ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebolo tak súdené!

Týždeň plynul za týždňom a búrlivé vlny života, ktoré pohltili malú lodičku, už sa upokojili. Hľa, ako panovačne a bez ohľadu na city človeka kráča chladný, tvrdý čas s každodennými, všednými starosťami!

Všetky záujmy a nádeje Saint-Clara sa predtým podvedome sústreďovali okolo jeho dcérky. Kvôli Evičke sa zaoberal svojimi peňažnými vecami, s ohľadom na Evičku si plánoval prácu aj čas. Všetko robieval pre Evu a privykol na to tak, že teraz, keď jej už nebolo, nevedel, na čo má myslieť a s čím sa má zaoberať.

Už hľadel triezvejšie a vážnejšie na otázku svojich vzťahov k otrokom a onedlho po návrate do Nového Orleansu podnikol prvé zákonné kroky na oslobodenie Toma. Tom mal byť slobodný, len čo sa dokončia náležité formality. Medzitým sa primkýnal k Tomovi každým dňom stále viac. Nikto mu totiž nepripomínal Evu tak ako on. Chcel ho mať stále pri sebe a čo býval aký uzavretý a nevrlý, keď šlo o jeho hlboké city, pred Tomom myslel temer nahlas.

— Nuž, Tom, — povedal mu Saint-Clare potom, ako začal právne pokračovanie vo veci oslobodenia, — idem ti dať slobodu. Môžeš si už baliť kufre a priprav sa na cestu do Kentucky.

Radosť, ktorá zažiarila na Tomovej tvári a jeho zvolanie „Sláva Bohu!“ sa akosi dotkli Saint-Clara. Nepáčilo sa mu, že Tomovi rozlúčka s ním padne tak dobre.

— Vari si sa mal tak zle u nás, že si taký natešený? — povedal mu Saint-Clare sucho.

— Oj nie, pane, to nie. Teším sa najviac tomu, že budem slobodným človekom!

— Ale povedz, Tom, nemyslíš, že si sa mal lepšie takto, ako keby si bol slobodný?

— Nie, nikdy pán Saint-Clare! — zvolal zápalisto Tom.

— Veď by si si nikdy nevedel zarobiť na také šaty a na takú stravu, ako si mal u mňa.

— To všetko viem, pán Saint-Clare, viem. Boli ste ku mne veľmi láskavý, no radšej budem chodiť v handrách, radšej budem žiť v kadejakej chajde, len aby to bolo moje a nie cudzie. Taká je už, myslím, každá ľudská povaha.

— Možno je to tak… Nuž, o nejaký mesiac sa s nami rozlúčiš.

Vtom prerušili ich rozhovor; ohlásili akýchsi hostí.

Mária Saint-Clarová pociťovala stratu Evy tak hlboko, ako len bola schopná cítiť. Ako vieme, mala zvláštnu schopnosť robiť druhých ľudí nešťastnými vtedy, keď sa sama cítila nešťastnou, a tak jej sluhovia mali ešte o dôvod viacej žialiť nad stratou svojej mladej panej, ktorej podmanivé a jemné zákroky im bývali tak často ochranou pred tyranskými a sebeckými požiadavkami jej matky. Najmä nešťastná stará ňanka, ktorú bolelo, že je odlúčená od svojho rodinného kruhu a nachádzala útechu v roztomilej Eve, bola teraz celkom podlomená. Plakala vo dne v noci a pre svoj nesmierny žiaľ ani nebola taká šikovná a pohotová pri obsluhovaní svojej panej ako zvyčajne, a tak na jej úbohú hlavu sypal sa neprestajný príval nadávok.

Aj slečna Ofélia pociťovala ťažkú stratu, ale v jej dobrom a statočnom srdci priniesli tieto pocity ovocie trvalej hodnoty. Stala sa mäkšou, jemnejšou. Vyučovaniu Topsy sa venovala ešte usilovnejšie, neštítila sa jej už a neprejavila nijaký odpor voči nej, lebo ho už ani necítila. Topsy sa hneď nestala priam anjelom, no príklad Evy a jej smrť spôsobili v nej zmenu. Zbavila sa svojho bývalého ľahtikárstva, stala sa citovejšou, mala nádejné túžby a snahu, že sa stane dobrou. Toto jej úsilie, pravda, nebolo stále, dakedy zabudla naň, vybočila z neho, no vždy sa k nemu vracala.

