ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ceste

Na spodnej palube malej, ošumelej lode, plaviacej sa po Červenej rieke, sedel Tom. Na rukách i na nohách mal okovy, no najťažšie okovy ho ťažili na duši. Všetok jas zmizol z oblohy jeho života… mesiac i hviezdy… všetko sa pominulo, ako tie stromy a brehy, okolo ktorých plávali a ktoré už nikdy neuvidí. Jeho kentucký domov so ženou i deťmi a láskavými pánmi, dom Saint-Clarovcov so všetkými nádherami, so zlatovlasou Evou, Saint-Clare, hrdý, veselý, driečny, zdanlivo ľahkomyseľný, no pritom taký dobrosrdečný, hodiny pokojného a bezstarostného života — to všetko je preč! A čo ostalo miesto toho?

Jedným z najtrpkejších údelov otroctva je to, že černoch, ktorý privykol na život v bohatom dome, u dobrých pánov, môže kedykoľvek padnúť do rúk drsného a surového oplana — práve tak, ako keď sa nejaký stôl alebo stolička, ktorá kedysi okrašľovala prepychový salón, dostane nakoniec dokaličená do dajakej špinavej krčmy. Veľký rozdiel medzi nimi je v tom, že stôl a stolička necítia, ale človek cíti. Ani zákonné ustanovenie, podľa ktorého otrok „prináleží k domácemu náradiu“, nemôže ho zbaviť duše s jej spomienkami, láskou, strachom a želaniami.

Tomov nový pán Šimon Legree na rozličných miestach v Novom Orleanse skúpil osem otrokov a odviedol ich, spútaných po dvoch, na parník „Pirát“, ktorý stál v prístave, pripravený na odchod hore Červenou riekou.

Len čo sa parník dal na cestu, prakticky založený pán Legree prišiel si pozrieť svoj tovar. Zastavil sa pri Tomovi, ktorý bol na dražbu vyobliekaný vo svojich najlepších šatách, v naškrobenej košeli a s vyleštenými topánkami. Úsečne zavolal na neho:

— Vstaň!

Tom vstal.

— Dole s tou kravatou! — zakričal Legree, a Tom, zaťažený putami, začal si ju snímať. Surovec mu pomohol; strhol mu kravatu z hrdla a strčil si ju do vrecka.

Potom otvoril Tomov kufor, ktorý už bol predtým prekutal, a vytiahol z neho staré nohavice a ošúchaný kabát, ktoré Tom chcel používať len pre prácu v stajni. Odopnul mu z rúk okovy, ukázal, mu kút medzi debnami a riekol:

— Choď tam a prezleč sa!

Tom poslúchol a o chvíľku sa vrátil.

— Vyzuj si topánky, — prikázal mu Legree.

Tom tak urobil.

— Na! — povedal Legree, hodiac mu pod nohy hrubé krpce, aké nosievali otroci. — Obuj si tieto!

Znovu mu pripevnil na ruky putá a začal prezerať vrecká na šatách, ktoré Tom práve vyzliekol. Vytiahol hodvábnu vreckovku a strčil si ju do svojho vačku. Niekoľko maličkostí, ktoré si Tom opatroval ako poklad, lebo mu pripomínali Evičku, s pohŕdlivým zamrmlaním vyhodil ponad plece do rieky.

Po tejto prehliadke Legree odišiel i s Tomovým kufrom na prednú palubu, kde ho o chvíľku obkolesili viacerí lodníci. Za hlasitého posmechu o negroch, ktorí sa chcú hrať na pánov, rozpredal všetky Tomove veci, jednu po druhej, a nakoniec vydražil aj prázdny kufor. Považovali to za veľmi zábavné, najmä keď videli Toma, že hľadí, ako si jeho veci berie ten alebo onen. Najzábavnejšie bolo vydražovanie kufra a nebolo pri tom konca kraja žartom.

Po rozpredaji sa Šimon opäť vrátil k svojmu tovaru.

— Tak, Tom, ako vidíš, zbavil som ťa zbytočnej príťaže. Dávaj si dobrý pozor na šaty, čo máš, lebo veru nedostaneš nových tak skoro. Ja učím svojich negrov šetrnosti. Jedny šaty na rok — taký je u mňa poriadok.

Potom Šimon podišiel k Emmelíne, ktorá bola pripútaná k staršej mulatke.

— Veselšie, krásavica, veselšie, — povedal jej, uštipnúc ju za briadku.

Podvedomý pohľad dievčaťa, plný hrôzy, strachu a odporu, neušiel jeho pozornosti. Zachmúril sa.

— Nijaké vrtochy! Budeš sa tváriť milo, keď ti niečo hovorím, rozumieš? A ty stará krysa, čo sa uškľabuješ? — zreval na mulatku, ku ktorej bola Emmelína pripútaná, a sotil ju. — Veď vy budete vyzerať príjemnejšie, to vám vravím. — Legree ustúpil zo dva kroky nazad. — Pozrite na mňa, rovno do očí, hneď! — vravel, dupajúc pri tom nohou.

Všetci otroci, ako začarovaní, obrátili svoj pohľad do Šimonových zelenkavo-sivých očú.

— Videli ste toto? — povedal, otrčiac im popod nos svoju veľkú päsť ako kladivo. — Ohmataj ju, — povedal Tomovi. — Vidíš tie mozole? Tak, aby ste vedeli, táto päsť stvrdla ako železo od mlátenia negrov. Ešte som nevidel negra, ktorého by som nezrazil jedným úderom! — dodal, strčiac päsť k Tomovej tvári, takže sa nešťastník od strachu uhol. — Ja si nevydržiavam nijakých dozorcov, sám si vykonávam tú robotu, a to vám vravím, že poriadne. Dobre si zapamätajte každé moje slovo. Len tak môžete u mňa obstáť. Márne by ste u mňa chceli nájsť nejaké citlivkárstvo! Tak si teda dávajte dobrý pozor, lebo nepoznám zľutovania!

Ženy nevedomky zadržali dych a všetci otroci tu sedeli so skleslými, nešťastnými tvárami. Šimon sa obrátil na opätku a odišiel do lodnej krčmy vypiť si pálenky.

— Takto ja vždy začínam s negrami, — povedal elegantne vyzerajúcemu pánovi, ktorý počas celej reči stál neďaleko neho. — Treba im hneď na začiatku ukázať, čo môžu čakať.

— Naozaj? — divil sa pán, pozerajúc na neho so záujmom prírodovedca, ako keby hľadel na nejakého zvláštneho živočícha.

— Veru tak. Ja nepatrím medzi tých panských plantážnikov s bielymi rukami, ktorí sa dajú okabátiť kadejakému dozorcovi. Len pozrite na moje ruky, sú tvrdé ani skala. A to som si ich na negroch tak zocelil; len skúste!

Pán poslúchol a dotkol sa prstami jeho ruky.

— Je tvrdá… a hádam aj srdce vám tak stvrdlo.

— To si myslím, že hej, — povedal Šimon a rozrehotal sa. — Ja sa veru nerozcítim. Mňa nikto neprekabáti — ani slzami, ani ľsťou, len čo je pravda.

— Otrokov máte celkom dobrých.

— Áno, ujde to, — odpovedal Šimon. — Tamten, napríklad, volá sa Tom. Vraveli, že je neobyčajne cenný. Zaplatil som zaňho veľa a beriem ho za kočiša a možno správcu, len musím najprv vytĺcť z neho tie jeho zvyky, lebo s ním zaobchádzali tak, ako sa s negrom nikdy zaobchádzať nemá. Tú mulatku som vzal len tak. Myslím, že je chorľavá, ale nejaký ten rok-dva vydrží, a za ten čas už s ňou prídem na svoje. Negrov nešetrím. Využiť ich, a potom kúpiť nových, taká je moja zásada. Máte s tým menej starostí a nakoniec to vyjde tak lacnejšie. — Pritom si Šimon upil z kališteka.

— A ako dlho obyčajne vydržia? — spytoval sa pán.

— Nuž, koľko by som povedal? To záleží od ich zdravia. Silní chlapi vydržia takých šesť-sedem rokov a dengľavejší sa zoderú za dva-tri roky. Spočiatku som s nimi robil všelijaké ceremónie, aby mi vydržali dlho — liečil som ich, keď boli chorí, dával som im šaty, prikrývky a čo ja viem čo všetko. No nič som z toho nemal — iba ma to stálo peniaze a mal som fúru starostí. Teraz ich jednoducho nechám tak, či sú zdraví, či chorí. Keď mi jeden zomrie, kúpim si druhého a vyjde to tak lacnejšie i ľahšie.

Jeho spoločník sa odvrátil a sadol si k akémusi mladému pánovi, ktorý musel v sebe potláčať odpor, keď počúval ich rozhovor.

— Aký je to podlý, surový človek! — povedal ten, čo sa rozprával s otrokárom.

— Áno, a vaše zákony umožnia takému človekovi neobmedzene vládnuť nad mnohými ľuďmi a neposkytnú im ani najmenšiu ochranu pred ním. A takzvaní humánni ľudia sú spoluzodpovední za všetky surovosti a príkoria spáchané takýmito oplanmi. Keby nebolo vášho súhlasu a povoľnosti voči nim, tento neľudský systém by sa neudržal ani na hodinu.

— Radím vám, aby ste hovorili trocha tichšie, lebo sú tu na lodi ľudia, ktorým by sa vaše reči nepáčili.

Mladý muž sa začervenal, usmial sa a o chvíľku sa už obaja páni hrali v šachy.

Medzitým sa na spodnej palube odohrával celkom inakší rozhovor, a to medzi Emmelínou a mulatkou, ku ktorej bola pripútaná. Rozprávali sa, pochopiteľne, o svojich osudoch.

— U koho si žila? — spytovala sa Emmelína.

— U pána Ellisa, na Nábrežnej ulici. Azda si videla ich dom.

— Bol k tebe dobrý?

— Celkom dobrý, kým neochorel. Ležal chorý asi šesť mesiacov a natrápila som sa s ním veľa. Nedal človeku pokoja ani vo dne ani v noci a vždy sa mu čosi nepáčilo. Každým dňom bol zlostnejší. Nemala som chvíľky odpočinku, takže som sa ledva vládala udržať na nohách. Raz v noci som zaspala; strašne sa rozčertil a povedal mi, že ma predá najhoršiemu človeku, akého len bude môcť nájsť. A predtým mi sľuboval, že keď zomrie, dostanem slobodu.

— Mala si aj rodinu? — pýtala sa Emmelína.

— Áno, muža — je kováčom. Pán ho vždy prenajímal do práce. Vzali ma tak náhle preč, že som ani nemala času rozlúčiť sa s ním. A mám štyri deti. Bože môj! — vzdychla si žena a zakryla si tvár rukami.

Keď človek počúva o utrpení druhého, usiluje sa vymyslieť si niečo, čím by ho potešil. Emmelína chcela niečo povedať, no nemohlo jej nič prísť na um. Čo sa tu dalo povedať? Obe ženy, akoby sa boli dohovorili, vyhýbali sa so strachom a hrôzou čo len spomenúť strašného človeka, ktorý bol teraz ich pánom.

A loď plávala ďalej… obťažená bôľom. Plávala proti kalnému, nepokojnému prúdu Červenej rieky, cez jej prudké a kľukaté zákruty. Otroci skleslo hľadeli na jej brehy, obhádzané červenou hlinou, ako sa pred ich smutnými očami kĺzali v snivej jednotvárnosti. Loď napokon pristála v malom mestečku a Legree i so svojou skupinou vystúpil na breh.