Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 8 | čitateľov |
Cassy
Tom v krátkom čase pochopil, v čo môže dúfať a čoho sa má obávať vo svojej novej službe. V každej práci bol zručný a usilovný a už svojou povahou a zásadami bol svedomitý a rozvážny. Pri svojej pokojnej a miernej povahe dúfal, že usilovnou prácou odvráti od seba aspoň časť múk, ktoré ho čakali, a nazdal sa, že sa mu ešte môže podariť aj celkom sa odtiaľto vyslobodiť.
Legree si všimol schopností svojho nového otroka. Považoval ho za prvotriedneho robotníka, a predsa tajne cítil akýsi odpor voči nemu — odpor zlého človeka voči dobrému. Jasne videl, ako Tom hľadel na neho, keď sa neraz surovo a prudko vŕšil na bezbranných otrokoch. A odsúdenie, aj keď mlčanlivé, nepadne človeku príjemne, môže pochádzať hoci aj od otroka. Tom rozličnými spôsobmi prejavoval svoju jemnosť a súcit so spolutrpiteľmi, čo bolo pre nich niečo celkom nové, a Legree to pozoroval s utajovanou zlosťou. Kúpil Toma s úmyslom, že ho prípadne urobí neskôr dozorcom, ktorému by za svojej neprítomnosti na krátky čas mohol všetko zveriť. Na to však podľa jeho názoru bola potrebná predovšetkým tvrdosť a zase len tvrdosť. Legree sa teda rozhodol vycibriť ho v tejto vlastnosti a o niekoľko týždňov po Tomovom príchode sa aj pustil do tohto výcviku.
Jedného dňa ráno, pred odchodom na pole, Tom s údivom zbadal, že majú medzi sebou nováčka, a to veľmi pozoruhodného. Bola to vysoká, štíhla žena s nápadne jemnými rukami a oblečená bola v čistých a slušných šatách. Mohla mať tridsaťpäť až štyridsať rokov a jej tvár bolo ťažko zabudnúť i človeku, ktorý ju čo len raz videl — bola to tvár, ktorá svedčila o búrlivom živote, plnom utrpenia. Vysoké čelo, pekné obočie, pravidelný nos, jemne krojené ústa a pôvabné obrysy jej hlavy a hrdla ukazovali, že to musela byť kedysi krásna žena. No jej tvár bola poznačená hlbokými vráskami bolesti a hrdej zatrpklosti. Pleť mala žltú, nezdravú, líca vpadnuté a ťahy tváre zostrené. No najnápadnejšie na nej boli jej oči — veľké, čierne, zatienené tmavými riasami a pritom také ohnivé a prudko zúfalé. Na každej črte jej tváre, na perách, v každom pohybe jej tela sa zračila pýcha a vyzývavosť, ale jej oči vyjadrovali nekonečné duševné utrpenie, ktoré tak strašne kontrastovalo so spupnosťou a hrdosťou, vyjadrovanou jej celkovým postojom.
Odkiaľ prišla a kto bola, Tom nevedel. Zrazu sa zjavila pri ňom a kráčala na pole hrdo vzpriamená, za sivého brieždenia rána. Ostatní otroci ju však poznali. Obracali sa za ňou a obzerali si ju so zrejmým vzrušením.
— Tak už aj na ňu došlo! Tak jej treba! — povedal jeden.
— Hihihi! — smial sa druhý. — Teraz uvidíš, čo je to robota, panička!
— Uvidíme, ako sa bude činiť!
— Ba, či aj ju budú večer ťať ako nás?
— Či by som ju rád videl, ako ju bičujú!
Žena si nevšímala tieto poznámky a kráčala napred so svojím obvyklým, zlostným výrazom na tvári, tak akoby nič nebola počula. Tom hneď vycítil, že táto žena poznala i lepšie časy, ale nevedel pochopiť, ako sa mohla dostať do takéhoto ponižujúceho položenia. Žena naňho ani nepozrela, nepovedala mu ani slova, hoci po celej ceste na pole kráčala vedľa neho.
Tom sa hneď dal do práce, ale našiel si čas často sa obzerať za neznámou, lebo pracovala neďaleko neho. Hneď zbadal, že robila svoju prácu šikovnejšie a svižnejšie ako mnohí iní. Zbierala bavlnu veľmi rýchlo a čiste, hoci jej na tvári bolo vidno, že jej je táto práca odporná a že sa cíti poníženou vo svojom terajšom položení.
