ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bez ochrany

Keď Saint-Clare vydýchol, úžas a hrôza zavládli v jeho dome. Smrť ho prekvapila mladého, v plnom rozkvete života. Sluhovia zúfalo nariekali nad svojou stratou.

Mária, ktorá sa vôbec nevyznačovala pevnou mysľou, zamdlela práve vtedy, keď jej muž dodýchaval. A tak ten, s ktorým bola spojená manželským zväzkom, odišiel od nej navždy bez jediného slova rozlúčky.

Slečna Ofélia so svojou charakteristickou silou ducha a sebaovládaním vytrvala pri svojom bratancovi do poslednej chvíle a robila všetko, čo sa dalo, aby uľahčila jeho utrpenie.

Tom spočiatku vôbec nemyslel na to, že tento nečakaný úder ho odsúdil na trvalé otroctvo. No prešiel parádny pohreb, so smútočnými šatami, modlitbami, slávnostnými tvárami a navrátili sa chladné a kalné vlny každodenného života; a začala dobiedzať neodbytná, tvrdá otázka: čo teraz robiť?

Táto otázka prišla na um Márii, keď obkolesená hŕbou sluhov sedela v kresle a prezerala vzorky smútočných čiernych látok. Prišla na um i slečne Ofélii, ktorá začínala pomýšľať na návrat domov, na Sever. S hrôzou na ňu mysleli aj sluhovia, lebo dobre poznali bezcitnú a nemilosrdnú povahu svojej panej, v ktorej rukách sa teraz ocitli. Vedeli dobre, že doterajšie láskavosti, ktorých sa im dostávalo, nepochádzali od panej, ale od ich nebohého pána, a že teraz nebudú mať ochrany pred bezohľadnosťou ženy, ešte prchkejšej pod dojmom pretrpeného nešťastia.

Asi o dva týždne po pohrebe slečna Ofélia, zaoberajúca sa čímsi vo svojej izbe, počula tiché zaklopanie na dverách. Otvorila ich a pred ňou stála driečna mladá kvadrónka Róza s rozstrapatenými vlasmi a s očami napuchnutými od plaču.

— Slečna Félia, — vravelo dievča, padnúc na kolená a chytajúc sa jej sukne, — slečna Félia, prosím vás, choďte k panej orodovať za mňa, preboha vás prosím. Posiela ma na bičovanie, pozrite! — a podávala slečne Ofélii akýsi lístok.

Bol to lístok, napísaný Máriinou jemnou rukou, adresovaný majstrovi ustanovizne na bičovanie otrokov. Stálo v ňom, aby doručiteľke dal vyťať pätnásť šľahov korbáčom.

— Čím si sa previnila? — spýtala sa jej slečna Ofélia.

— Nuž, viete, slečna Félia, aká som ja mrcha povaha. Pomáhala som panej, keď si skúšala šaty, a ona ma udrela po tvári. Povedala som jej bez rozmyslu čosi bezočivého a pani povedala, že ma skrotí a že je vraj naveky koniec tomu ľahkému životu, čo som mala. Napísala tento lístok a vraj aby som ho odniesla. Lepšie by bolo, keby ma hneď bola zabila.

Slečna Ofélia stála mlčky s lístkom v rukách a rozmýšľala, čo robiť.

— Viete, slečna Félia, — pokračovala Róza, — nedbala by som, keby ste ma to vy bičovali, alebo čo aj pani. Ale to ma bude biť mužský! Taký strašný chlap!

Slečna Ofélia vedela o tej ustanovizni, do ktorej ľudia posielali trestať bičovaním ženy a mladé dievčatá. Vedela o tom, no nikdy si neuvedomovala plnú ohavnosť toho tak ako teraz, keď pred ňou stálo útle dievča na smrť prestrašené a zúfalé nad týmto trestom. Srdce sa jej rozbúšilo od rozhorčenia, krv jej vstúpila do tváre, no ovládla sa ako zvyčajne, zovrela lístok v ruke a Róze povedala:

— Počkaj tu, dieťa moje, pôjdem k tvojej panej.

„Hanba, ohavnosť!“ vravela si v duchu cestou do izby.

Mária sedela v kresle s rozpustenými vlasmi; ňanka jej ich prečesávala a Jane sedela na zemi, masírujúc jej nohy.

— Ako sa dnes cítiš? — spýtala sa jej slečna Ofélia.

Mária hlboko vzdychla, zavrela oči — to bola jej prvá odpoveď. Potom povedala:

— Sama neviem, sesternica. Zdá sa, že sa veru nikdy nebudem cítiť dobre. — S týmito slovami si utrela oči jemnou vreckovkou.

— Prišla som, — povedala slečna Ofélia s krátkym, suchým zakašľaním, s akým sa zvyčajne začína nepríjemný rozhovor, — prišla som porozprávať sa s tebou o chuderke Róze.

Mária hneď otvorila oči a do jej bledých líc sa vohnala krv. Odpovedala úsečne:

— No, čo je s ňou?

— Veľmi ľutuje svoje nerozvážne slová.

