ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odvoz tovaru

Sivé a sychravé februárové ráno nakuklo do chalúpky strýčka Toma a uvidelo skleslé, trúchliace tváre. Malý stolík stál pred kozubom a ležala na ňom prikrývka, prichystaná na žehlenie. Pri kozube na operadle stoličky viselo zopár hrubých, ale čistučkých, novovyžehlených košieľ. Ďalšiu košeľu si teta Chloe práve rozprestrela na prikrývku. Starostlivo vyrovnávala a žehlila na nej každý záhyb a len kedy-tedy si zdvihla ruku k tvári, aby si utrela slzy, ktoré sa jej rinuli z očú.

Tom sedel neďaleko nej, hlavu si podopieral rukou a na kolenách mal otvorenú bibliu. Obaja mlčali. Bolo to ešte zavčas rána a deti spali všetky vo svojej malej posteli na kolieskach.

Tom, ktorý, ako všetci synovia jeho nešťastného ľudu, bol celou dušou pripútaný k rodine a rodinnému životu, vstal a tíško podišiel pozrieť na svoje deti.

— Posledný raz, — vzdychol si.

Teta Chloe nepovedala nič, len ustavične žehlila a žehlila hrubú košeľu, ktorá už, konečne, bola dokonale hladká. Nakoniec náhle a so zúfalým pohybom položila žehličku na stôl, sadla si, zavzlykala a začala plakať.

— Podrobiť sa vôli božej? Ako by som to mohla? Keby som aspoň vedela, kde ťa berú a do akých rúk sa dostaneš! Pani vraví, že o rok, o dva sa pokúsia vykúpiť ťa. Nuž ale či sa ľudia vracajú živí stadiaľ? Kántria ich! Počula som, že sa na tých plantážach upracujú k smrti.

— Bude tam nado mnou ten istý Boh, aký je aj tu, Chloe!

— Dobre, povedzme, že hej. No Boh neraz dopúšťa na ľudí strašné veci, — odpovedala teta Chloe. — Tým ma veru neutešíš.

— Som v rukách božích, — vravel Tom. — Ďakujem mu za to, že predali mňa, a nie teba a deti. Sám budem znášať utrpenie a Hospodin mi pomôže.

Tom hovoril ťažko, hlas sa mu zadŕhal, no jeho slová boli pevné a rozhodné.

— Nie, nie je to spravodlivé! Pre svoje dlhy ťa nemal pán predať, — nedala sa teta Chloe. — Veď ty si mu s tvojou prácou zarobil viac, ako za teba dostal. Bol ti dlžen slobodu a roky ti ju už sľuboval. Je možné, že teraz mu prihára, ale ja cítim, že to nemal urobiť. To mi nikto nevyvráti… Taký si mu bol oddaný, dával si mu prednosť pred sebou samým, aj na vlastnú ženu a deti si zabúdal, keď šlo o robotu pre neho. Celou dušou si prirástol k nemu a teraz ťa predá, aby sa vytiahol z galiby. Boh ho za to potresce!

— Chloe, ak ma máš rada, nevrav takto. Veď sa vidíme hádam posledný raz. A do pána nezadieraj, Chloe! Položili mi ho do rúk, ešte keď bol nemluvňa. Ako by som mohol o ňom mrzko hovoriť? On nemôže natoľko premýšľať o nešťastnom starom Tomovi. Páni navykli na to, že sa o nich starajú iní. A potom, len si porovnaj nášho pána s inými. Kdeže by sa mi žilo tak ako tu, kde by so mnou tak pekne zaobchádzali? Náš pán by nikdy nedopustil, aby sa toto stalo, keby sa tomu mohol vyhnúť. To je isté!

— Nie, niečo tu nie je v poriadku, — vravela nástojčivo teta Chloe, ktorá mala zvlášť vyvinutý cit pre spravodlivosť. — Neviem iste, v čom väzí tá nespravodlivosť, no v niečom je, to je mi jasné.

— Obráť sa hore, k Hospodinovi. Bez jeho vôle ti ani vlas z hlavy nespadne.

— Nech je tak, ale ja v tom útechy nenachádzam, — povedala teta Chloe. — No, škoda reči o tom. Ešte ti pripravím ten koláč a dám ti dobré raňajky. Ktovie kedy budeš zase jesť.