Behom dňa sa Tom pri práci dostal bližšie k mulatke, ktorú Legree kúpil spolu s ním. Bola navidomoči celkom zmorená a Tom ju počul bolestne stonať; triasla sa a tackala od vysilenia. Tom sa nenápadne priblížil k nej a strčil do jej vreca zopár hrstí zo svojej bavlny.
— Ó nie, nie! — vravela žena veľmi prekvapená. — Budeš mať za to nepríjemnosti.
Vtom sa práve priblížil k nim Sambo, ktorý mal nešťastnú ženu zvlášť na muške. Zakričal na ňu svojím surovým hrdelným hlasom:
— Čo je to, Lucia? Klamať chceš? — a kopol ju pritom ťažkou botou a Toma šľahol bičom po tvári.
Tom sa bez slova dal zase do svojej roboty, ale žena do krajnosti vyčerpaná sa zrútila.
— Veď ja ju vzkriesim! — povedal Sambo so surovým úškľabkom. — Dám jej oňuchať čosi lepšieho ako gáfor. — Vytiahol si z kabáta špendlík a zapichol jej ho až po hlavičku do tela. Žena zjajkla a nadvihla sa. — Vstávaj, hovädo, a rob, lebo ti ukážem aj iný kúsok.
Mulatka vypäla všetky svoje sily a dala sa so zúfalou rýchlosťou znovu do zbierania bavlny.
— Tak, len sa čiň, — vravel Sambo, — lebo ináč si ani nepraj dožiť sa večera!
— Vari si to želám! — začul Tom jej slová. — Ach, ako dlho to ešte bude trvať! Bože, prečo si nás opustil?
Nehľadiac na nebezpečenstvo, ktorému sa vystavoval, Tom sa zase priblížil k nej a vysypal do jej vreca všetku svoju bavlnu.
— Nerob to! Nevieš, čo ti za to urobia! — vravela mu žena.
— Ja to ľahšie znesiem ako ty, — odpovedal jej Tom a už bol zase na svojom mieste. To všetko sa stalo v malej chvíľke.
Zrazu neznáma žena, ktorú sme vyššie popisovali a ktorá začula posledné Tomove slová, zdvihla svoje veľké čierne oči a uprela ich na Toma. Potom vzala hodnú kôpku svojej bavlny a položila ju do Tomovho vreca.
— Nerobil by si to, keby si poznal tunajšie zvyky, — povedala mu. — Keď tu budeš mesiac, prestaneš druhým pomáhať! Budeš rád, ak si vlastnú kožu zachrániš!
— Boh ma uchráň od toho, pani, — odpovedal jej Tom.
— Boh sem k nám nechodí, — povedala neznáma trpko, nezastavujúc sa v práci. A zase sa jej pery skrivili zlostným úškľabkom.
Sambo z druhého konca poľa videl, čo žena urobila, a mávajúc nad hlavou svojím bičom, zamieril k nej.
— Čo to, čo to! — zavolal na ňu víťazoslávne. — Aj ty podvádzaš? Takéto voľačo! Ale teraz som ja tvojím pánom, tak si dávaj dobrý pozor!
Akoby žiara blesku zrazu rozžala jej čierne oči. Žena sa hrdo vypäla a s perami, trasúcimi sa od zlosti, a s rozšírenými nozdrami, vrhla na Samba zúrivý, zlostný pohľad.
— Ty pes! — skríkla naňho. — Len sa opováž dotknúť sa ma. Ešte mám dosť moci na to, aby som ťa dala psom roztrhať za živa. Stálo by ma to iba slovo!
— Tak prečo ste tu, do čerta? — zháčil sa Sambo zrejme preľaknutý a ustúpil o pár krokov. — Veď ja som to tak nemyslel, pani Cassy.
— Tak sa teda prac odtiaľto! — povedala mu žena. A chlapík si naozaj hneď spomenul, že má akúsi robotu na druhom konci poľa, a odbehol.
Žena sa hneď zase dala do práce a zbierala bavlnu tak rýchlo, že Tom ju ledva stačil očami sledovať. Pracovala priam zázračne ľahko. Do večera jej kôš bol preplnený a ešte pritom aj do Tomovho zopár ráz strčila bavlny.