— Ľutuje? Pozrime sa! Ešte to len bude ľutovať! Dosť dlho som znášala bezočivosť toho dievčiska. Ešte sa tá bude zvíjať v prachu!

— Nemohla by si ju potrestať nejako ináč, nie tak pokorujúco?

— Práve pokoriť ju treba. Celý život si myslela, že je ktovie aká dáma a že je mimoriadne krásna. Zabudla, čím je. No ja ju naučím móresu.

— Budeš sa zodpovedať pred Bohom za takú ukrutnosť! — povedala slečna Ofélia prudko.

— Ukrutnosť? Rozkázala som jej iba pätnásť úderov, aj to ešte ľahkých. A ty to nazývaš ukrutnosťou?

— Nuž a ako to nazvať? Hociktoré dievča by podstúpilo radšej smrť ako takúto hanbu!

— Nesúď o týchto tvoroch podľa seba. Tí sú navyknutí na také veci. A potom, ináč ich nenaučíš poriadku. Keď im raz trošku povolíš, onedlho si budú s tebou robiť, čo sa im zachce. Dosť už bolo toho maznania so sluhami! Nech vedia všetci, že ich dám zbičovať jedného za druhým, ak sa nebudú správať, ako sa patrí. — A Mária s rozhodným pohľadom pozrela okolo seba.

Jane zvesila hlavu a celá sa schúlila, akoby cítila, že tieto slová patrili priamo jej. Slečna Ofélia sedela chvíľku, ako čo by bola zhltla nejakú výbušninu a akoby mala každú chvíľu vyletieť do povetria. Potom, uvedomiac si márnosť škriepky s takou osobou, ako bola Mária, stisla rozhodne pery, vstala a vyšla z izby.

Nebolo to pre ňu ľahké vrátiť sa k Róze a povedať jej, že jej nemohla pomôcť. O chvíľku prišiel jeden zo sluhov a oznámil, že ho pani poslala, aby vzal Rózu do „bičovne“. Viedol tam nešťastné dievča, nehľadiac na jej slzy a bedákanie.

Prešlo niekoľko dní. Tom stál zadumaný na verande, keď k nemu podišiel Adolf, ktorý bol od smrti svojho pána celý podlomený a bezútešný. Adolf vedel, že pani ho nemôže ani vystáť, a kým pán žil, nijako ho to nemrzelo. No teraz bol celý prikvačený hrôzou a triasol sa obavami nad tým, čo ho postihne. Mária už mala niekoľko porád so svojím advokátom. Po dohovore so Saint-Clarovým bratom sa rozhodla predať dom i so sluhami, okrem tých, čo boli jej osobným vlastníctvom. Tých si chcela vziať so sebou a vrátiť sa na plantáž svojho otca.

— Počul si už, že nás idú všetkých predať? — povedal Adolf Tomovi.

— Odkiaľ to vieš? — spýtal sa Tom.

— Skryl som sa za záclony, keď sa pani rozprávala s advokátom. O niekoľko dní nás všetkých pošlú na dražbu.

— Stane sa vôľa božia! — odpovedal Tom s hlbokým vzdychom.

— Takého pána už nikdy nebudeme mať, — riekol Adolf smutne. — No radšej nech ma predajú, ako by som mal ostať pod našou paňou.

Tom odišiel. Srdce mu prekypovalo bôľom. Nádej na slobodu, pomyslenie na vzdialenú ženu a deti zjavili sa pred jeho trpezlivou dušou tak, ako keď sa námorníkovi na lodi, ktorá stroskotala pred rodnými brehmi, zjaví ešte posledný raz veža kostolíka a domčeky jeho dedinky, aby ich potom navždy zahalila kalná vlna. Pritisol si pevne ruky k hrudi a snažil sa potlačiť v sebe trpké slzy žiaľu. Nešťastný človek! Tak veľmi túžil po slobode, že svoj úder znášal veľmi ťažko a čim viac si opakoval „stane sa vôľa božia“, tým ťažšie mu bolo na duši.

Šiel za slečnou Oféliou, ktorá ho od smrti Evy vyznačovala zvláštnou láskavosťou a úctou.

— Slečna Félia, — vravel jej, — Saint-Clare mi sľuboval slobodu. Povedal mi, že to už aj začal vybavovať. Keby ste boli taká láskavá pohovoriť si o tom s paňou, možno by to urobila, aby splnila vôľu nebohého pána.

— Pohovorím si o tom s ňou a urobím všetko, čo sa dá, — povedala slečna Ofélia. — No záleží to celkom na pani Saint-Clarovej a nemám veľkú nádej, že by sa to podarilo. Skúsime však.

K tomuto rozhovoru došlo niekoľko dní po príhode s Rózou, keď slečna Ofélia už robila všetky prípravy k odjazdu na Sever.

Rozmýšľala dôkladne o svojom postupe a myslela si, že pri svojom predchádzajúcom rozhovore s Máriou bola azda príliš rozhorčená. Rozhodla sa byť teraz veľmi miernou a priateľskou. A tak táto dobrá duša sa vzchopila, vzala si svoje pletenie a odišla do Máriinej izby rozhodnutá, že bude čo najpríjemnejšia a že použije všetky svoje diplomatické schopností pri vyjednávaní o Tomovom prípade.

