ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skladište otrokov

Skladište otrokov! Niektorí z čitateľov si pri týchto slovách azda predstavia nejaký strašný obraz. Predstavia si hádam tmavý, hrozný, smradľavý pelech. No nebolo to tak, neskúsení moji priatelia! Živý tovar má na trhu vysokú cenu a treba ho preto dobre opatrovať, kŕmiť ho a držať v čistote, aby sa len tak ligotal! Skladište otrokov v Novom Orleanse sa navonok v mnohom nelíši od ostatných skladíšť. Keď prídete k nemu, uvidíte pod akýmsi prístreškom niekoľko černochov, mužov i žien, ktorí tu stoja ako reklama tovaru, čo sa dnu predáva.

Potom vás zdvorilo uvedú dnu a ukážu vám mužov, ženy, bratov, sestry, otcov, matky a malé deti, ktoré sú na predaj „po kuse“ alebo „spolu“, podľa želania zákazníka. Týchto ľudí možno predať, prenajať, dať do zálohu, vymeniť za hocičo podľa vôle kupca a podľa výhodnosti dopytu.

O deň či dva po rozhovore medzi Máriou a slečnou Oféliou zverili Toma, Adolfa a ešte niekoľkých otrokov z domu Saint-Clara láskavej opatere pána Skeggsa, majiteľa skladišťa, u ktorého mali vyčkať dražbu nasledujúceho dňa.

Tom, ako aj ostatní jeho spoločníci, mal dosť objemný kufor, plný šiat. Na noc ich strčili do dlhej izby, kde už bolo pokope veľa otrokov každého veku i veľkosti a odtienkov pleti. Všetci si tu krátili čas bezuzdnou veselosťou a rehotom.

— To sa mi páči, len tak ďalej, chlapci! — posmeľoval ich pán Skeggs, vstupujúc do skladu. — Moji ľudia sú vždy veselí. Chlapík si, Sambo! — pochválil hrmotného černocha, ktorý svojimi surovými bláznovstvami rozveseľoval ostatných.

Nešťastnému Tomovi, ako si môžete predstaviť, nijako nebolo veselo. Zložil si svoj kufor čo najďalej od hlučnej spoločnosti, sadol si naň a oprel sa hlavou o stenu.

Obchodníci s ľudským tovarom sa usilujú všetkými možnými spôsobmi udržať medzi otrokmi čo najhlučnejšiu veselosť, aby im tak odviedli myšlienky od ich rozpoloženia. Od chvíle, ako otrokár kúpi černocha na severskom trhu a vedie ho na Juh, snaží sa, aby z neho urobil bezcitného, tupého surovca. Taký obchodník s otrokmi pozbiera svoju tlupu černochov vo Virginii alebo v Kentucky, a potom ich odvedie na nejaké zdravé miesto, aby tu pribrali na tuku. Kŕmi ich dobre a pretože niektorým z nich sa začne cnieť za domovom, dáva im husličky a núti ich tancovať. Tých, ktorí odmietajú zabávať sa, lebo im v tom bráni pomyslenie na ženu, deti a domov, označujú za zatvrdilých a nebezpečných a vystavujú ich tým najväčším surovostiam, aké si len taký bezohľadný, tvrdý a nemilosrdný kupec s otrokmi môže vymyslieť. Nútia ich, aby boli bystrí, čulí a veselí, najmä pred záujemcami; a sľubujú im, že dostanú dobrého pána, ak sa tak budú správať; ale ak nie, strašia ich, že ich dajú priekupníkovi, lebo inak by ich vraj nemohli predať.

— Čo tu robí tento neger? — povedal Sambo, priblížiac sa k Tomovi, len čo odišiel pán Skeggs. Sambo mal veľmi čiernu pleť, bol vysokej postavy a mal veselú povahu. Stále čosi vystrájal a strúhal grimasy. — Čo tu robíš? — opakoval otázku a štuchol Toma do boku. — Rozcítil si sa?

— Zajtra ma predajú na dražbe, — odpovedal mu Tom pokojne.

— Predajú ťa na dražbe? Haha! Počúvajte ho! Aký je utrápený, každý sa musí zasmiať. Na moj veru, ani ja by som lepšie nedokázal rozveseliť ľudí. A ty čo, vari aj teba zajtra predajú? — obrátil sa Sambo na Adolfa, dôverne ho potľapkajúc po pleci.

— Neobťažujte ma, prosím, — ohradzoval sa Adolf voči jeho dôvernostiam s prudkým odporom.

— Pozrite ho, chlapci! To vám bude jeden z tých bielych negrov, veď je krémovej farby. A ako vám vonia! — Priblížil sa k Adolfovi a začal ho ovoniavať. — Toho by mali, na moj veru, iba do trafiky posadiť, aby im navoňal tabak. Taká trafika by mala zákazníkov neúrekom.

— Vravím ti, daj mi pokoj! — odsekol mu Adolf zúrivo.

— Ľaľa, akí sme my bieli negri fajnoví! Len pozrite na nás! — vysmieval sa Sambo, napodobňujúc Adolfove strojené gestá. — Vidno, že sme boli v dobrej rodine.

— Áno, — povedal Adolf. — Môj pán by za vás všetkých dokopy nedal deravý groš.

— No vidíte, — vysmieval sa Sambo ďalej, — akí sme my páni!

— Patril som do domácnosti Saint-Clarovcov, — vyhlásil hrdo Adolf.

— Ale, takéto voľačo! Nech visím, ak sa tí netešia, že sa ťa zbavili. Akiste ťa vymenia za dajaké rozbité hrnce a či dačo takého, — povedal Sambo s bezočivým úškľabkom.

Adolf, už celý bez seba od zlosti, vrhol sa na posmeškára a začal ho tĺcť a pritom mu hrozne nadával. Nastal taký rev a rehot, že pribehol pán Skeggs.

— Čo sa robí, chlapci? Ticho! Ticho! — vravel, vkročiac do izby a mávajúc svojím korbáčom.

Rozpŕchli sa na všetky strany, iba Sambo ostal na svojom mieste, vedomý si svojej obľúbenosti u pána za to, že mu zabával jeho tovar. Keď sa pán rozohnal na neho korbáčom, vyhol sa jeho úderu s veselým úškľabkom.

— To nie my, pane. My sme veľmi pokojní. To len tí vaši nováčkovia stále do nás zapárajú.

Na to sa pán Skeggs obrátil na Toma a Adolfa, uštedril im zopár kopancov a úderov, ale tak, aby im príliš neublížil, a potom rozkázal všetkým, aby sa slušne správali a aby šli spať. A s tým vyšiel z izby.

Teraz opustíme už oddelenie pre mužov a uvedieme čitateľov do izby, určenej pre ženy. Ako vstúpime dnu, uvidíme na zemi veľa spiacich žien všetkých odtienkov kože a rozličného veku. Sú tu černošky čierne ako smola, i temer celkom biele, sú tu malé dievčence i starenky. Tu, hľa, leží pekné desaťročné dievčatko. Včera mu predali matku a ono sa uplakalo do vysilenia, až zaspalo. Nikto sa oň ani neobzrel. A tu máme zase starú zvráskavenú černošku. Jej chudé ruky a doráňané prsty svedčia o ťažkej práci, ktorú robievala. Zajtra ju majú predať ako nejaký odpadok, spoly zadarmo. Povedľa leží zo štyridsať-päťdesiat iných žien, zahalených do prikrývok. V rohu izby sedia dve ženy, bokom od ostatných, a už i zjavom sa od nich akosi líšia. Jedna z nich je slušne oblečená mulatka, asi štyridsať až päťdesiatročná, s nežnými očami a s jemnou, milou tvárou. Na hlave má vysoký turban z dobrého hodvábu. Jej pekne ušité šaty z dobrej látky prezrádzajú, že musela žiť u lepších pánov. Vedľa nej sedí pritúlené mladé, asi pätnásťročné dievča — jej dcéra. Podľa svetlejšej pleti dievčaťa vidno, že je kvadrónka, ale veľmi sa ponáša na svoju matku. Má také isté oči, čierne a nežné, ale riasy má dlhšie a jej kučeravé vlasy sú gaštanové, a nie čierne ako matkine. Aj jej šaty sú veľmi úhľadné a biele, jemné ruky dievčaťa prezrádzajú, že neboli navyknuté na ťažkú prácu. Zajtra ich majú spolu so saint-clarovskými otrokmi predať na dražbe. Pán, ktorému patria a ktorý dostane peniaze utŕžené za ne, žije v New Yorku a je členom ktorejsi kresťanskej sekty. Prijme peniaze za obe otrokyne, pôjde so spokojným svedomím do kostola a viac mu už ani nezídu na um.

Obe tieto ženy — budeme ich nazývať Zuzana a Emmelína — žili v Novom Orleanse v službách milej a dobrej dámy, ktorá sa správala voči nim veľmi pekne, ba naučila ich ešte aj čítať a písať. Viedlo sa im dobre, pokiaľ sa totiž v otroctve môže dobre viesť. No majetok ich ochrankyne spravoval jej jediný syn, ľahtikár a výstredník. Zadĺžil sa na vysoký obnos a dostal sa do úpadku. Jedným z hlavných veriteľov bola popredná newyorská firma B. a spol. Novoorleánsky advokát tejto firmy dal zhabať dlžníkov majetok, ktorého najcennejšími položkami boli spomínané dve ženy a niekoľko otrokov z plantáže. Pánovi B., ktorý bol, ako sme už povedali, poriadny kresťan a obyvateľ štátu, kde nebol otrokársky systém, sa táto vec nie veľmi páčila. Neschvaľoval obchodovanie s otrokmi, a to zo zásadných dôvodov, no šlo o takých tridsaťtisíc dolárov, a to je veru veľa peňazí na to, aby sa ich človek zriekal pre dajaké zásady. Pán B. o veci uvažoval, poradil sa s ľuďmi, od ktorých očakával takú radu, ktorá mu najlepšie vyhovovala, a potom jednoducho napísal advokátovi, aby vec vybavil, ako sám uzná za vhodné, a aby mu poslal peniaze.

Deň po tom, ako advokát dostal tento list, Zuzanu a Emmelínu poslali do skladišťa, kde mali vyčkať zajtrajšiu všeobecnú dražbu. Vypočujme si rozhovor týchto žien, ktoré vidíme v matnom svite mesačného svetla, prenikajúceho cez zamrežované okno. Obe plačú, ale tíško, tak aby jedna druhú nepočuli.

— Mama, polož si hlavu do môjho lona a pospi si troška, — vraví dievča, premáhajúc slzy.

— Ako by som mohla spať, Emma! Veď tejto noci sme azda posledný raz spolu.

— Ale, mama, nehovor tak! Možno nás predaju spolu, nie?

— Ach, Emma moja, tak sa bojím o teba, že všade vidím iba nebezpečenstvo. No ak nás zajtra rozlúčia, sľúb mi, že nezabudneš na to, čo ťa učili od detstva.

Tak hovorí nešťastná matka, lebo vie, že zajtra sa hocijaký chlap, surovec a podliak môže stať pánom jej dcéry, ak len bude mať peniaze na to, aby ju kúpil.

Prišlo ráno a v skladišti nastal ruch. Vážený pán Skeggs má plné ruky práce, lebo má veľa tovaru, ktorý musí pripraviť na dražbu. Zbežne prezrel obleky otrokov, prikázal im tváriť sa veselo a čulo. Potom ich rozostavil okolo seba do kruhu, aby sa ešte raz presvedčil, či je všetko v poriadku, kým ich odvedie do tržnej haly.

*

Pod nádhernou kopulou tržnej haly, po mramorovej dlážke, chodí hore-dolu mnoho ľudí. Na rozličných miestach sú tu stupienky, vyvýšené miesta pre vyvolávačov tovaru, ktorý sa má dražiť. Dve také miesta, jedno oproti druhému, sú už obsadené nadanými rečníkmi, ktorí v anglickej i francúzskej reči s oduševnením vychvaľujú svoj tovar. Pri treťom stupienku, ešte neobsadenom, stoja v hŕbe otroci, očakávajúc začiatok dražby. Medzi nimi vidíme sluhov Saint-Clarovcov — Toma, Adolfa a ostatných. Je tu s nimi aj Zuzana s Emmelínou, ktoré tiež skleslo čakajú, kým príde na ne rad. Okolo ich skupinky sa zhromaždil húf kupcov i divákov, čo sa prišli iba prizerať. Všetci ich skúmajú, prehliadajú a radia sa o ich prednostiach a chybách, tak ako to robia jockeyovia, ktorí oceňujú kone.

— Alf, kde sa ty tu berieš? — povedal akýsi mladý švihák, potľapkajúc po pleci mládenca, taktiež fičúrsky oblečeného, ktorý si obzeral Adolfa cez monokel.

— Ale nuž, potreboval by som lokaja a počul som, že na dražbe budú predávať Saint-Clarových sluhov. Práve pozerám na tohto tu…

— Kupovať Saint-Clarových sluhov? Božechráň! Tí sú všetci rozmaznaní a bezočiví!

— Toho sa ja nebojím. Ak sa mne daktorý z nich dostane do rúk, vytlčiem hneď z neho také spôsoby. Veď ten skoro uvidí, že má do činenia s inakším pánom, ako bol Saint-Clare. Na moj veru, ja si tohto kúpim. Zdá sa celkom dobrý.

— Uvidíš, že ti draho príde. Ten iste nebude vedieť zaobchádzať s peniazmi.

— U mňa sa to ten panáčik celkom iste naučí. Zopár ráz ho pošlem do väznice, a to ho vylieči. Môžeš si byť istý, že u mňa príde k rozumu. Kúpim ho, rozhodol som sa!

Tom smutno hľadel na množstvo tvárí, pohybujúcich sa okolo neho; hľadal medzi nimi človeka, ktorého by si mohol želať, aby sa stal jeho pánom. Keby si ty, vážený čitateľ, bol v takom rozpoložení, že by si si mal vybrať spomedzi množstva ľudí pána, ktorý by nad tebou mal vo všetkom vládnuť! Akiste by si si uvedomil, tak ako Tom, že ťažké je nájsť človeka, ktorému by si sa bez strachu mohol zveriť. Tom videl pred sebou veľa chlapov — vysokých, statných, drsných, malých, dengľavých, suchých, vyziabnutých, kostnatých, tvrdých; a všetky možné druhy otupelých, bezcitných mužov, ktorí si vyberajú medzi svojimi blížnymi ako medzi zemiakmi — ak sa mu zemiak zapáči, položí si ho do ohňa, ak nie, vyhodí ho na smetisko. Nijakého Saint-Clara medzi nimi nebolo.

Krátko pred začiatkom predaja sa lakťami pretisol medzi hlúčkom záujemcov územčistý, mocný chlap v kockovanej košeli, naširoko rozhalenej, a v zafúľaných nohaviciach. Hneď bolo na ňom vidno, že sa sem neprišiel iba dívať. Keď sa dotlačil k otrokom, začal ich jedného po druhom starostlivo skúmať. Tom, len čo ho zočil, pocítil pred ním hrôzu, ktorá sa v ňom každou chvíľou iba stupňovala. Bol to človek navidomoči veľmi mocný, napriek svojmu nízkemu vzrastu. Guľatá býčia hlava, bledosivé veľké oči, husté, plavé obočie a od slnka vyblednuté vlasy — to všetko mu nepridávalo na kráse. Širokými, hranatými, veľkými skrivenými ústami žuval tabak, ktorý z času na čas prudko vypľúval. Ruky mal neprirodzene veľké, chlpaté, opálené; nechty na prstoch špinavé a dlhé, vyzerali priam odporne. Tento muž si sebavedome a veľmi dôkladne prezeral všetkých otrokov. Chytil Toma za bradu, otvoril mu ústa a pozeral mu na zuby. Rozkázal mu vysúkať si rukáv, aby videl jeho svaly. Kázal mu obrátiť sa, vyskočiť a poskakovať, aby videl, aký je svižný.

— Skade si? — spýtal sa zostra po tomto skúmaní.

— Z Kentucky, prosím, — odpovedal Tom, hľadiac okolo seba, akoby hľadal pomoc.

— Čo si robil?

— Staral som sa o farmu svojho pána.

— Neklam! — odpovedal neznámy úsečne a podišiel ďalej. Zastavil sa pri Adolfovi. Vypľul žuvanec tabaku na jeho pekne vyleštené topánky a s pohŕdlivým gestom sa od neho odvrátil. Zastavil sa ešte raz pri Zuzane a Emmelíne. Zdvihol svoju ťažkú, špinavú ruku a pritiahol si dievča k sebe. Ohmatal jej ramená, pozrel jej na zuby a potom ju sotil späť k matke, ktorej sa dalo vyčítať na tvári, že po celý ten čas prežívala neznesiteľné muky.

Prestrašená Emmelína začala plakať.

— Čuš, ty koza, — zakričal na ňu predavač, — nijaký bľakot tuná! Veď vidíš, že dražba sa už začína!

A dražba sa ozaj začala. Adolf sa dostal za slušný obnos k mladému pánovi, ktorý predtým prejavil oňho záujem, a ostatných Saint-Clarových sluhov predali rozličným záujemcom.

— Tak, a teraz ideš ty na rad, počuješ? — zreval vyvolávač na Toma.

Tom vystúpil na stupienok a ustrašene hľadel okolo seba. Všetky hlasy sa mu zmiešali v nejasný šum — hlas vyvolávača, ktorý vychvaľoval tovar po francúzsky i po anglicky, výkriky záujemcov… a hneď posledný úder kladivka. Tom rozoznal iba posledné slovo „dolárov“ a pochopil, že ho predali. Sotili ho dolu zo stupienka. Územčistý človek s guľatou hlavou ho prudko chytil za plece, odstrčil ho nabok a povedal mu surovým hlasom:

— Sem si staň!

Tom si ledva uvedomil, čo sa to okolo neho robí. Predaj však pokračoval. Znova buchlo kladivko — Zuzanu predali! Zostupuje zo stupienka, zastáva a smutne hľadí nazad. Jej dcéra vystiera za ňou ruky. Zuzana hľadí zúfalo do tváre pána, ktorý ju kúpil. Je to slušne vyzerajúci pán stredných rokov s dobrosrdečným výrazom.

— Ó, pane, prosím vás, kúpte moju dcéru!

— Nedbal by som, ale nemôžem si to dovoliť, — odpovedal pán, žalostne hľadiac na to, ako mladé dievča vystupuje na stupienok, díva sa s bojazlivým a prestrašeným výrazom okolo seba. Krv farbí jej líca ináč bledé a v očiach jej blčí horúčkovitý oheň.

— Pokúsim sa, nakoľko mi to len bude možné, — povedal dobrosrdečný pán a začal vyvolávať svoje ponuky. No o chvíľku už ponuky vystúpili vyššie, než im mohla jeho peňaženka stačiť. Pán mlčí. Vyvolávač sa rozpaľuje, ale ponúk je stále menej. Rozhodnúť sa má už len medzi starým, vážnym občanom a naším územčistým chlapom s guľatou hlavou. Starý pán zvyšuje ponuky, pohŕdlivo hľadiac na svojho protivníka. No ten má výhody nad ním — jednak je tvrdohlavejší, a potom má viac peňazí, a ich preteky sú teda krátke. Kladivko padá — dievčatko sa dostalo k tomu surovcovi!

Jej majiteľom sa stal pán Legree, ktorý má bavlníkovú plantáž na Červenej rieke. Sotia ju k Tomovi a ešte dvom iným chlapom a dievča plače. Dobrosrdečnému pánovi je jej ľúto. Ale také veci sa stávajú každý deň! Dievčatá a matky plačú na všetkých takých dražbách. Nedá sa nič robiť! Taký je život… veru…

A odíde so svojím nákupom iným smerom.

A o dva dni potom advokát posiela majiteľovi kresťanskej firmy B. a spol. do New Yorku jeho peniaze.