ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Kentucky

Čitateľ akiste rád pozrie nazad, do chalúpky strýčka Toma na kentuckej farme, aby videl, čo sa stalo s tými, s ktorými sa už tak dávno bol rozlúčil.

Bol letný predvečer a dvere i okná veľkej izby boli dokorán otvorené v ústrety príjemnému vánku, ak by sa mu len chcelo sem zablúdiť. Pán Shelby sedel vo veľkej predizbe, ktorá sa tiahla pozdĺž celého domu a vychádzalo sa z nej dvoma dvermi na balkón. Pohodlne sa vystieral na stoličke, nohy mal na druhej a pofajčieval si svoju popoludňajšiu cigaru. Pani Shelbyová sedela vo dverách a vyšívala čosi veľmi jemného. Bolo jej na tvári vidieť, že chce niečo povedať a že len čaká na príležitosť, ako nadpriasť rozhovor s mužom.

— Vieš o tom, — začala, — že Chloe dostala list od Toma?

— Ale čo? Zaiste nejaký priateľ mu ho napísal. Ako sa má?

— Kúpila ho zrejme veľmi dobrá rodina, — vravela pani Shelbyová, — správajú sa k nemu láskavo a nemá ťažkú prácu.

— No, tomu sa veľmi teším, — povedal pán Shelby srdečne. — Tom sa akiste zmieri s pobytom na Juhu — akiste sa mu ani nechce nazad.

— Naopak, veľmi úzkostlivo sa pýta na to, kedy zaobstaráme peniaze na jeho vykúpenie.

— To na moj veru neviem, — odpovedal pán Shelby. — Keď sa raz človek zamočí do dlhov, ťažko sa z nich vymoce. Je to tak, akoby skákal z blata do kaluže. Vypožičiaš si od jedného, aby si vyplatil druhého, potom si opäť vypožičiaš od iného, aby si vyplatil toho predchádzajúceho. A tie nešťastné zmenky — vypršia, kým človek uspeje obrátiť sa a vyfajčiť si cigaru — také upomienky, onaké upomienky, sype sa to zo všetkých strán.

— Mne sa zdá, môj drahý, že by sa dalo niečo urobiť, aby sme si tie veci dali do poriadku. Povedzme, že predáme všetky kone a jednu z tvojich fariem. Vyplatili by sme všetko.

— To je smiešne, Emília! Si najlepšou ženou v Kentucky, ale do takýchto vecí sa nerozumieš, ako ostatne všetky ženy.

— To je možné, — odpovedala pani Shelbyová, — ale nemohol by si sa so mnou podeliť o svoje starosti, ukázať mi aspoň, koľko a aké máš dlhy a kto tebe čo dlhuje, aby som sa pokúsila pomôcť ti a šetriť na voľačom?

— Dosť už, netráp ma, Emília! Sám dobre neviem, aké je presne moje rozpoloženie, a ty hovoríš o tom, ako keby bola reč o koláčoch tety Chloe, ktoré sa dajú upravovať a krájať tak i onak. Ty sa do týchto vecí jednoducho nerozumieš.

Pán Shelby pri tom dokonca zvýšil hlas, keďže nevedel nájsť lepší spôsob na to, aby presvedčil ženu o svojej pravde.

Pani Shelbyová sa odmlčala a hlboko si vzdychla. Hoci ju jej manžel nazval „iba“ ženou, mala jasnú, rozhodnú a praktickú myseľ a pevný charakter, v každom ohľade silnejší ako jej muž. Nebolo by to teda takým nemožným, aby nemohla viesť i finančné veci. Jej srdce bolo upriamené na splnenie sľubu, ktorý dala Tomovi a Chloe, a žalostne si vzdychla nad slabými nádejami, ktoré jej vyvstávali pred očami.

— Nemyslíš, že by sme mohli nejako zadovážiť tie peniaze? Chuderka teta Chloe, tak v to verí!

— Je mi ľúto. Myslím, že som sa prenáhlil, keď som jej to sľuboval. Nie je to ešte celkom isté, ale najlepšie by bolo povedať to Chloe priamo, nech sa na to pripraví. Tom si o rok, o dva vezme inú ženu, a ona by tiež mala pomýšľať na nový vydaj.

— Artur! Učila som našich ľudí, že ich manželstvá sú také posvätné ako naše. Nikdy by som Chloe nemohla poradiť niečo takého. Pochop, že nemôžem zabudnúť na sľuby, ktoré som dala tým nešťastným ľuďom. Ak si tie peniaze nemôžeme zadovážiť ináč, budem dávať hodiny hudby; iste budem môcť zarobiť dosť na to, aby sme Toma mohli vykúpiť.

— Natoľko by si sa vedela ponížiť? Nikdy to nepripustím!

— Vraj ponížiť sa! A keby som zrušila slovo, dané tým úbožiakom, tým by som sa neponížila?

— Viem, že máš sklony na prepiate hrdinstvo, no, treba si to dobre rozvážiť, kým sa človek dá na také donquichotstvo.^[25]

Ich rozhovor prerušila tetuška Chloe, ktorá sa zjavila na konci verandy.

— Dovolíte, pani?

— No, čo je, Chloe? — pýtala sa pani vstanúc a podíduc na koniec balkóna.

— Keby ste sa prišli podívať na túto hydinu.

Pani Shelbyová sa usmiala, keď pozerala na hŕbu kureniec a kačičiek, nad ktorými stála Chloe s veľmi vážnym a zamysleným výzorom.

— Či by ste, reku, nechceli paštétu z tejto sliepky.

— Mne je to, Chloe, naozaj všetko jedno. Priprav ich, ako sa ti páči.

