ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko svedectiev o istom „poctivom“ remesle

Pán Haley a Tom sa vezú v hrkotajúcom koči a obaja sú zahrúžení do svojich myšlienok. Je to zaujímavé, aké rozdielne myšlienky môžu mať dvaja ľudia, ktorí sedia vedľa seba, na tom istom vozidle! Oči, uši, ruky a všetky ostatné orgány a zmysly majú rovnaké, pred ich očami je rovnaký obrázok, a predsa v ich myšlienkach nie je nič spoločného!

Tak napríklad pán Haley: uvažoval najprv o svojom novom otrokovi, Tomovi; o jeho postave, hrudi a výške, o tom, za čo by ho mohol predať, keby ho udržal v dobrom telesnom stave, kým ho odvedie na trh. Rozmýšľal o mužoch, ženách a deťoch, ktoré privedie na najbližšiu dražbu, o ich tržnej cene a podobných obchodných veciach. Potom rozmýšľal o sebe a o svojej dobrote — o tom, že iní kupci svojich „negrov“ spútajú na rukách aj na nohách, kým on ponechal Tomovi ruky voľné a aj mu ich tak nechá, ak sa bude poriadne správať. Hlboko si vzdychol pri pomyslení na ľudskú nevďačnosť a zapochyboval o tom, či Tom vie oceniť jeho láskavosť. Koľko ráz „negri“ zneužili jeho dobrotu — a sám sa čuduje, že dosiaľ je takým dobrákom!

Čo sa týka Toma, ten si pripomínal v mysli niektoré svoje obľúbené miesta z biblie a hľadal v nich útechu i pomoc.

Po chvíľke si otrokár vytiahol z vrecka zafúľané noviny a s plným záujmom sledoval inzeráty. Nevedel čítať práve najplynnejšie a obyčajne si opakoval slová polohlasne, akoby si chcel sluchom overiť to, čo videl očami. Takto pomaličky slabikoval toto:

Verejná dražba — negri

V zmysle rozhodnutia súdu bude v utorok dňa 20. februára pred súdnou budovou v meste Washington, štát Kentucky, dražba týchto černochov: Hagar — 60-ročná, John — 30-ročný, Ben — 21-ročný, Saul — 25-ročný, Albert — 14-ročný. Výpredaj sa koná v prospech veriteľov a dedičov po pánu Jesse Blutchfordovi.

Samuel Marris, Thomas Flint — súdni vykonávatelia

— Na týchto sa musím podívať, — prihovoril sa Haley Tomovi, keďže sa mu žiadalo s niekým sa porozprávať a iného spoločníka nemal. — Chcel by som pozbierať slušný transport a odviezť ho aj s tebou na Juh. I tebe to bude príjemnejšie, taká dobrá spoločnosť, no nie? Musíme odísť predovšetkým do Washingtonu, a tam si ťa medzi časom zavriem do žalára, kým si vybavím svoje veci.

Tom prijal túto „príjemnú“ zprávu celkom odovzdane a len premýšľal v duši, koľkí z týchto nešťastníkov majú ženy a deti, a či sa aj oni budú tak cítiť ako on. Treba ešte poznamenať, že Haleyho poznámka o žalári, len tak mimochodom vyslovená, sa Toma nedotkla práve príjemne, lebo úbožiak vždy si zakladal na svojej čestnosti a bezúhonnosti. Tak prešiel deň cesty a večer sa Haley i Tom už usalašili vo Washingtone — jeden v hostinci a druhý v žalári.

