ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladý pán

O dva dni neskoršie zjavil sa v topoľovej aleji, vedúcej k Legreeho domu ľahký kočiar, v ktorom sedel mladý muž a prudko poháňal koňa. Len čo prišiel k domu, vyskočil z vozíka a spytoval sa na pána. Bol to George Shelby. Aby sme čitateľovi vysvetlili, ako sa sem dostal, musíme sa vo svojom rozprávaní vrátiť o niečo nazad.

List slečny Ofélie, adresovaný pani Shelbyovej, nešťastnou náhodou sa zdržal mesiac či dva na akejsi zapadlej pošte. Kým ho doručili, stopy po Tomovi sa už dávno stratili kdesi v odľahlých končinách pri Červenej rieke.

Pani Shelbyová prijala list s najhlbším znepokojením. No v tom čase nemohla nič podniknúť. Opatrovala práve svojho manžela, ktorý ležal v bezvedomí, v ťažkej horúčke. Mladý George Shelby, ktorý medzitým vyrástol z chlapca na statného mladíka, bol jej jedinou oporou i pomocníkom a vo vedení otcových vecí sa mohla naňho celkom spoľahnúť. Slečna Ofélia pri svojej dôkladnosti nezabudla poslať im meno advokáta, ktorý vybavoval záležitosti Saint-Clarovcov. V tom čase nemohli teda urobiť viac ako napísať list tomuto advokátovi, a opýtať sa ho na Tomov osud. Pán Shelby o niekoľko dni náhle zomrel, a táto udalosť ich zase na čas zaujala celkom inými naliehavými vecami.

Pán Shelby prejavil takú dôveru v schopnosti svojej manželky, že ju ustanovil za jediného vykonávateľa svojej poslednej vôle. Tým sa dostala na jej plecia ťarcha mnohých a zložitých úloh.

Pani Shelbyová so svojou charakteristickou vervou začala sa usilovať najprv o to, aby sa vymotala z osídiel všetkých dlžôb. Spolu s Georgeom zhŕňala a skúmala účty, predávala časti majetku a vyrovnávala dlhy, lebo bola rozhodnutá dať veci do poriadku raz navždy, bez ohľadu na následky, ktoré by to mohlo pre nich mať. Medzitým dostali odpoveď od advokáta, ktorého im označila slečna Ofélia. Advokát nevedel o veci nič, iba to, že Toma predali na verejnej dražbe a že dostal zaňho peniaze.

Táto odpoveď nemohla uspokojiť pani Shelbyovú, ani jej syna. Asi po šiestich mesiacoch George, ktorý odcestoval na Juh v akejsi matkinej veci, rozhodol sa odísť osobne do Nového Orleansu, aby zistil voľačo o Tomovi a aby ho, ak ho nájde, vykúpil.

Po niekoľkých mesiacoch bezvýsledného pátrania náhodou natrafil na človeka, ktorý čosi vedel o veci. A tak George, s peniazmi vo vrecku, vydal sa na cestu parníkom po Červenej rieke, rozhodnutý vyhľadať a kúpiť svojho priateľa. Uviedli ho k Legreemu, ktorý sedel v obývacej izbe na diváne. Legree ho prijal so svojou zvyčajnou drsnosťou.

— Dozvedel som sa, — vravel mladý muž, — že ste v Novom Orleanse kúpili černocha menom Tom. Patril kedysi môjmu otcovi a prišiel som sa opýtať, či by ste mi ho nepredali.

Legree sa zachmúril a ani nedal Georgeovi dohovoriť.

— Áno, kúpil som takého chlapa, aby ho porantalo! Spurný, bezočivý pes je to. Buntošil mojich negrov, aby zutekali, a pomohol k úteku dvom ženským; každá bola hodna osemsto až tisíc dolárov. Priznal sa, že vie, kde sú, ale za nič to nechcel povedať. Ani keď som ho dal tak zbičovať ako ešte hádam žiadneho negra! Zdá sa, že chce zdochnúť, ale neviem, čo z toho bude.

— Kde je? — spýtal sa George netrpezlivo. — Chcem ho vidieť! — Tvár sa mu rozpálila, oči mu blýskali od hnevu, ale zdržal sa povedať Legreemu niečo ostrého.

— Tam je, v tej kôlni, — ozval sa malý chlapec, ktorý držal Georgeovho koňa.

Legree kopol chlapca, zaklial, ale George sa ani neobzrel a bežal na označené miesto.

Tom ležal v kôlni už druhý deň po tej osudnej noci. Ani tak veľmi netrpel, lebo muky tej noci ochromili v ňom všetky nervy. Nešťastní, opustení otroci prichádzali k nemu potajomky, za tmy, obetujúc na to krátke chvíle svojho odpočinku, aby sa mu dajako odvďačili za láskavosti, ktorých im vždy toľko uštedril. Títo úbožiaci mu, pravda, nemohli pomôcť ničím iným ako pohárom studenej vody, no s akou láskou mu ho podávali!

Aj Cassy sa dozvedela o obeti, ktorú priniesol Tom na záchranu jej a Emmelíny. Nehľadiac na nebezpečenstvo, vykĺzla v noci z domu a prišla za Tomom. Posledné slová na rozlúčku, ktoré Tom ešte mohol vysloviť, roztopili ľady, čo zaľahli v tých rokoch beznádeje a zúfalstva na jej dušu a Cassy sa po rokoch prvý raz utišujúco vyplakala.

Keď George vstúpil do komory, srdce sa mu zovrelo žiaľom, aj sa mu zatmilo pred očami.

— Je to možné? Je to možné? — vzlykal, kľaknúc si k Tomovi. — Strýčko Tom, môj drahý, drahý priateľ!

Známy hlas sa dostal k ušiam umierajúceho. Jemne obrátil hlavu a usmial sa. Slzy, ktoré ctili jeho mužné srdce, padali Georgeovi z očú, keď sa nakláňal nad svojím nešťastným priateľom.

— Strýčko Tom! Zobuď sa! Povedz niečo! Je tu George pri tebe, tvoj malý George. Poznávaš ma?

— Pán George! — zašepkal Tom, otvárajúc oči. — Pán George!

Bol veľmi vzrušený. Pomaly si uvedomoval všetko a jeho oči, predtým zakalené, sa rozžiarili, celá tvár sa mu rozjasnila a slzy mu vypadli z očú.

— Sláva Bohu! Iného nič… nič… som si neželal! Nezabudli na mňa! Ako to hreje, ako mi to dobre padne! Teraz môžem spokojne umrieť.

— Neumrieš, nesmieš umrieť, strýčko Tom! Prišiel som ťa vykúpiť a dovediem ťa domov, — vravel George so zápalom.

— Už je neskoro, pán George, neskoro!

— Neumieraj, strýčko Tom! Neprežil by som to! Srdce mi krváca pri pomyslení, že som ťa našiel tak trpieť v tejto starej diere. Priateľ môj drahý!

Tom ho chytil za ruku a povedal mu:

— Nepovedzte o tom Chloe. Bolo by to pre ňu veľmi ťažké. A deti moje, chúďatá… keď pomyslím na ne, srdce sa mi puká… Odovzdajte pozdrav pánovi a drahej, dobrej panej… a všetkým ostatným.

Vtom sa dotackal k dverám komory Legree, nazrel dnu s predstieranou nevšímavosťou a zase odchádzal.

— Ten hnusný podliak! — zvolal George vo svojom rozhorčení. — Človek má iba jednu útechu, že mu to raz diabol všetko odplatí!

Radosť zo stretnutia s mladým pánom naliala Tomovi nových síl, no nie nadlho. Náhle ochabol, zavrel oči. Začal hlboko dýchať, prsia sa mu ťažko dvíhali. Potom na jeho tvári zažiaril úsmev a Tom zaspal naveky.

George nehybne a dlho hľadel na bezduché telo; zmocnila sa ho posvätná úcta.

Potom zatlačil mŕtve oči svojho priateľa a vzpriamil sa. Keď sa obrátil, uvidel za sebou Legreeho.

Smrť, ktorej bol George práve svedkom, zadržala v ňom jeho mladícku prudkosť. Prítomnosť Legreeho bola mu v tejto chvíli iba nepríjemná. Chcel odísť od neho čo najskôr a vysloviť len toľko slov, koľko je nutné. Pozrel spriama na Legreeho, ukázal na mŕtveho a povedal proste:

— Vzali ste mu všetko, čo ste len mohli, potrebovať ho už nebudete. Koľko vám mám zaplatiť za mŕtvolu? Vezmem ju preč a pochovám ju.

— Nepredávam mŕtvych negrov, — povedal Legree nevrlo. — Môžete si ho pochovať, kde sa vám chce.

— Chlapci! — zavolal George na troch černochov, ktorí pozerali na mŕtveho. — Pomôžte mi odniesť ho do môjho kočiara a doneste mi lopatu.

Jeden z nich hneď bežal po lopatu a ostatní dvaja pomáhali Georgeovi odniesť mŕtve telo do kočiara. George neprehovoril ani slova k Legreemu, ktorý neodporoval jeho príkazom, iba tam stál a pískal si s núteným výrazom bezstarostnosti. Potom sa pobral za všetkými až k povozu.

George prestrel na spodok kočiara svoj kabát a jemne položil naň mŕtve telo. Obrátil sa k Legreemu, s námahou sa ovládol a riekol mu:

— Ešte som vám nepovedal, čo si myslím o tomto odpornom zločine — niet tu na to času ani miesta. No, pane, nevinne preliata krv musí byť pomstená. Ide o vraždu a ja ju zahlásim na príslušnom mieste.

— Prosím, — povedal Legree so zlostným pohybom, — nech sa vám len páči. Ale kde nájdete svedkov? Ako mi to dokážete? No?

George hneď pochopil, že Legree má dôvody byť taký sebavedomý. Nebolo tu ani jediného belocha a pri súdoch na Juhu nikde neprijímajú svedectvo černocha. George chcel celou silou kričať až do neba o spravodlivosť, no vedel, že by mu to nepomohlo.

— Toľko rečí pre mŕtveho negra! — zvolal pohŕdlivo Legree.

Tieto slová zapôsobili na Georgea ako iskra na sud pušného prachu. Chladnokrvnosť nikdy nepatrila medzi ctnosti tohto kentuckého mládenca. George sa obrátil a vrhol sa päsťami na Legreeho a bil ho, až sa oplan zrútil na zem ako podkosený.

Niektorým ľuďom poriadna bitka osoží. Keď ich niekto zrazí na zem, dostanú úctu k takému človekovi. Aj Legree bol z takých ľudí. Vstal, oprášil sa a pozeral s očividnou úctou za pomaly odchádzajúcim kočiarom. A ani ústa neotvoril, kým mu kočiar nezmizol z dohľadu.

Za hranicou plantáže George zbadal suchú, piesčitú pôdu, nad ktorou sa vypínalo niekoľko stromov. Tam dal vykopať hrob.

— Plášť si vezmete, pane? — spýtali sa ho černosi, keď už bol hrob hotový.

— Nie, nie. Pochovajte ho s ním. Čo iného by som ti mohol dať, strýčko Tom? Vezmi si aspoň ten plášť.

Uložili mŕtvolu do hrobu a mlčky ju zasypali. Potom navŕšený hrob obložili čerstvou trávou.

— Môžete už ísť, chlapci, — povedal George a dal im každému štvrť dolára. Ale černosi sa nehýbali.

— Keby nás mladý pán kúpil, — osmelil sa napokon jeden z nich.

— Ťažko nám je tu! — vravel druhý. — Kúpte nás, prosíme vás.

— Nemôžem, nemôžem! — povedal im George s hlbokým vzdychom. — Nie je mi to možné.

Nešťastníci smutne a mlčky odchádzali preč.

— Bože milostivý, — zvolal mládenec, kľaknúc, si ku hrobu, — volám ťa za svedka, že od tejto chvíle obetujem všetky svoje sily na to, aby sa moja krajina zbavila prekliatej hanby otrokárstva.