho k princovi, ktorý si poradí aj s drakom. „Počkajte, ježibaby, on sa vás nebojí!“ Lebo môj otec mal kosu, a to bolo viac ako žandár s flintou. — Škoda, ach škoda, tohto hrdinu svojich povestí som potom zakrátko stratil. Keby som bol býval sám taký nespokojný, ako som dnes týmto ukrivdením zaujatý, bol by som mnoho plakal pri konci rozprávky, kde moja láska a moje vzdušné zámky ľahli popolom a zmarom navždy.