Na druhý deň okolo jedenástej zišiel sa pred súdnou budovou pestrý hlúčok ľudí. Medzitým, čo čakali na začiatok dražby, každý sa zabával po svojsky, podľa svojho vkusu. Jedni pofajčievali, druhí žuvali tabak, pľuvali, kliali, iní zas viedli dlhé rozhovory. Černosi, ktorých mali predať, sedeli v skupinke na boku a pošepky sa rozprávali. Žena, ohlásená vo vyhláške pod menom Hagar, bola typická Afričanka. Mala údajne šesťdesiat rokov, no tvrdá práca a choroby, ktoré prežila, robili ju ešte staršou. Bola poloslepá a dokaličená reumou. Pri nej stál jej posledný syn Albert, štrnásťročný, umne vyzerajúci chlapec. Bol to posledný potomok kedysi veľkej rodiny, ktorú postupne rozpredali na južných trhoch. Matka ho držala trasúcimi sa rukami a úzkostlivo hľadela na ľudí, ktorí si jej Alberta skúmavo obzerali.

— Neboj sa, teta Hagar, — povedal jej najstarší černoch zo skupinky, — rozprával som o tom s pánom Thomasom; povedal, že sa mu možno podarí nejako vás predať oboch spolu.

— Nech nik nehovorí, že som už nanič, — vravela, zdvíhajúc ruky nahor. — Môžem ešte variť, upratovať a prať. Ak ma dajú lacno, vyplatí sa kúpiť ma. Povedz im to! — a nástojčivo opakovala: — Povedz im to!

Haley sa pretisol skupinou kupcov a podišiel najprv k starému černochovi. Otvoril mu ústa, nahliadol mu do nich, prezrel mu zuby, prikázal mu vstať a vystrieť sa, ohnúť chrbát, urobiť rozličné cviky, aby mu bolo vidieť svaly. Potom prešiel k druhému, s ktorým urobil takú istú skúšku. Nakoniec podišiel k chlapcovi, hmatal mu ruky, dal mu ich vystrieť, pozrel mu na prsty a prikázal mu, aby vyskočil, nech vraj vidí, aký je svižný.

— Ten nie je na predaj bezo mňa, — volala zúfalo stará žena. — My patríme k sebe. Pozrite, pane, aká som ešte silná, ešte vám môžem vykonať veľa roboty, veľa, pane!

— Vari na plantážach, — odpovedal Haley pohŕdlivo. — Na moj veru! — Odišiel nabok, spokojný so svojou prehliadkou. Posunul si klobúk na stranu, ruky si strčil do vreciek a s cigaretou v ústach čakal na začiatok dražby.

— Čo poviete na nich? — pýtal sa ho akýsi chlap, ktorý sledoval Haleyho prehliadku, akoby sa nespoliehal na vlastné ohodnotenie.

— No, ja sa budem zaujímať o tých mladších a o tohto chlapca, — odpovedal mu Haley a odpľul si.

— Chlapca chcú predať aj s tou starou babou, — riekol muž.

— Ešteže čo! veď je to iba kopa kostí, nestojí za to, čo zje.

— Tak by ste si ich nevzali oboch?

— Čo som blázon? Je poloslepá, krivá od reumy a ešte k tomu šialená.

— Poniektorí i také kupujú a časom zistia, že sa z nich dá oveľa viac vymačkať, ako by sa zdalo, — povedal muž zamyslene.

— Nie, — odvetil Haley, — nepotrebujem takú starú „harfu“.

— Človeku je akosi ľúto nekúpiť ju i so synom, veď tak lipne na ňom. A čo, ak ju dajú veľmi lacno?

— Nech si ju kúpi človek, čo má dosť peňazí, aby ich takto vyhadzoval. Toho chlapca budem kupovať pre robotu na plantáže — tú babu by som nevzal ani zadarmo.

— Tá sa však bude brániť.

— To je samozrejmé, — odpovedal Haley chladne.

Vtom ich rozhovor prerušil šumot v zhromaždení, lebo sa tade už predieral úradný vyvolávač. Bol to nízky, čulý človiečik s nesmierne dôležitým výrazom v tvári.

Stará žena stŕpla a mimovoľne sa chytila svojho syna.

— Drž sa blízko svojej mamičky, Albert… blízko… predajú nás spolu, — povedala.

— Ó, mamička, bojím sa, že nie, — vravel chlapec.

— Musia, dieťa moje. Ja by som to neprežila, — vzdychla si nešťastná starena.

Vyvolávač zvučným hlasom požiadal obecenstvo, aby uvoľnili miesto, a ohlásil začiatok dražby. Miesto urobili a začalo sa vyvolávanie. Černochov na listine odklepávali za vysoké ceny, ktoré svedčili o veľkom dopyte. Haley kúpil dvoch.

— Tak poďme, mladíček, — povedal vyvolávač, dotknúc sa Alberta svojím kladivkom, — hore sa, vyskoč a ukáž sa pánom.

— Dajte nás spolu, spolu, prosím vás, pane, — volala stará žena, pevne sa držiac syna.

— Ber sa! — surovo ju odstrčil vyvolávač. — Ty prídeš na rad až nakoniec. No tak, murín, vyskoč! — vystrčil chlapca napred. Matka zúfale zaplakala. Chlapec sa zarazil a obzrel sa. Nebolo však času postávať, utrel si slzy, ktoré mu vyhŕkli z jeho veľkých bystrých očú, a začal skackať.

Mal peknú postavu, ohybné telo a čulú tvár — na vyvolávanie sa ozvali stále vyššie ponuky rýchlo za sebou. Plachý, prestrašený chlapec sa obzeral okolo, počúval ponuky, až konečne kladivko kleplo. Dostal ho Haley. Strčili ho k jeho novému pánovi.

Chlapec sa obzrel za matkou a nešťastnica, chvejúca sa na celom tele, spínala k nemu svoje trasľavé ruky.

— Pane, kúpte aj mňa, pre milosrdenstvo božie. Kúpte si ma. Nemôžem žiť bez neho!

— Aj tak onedlho umrieš — to je tá chyba, — povedal Haley. — Nie! — a obrátil sa k nej chrbtom.

Vyvolávanie starenky prešlo rýchlo. Človek, ktorý sa predtým prihovoril k Haleymu, kúpil ju ozaj lacno. Obecenstvo sa začalo rozchádzať. Nešťastné obete dražby, černosi, ktorí žili dlhé roky pospolu, zhromaždili sa okolo nešťastnej matky; žiaľ bolo na ňu pozrieť.

— Nemohli mi nechať aspoň jedno dieťa? Pán mi vždy sľuboval, že to jedno mi ostane, — zúfalo bedákala starena.

— Spoliehaj sa na Hospodina, teta Hagar, — vravel smutne starý černoch.

— A čo mi to pomôže? — odvetila mu, prudko vzlykajúc.

— Neplač, mama, neplač, — utešoval ju syn. — Vravia, že si sa dostala k dobrému pánovi.

— Nech je dobrý! Čo ma po tom! Och, Albert, syn môj, ty si posledný z mojich detí! Akože mi bude bez teba?

— No, čo je? — ozval sa Haley sucho. — Odpracte ju! Veď jej to aj tak nepomôže.

Starí černosi čiastočne presviedčaním, čiastočne silou odtrhli nešťastnicu od jej syna. Ako ju viedli k vozu jej nového pána, neprestajne sa usilovali utíšiť ju.

— No tak, pôjdeme! — zháňal Haley svojich troch ľudí, ktorých kúpil. Potom vytiahol zväzok pút na ruky a pripnul ich každému na zápästie. K putám ešte upevnil dlhú reťaz a tak hnal svojich otrokov do väznice.

O niekoľko dní bol už Haley aj so svojím tovarom na parníku, ktorý stál v ohijskom prístave. Bola to iba prvá skupina jeho transportu otrokov a hodlal ho cestou rozšíriť pomocou svojich agentov v rozličných prístavoch.

Parník „La Belle Riviere“,^[17] bola pevná, krásna loď, ozaj hodna svojho pomenovania, ktoré dostala na počesť rieky Ohio. Teraz sa plavila „La Belle Riviere“ veselo dolu prúdom pod jasnou oblohou. Na palube sa prechádzali pekne oblečené dámy a páni, využívajúc nádhernej pohody. Všetci cestujúci boli plní života, šťastní a veselí — všetci, okrem skupiny Haleyho otrokov, ktorých naložili spolu s iným tovarom na spodnú palubu. Bolo vidno, že sa netešia z „výhod“, ktoré im poskytovala cesta na lodi, lebo sedeli pokope a šeptom sa rozprávali.