Mária ležala rozložená na diváne, podopierajúc si jednou rukou hlavu. Jane, ktorá sa vrátila z mesta, rozkladala pred ňou vzorky jemných čiernych látok.

— Vezmem si túto, — ukázala Mária na jednu vzorku. — Nie som si celkom istá, či je to dosť smútočné.

— Ale čo by nie, — zašvitorila Jane, — pani generálová Derbennonová nosila práve tú istú látku po smrti generála, lanského roku. Veľmi by vám to slušalo.

— Čo ty o tom myslíš? — spytovala sa Mária slečny Ofélie.

— Záleží na tunajších zvyklostiach, — povedala Ofélia. — Kto by to mohol lepšie posúdiť ako ty?

— Naozaj, nemám si čo obliecť a budúci týždeň odídem, tak sa musím rýchle rozhodnúť.

— Tak skoro?

— Áno. Písal mi brat Saint-Clara. On i advokát sú toho náhľadu, že by sme nábytok a sluhov mali hneď dať na dražbu a budovu do dočasnej správy advokáta.

— Chcela by som s tebou hovoriť o jednej veci. Augustín sľúbil Tomovi slobodu a začal už aj právne pokračovanie v tej veci. Dúfam, že použiješ svoj vplyv na to, aby sa vec riadne zakončila.

— O tom ani reči! — odsekla Mária ostro. — Tom je jedným z našich najcennejších otrokov, nemôžem ho z ničoho nič prepustiť. A potom, načo by mu bola sloboda? Veď sa má takto oveľa lepšie.

— Tom túži po slobode a jeho pán mu ju sľúbil.

— To si myslím, že by nedbal byť slobodným. Taký je, ako celá tá nespokojná zberba. Vždy chcú to, čo nemajú. Ale ja som zásadne proti oslobodzovaniu černochov. Keď je černoch pod opaterou pána, vodí sa mu dobre a je z neho slušný človek. No pusť ho na slobodu, zlenivie a nebude pracovať, dá sa na pijatiku a bude z neho obyčajný naničhodník. Poznám sto takých prípadov. To nie je nijaká láskavosť dať im slobodu.

— Ale Tom je taký pracovitý, dobrý a nábožný človek.

— Čo sú to za reči! Na stá takých som videla. Bude z neho čosi, kým je pod opaterou pána.

— Keď ho dáš predať na dražbe, nevedno, k akému pánovi sa dostane. I na to treba myslieť.

— To je hlúposť. Azda v jednom zo sto prípadov sa dobrý otrok dostane k zlému pánovi. Väčšina pánov je dobrých, nech sa vraví, čo chce. Narodila som sa a vyrástla som na Juhu a ešte som nevidela pána, ktorý by zaobchádzal so svojimi sluhami horšie, ako si zaslúžia. Toho by som sa vonkoncom nebála.

— Dobre teda, — rozhodne pokračovala slečna Ofélia. — No ja viem, že jedným z posledných želaní tvojho manžela bolo, aby Tom dostal slobodu. Bol to jeden zo sľubov, ktorý dal našej drahej Evičke na jej smrteľnej posteli. Myslím, že by si mala brať na to ohľad.

Mária si zakryla tvár vreckovkou, začala vzlykať a prudko privoniavať k svojej fľaštičke s voňavými soľami.

— Všetci sú proti mne! Všetci sú takí bezohľadní! Nebola by som si veru pomyslela, že práve ty mi budeš takto pripomínať môj žiaľ. Nemám človeka, čo by súcitil so mnou! Akým ťažkým skúškam som vystavená! Jedinú dcéru som mala — umrela mi! Mala som muža, ktorý vedel chápať moju zložitú povahu — i toho mi smrť vzala! Vieš, ako ťažko to znášam. Nemáš štipku citu voči mne, keď mi to tak bezohľadne pripomínaš. Akiste si to nemyslela zle, ale bolo to bezohľadné, veľmi bezohľadné!

Mária sa až dusila od plaču a zavolala ňanku, aby otvorila okná, doniesla jej fľaštičku s gáfrom a aby jej dala obklad na hlavu a uvoľnila jej šaty. Vo všeobecnom zhone, ktorý nastal, sa slečna Ofélia vytratila z izby.

Videla hneď, že by nemalo zmyslu viac o veci hovoriť. Mária mala stály sklon k hysterickým záchvatom a od tých čias, kedykoľvek niekto čo len slovom spomenul želania jej manžela alebo Evičky ohľadom sluhov, vždy nastrojila záchvat. Slečna Ofélia teda urobila pre Toma poslednú vec, čo bola v jej silách. Napísala list pani Shelbyovej, opisujúc Tomove rozpoloženie, a žiadala, aby mu akosi pomohli.

Ná druhý deň Toma, Adolfa a ešte niekoľkých sluhov dopravili do otrokárskeho skladišťa, kde mali čakať, kým ich obchodník nedá vydražiť.