Už celkom za tmy sprievod ukonaných otrokov s košmi na hlavách kráčal k budove, určenej na uskladnenie a váženie bavlny. Bol tu aj Legree, zahrúžený do rozhovoru so svojimi dvoma dozorcami.
— Ten Tom nám tu bude vystrájať poriadnu neplechu. Stále pchal bavlnu do Luciinho koša. Ak si, pane, nedáte naňho pozor, pokazí nám tu všetkých negrov, — žaloval Sambo.
— Pľuhák akýsi! — rozhorčil sa Legree. — No, chlapci, budeme ho musieť naučiť poriadku, však?
Obaja černosi sa na túto výzvu hrozne zaškľabili.
— Veď ho pán Legree sám voľačo naučí! V tom by sa mu ani diabol nevyrovnal! — povedal Quimbo.
— Tak, chlapci, myslím, že by bolo najlepšie dať mu bičovať černochov, aby sa zbavil toho svojho citlivuškárstva.
— No, ale pán bude mať ťažkú prácu, kým ho k tomu prinúti.
— To je jedno, nakoniec sa podrobí! — povedal Legree, žuvajúc v ústach tabak.
— A potom tá Lucia! Takej potvory, škraty sa na celej plantáži nenájde! — pokračoval Sambo.
— Čo proti nej máš? To mi je akosi podozrivé!
— Veď sa predsa vzoprela vášmu želaniu a nechce ma za muža.
— Potrebovala by pár úderov korbáčom, — vravel Legree a odpľul si. — Ale teraz potrebujeme každého a neoplatilo by sa nám vyradiť ju z práce. Je to taká krehotinka, ale patrí medzi tvrdohlavcov, ktorí neupustia od toho, čo si zaumienili, aj keď ich tneš do zgegnutia.
— Leňoch je to, a bezočivá k tomu. A ten Tom robil za ňu.
— Ale čo! Tak teda teraz bude mať Tom potešenie zbičovať ju. Pocvičí sa trošku, a potom, ten jej aspoň toľko neublíži, ako keby ste to urobili vy, satanáši.
— Hahahaha! — rehotali sa obaja surovci smiechom, vyjadrujúcim celú ich lotrovskú povahu, podľa ktorej ich pomenoval aj Legree.
— Ale, pane, Tom aj s pani Cassy zaplnili Luciin koš. Istotne bude mať plnú váhu.
— Ja sám budem vážiť! — povedal Legree významne.
Obaja dozorcovia sa opäť rozrehotali svojím diabolským smiechom.
— Tak teda, — dodal Legree, — pani Cassy sa činila?
— A ešte ako! Akoby jej sám diabol pomáhal i s celou pekelnou svorkou.
— Veď tá má aj všetkých čertov v tele! — povedal Legree s hroznou kliatbou a odišiel do miestnosti, v ktorej vážili nazbieranú bavlnu.
*
Ukonaní, skleslí otroci pomaly kráčali do miestnosti a s úzkosťou predkladali svoje košíky na váhu.
Legree zaznačoval na škridlicovej tabuľke, na ktorej bol prilepený papierik s menami otrokov, príslušné váhy.
Zvážili Tomov košík a jeho zber bol schválený. Ale Tom s úzkosťou hľadel na to, či dobre pochodí aj jeho nová priateľka — nešťastná mulatka.
Lucii sa nohy podlamovali od slabosti, keď odovzdávala svoj košík. Legree videl, že mala plnú váhu, no predstierajúc hnev, skríkol na ňu:
— Čo, ty potvora lenivá! Zase máš málo! Staň si tu nabok, dostaneš svoju výplatu!
Lucia vydala zo seba zúfalý vzdych a sadla si nabok.
Osoba, ktorú volali pani Cassy, teraz predstúpila k váham a s pohŕdlivým, nedbalým výrazom odovzdala svoj košík. Legree hľadel na ňu posmešne, ale aj s istou zvedavosťou.
Pozerala mu uprene do očú a ľahko pohybujúc perami, povedala mu čosi po francúzsky. Nikto nevedel, čo vravela, no Legreeho tvár pritom vyjadrovala strašnú zúrivosť. Nadvihol ruku, akoby ju chcel udrieť, no Cassy len opovržlivo naňho pohliadla a odišla von z miestnosti.