— Tak čo je, chlapci? — oslovil ich Haley, podíduc k nim bystrým krokom. — Dúfam, že sa dobre cítite a že ste veselí. Nemám rád nadurdencov. Len veselo, chlapci! Ak sa budete slušne správať, nemáte sa ma čo báť!

„Chlapci“ mu sborove odvetili: — Áno, pane. — Táto odpoveď sa stala za dlhé roky už ozaj zvyčajnou pre všetkých nešťastných synov Afriky. Úbožiaci veru nevyzerali priam veselo. Niet sa tomu čo čudovať, veď všetci mali nejaké rozpomienky na svoje ženy, matky, sestry a deti, ktorých už nikdy neuvidia; nebolo im preto tak ľahké „tváriť sa veselo“, ako to žiadal pán.

— Mám ženu, ale ona, neborká, ešte nevie o ničom, — prehovoril jeden z černochov, ktorý bol na vyhláške označený ako „John — 30-ročný“. Pri tých slovách si položil sputnané ruky na Tomove kolená.

— Kde žije? — spýtal sa Tom.

— Neďaleko odtiaľto, u majiteľa istého hostinca, — povedal John. — Keby som ju mohol uvidieť ešte aspoň raz, kým žijem!

Tom si hlboko vzdychol a pokúšal sa potešiť ho, ako vedel. A hore nad nimi v salóne bolo útulne a pohodlne. Boli tam otcovia a matky, mužovia i ženy; veselé neposedné deti poletovali okolo nich ako motýle.

— Mama, vieš čo? — povedal chlapček, ktorý práve pribehol zdola.

— Na lodi ide s nami otrokár a tam dolu má štyroch či piatich otrokov.

— Chudáci, — vzdychla si matka so smútkom i pohoršením.

— Čo sa stalo? — spytovala sa jej iná dáma.

— Na dolnej palube cestuje niekoľko otrokov, — odpovedala matka.

— A zviazaní sú reťazami, — hlásil chlapec.

— Aká je to hanba pre našu krajinu! — zvolala tretia dáma.

— Och, o tej veci by sa dalo veľa hovoriť tak aj tak, — povedala akási vznešená dáma, ktorá sedela pri dverách svojej kabíny a vyšívala, kým sa jej malé dievčatko a chlapček bavili vedľa nej. — Bola som na Juhu a môžem povedať, že sa tam černosi majú hádam lepšie, ako keby boli slobodní.

— V niektorých ohľadoch sa majú celkom dobre, pripúšťam, — riekla opäť prvá pani. — No najstrašnejšie na celom tom systéme otroctva je to, že gniavi prirodzené ľudské city a náklonnosti — myslím tu napríklad na rozlučovanie rodín.

— To je naozaj nesprávne, pravdaže, — odvetila vznešená dáma, pozerajúc skúmavo na obrubu detských šatočiek, ktoré práve dokončila. — Ale to sa, myslím, nestáva často.

— Ba veru stáva, — namietala prudko predošlá pani. — Žila som niekoľko rokov v Kentucky aj vo Virginii a videla som nespočetne mnoho krutých výjavov. Čo by ste, madam, povedali na to, keby vám vzali vaše deti a predali ich?

— Nemôžeme predsa porovnávať naše city s citmi negrov! — bránila sa oná dáma, prezerajúc si vzorky látok, ktoré mala na lone.

— Vy ich, madam, skutočne nepoznáte, ak môžete o nich takto hovoriť, — povedala zapálene tá prvá. — Vyrástla som medzi nimi a môžem vám povedať, že oni cítia práve tak ako my, ak nie hlbšie.

— Ale, čo nepoviete! — riekla dáma a zazívala. Potom pozrela von z okna, a aby nejako zakončila rozhovor, opakovala svoju predošlú poznámku: — Aj tak sa majú celkom iste lepšie, ako keby boli slobodní.

— Niet pochybnosti, že sama Prozreteľnosť určila, aby Afričania boli otrokmi a aby znášali jarmo poroby, — poznamenal vážny pán v čiernom kňazskom rúchu. Medzitým loď pokračovala v plavbe. Cestujúci sa zabávali, ako vedeli: mužovia besedovali medzi sebou, ponevierali sa po lodi, čítali a fajčili. Ženy vyšívali, deti sa hrali.

Istého dňa pristáli v malom mestečku v Kentucky a Haley vyšiel na breh niečo si vybaviť. Tom, ktorému jeho okovy dovoľovali urobiť pár krokov, podišiel k zábradliu lode a mlčky hľadel do diaľky. Po chvíli zbadal Haleyho, ako sa rýchlymi krokmi vracia k prístavu spolu s akousi černoškou, ktorá si držala v náručí dieťa. Mala veľmi slušné šaty a za ňou šiel černoch s malým kufríkom. Živo sa rozprávala s Haleym a svižne vybehla po mostíku na loď. Zazvonil zvonec, parná píšťala zatrúbila na odchod, stroje zaškripeli, zakašľali a loď plávala ďalej dolu riekou. Žena prešla medzi debnami a balíkmi, nakopenými na spodnej palube, sadla si a začala čičíkať svoje dieťa.

Haley sa prešiel zo dva razy po lodi, potom sa priblížil k žene, sadol si k nej a začal jej čosi rozprávať tichým, ľahostajným hlasom. Tom o chvíľku zbadal, ako sa tvár ženy zachmúrila a ako sa prudko začala škriepiť s otrokárom.

— Neverím tomu, neverím! — začul Tom jej slová. — Robíte si zo mňa žarty.

— Ak tomu nechceš veriť, pozri sem! — povedal Haley, vyťahujúc akúsi listinu. — Tu je predajná listina a tu je podpis tvojho pána. A môžem ti povedať, že som za teba poriadne zaplatil!

— Neverím, že by ma pán takto oklamal. To nemôže byť pravda, — povedala žena stále väčšmi rozčúlená.

— Spýtaj sa hocikoho, kto vie čítať. Prosím vás, — obrátil sa na jedného okoloidúceho, — prečítajte jej toto. To dievča mi nechce veriť, keď jej vravím, čo tam je.

— Je to predajná listina, podpísaná Johnom Fosdickom, podľa ktorej vám predal dievča Lucy a jej dieťa. Je to jasné.

Rozčúlené výkriky ženy vzbudili pozornosť a o chvíľu sa okolo nich zhromaždila skupina ľudí. Haley im stručne vysvetlil príčinu rozruchu.

— Môj pán mi predsa povedal, — vysvetľovala žena, — že pôjdem do Louisvillu za kuchárku do toho istého hostinca, v ktorom pracuje môj manžel. Áno, to mi povedal môj pán a ja nemôžem uveriť, že by ma bol oklamal!

— Predal ťa, nešťastná žena, niet o tom pochybností, — povedal dobrosrdečne vyzerajúci pán, ktorý si prezrel listinu. — Predal ťa, už je to tak.

— Potom už nemá zmyslu hovoriť o tom, — riekla žena a naraz sa uspokojila. Privinula si dieťa ešte tesnejšie k prsiam, sadla si na svoj kufrík, obrátila sa k spoločnosti chrbtom a zahľadela sa do rieky.

— No, zdá sa, že to prešlo dobre! — poznamenal otrokár. — Ako vidím, nie je to hlúpe dievča.

Žena pokojne sedela na svojom mieste a príjemný letný vánok súcitne ovieval jej hlavu; vánku nezáleží na tom, či ovieva biele a či čierne tváre. Videla zlaté odlesky slnka na vode, počúvala veselé, bezstarostné hlasy, ktoré sa ozývali zo všetkých strán, ale v jej duši ležal žiaľ ako ťažký kameň. Dieťa sa vystieralo k nej, udieralo ju po tvári malými rúčkami, nadhadzovalo sa, výskalo a džavotalo — navidomoči ju chcelo posmeliť. Pritisla si ho prudko k srdcu a slzy jej pomaly padali na tváričku udiveného, nevedomého stvoreniatka. Potom sa postupne celkom uspokojila a plne sa venovala dieťaťu. Bol to asi desaťmesačný chlapček, na svoj vek neobyčajne mocný a veľký. Ani na chvíľočku nedal matke pokoja — bol veľmi živý.

— Aké je to pekné chlapča, — povedal jeden chlap, ktorý si s rukami vo vreckách zastal pred matkou. — Koľkože má?

— Desať a pol mesiaca, — odvetila žena.

Človek zahvizdol na chlapca, podal mu cukrík, ktorý dieťa radostne schmatlo a hneď si ho, pravdaže, aj strčilo do úst.

— Šikovné chlapča! — povedal muž. — Vie, čo je dobré, — zahvizdol si zase a odišiel. Keď prišiel na druhú stranu lode, stretol sa s Haleym, ktorý sedel na akejsi debne a fajčil. Muž vytiahol zápalky a tiež si zapálil cigaru. — Celkom dobrú černošku tu máte, — podotkol.

— Áno, obstojná, — odpovedal Haley, vyfúknuc dym.

— Beriete ju na Juh?

Haley prikývol a potiahol si zase z cigary.

— Na plantáže? — pýtal sa muž.

— No, mám jednu objednávku pre plantáž a myslím, že sa tam hodí. Vraveli mi, že je dobrá kuchárka; môžu jej dať variť, alebo zbierať bavlnu. Má na to dobré, dlhé prsty. Tak či onak, neprerobím na nej, — povedal Haley a zase začal fajčiť.

— Toho chlapca nebudú chcieť na plantáži, — poznamenal muž.

— Predám ho, len čo sa mi naskytne príležitosť, — vysvetľoval Haley, zapaľujúc si novú cigaru.

— Cena iste nebude vysoká, — mienil muž, pohodlne si sadnúc na debnu vedľa Haleyho.

— Ba veru bude, — nedal sa Haley. — Je to celkom pekné decko — tučné, silné, živé — mäso pevné!

— To je pravda, ale čo tie výdavky naňho, kým vyrastie!

— To je hlúposť! — odpovedal Haley. — Aké výdavky? Vyrastie to bez výdavkov — ako šteňa. Toto chlapča bude už o mesiac behať.

— Mám dobré miesto pre také dieťa, — poznamenal muž. — Našej kuchárke sa minulého týždňa utopilo také decko v koryte, keď vešala bielizeň. Tá by mohla chlapca odchovať.

Haley a muž chvíľku pofajčievali, nepovediac ani slova. Ani jeden nechcel prvý začať s pálčivým bodom rozhovoru. Konečne sa osmelil neznámy: — Nemôžete chcieť za toho chlapca viac ako desať dolárov, veď sa ho aj tak musíte zbaviť.

Haley potriasol hlavou a odpovedal s cigarou v ústach:

— O tom ani reči.

— Tak koľko by ste chceli?

— No, — hovoril Haley, — mohol by som si ho sám dať odchovať; je neobyčajne driečny a zdravý; za takých šesť mesiacov by som zaň dostal sto dolárov. A o rok, o dva by pri riadnej strave dosiahol cenu dvesto dolárov. A tak ho teraz nedám lacnejšie ako za päťdesiat.

— Ale nebuďte smiešny, — namosúril sa druhý.

— Už som povedal, — Haley dôrazne kývol hlavou.

— Dám zaňho tridsať, ale ani o cent viacej!

— Tak teda, pozrite. — Spustím na štyridsaťpäť, ale to je moje posledné slovo.

— Dobre teda, — pristal muž po chvíli.

— Dohovorené! — povedal Haley. — Kde vystupujete?

— V Louisville, — odvetil muž.

— V Louisville? — opakoval Haley. — To je výborné, prídeme tam za súmraku. Chlapča bude spať, pekne potichučky ho vezmeme a celá vec sa obíde bez kriku. Nemám rád vrieskanie.

Niekoľko bankoviek prešlo z ruky do ruky a Haley si zapálil ďalšiu cigaru.

Bol tichý, krásny večer, keď loď zastavila v louisvillskom prístave. Žena sedela v ústraní a držala na rukách svoje dieťa, ktoré už spalo. Keď počula vyvolávať meno mesta, rýchlo položila dieťa do akejsi debny na svoj prestretý plášť. Potom priskočila na kraj paluby a pozerala na breh, či medzi rozličnými sluhami z hostincov, ktorí sa hemžili v prístave, neuvidí svojho muža. V tej nádeji sa pritisla k zábradliu, naklonila sa a uprene pozorovala ľudí na brehu. Medzi ňu a dieťa sa nahrnulo veľa ľudí.

— Teraz je na to čas, — povedal Haley, vezmúc spiace dieťa a podal ho cudzincovi. — Len ho nezobuďte, nech sa nerozkričí. Mali by sme potom so ženskou veľkú oštaru.

Muž opatrne vzal zavinuté dieťa a hneď sa stratil v húfe ľudí, ktorí odchádzali na breh.

Keď loď odrazila so sykotom a ručaním od brehu a plávala pomaly dolu riekou, žena sa vrátila na svoje miesto. Sedel na ňom otrokár a dieťa bolo preč.

— Čo, čo… kde je? — jachtala v hrôze.

— Lucy, — vravel otrokár, — tvoje decko je preč, zmier sa s tým, že ho už neuvidíš. Aj tak by si s ním nemohla ísť na Juh. Naskytla sa mi príležitosť a predal som ho do dobrej rodiny, kde ho vychovajú lepšie, ako by si to mohla ty.

Divý pohľad, plný nesmiernej úzkosti a strašného zúfalstva, ktorým žena pozrela na otrokára, bol by dojal hocikoho. No Haley už dávno privykol na také pohľady, na smrteľnú úzkosť v čiernych tvárach, na zaťaté päste, prudký dych a považoval to všetko za niečo, čo už patrilo k veci a bez čoho sa nedalo obísť pri jeho remesle. Uvažoval teraz iba o jednom: či sa žena rozkričí a vyvolá na lodi rozruch, lebo Haley nemal rád zbytočný vresk a krik.

Ale žena nekričala, strela ju zasiahla príliš ťažko a priam do srdca; na krik a plač nemala síl.

Sadla si ako podťatá. Ruky jej bezvládne viseli pozdĺž tela, hľadela do prázdna a nevidela nič pred sebou. Hukot a šum na lodi, rachot strojov — to všetko doliehalo do jej ušú iba ako vo sne. Jej omráčené, ranené srdce nevládalo uľahčiť si slzami a nárekom nesmierny bôľ. Navonok bola celkom pokojná. Otrokár, rozvážiac si celé položenie, usúdil, že by ju mal nejako uchlácholiť.

— Viem, Lucy, že taká vec spočiatku ťažko padne, ale taká šikovná, rozumná žena, ako si ty, všetko prekoná. Vieš, že sa to muselo stať a že sa to už neodstane.

— Prestaňte, pane, prestaňte! — bránila sa žena premáhajúc sa.

— Ty si rozumná, Lucy, — pokračoval Haley. — A ja ti chcem iba dobre. Nájdem ti pekné miestečko na Juhu a onedlho, ani sa nenazdáš, budeš mať druhého manžela. Taká pekná žena, ako si ty…

— Nechajte ma, pane, nehovorte so mnou! — Z jej slov bolo možno vycítiť hlboký a prenikavý smútok a otrokár si uvedomil, že tu nepochodí so svojimi obvyklými spôsobmi. Vstal a žena si zaborila tvár do dlaní.

Otrokár sa prechádzal okolo nej a neprestajne na ňu hľadel.

„Znáša to ťažko,“ vravel si, „ale aspoň nevrieska a to je dobre. Po čase sa upokojí.“

Tom pozoroval od začiatku až do konca celé obchodné dojednanie a presne vedel, ako sa to skončí. Srdce mu krvácalo pri pohľade na nešťastnú ženu, pri pohľade na túto živú, umučenú vec, podľa amerických zákonov rovnocennú s tými balíkmi a debnami bavlny, na ktorých leží ako zlomená trstina. Tom podišiel k nej a chcel ju akosi utešiť, no odpoveďou mu boli iba vzlyky.

Nadišla noc — tichá, pokojná a nádherná. Tisíce hviezd ako iskrivé oči anjelov hľadeli velebne a jagavo dolu. Ďaleké nebo mlčalo, nedala sa čakať od neho pomoc, ba ani súcit. Veselé hlasy cestujúcich postupne umĺkali. V tichu, ktoré nastalo, bolo čuť len šumot vĺn, udierajúcich o bok lode. Tom ležal na debne; kedy-tedy doľahol k nemu tlmený nárek ženy: — Čo si počnem? Bože môj, Bože, pomôž mi! — No, potom i tieto zvuky utíchli.

Okolo polnoci sa Tom zrazu zobudil. Niečo čierneho prebehlo okolo neho k boku lode a začul čľupnutie vody. Nebolo iného svedka tejto príhody. Zdvihol hlavu — miesto, na ktorom ležala žena, bolo prázdne! Vstal, obzeral sa za ňou, ale nikde jej nebolo. A dolu tiekla a vlnila sa rieka pokojne a jasne, akoby nebola pohltila úbohú obeť, ktorej duša konečne našla utíšenie a mier.

Otrokár sa zobudil zavčas rána a šiel sa podívať na svoj živý tovar. Zarazene sa obzeral okolo.

— Kde sa podelo to dievča? — spýtal sa Toma.

Tom sa už dávno naučil, že je lepšie za takých okolností nič nevravieť. Necítil nutnosť vyjaviť, čoho bol svedkom, a preto povedal, že nevie.

— Nemohla ujsť na breh. V každom prístave som sám na ňu striehol. Nespolieham sa v takých veciach na druhých.

Tieto slová boli určené Tomovi, akoby ho mali zaujímať. Tom však neodpovedal.

Otrokár prekutal celú loď, hľadal medzi debnami, balíkmi, sudmi, v strojárni, pri komínoch — ale nadarmo.

— Počuj, Tom, mňa neokabátiš, — obrátil sa naňho po bezvýslednej prehliadke. — Musíš niečo o tom vedieť. O desiatej som videl, ako tá ženská tu ležala, potom i o dvanástej a tiež pred druhou hodinou. O štvrtej už bola preč — a ty si tu chrápal vedľa nej. Mne cez rozum neprejdeš, musel si niečo vidieť.

— Nuž, pane, — vravel Tom, — nad ránom sa šuchlo čosi popri mne a ja som sa troška prebral. Potom som počul čľupnutie vody. Na to som sa celkom zobudil a žena bola preč. To je všetko, čo viem.

Otrokára to nijako nevzrušilo, ani neprekvapilo. Ako sme už povedali, bol zvyknutý na všeličo. Nezamrazila ho ani hrozná prítomnosť smrti. Svedkom smrti bol neraz — stretal sa s ňou pri svojom remesle a poznal ju. Považoval ju len za zlého zákazníka, ktorý mu špinavo kazil dobré obchody. A tak aj teraz len zaklial na adresu nešťastnej černošky a povedal, že má strašnú smolu a že ak to takto pôjde ďalej, nezarobí na tejto ceste ani deravý groš.

Jedným slovom, Haley sa pokladal za človeka, ktorému nespravodlivo ukrivdili. Pomoci však nebolo, lebo žena mu ušla do štátu, ktorý nikdy nevydá utečencov, ani keď sa celá Amerika postaví na hlavu. Otrokár si teda nespokojne sadol ku svojmu zošitku a zapísal si mŕtvu ľudskú bytosť do rubriky „straty“.