Ak človek chce pochopiť utrpenie černochov, ktorých predávajú na Juh,^[16] musí si uvedomiť, že tento ľud je veľmi citlivý. Černoch vie mocne priľnúť k svojmu okoliu. Nerád sa púšťa do dobrodružstiev a ľúbi svoj domov a svoju rodinu. Uvážte ďalej tú hrôzu pred neznámym a to, že od detstva sa im vyhrážajú predajom na Juh ako tým najprísnejším trestom. V očiach černocha toto je tá najstrašnejšia hrozba, horšia ako bičovanie a mučenie.

Istý misionár, ktorý žil medzi černošskými utečencami v Kanade, veľa o nich vedel. Mnohí sa mu priznali, že ušli od pomerne dobrých pánov a vydali sa na pospas všetkým nebezpečenstvám úteku len zo strašnej hrôzy pred tým, aby ich nepredali na Juh. Táto hrozba sa ustavične vznáša nad nimi, ich manželmi, ženami a deťmi. To dodáva černochovi, od prírody trpezlivému, bojazlivému a nepodnikavému, hrdinskú odvahu a dá zniesť hlad, zimu, bolesť, nebezpečenstvá divočiny i strach pred hroznými trestami v prípade, že by ho chytili.

Dnes boli v panskom dome iba skromné raňajky, lebo pani Shelbyová oslobodila tetu Chloe od jej povinností. Nešťastnica vynaložila celé svoje úsilie na domácu rozlúčkovú hostinu. Zarezala a uvarila svoju najkrajšiu sliepku, s láskou upiekla obľúbený koláč svojho muža a postavila nad krb akési čudné nádoby s dobrotami, ktoré sa podávajú len za mimoriadnych okolností.

— Pozri, Pete, — zvolal natešený Mose, — aké máme dnes výborné raňajky! — A hneď si aj uchmatol kus kuraťa.

Teta Chloe ho vyťahala za uši. — Dívajme sa naňho, celý je natešený nad poslednými raňajkami, ktoré má doma jeho otec!

— Ale, Chloe! — zahriakol ju nežne Tom.

— Ja za to nemôžem, — vyhovárala sa teta Chloe, zakrývajúc si tvár zásterkou. — Hlava sa mi točí, sama neviem, čo robím.

Chlapci stáli zarazení, pozerali raz na otca, raz na matku, a dojča, zamotajúc sa do svojich šatočiek, spustilo naliehavý, rozhnevaný krik.

— Tak, — povedala teta Chloe utierajúc si oči a berúc si dieťa do náručia. — Už by to bolo hotové. Zajedzte si! Bola to moja najkrajšia sliepka. Vezmite si z nej aj vy, chlapci moji. Bola som k vám zlá.

Chlapcov nebolo treba dva razy núkať; s chuťou sa pustili do maškŕt. A dobre mali, lebo ináč by raňajky boli ostali temer nedotknuté.

— A teraz, — vravela teta Chloe, rýchlo odpratávajúc zo stola, — musím prichystať šaty. Aj tak ti ich ten chlap vezme, veď ich poznám, tých špinavcov. Tu máš, hľa, naspodku flanelové košele, keď ťa bude moriť reuma. Šanuj si ich, už ti nikto také neurobí. Tu máš potom staré košele a tu nové. Včera v noci som ti zaplátala tieto pančuchy a strčila som ti do nich veci na šitie. Ktože ti ich bude teraz látať? — teta Chloe sa zase rozcítila, položila si hlavu na kufrík a vzlykala. — Len pomyslieť, že ťa nebude mať kto opatriť, či zdravého, či chorého! A odo mňa chcú, aby som im pokorne slúžila i naďalej!

Keď chlapci zjedli všetko, čo bolo na stole, začali rozmýšľať aj o tom, čo sa robí okolo nich. Videli, že matka plače a že otec je zarmútený, začali fňukať a mädliť si oči rukami. Strýčko Tom mal na kolenách nemluvniatko a dovolil mu vyčíňať, ako sa mu len chcelo — škrabalo ho po tvári, ťahalo ho za vlasy, výskalo od rozkoše, ktorej príčinu len samo vedelo.

— Len sa mi zabávaj, chúďa moje! — vravela teta Chloe. — Veď raz dôjde aj na teba. Hádam ti raz muža predajú, alebo teba zašantročia. Aj tých chlapcov akiste raz predajú, len čo budú stáť za voľačo. Načo je nám negrom rodina?

Vtom jeden z chlapcov zvolal: — Pani ide!

— Načo sem chodí, pomôcť nám aj tak nepomôže! — povedala teta Chloe nadurdene.

Pani Shelbyová vstúpila do izby. Teta Chloe jej podstrčila stoličku, hrubo a nevľúdne. Pani Shelbyová si nevšímala ani stoličky ani toho, ako jej ju podávali. Bola bledá a vzrušená.

— Tom, — povedala, — prišla som… — zarazila sa, pozrela na mlčiacu rodinu, sadla si na stoličku a zakrývajúc si tvár vreckovkou, začala plakať.

— Preboha, pani, veďže nie tak! — povedala teta Chloe a sama vypukla v plač. Za ňou sa rozplakali všetci ostatní.

— Tom, môj drahý Tom, — povedala nakoniec pani Shelbyová, — nemám ti čo dať — peniaze by ti vzali. No uver mi, budem sledovať tvoju cestu a privediem ťa naspäť, len čo budem mať peniaze. Do tých čias — spoliehaj sa na Boha!

Vtom chlapci zase kričali, že prichádza pán Haley, a už sa aj otvorili dvere od surového kopnutia. Haley mal veľmi zlú náladu; celú noc bol v sedle a ešte sa neupokojil po neúspešnej honbe za svojou korisťou.

— Tak poďme, neger, si prichystaný? — osopil sa otrokár na Toma. — Služobník, madam, — poklonil sa pani Shelbyovej, keď ju zbadal.

Teta Chloe zavrela dvere a začala povrázkom obkrúcať drevený kufrík. Keď bola s tým hotová a vstávala, zagánila na otrokára. Slzy sa jej zrazu premenili na ohnivé iskry.

Tom sa pokorne zdvihol a poberal sa za svojím novým pánom s ťažkým kufríkom na pleci. Jeho žena si vzala dieťa do rúk, aby s ním odprevadila muža k vozu, a za ňou sa ťahali rozplakaní chlapci.

Pani Shelbyová podišla k otrokárovi; zadržala ho na chvíľku a vravela mu čosi s veľmi vážnym výrazom na tvári. Medzitým celá rodina došla k vozu, ktorý stál predo dvermi, pripravený na odchod. Poschádzali sa okolo neho všetci mladí aj starí černošskí sluhovia, aby sa rozlúčili so svojím druhom. Toma si všetci vážili, ako hlavného sluhu aj ako človeka a všetci, najmä ženy, s ním úprimne cítili a žialili za ním.

— Chloe, ty to akosi ľahšie znášaš, než my, — povedala jedna z nariekajúcich žien, keď zbadala pochmúrnu, zamračenú tvár tety Chloe, ktorá stála mlčky pri voze.

— Už som si svoje slzy vyplakala! — povedala, gániac na blížiaceho sa otrokára. — Nechce sa mi plakať pred tým zverom!

— Na voz! — zvolal Haley na Toma, prechádzajúc skupinou sluhov, ktorí zazerali na neho.

Tom vyliezol na voz; otrokár vytiahol spod sedadla ťažké okovy a pripevnil mu ich na nohy.

Celým zhromaždením sa ozval pohoršený šum a pani Shelbyová volala z verandy:

— Pán Haley, ubezpečujem vás, že takéto opatrenie je celkom zbytočné.

— Neviem, milosťpani. Už som u vás prišiel o päťsto dolárov; nemôžem si dovoliť riskovať ešte viac.

— Čo iného mohla od neho čakať? — mrmlala si teta Chloe pohoršene. Dvaja chlapci, ktorí si zrazu začali uvedomovať, čo čaká ich otca, chytili sa matkiných sukieň a dali sa do strašného plaču a nariekania.

— Škoda, že tu nie je mladý pán George, aby som sa s ním rozlúčil, — povedal Tom.

George odišiel na dva-tri dni za svojím priateľom na susedný statok a keďže odchádzal ráno, predtým ako sa rozniesla zpráva o Tomovom nešťastí, nič nevedel o celej veci.

— Odovzdajte mladému pánovi Georgeovi môj úctivý pozdrav, — vravel Tom vážne. Haley pošibal koňa a Tom smutným pohľadom hľadel na svoje rodné miesta, až kým mu nezmizli z očú.

Pán Shelby nebol doma. Nechcel sa zúčastniť pri posledných výjavoch tohto smutného divadla a preto odišiel čosi vybavovať v nádeji, že bude po všetkom, keď sa vráti nazad.

Tom a Haley sa terigali po zaprášenej ceste, prechádzali okolo všetkých Tomovi blízkych miest, až sa ocitli ďaleko za Shelbyho farmou, na otvorenej hradskej. Asi po míle cesty Haley zrazu zastal pri kováčskej vyhni, vzal z voza náručné putá a niesol ich kováčovi trošku ich povoliť.

— Sú trocha malé na jeho hnáty, — povedal, ukazujúc na Toma.

— Preboha, veď je to Shelbyho Tom. Vari ho nepredali? — pýtal sa kováč.

— Veru predali, — odpovedal Haley.

— To nie je možné! Kto by si to bol len pomyslel! No toho nemusíte dávať do pút. Je to taký statočný, dobrý černoch…

— Poznáme tých vašich dobrých černochov — práve tí najradšej utekajú. Hlupákom nezáleží, kde ich berú, darebákom a ožranom je všetko jedno; teda takíto neujdú a celkom sa im páči, keď sa tmolia po svete. Ale títo vaši výtečníci to nemajú radi. Takých len sputnať treba. Hneď by sa dali vnohy — keby nemali okovy.

— Nuž veru, — povedal kováč, prehŕňajúc sa medzi svojím náčiním, — na tie južné plantáže nejde ani jeden kentucký neger s radosťou. Veď tam všetci hynú ani muchy, no nie?

— To je pravda, hynú. Podnebie a ťažká práca im neslúžia. Umierajú veľmi chytro, ale práve preto sa ich cena udržuje na výške, — odpovedal Haley.

— Človeku je ľúto pomyslieť, že taký dobrý, pokojný, slušný chlapík ako tuto Tom, má zgegnúť tam dole dakde na cukrovej plantáži.

— No, nemá sa na čo žalovať. Sľúbil som Shelbyovcom, že sa oň dobre postarám. Umiestim ho dakde za domáceho sluhu v niektorej dobrej rodine a tam, ak si navykne na podnebie a nedostane zimnicu, bude mať slušné miesto. Čo viac môže ešte taký neger chcieť?

— Ženu a deti necháva tu, však?

— Áno, ale tam dole dostane iné, — povedal Haley.

Zasmušilý Tom sedel zatiaľ pred vyhňou na voze. Zrazu počul za sebou rýchly dupot konských kopýt. Prv než sa mohol spamätať z prekvapenia, skočil k nemu na voz mladý pán George, mocne ho objal okolo hrdla a usedavo sa rozplakal.

— Je to podlosť, podlosť, nech si vravia, čo chcú! Taká špinavosť, nehanebnosť! Keby som bol veľký, nedopustil by som to! — vravel George s bezmocným vzlykotom.

— Pán George! Ako mi to dobre padne! — povedal Tom. — Ťažko mi bolo odísť bez rozlúčky s vami. Keby ste vedeli, ako som rád! — Tom pohol nohou a George zbadal jeho okovy.

— Aká hanba! — skríkol a zdvihol päste. — Zbijem toho lotra!

— Netreba, pán George — a nehovorte tak nahlas! To mi len uškodí, ak sa rozhnevá.

— Dobre teda, kvôli tebe. Aká je to však podlosť! Ani neposlali za mnou, ani mi nič neodkázali, a keby nie Toma Lincona, doteraz by som nič nevedel. No, ja som im doma dal!

— To nebolo správne, pán George.

— Nemohol som mlčať. Je to hanebnosť! Pozri sem, strýčko Tom, — tajomne zašepkal, obrátiac sa chrbtom k vyhni, — doniesol som ti svoj dolár!

— Ale, pán George, veď to od vás nemôžem prijať, za nič na svete, — bránil sa dojatý Tom.

— Musíš si ho vziať! — naliehal George. — Povedal som tete Chloe, že ti ho dám. A ona mi poradila, aby som do neho urobil dierku a pretiahol cez ňu motúzik. Tak, teraz si ho môžeš zavesiť okolo krku, aby ti ho nikto nezbadal. Ináč by ti ho ten lotor vzal. Joj, tak by som mu jednu tresol! Hneď by mi bolo ľahšie.

— Nie, pán George, netreba. Mne by bolo potom iba horšie.

— Nuž keď je tak, kvôli tebe to neurobím, — povedal George, chvatne uväzujúc svoj dolár okolo Tomovho hrdla. — Tak, a teraz si dobre zapni kabát. A zachovaj si dobre ten dolár a vždy si pripomeň, kedykoľvek naň pozrieš, že prídem za tebou a dovediem ťa naspäť. Už sme hovorili o tom s tetou Chloe. Povedal som jej, aby sa nič nebála. Otcovi nedám pokoja, kým ťa nevykúpi.

— Pán George, nevravte tak o svojom otcovi!

— Veď som nepovedal nič zlého, strýčko Tom.

— Nezabudnite, pán George, koľkí ľudia vás majú radi, a buďte statočným človekom. Držte sa vždy svojej mamičky. Verte mi, Boh dáva ľuďom mnoho vecí aj dva razy, ale matku máte iba jednu. Čo by ste sto rokov žili, nenájdete druhej takej ženy. Ľúbte ju, buďte jej potechou teraz i keď vyrastiete. Sľúbte mi to, pán George!

— Sľubujem, strýčko Tom, — povedal George vážne.

— Buďte dobrým človekom; ja viem, že budete, a ctite si rodičov. Nehneváte sa, pán George, že vám takto vravím?

— Ako by som sa mohol hnevať, strýčko Tom. Či si mi dakedy zle poradil?

— Som starší ako vy, — nežne povedal Tom, hladkajúc jemné kučeravé vlásky chlapca mocnou rukou. — Vidím, aký pekný život máte pred sebou. Veď vy máte všetko, pán George. Viete písať a čítať, učíte sa a stanete sa veľkým, umným a dobrým človekom. Všetci naši ľudia, a najmä vaši rodičia, budú na vás pyšní. Berte si príklad od svojich rodičov — váš otec je dobrým gazdom a vaša matka je bohabojná, dobrá žena.

— Aj ja budem dobrý, strýčko Tom, uver mi, — sľuboval George. — A ty sa nič neboj! Postarám sa o to, aby si sa dostal naspäť. Už som dnes rozprával tete Chloe, ako vám prestaviam váš domček, až budem veľký. Zariadim vám osobitnú prijímaciu izbu aj s kobercom. Veď sa ti ešte bude dobre vodiť!

Haley vyšiel z dverí s putami v rukách.

— Počúvajte, pane, — povedal George s tým najpovýšenejším výrazom, akého bol schopný, — poviem rodičom, ako zaobchádzate so strýčkom Tomom!

— Nech sa vám len páči, — odpovedal mu otrokár.

— Mali by ste sa hanbiť, takto predávať a kupovať mužov a ženy, a potom ich sputnávať, akoby to bol dobytok. Že sa vám to nebridí!

— Kým vaši blahorodí páni kupujú takých mužov a ženy, nemám sa čo pred nimi hanbiť, — vravel Haley. — Predávať ich nie je o nič horšie ako kupovať!

— Keď ja budem veľký, nebudem černochov ani predávať ani kupovať, — povedal George. — Dnes sa hanbím za to, že som Kentučan, a kedysi som bol na to hrdý, — George sa vzpriamil v sedle a obzrel sa dookola, akoby čakal, že jeho slová zapôsobia na celý štát silným dojmom. — No, dovidenia, strýčko Tom, a drž sa! — lúčil sa George.

— Dovidenia, pán George, — povedal Tom, pozerajúc na neho s nežnosťou i obdivom. — Nech vás Pán Boh opatruje. V Kentucky niet mnoho takých ľudí, ako ste vy, — doložil úprimne, hľadiac za odchádzajúcim chlapcom. A díval sa, až mu doznel v ušiach dupot kopýt. Posledný pohľad a posledný zvuk domova! No na jeho hrudi, tam, kde mu detské ruky pripäli pamiatku, ostalo mu teplo. Tom si zdvihol ruku a pridržal si drahocenný peniaz na srdci.

— Voľačo ti poviem, Tom, — ozval sa Haley, keď hodil do voza putá. — Chcel by som byť k tebe od počiatku slušný — ako obyčajne bývam k svojim negrom. No hneď ťa upozorním, že sa mi musíš riadne správať. Ja na svojich negrov nikdy nie som tvrdý. Urobím pre nich vždy, čo je v mojej moci. Tak sa ty len pekne zmier so všetkým a nepokúšaj sa o nejaké fígle, lebo ja všetky negerské kúsky dobre poznám a nepomôžu ti. Keď sú negri pokojní a nepokúšajú sa zdrhnúť, vodí sa im u mňa dobre. Ale ak nie — je to ich chyba!

Tom ubezpečil Haleyho, že nezamýšľa ujsť. A potom, Haleyho dohováranie aj tak vyzeralo celkom zbytočné pred človekom, ktorý mal na nohách ťažké železné putá. Pán Haley však obyčajne takto nadväzoval styky so svojím živým tovarom. Tieto jeho ponaučenia mali černochom dodať dobrej vôle a vzbudiť v nich dôveru k nemu, aby sa tak vyhnul prípadným nepríjemnostiam.

A teraz opusťme na nejaký čas strýčka Toma a vráťme sa k osudom druhých hrdinov, nášho rozprávania.