Chloe stála nad hydinou rozpačite; bolo zrejmé, že sliepky boli iba zámienkou. Napokon sa rozpačite usmiala, ako obyčajne, keď nesmelo predkladala nejaký pochybný návrh, a nesmelo preriekla:

— No… veď… prečo by si pán a pani mali lámať hlavu pre peniaze a prečo by nevyužili príležitosť, ktorá sa im priam ponúka. — Teta Chloe skončila a opäť sa usmiala.

— Nerozumiem ti, Chloe, — povedala pani Shelbyová, ktorá nepochybovala ani trochu, že teta Chloe vypočula celý jej predchádzajúci rozhovor s manželom.

— Nuž, prosím pekne, vypočujte ma! — pokračovala Chloe zase s rozpačitým úsmevom. — Iní páni prenajímajú svojich negrov, aby im vyrobili peniaze. Nenechávajú si toľkých, lebo by ich zbytočne vyjedali.

— A koho myslíš, Chloe, že by sme mali prenajať?

— Nuž ja veru nemyslím na nikoho. Iba tuto Sam povedal, že vraj v Louisville je dajaký „konfutér“,^[26] či ako ho volajú, a ten vraj potrebuje pomocníka na koláče a zákusky. Že by dal zaňho štyri doláre na týždeň.

— No a?

— Nuž, ja som si len myslela, že by bolo na čase, aby aj Sally niečo robila. Sally sa učila u mňa už dosť dlho a vie variť skoro tak dobre ako ja a keby ma pani pustili, odišla by som zarobiť tie groše. Ja sa veru nebojím, že by moje koláče a múčniky neobstáli pred nejakým kombinérom.

— Konfitérom, Chloe.

— No nech si je tak — také smiešne slovo, človek ho nikdy správne neuhádne.

— Ale, Chloe, vari by si nechala tak svoje deti?

— Nuž, pani, chlapci sú už dosť veľkí i do roboty. Sally by mi opatrila to malé — také je dobré, že ani nie je veľmi na oštaru.

— Louisville je ďaleko odtiaľto.

— Nech, vari sa toho naľakám? Je to smerom dolu riekou, budem bližšie k svojmu starkému, — povedala Chloe s otázkou v očiach na pani Shelbyovú.

— Nie, Chloe, je to mnoho sto míľ ďaleko, — povedala pani Shelbyová.

Tvár Chloe sa žalostne pretiahla.

— No, dobre, Chloe, máš vlastne pravdu. Keď ta pôjdeš, budeš bližšie k Tomovi. Áno, môžeš odísť. Tvoju mzdu do haliera budeme odkladať na vykúpenie tvojho muža.

Ako sa zastriebri tmavý oblak, keď ho ožiari slnečný lúč, tak sa hneď rozjasnila tvár tety Chloe — celá žiarila.

— Bože, aká je len pani dobrá! Akurát na to som myslela; nebudem potrebovať nijakých šiat, ani topánok, ani ničoho — mohla by som usporiť všetko, do haliera. Koľkože je týždňov v roku, pani?

— Päťdesiatdva, — odpovedala pani Shelbyová.

— Ale čo, vari toľko? A za každý z nich štyri doláre! Koľko by ich bolo?

— Dvesto osemdesiat dolárov, — odvetila pani Shelbyová.

— Ťaj! — zvýskla Chloe radostne prekvapená, — a ako dlho by to trvalo, kým by som zarobila na vykúpenie môjho starého?

— Takých štyri-päť rokov, Chloe, ale nebudeš to musieť všetko zarobiť sama — ja k tomu niečo pridám.

— Ani reči o tom, žeby pani dávala hodiny a také veci. Pán mal v tom úplnú pravdu — to by teda naozaj nešlo. Dúfam, že na také niečo v našej rodine nedôjde, kým ja mám zdravé ruky.

— Neboj sa, Chloe, postarám sa o česť rodiny, — usmievala sa pani Shelbyová. — Ale kedy by si chcela odísť?

— Nuž ja som vlastne ešte nič nechcela. Iba Sam ide k rieke s nejakými žrebcami a vraví, že by som mohla ísť s ním. Tak teda len aby som si veci pobalila. Ak by ste nemali nič proti tomu, odišla by som zajtra ráno so Samom. Keby mi pani napísali priepustku a odporúčanie…

— Dobre, Chloe, vybavím to, ak pán Shelby bude s tým súhlasiť. No, musím sa porozprávať najprv s ním.

Pani Shelbyová sa pobrala hore a natešená teta Chloe odišla do svojej chalúpky pripraviť si veci na odchod.

— Pán George, vy vari ani neviete, že zajtra idem do Louisville! — povedala Georgeovi, ktorý vstúpil práve do chalúpky a našiel ju nad šatami jej maličkého dievčatka. — Povedala som si, že by som, reku, mala konečne čosi podniknúť. Veru tak, pán George, a budem mať štyri doláre týždenne; pani mi to bude všetko ukladať, aby som si mohla nazad kúpiť svojho starkého.

— Jaj! — zvolal George. — To je už reč! A kedy odídeš?

— Zajtra, so Samom. A teraz by som vás prosila, aby ste si sadli a napísali o tom všetkom môjmu starkému.

— To si myslím, že mu napíšem, — povedal George. — Strýčko Tom sa bude tešiť, keď mu napíšeme. Idem hneď po papier a atrament. A potom, teta Chloe, môžem mu napísať aj o nových žrebcoch a tiež o iných veciach.

— Pravdaže, pravdaže, pán George. Len choďte a ja vám pripravím kuriatko. Už tak skoro veru nebudete večerať u svojej starej, úbohej tety.