— To dieťa je každým dňom lepšie, — povedala raz slečna Ofélia Saint-Clarovi. — No, Augustín, — pokračovala, položiac mu ruku na plece, — chcela by som vedieť jedno: komu to dieťa patrí — mne, či tebe?

— Veď som ti ju predsa dal! — ohradzoval sa Augustín.

— Áno, ale nemám to čierne na bielom. Chcem, aby bola moja i po práve, — odpovedala mu slečna Ofélia. — Chcem ju mať tak, aby som ju mohla vziať do štátov, kde nejestvuje nevoľníctvo a dať jej slobodu, tak, aby všetka moja námaha s ňou nebola márna. Ak mi ju naozaj chceš dať, vystav mi o tom riadne potvrdenie, nejaký dokument, ktorý by mal právnu moc.

— Dobre, dobre, urobíme to, — odpovedal jej Saint-Clare a sadol si k svojim novinám.

— Chcem to mať hneď, — nástojila slečna Ofélia.

— A čo sa tak s tým ponáhľaš?

— Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra! Na, tu máš papier, pero a atrament, sadni si a píš!

Saint-Clare, ako všetci ľudia podobnej povahy, nemal rád, keď ho do niečoho takto náhlili, a nástojčivosť slečny Ofélie ho iba dráždila.

— Čo sa ti robí? Vari neveríš môjmu slovu?

— Chcem to mať isté. Môžeš umrieť, alebo skrachovať a Topsy mi predajú na dražbe a ja nebudem môcť nič urobiť proti tomu.

— Pozrimeže, aká si ty predvídavá! No, čo sa dá robiť, keď sa raz človek dostane Yankeemu^[34] do pazúrov.

Saint-Clare, ktorý sa dobre vyznal v právnických formalitách, rýchlo napísal darovaciu zmluvu a podpísal ju parádnym podpisom s nespočetnými oblúčikmi.

— Tak, už to máš čierne na bielom. Máš už dušu na mieste, slečna Vermontová? — povedal, podávajúc jej listinu.

— Vidíš, aký si ty dobrý chlapec, — usmiala sa slečna Ofélia. — No netreba na to aj svedkov?

— No, na moj veru, máš pravdu, hneď, — otvoril dvere a zavolal na svoju ženu. — Mária, poď, sesternica chce tvoj autogram. Podpíš sa sem, prosím ťa.

— Čo je to? — spytovala sa Mária, prebehnúc očami po listine. — Smiešne, naozaj! A ja som si myslela, že naša sesternica je príliš pobožná na to, aby robila obchody s otrokmi, — dodala, nedbalo sa podpisujúc. — Nuž, keď sa jej to dievčisko tak páči, nech si ho má.

— Tak, a teraz je Topsy tvoja, dušou i telom, — povedal Ofélii Saint-Clare, podávajúc jej listinu.

— Mojou nie je teraz o nič viacej ako predtým, — namietala slečna Ofélia. — Ale teraz ju budem môcť ochraňovať.

— Dobre teda, tak je tvojou po práve, — zažartoval Saint-Clare, vzal si noviny a odišiel do obývacej izby.

Slečna Ofélia nerada vysedávala v spoločnosti Márie. Šla za ním, ale najprv si listinu o darovaní Topsy opatrne uložila vo svojej izbe.

— Augustín, — obrátila sa naňho zrazu, keď už hodnú chvíľu predtým sedela v miestností mlčky, pri svojom pletení, — urobil si už nejaké opatrenia pre prípad tvojej smrti ohľadom tvojich sluhov?

— Nie, — odpovedal jej Saint-Clare, nedajúc sa vyrušiť z čítania.

— Takto teda tvoja láskavosť voči nim môže sa časom prejaviť ako veľká bezohľadnosť.

Saint-Clare neraz mal túto istú myšlienku, ale odpovedal iba nedbalo:

— Pomýšľam, že to čoskoro urobím.

— Kedy? — pýtala sa slečna Ofélia.

— Teraz dakedy.

— Čo, ak predtým umrieš?

— Ale čo sa ti robí, sesternička? — odpovedal jej, odložiac noviny a pozerajúc uprene na ňu. — Čo sa tak naraz začínaš starať o moje posmrtné veci? Vari vidíš na mne príznaky žltej zimnice alebo cholery?

— Aj keď sme uprostred života, môžeme byť v blízkosti smrti, — odvetila mu slečna Ofélia.

Saint-Clare vstal, odhodil noviny a vyšiel na verandu, aby nejako zakončil tento nepríjemný rozhovor. „Smrť!“ opakoval mechanicky toto posledné slovo. Oprel sa o zábradlie a hľadel na vodu, striekajúcu z fontány; hľadel neprítomne na kvety, stromy a opäť vyslovil to zvláštne a obyčajné slovo, ktoré má takú strašnú silu: „Smrť!“

Vzpriamil sa a začal chodiť po verande hlboko pohrúžený do svojich myšlienok. Zvonček zvolával k čaju, no Saint-Clare nič nepočul a Tom ho musel dva razy upozorniť, kým sa vytrhol zo svojho zadumania.

Počas olovrantu bol Saint-Clare roztržitý a mĺkvy. Po čaji on i Mária a slečna Ofélia odišli do salónu, neprehovoriac ani slova.

Mária sa rozložila na diváne pod hodvábnou sieťkou proti moskytom a onedlho pokojne zaspala. Slečna Ofélia mlčky plietla. Saint-Clare si sadol ku klavíru, prebral niekoľko akordov, no o chvíľku si sklonil hlavu do rúk, sedel tak niekoľko minút, potom vstal a začal chodiť hore-dole po izbe.

— Nešťastná moja Evička, — povedal konečne. — Ty si ma priviedla na správnu cestu. Tvojou smrťou som stratil všetko, a človek, ktorý už nemá čo stratiť, má odvahu a smelosť.

— Tak čo urobíš teraz? — spýtala sa ho slečna Ofélia.

— Splním svoj dlh voči nešťastným a poníženým, — odpovedal Saint-Clare. — Začnem predovšetkým s našimi sluhami. A potom… Kto vie, možno, že budem môcť podniknúť niečo, čo pomôže Amerike, mojej vlasti, zbaviť sa hanby, ktorá ju znižuje v očiach celého civilizovaného ľudstva.

— Myslíš, že by sa otrokári vedeli dobrovoľne vzdať svojich práv?

— Neviem… No môže sa stať, že sa medzi nami nájdu ľudia, ktorí nebudú preratovať česť a spravodlivosť na doláre a centy.

— Pochybujem o tom, — poznamenala slečna Ofélia.

— Povedzme, že zajtra dáme slobodu všetkým otrokom, — pokračoval Saint-Clare. — No kto sa bude zaoberať s nimi, kto ich naučí ako užívať tej slobody k svojmu vlastnému dobru? Sami sme leniví a nepraktickí na to, aby sme mohli naučiť svojich bývalých otrokov ľúbiť prácu, bez ktorej sa nikdy nestanú celými ľuďmi. Budú musieť ísť na Sever, no povedz mi otvorene, či sa nájdu v Severných štátoch ľudia, ktorí by sa ujali úlohy vychovávať otrokov? Neľutujete tam u vás peňazí na misionárov, ktorých vysielate do cudzích krajín, no čo by ste povedali na to, keby černosi prišli do vašich dedín a miest? To by som chcel vidieť! Ak Juh oslobodí černochov, prevezme Sever na seba venovať sa ich výchove. Nájde sa v tvojom meste veľa rodín, ktoré by prijali k sebe na výchovu černocha? Ak poradím Adolfovi, aby sa šiel učiť za úradníka alebo remeselníka, nájdu sa obchodníci a majstri, ktorí by ho prijali do učenia? Keby som chcel poslať Jane a Rózu do školy, nájde sa v Severných štátoch škola, do ktorej by ich prijali? Chcel by som, sesternica, aby nás posudzovali spravodlivo. Naše rozpoloženie nie je ľahké. My utláčame černochov, to je každému na prvý pohľad jasné, no predsudky voči nim, rozšírené v Severných štátoch, ich gniavia tak isto.

Saint-Clare sa prechádzal ešte chvíľku po izbe a potom povedal:

— Pôjdem na chvíľku von, dozvedieť sa, čo je nového v meste.

Vzal si klobúk a vyšiel von.

Tom šiel za ním na dvor a spýtal sa ho, či smie ísť s ním.

— Nie, priateľ môj, — odpovedal mu Saint-Clare. — Vrátim sa o hodinku.

Bol tichý mesačný večer. Tom sedel na verande a hľadel na stúpajúcu a klesajúcu vodu fontány a počúval jej šumot. Myslel na svoju rodinu, na to, že onedlho bude slobodným človekom a bude sa môcť vrátiť domov, kedy sa mu bude chcieť.

Dostane slobodu, bude pracovať a vykúpi si ženu i deti. Pozrel na svoje svalnaté ruky a radostne sa usmial. Čoskoro bude sám svojím pánom a bude pracovať do úmoru za slobodu svojej rodiny.

Zadriemal vo svojom zadumaní, aj sa mu čosi snilo, keď ho zrazu zobudil krik na ulici a búchanie na bránu.

Rýchlo zbehol otvoriť. Do dvora vošli ľudia, opatrne držiac nosidlá. Ležal na nich akýsi človek, prikrytý kabátom. Svetlo lampy padlo na jeho tvár. Tom divo a zúfalo skríkol a bežal za ľuďmi, ktorí kráčali s nosidlami k otvoreným dverám salónu. Slečna Ofélia tam ešte sedela so svojím pletením.

Čo sa stalo? Saint-Clare šiel do kaviarne prečítať si večerné noviny. Ako tam pri nich sedel, dvaja podnapití páni dali sa do ruvačky. Saint-Clare a ešte dvaja iní pokúšali sa zadržať ich. Saint-Clara pritom smrteľne pichol do boka jeden z opilcov, ktorému chcel z ruky vytrhnúť nôž.

Ťažko opísať, čo sa dialo v dome. Sluhovia sa s plačom zvíjali na zemi, trhali si od zúfalstva vlasy, chodili bezcieľne po dome a Mária mala hysterické záchvaty. Iba Tom a slečna Ofélia si zachovali rozvahu. Na príkazy slečny Ofélie rýchlo pripravili ležadlo v izbe a položili naň zakrvavené telo.

Saint-Clare bol v bezvedomí od bolesti a od straty krvi.

Prišiel lekár a prezrel raneného. Z výrazu jeho tváre bolo vidieť, že niet nádeje. No zato pokojne obväzoval ranu. Slečna Ofélia a Tom mu pomáhali, zatiaľ čo prestrašení sluhovia plakali a nariekali.

— Odožeňte ich odtiaľto! — povedal lekár. — Ranený potrebuje pokoj.

Saint-Clare otvoril oči a uprene pozeral na nešťastníkov, ktorých slečna Ofélia spolu s lekárom tisli von z izby.

— Úbožiaci! — povedal s výrazom trpkej výčitky voči sebe samému.

Sluhovia nakoniec ustúpili naliehavému presvedčovaniu slečny Ofélie, že život ich pána závisí od ich tichosti a poslušnosti, a vyšli z izby.

Saint-Clare ležal mlčky, so zavretými očami. Po chvíli chytil za ruku Toma, ktorý kľačal pri ňom, a povedal mu:

— Tom, ty môj nešťastný priateľ!

— Prosím, pane? — riekol Tom vážne.

— Umieram… — ticho zašepkal Saint-Clare, stískajúc Tomovu ruku. Sily mu ochabli. Mŕtvolná bledosť sa mu rozliala po tvári, na ktorej sa mu však zračil krásny, pokojný výraz ako u spiaceho dieťaťa. V posledných kŕčoch otvoril oči, ktoré mu naraz zažiarili vnútorným svetlom, zašepkal: „Mama!“ a zomrel.