— Tak, a teraz poď sem ty, Tom! — zakričal Legree. — Povedal som ti už, že som ťa nekúpil na obyčajnú prácu. Chcem ťa povýšiť a urobiť ťa poháňačom otrokov. Dnes už aj môžeš začať a zacvičiť sa. Vezmeš tuná túto ženskú a zbičuješ ju. Videl si už neraz, ako sa to robí, takže to iste budeš vedieť.
— Prosím o prepáčenie, — vravel Tom, — ale dúfam, že pán ma nepoverí takou vecou. Nie som na také voľačo navyknutý… nikdy som to nerobil… a nijako by som to nemohol robiť.
— Ešte si ty na inakšie veci u mňa privykneš! — povedal Legree, berúc do ruky remeň a prudko ním šľahol Toma po tvári a potom mu ťal úder za úderom.
— Tak! — vydýchol si, keď ustal, — ešte sa budeš vzpierať môjmu rozkazu?
— Áno, pane, — povedal Tom, utierajúc si cícerky krvi, ktoré sa mu rinuli po tvári. — Budem pracovať dňom i nocou, budem pracovať do posledného dychu, ale proti svojmu svedomiu nič neurobím. Nikdy to neurobím, pane, nikdy!
Tom hovoril zvlášť pokojným, miernym hlasom a ako zvyčajne, zachovával svoju dôstojnosť, o ktorej si Legree myslieval, že je výrazom zbabelosti a že si ho teda tým ľahšie bude môcť pokoriť. Úžas sa zmocnil všetkých, čo počuli jeho posledné slová. Nešťastná Lucia spľasla ruky a zvolala:
— Ó Bože! — Všetci ostatní pozerali jeden na druhého a zadržali dych akoby v očakávaní strašného výbuchu hromu.
Legree pozeral na Toma celý zarazený a zmätený, no napokon vybuchol:
— Čo, ty čierna sviňa? Ty pre dajaké svedomie neposlúchneš, čo ti kážem? Čo má taký dobytok čo spoločného so svedomím? To ti vytlčiem z kotrby! Čo si myslíš, kto si? Vznešený pán Tom bude učiť svojho majiteľa, čo sa patrí! Tak teda svedomie ti nedovolí zbičovať tú ženskú?
— Nedovolí, pane, — opakoval Tom. — Tá chuderka je chorá a slabá. Bola by to ukrutnosť a ja sa jej nikdy nedopustím, ani v najmenšom. Ak ma pán chce zabiť, nech ma zabije, ale nikdy nezdvihnem ruku na nikoho z týchto ľudí. Radšej umriem.
Tom hovoril ticho, no jeho hlas vyjadroval pevnú vôľu. Legree sa celý triasol od zlosti, zelenkavé oči mu divoko zažiarili a v celej tvári mu šklbalo náruživosťou.
— Pozrimeže na pobožného psa, medzi nami hriešnikmi! Poučovať by nás chcel a hriechy nám vyčítať! A zabudol si, čo je napísané v biblii: „Sluhovia budú poslúchať pánov svojich!“ A nie som ja tvojím pánom? — Nezaplatil som tisíc dvesto dolárov za všetko, čo trčí v tvojej mizernej čiernej koži? Mne patríš telom aj dušou! — s tým Legree prudko kopol Toma.
Ale v otázkach surovca trýznený Tom vycítil svoje víťazstvo a pri všetkej telesnej bolesti mal radosť. Vzpriamil sa a obrátil svoju tvár, zaliatu krvou i slzami, k nebu a zvolal:
— Nie, nie, pane! Moja duša vám nepatrí! Tú si kúpiť nemôžete za nijaké peniaze. Nad ňou nie ste pánom!
— Že nie? — so zlostným úsmeškom povedal Legree. — Uvidíme, či nie! Sambo, Quimbo, dajte tomuto psovi taký výprask, že sa z neho za mesiac nevylíže!
Obaja mocní černosi sa so vzrušením vrhli zlostne na svoju obeť. Mulatka kričala od žiaľu a ostatní smutne odchádzali a hľadeli za Tomom, ktorý sa dal bez odporu vyviesť z miestnosti.
— americká spisovateľka a vplyvná abolicionistka. Jej najznámejším dielom je melodramatický román Chalúpka strýčka Toma. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam