Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 8 | čitateľov |
Emmelína a Cassy
Cassy otvorila dvere a uvidela Emmelínu, ako sedí, trasúc sa od strachu, v najďalšom kúte izby. Ako vkročila, dievča sa znepokojene strhlo, ale keď videlo, kto to vošiel, bežalo ku Cassy a chytilo sa jej za ruky.
— Ó Cassy! Si to ty? Tak som rada, že si prišla! Bála som sa, že to… Nevieš si predstaviť, čo sa tam dialo celý večer!
— Mala by som to vedieť, — odpovedala Cassy sucho. — Neraz som to počula.
— Cassy, nemohli by sme odtiaľto ujsť? Nedbám kde — čo aj do močarísk, medzi hady — hocikde! Nemohli by sme kdesi ujsť?
— Nie, iba do hrobu, — odpovedala Cassy.
— Pokúšala si sa už o to?
— Videla som dosť takých pokusov, i to, ako sa hrozne skončili.
— Nedbala by som žiť v močariskách, jesť kôru zo stromov. Hadov sa nebojím! Radšej by som mala vedľa seba hada ako toho… — vravela prudko Emmelína.
— Nie si prvá, čo tu tak zmýšľa, — povedala Cassy. — Ale v močariskách by si nemohla ostať. Dali by ťa vysliediť psami, priviedli by ťa nazad a potom… potom…
— Čo by mi spravil? — spytovalo sa dievča, hľadiac jej do tváre bez dychu.
— Radšej by si sa mohla spýtať, čo by nespravil, — povedala Cassy. — Vyučil sa svojmu remeslu medzi pirátmi v moriach Západnej Indie. Nemohla by si spať, keby som ti pospomínala všetko, čo som tu videla. A on také veci rozpráva ako dobré žarty. Počula som tu raz nárek, ktorý mi znel v ušiach po celé týždne. Za obydliami otrokov je čierny, opálený strom a pod ním kopa popola. Spýtaj sa niekoho, čo sa tam robilo, a uvidíš, že sa nikto neopováži povedať ti to.
— A čo to bolo?
— Nepoviem ti. Ťažko mi padne len pomyslieť na to. Boh sám vie, čo sa bude robiť zajtra, ak sa Tom nepokorí.
— To je strašné! — zašepkala Emmelína, smrteľne bledá. — Ale povedz, Cassy, povedz, čo robiť?!
— To čo ja — piť. Spočiatku som si i ja na to privykla ťažko, no teraz by som ani nemohla bez toho žiť. Keď si človek vypije, tie veci, čo okolo seba vidí, mu nepripadajú takými strašnými.
— Matka ma vždy vystríhala, aby som sa chránila pijatiky, — odpovedala Emmelína.
— Matka ti to nakázala! — zvolala Cassy a trpkým dôrazom na slove „matka“. — Načo sú také materinské rady? Keď si nás niekto kúpi, patríme celkom jemu. Tak sa veci majú! Vravím ti, pi, pi, koľko len môžeš, a bude ti ľahšie.
— Ó Cassy, zľutuj sa nado mnou!
— Vari ťa neľutujem? Či som i ja nemala dcéru? Boh vie, kde je teraz a komu patrí. Akiste je na tom chodníčku, po ktorom šla jej matka, a jej deti tiež pôjdu za ňou. A nebude konca tejto kliatby — nikdy!
— Lepšie by mi bolo, keby som nebola na svet prišla! — zvolala Emmelína!
— Aj ja som tak vravievala, až som si zvykla na toto želanie. Už by som dávno bola na druhom svete, ale nemala som smelosti položiť ruku na seba, — povedala Cassy, hľadiac uprene do tmy pohľadom plným zúfalstva.
— To by bolo hriešne, vziať si život!
— A vari nie je hriešne žiť tak, ako my žijeme?
Emmelína sa odvrátila od nej a zakryla si tvár rukami.
Kým sa obe ženy takto rozprávali, v izbe pod nimi Legree, do nemoty spitý, zaspal. Spánok mal nepokojný, sny plné strašných videní. Tu pred ním stála zahalená ženská postava a položila naň svoju chladnú, jemnú ruku. Zdalo sa mu, že ju poznáva, hoci jej tvár bola zakrytá závojom, a striasol sa od hrôzy. Potom pocítil, ako sa mu tie vlasy obtáčajú okolo prsta, ba prekĺzli sa mu až na hrdlo a zvierali ho viac a viac, už ani dýchať nemohol. Potom počul čiesi hlasy, ktoré mu čosi šepkali studeným, strašným šepotom. A zase sa videl na pokraji hroznej priepasti, zápasil a ruval sa v smrteľnom strachu, no akési čierne ruky sa vzpínali k nemu a ťahali ho dolu. Za ním sa zrazu zjavila Cassy, smiala sa a socala ho. Vtom povstala pred ním opäť tá zahalená postava a odložila závoj. Bola to jeho matka. Odvrátila sa od neho a on padal a padal kamsi dolu, kde sa ozýval strašný diabolský rev a rehot. Vtom sa zobudil.
Ružové farby brieždenia sa pokojne vkrádali do izby. Legree otvoril oči a zaklial. Čo pre neho mohli značiť zlaté a ružové lúče vychádzajúceho slnka?
Nevšimol si, surovec, všetkej krásy, nemotorne vstal a nalial si kalištek koňaku. Vypil ho do polovice.
— Pľuhavá noc to bola! — ponosoval sa Cassy, ktorá práve vstúpila do izby.
— Takých ešte budeš mať dosť a dosť, — odpovedala Cassy sucho.
— Čo tým chceš povedať, ty potvora?
— Skoro sám uvidíš, — odpovedala mu takým istým tónom. — A teraz, Šimon, chcela by som ti niečo poradiť.
— Čerta sa starám o tvoje rady!
— Radím ti, — pokračovala pevne Cassy, upratujúc čosi v izbe, — aby si nechal Toma na pokoji.
— Čo sa ty do toho starieš?
— Neviem sama prečo. Ak si môžeš dovoliť vyhodiť za robotníka tisíc dvesto dolárov a zahubiť ho práve v čase najväčších prác, len aby si sa vyzúril, tak ma do toho naozaj nič nie je. Urobila som pre neho, čo sa dalo.
— Ale čo! A kto ti kázal miešať sa do mojich vecí?
— Veru ozaj, nikto. Zachránila som ti niekoľko tisíc dolárov tým, že som neraz ošetrovala tvojich otrokov. A takej vďaky sa mi dostáva od teba! Veď uvidíš, ako prehráš svoje stávky!
Legree, podobne ako ostatní plantážnici, mal jediný cieľ v živote: zobrať na svojich plantážach čo najviac bavlny. Aj toho roku uzavrel niekoľko stávok s inými plantážnikmi, že jeho úroda bude najbohatšia. Preto Cassy so svojou ženskou prefíkanosťou udrela naozaj na pravú strunu.
— No dobre, nateraz ho nechám tak, — povedal Legree. — Ale musí ma odprosiť a sľúbiť, že sa na budúce bude správať ináč.
— To on neurobí.
— Že nie?
— Nie.
— A mohol by som vedieť prečo? — pýtal sa Legree zlostne.
— Lebo sa zachoval statočne, vie to a nepovie ti opak toho.
— Čo ma je do toho, čo si ten neger myslí? Povie to, čo mu ja prikážem, alebo…
— … alebo prehráš svoje stávky na tohoročnú úrodu. Nebude ti môcť robiť práve v najsúrnejšom čase.
— Ale on sa pokorí, celkom iste sa pokorí! A ja veru negrov poznám. Ešte dnes ráno bude predo mnou na kolenách.
— Nebude, Šimon. Takého človeka si ešte nepoznal. Môžeš ho rezať po kúskoch, ale nedostaneš z neho slovo, ktoré sa nezrovnáva s jeho presvedčením.
— Uvidíme! Kde je? — skríkol Legree a vyšiel von.
— Vzadu… v kôlni…
Hoci sa Legree tak rozhodne oboril na Cassy, vyšiel z domu s akýmsi pocitom neistoty, u neho takej neobvyklej. Ovplyvnili ho sny z minulej noci, aj rozumné slová Cassy. Rozhodol sa, že sa s Tomom stretne iba medzi štyrmi očami a že, ak ho nepokorí vyhrážkami, odloží svoju pomstu na vhodnejší čas.
Nádherná zora rána prenikla cez malé okienko kôlne a Tom, vzhliadnuc k nej, pokojne a bez strachu počúval blížiace sa kroky svojho mučiteľa.
— Tak čo, kamarát, — oslovil ho Legree posmešne a kopol ho. — Ako sa máme? Či som ti nepovedal, že sa tu niečomu naučíš? Akiste sa ti to páčilo a už si múdrejší od včerajška, však? A či by si ešte raz chcel mne, úbohému hriešnikovi, robiť kázeň?
Tom mlčal.
— Vstaň, ty pes! — zreval Legree na neho a zase ho kopol.
Ťažko bolo dobitému a umdlenému človeku splniť tento príkaz, a keď sa Tom silou-mocou škriabal nahor, Legree sa iba hlasno smial.
— Aký si dnes ráno malátny, Tom. Vari si neprechladol tejto noci?
Medzitým Tom už namáhavo vstal a hľadel svojmu pánovi pevne a pokojne do očú.
— Ty diabol! — zreval Legree, premeriavajúc si ho od hlavy k pätám. — Ešte sa teda vieš udržať na nohách! Zdá sa, že si nedostal toho dosť. A teraz, Tom, na kolená a odpros ma za svoju včerajšiu spupnosť.
Tom sa ani nepohol.
— Na kolená, ty pes! — zreval Legree a šľahol ho bičom po tvári.
— Pán Legree, — povedal Tom. — Nemôžem to spraviť. Robil som iba tak, ako mi kázalo svedomie. A podľa svedomia budem robiť vždy. Nikdy sa nedopustím nijakej surovosti, nech sa stane čokoľvek.
— Ty však ešte nevieš, čo sa ti môže stať, pán Tom. Myslíš si, že sa ti nemôže stať nič horšieho ako včera. Vravím ti, že to nebolo nič, celkom nič. Ako by sa ti páčilo, keby ťa priviazali k stromu a pomaličky ťa spaľovali ohňom? Páčilo by sa ti to, Tom?
— Pane, — odvetil mu Tom, — kúpili ste si ma a ja vám chcem verne a statočne slúžiť. Moje sily, môj čas, to všetko patrí vám. No nad mojou dušou vládnuť nemôžete. Môžete ma ubičovať, vyhladovať, upáliť. Ja sa však smrti nebojím.
— Doparoma! — zreval Legree a jediným úderom päste ho zrazil k zemi.
V tej chvíli sa Legreeho jemne dotkla studená ruka. Legree sa obrátil — bola to Cassy. Jej mäkký dotyk mu pripomenul sen z minulej noci a mozgom mu prebleskli všetky tie strašné prízraky a hrôzy, ktoré ho v noci mučili.
— Nebuď hlúpy, — povedala mu Cassy po francúzsky. — Daj mu pokoj. Zver ho na mňa, aby zase mohol skoro ísť do poľa.
Legree porozmýšľal chvíľku a napokon sa rozhodol, že nateraz dá Tomovi pokoj.
— Dobre teda, rob si, čo chceš, — zašomral nevrlo ku Cassy. Potom pozrel na Toma a povedal mu: — A ty si pamätaj: teraz sa nejdem s tebou babrať, lebo potrebujem všetkých pri práci, no ja nikdy nezabúdam. Raz sa s tebou porátam a z tvojej čiernej kože nezostane ani chlpa. Pamätaj na to!
Legree sa obrátil a odišiel.
— Len ty počkaj! — povedala Cassy, hľadiac pochmúrne za ním. — Príde raz rad aj na teba!… No, a ty akože sa máš, chudáčik môj, — dodala, obrátiac sa na Toma.
— Anjel Hospodinov zavrel na čas levskú tlamu, — odpovedal Tom.
— Veru iba na čas, — povedala Cassy. — No teraz visí nad tebou jeho hnev, bude ťa prenasledovať deň čo deň ako pes, bude ti krv cicať po kvapkách. Och, poznám toho zloducha!
— americká spisovateľka a vplyvná abolicionistka. Jej najznámejším dielom je melodramatický román Chalúpka strýčka Toma. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam