ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smrť

Klamný príliv síl, ktorý udržoval Evu v posledných dňoch, rýchlo ustupoval. Čoraz zriedkavejšie sa ozývali jej ľahké krôčky na verande a často ju bolo vidieť, ako oddychuje na malom lehátku pri otvorenom okne a hľadí zádumčivo na stúpajúce a klesajúce vody jazera.

Jedného dňa popoludní, keď ležala s otvorenou knižkou v rukách, počula na verande nahnevaný hlas svojej matky.

— Čo to zase vystrájaš, ty ničomnica! Trhala si kvety, čo? — A Eva počula, ako pľaslo zaucho.

— Ale, pani, veď je to pre slečnu Evu! — vravel hlas, v ktorom Eva poznávala Topsy.

— Vraj pre slečnu Evu! Pekná výhovorka! Hádam si myslíš, že tá stojí o tvoje kvety, ty naničhodné negrisko. Prac sa mi stadeto!

Eva vyskočila zo svojho lehátka a hneď bola na verande.

— Nechaj ju, mamička! Rada by som mala tie kvety. Daj mi tú kyticu, chcem ju.

— Ale, Eva, veď máš plnú izbu kvetov.

— Čím je ich viac, tým lepšie, — odpovedala Eva. — Topsy, dones ich sem.

Topsy, ktorá tu stála skrúšene, so sklonenou hlavou, podišla k Eve a dala jej kyticu. Podávala jej ju váhavo a hanblivo — nebolo na nej ani stopy po jej zvyčajnej smelosti a šibalstve.

— Aká je to krásna kytica!— zvolala Eva.

Bola to celkom zvláštna kytica — nádherné, červené geránie a uprostred nich jedna biela kamélia s lesklými lístkami. Upravená bola zrejme s veľkým zmyslom pre kontrast farieb a všetky lístky boli starostlivo usporiadané.

Topsy bola veľmi natešená, keď ju Eva pochválila:

— Topsy, ty vieš utešene upravovať kytice. Hľa, v tejto váze nemám kvetov. Mohla by si mi do nej každý deň pripraviť kyticu?

— To je čudné! — povedala Mária. — A načo ti to bude?

— Len tak, mamička, a nehnevaj sa preto, prosím.

— Ale dobre, drahá moja, ako sa ti páči. Topsy, počula si, čo ti prikázala tvoja mladá pani. Aby si ju poslúchla!

Topsy urobila zdvorilú poklonku a pozerala na zem. Keď odchádzala, Eva zbadala na jej čiernom líci slzu.

— Vidíš, mama, vedela som, že Topsy mi chcela prejaviť láskavosť, — povedala Eva matke.

— To je hlúposť! Bolo to iba preto, aby mohla zase urobiť nejaké darebáctvo. Vie, že nesmie trhať kvety, a preto ich trhala — to je všetko. Keď sa ti však páči, aby ich trhala, nech je po tvojom.

— Mamička, ja myslím, že Topsy sa zmenila. Usiluje sa byť dobrou.

— To sa teda bude musieť poriadne dlho usilovať, — odpovedala Mária s pohŕdavým smiechom.

— Ale Topsy mala predsa taký ťažký život!

— Nie však v našom dome. Koľko sme sa jej navraveli, naprikazovali, všetko možné sme s ňou robili, a predsa je stále taká odporná ako vždy. Z tej veru nikdy nič nebude.

— Pováž, mama, aký je rozdiel medzi mnou a ňou; mala som vždy všetko pohodlie, mnohých priateľov a všetky možné veci, ktoré ma mohli urobiť dobrou a šťastnou — a chuderka Topsy, čo tá prežila, kým prišla k nám!

— Neviem… možno máš pravdu, — odpovedala Mária zívajúc. — Jaj, ako je teplo!

— Mama, — vravela Eva, — chcela by som si dať odstrihnúť vlasy, mnoho vlasov.

— A načo?

— Chcela by som ich rozdať svojim priateľom, kým to ešte môžem urobiť sama. Mohla by si poprosiť tetu, aby mi ich prišla odstrihnúť?

Mária zakričala na slečnu Oféliu do susednej izby.

Dievčatko nadvihlo hlavičku z podušky, striaslo si svoje zlaté vlasy a veselo zavolalo: — Poď, teta, ostrihať ovečku!

— Čo sa tu robí? — spytoval sa Saint-Clare, ktorý práve doniesol ovocie svojej dcérke.

— Poprosila som tetu, aby mi ostrihala vlasy. Mám ich priveľa a je mi od nich veľmi teplo, a potom, chcem z nich niečo rozdať.

— Rob to pozorne, Ofélia, aby to nebolo badať: Evine vlásky, to je moja pýcha.

Saint-Clare stál so stisnutými perami a smutne hľadel na dlhé, krásne vlásky dcérušky, ktoré jej strihali a kládli do lona, jednu kader za druhou. Zdvíhala ich, vážne pozerala na ne a obkrúcala si ich okolo svojich tenkých prštekov. Z času na čas úzkostlivo pozrela na otca.

— A teraz zavolajte všetkých našich sluhov, — žiadala nakoniec Eva. — Chcem im dačo povedať.

— Dobre, — riekol Saint-Clare krátko, premáhajúc vzrušenie v hlase.

Slečna Ofélia poslala po sluhov a o chvíľku boli všetci v izbe.

Eva ležala na perinke. Vlasy jej voľne splývali okolo tváre. Jej rozpálené líčka bolestne zvýrazňovali bledosť a útle črty jej obličaja. Jej veľké oduševnelé oči vážne hľadeli na všetkých okolo nej.

Sluhovia sa dívali jeden na druhého, vzdychali a potriasali hlavami. Ženy si zakrývali tváre zásterami. Spočiatku nastalo v izbe pochmúrne ticho.

Eva sa nadvihla a prehovorila:

— Chcela som vás vidieť, moji drahí, pretože vás ľúbim. Všetkých vás ľúbim. Vždy ste boli ku mne takí dobrí! Chcem vám dať malý darček a keď budete naň pozerať, vždy si spomeňte na mňa. Každému z vás dám trochu svojich vlasov…

So slzami v očiach a so vzlykmi zhŕkli sa černosi okolo jej postele. Prijímali z rúk chorého dievčatka posledné znamenie jej lásky voči nim.

Slečna Ofélia, znepokojená, že by takéto vzrušenie mohlo uškodiť malej pacientke, dávala sluhom znamenie, aby sa po rozlúčení s Evou pobrali von z izby. Nakoniec ostali iba Tom a ňanka.

— Strýčko Tom, tebe dám takú peknú kučeru vlasov. A tebe tiež, ňanka moja drahá! — povedala starej mulatke a nežne ju objala.

— Ó, slečna Eva, čože si len bez vás počnem! Ako by ste ma mohli nechať takú samú-samučičkú! — náruživo vzlykala verná duša.

Slečna Ofélia jemne vytlačila Toma a ňanku z izby a myslela si, že sú už všetci preč. Ale keď sa obrátila, uvidela v izbe ešte Topsy.

— A ty kde sa tu berieš? — osopila sa na ňu.

— Bola som tu celý čas, — povedala Topsy, utierajúc si slzy z očú. — Slečna Eva, a mne nedáte?

— Ako by nie, Topsy moja! Tu máš a keď sa budeš na túto kučeru dívať, spomeň si na mňa, na to, že som ťa ľúbila a želala ti, aby si bola šťastná.

Topsy si zakryla uplakané oči zásterkou a ticho vyšla z izby okolo slečny Ofélie. Svoj darček tuho stískala pod pazuchou.

Slečna Ofélia, ktorá si počas tohto výjavu ukradomky utrela nejednu slzu, zatvorila za ňou dvere. Saint-Clare sedel v kresle a ruky si držal na očiach.

— Oťko! — volala ho Eva jemne, chytiac ho za lakeť.

Strhol sa, ale nepovedal nič.

— Otecko môj drahý! — zavolala Eva opäť.

— A mne nič nedáš? — spýtal sa jej so smutným úsmevom.

— Veď tie vlasy sú všetky tvoje! — zvolala Eva. — Tvoje a mamine. Aj teta nech si vezme, koľko len chce. Iba sluhom som chcela sama dať, lebo vieš, mohlo by sa na nich zabudnúť, keď odídem…

Zdravotný stav Evy sa potom rýchlo zhoršoval. Nebolo už pochybností o tom najhoršom, nebolo nádeje na vyzdravenie. Slečna Ofélia ju opatrovala vo dne v noci a len teraz si v dome naozaj vedeli oceniť túto úctyhodnú ženu. Mala šikovné ruky, pozorné oči, vedela obratne a skúseno pripraviť všade čistotu a pohodlie a bojovať s každým nepríjemným prejavom choroby, a to s dokonalým zmyslom pre čas, jasnú myseľ, pokoj a presnosť v dodržiavaní všetkých lekárskych predpisov — a to všetko robilo ju dokonalou opatrovateľkou. Tí, čo kedysi krčili plecami nad jej zvláštnosťami a nad jej punktičkárstvom, tak cudzím bezstarostnej južnej povahe, priznávali teraz, že na opatrovanie Evy treba práve takého človeka.

V Evinej izbe často býval aj strýčko Tom. Dievčatko bolo veľmi nepokojné a dobre jej padlo, keď ju nosili. Pre Toma nebolo väčšieho potešenia ako nosiť túto malú, krehkú postavičku v náručí, chodiť s ňou tu po izbe, tu i na verandu. A za rána, keď sa Eva cítila najlepšie a keď od jazera vial čerstvý vánok, chodil s ňou popod pomarančovníky v záhrade, alebo si sadal na starých, známych miestach a spieval jej obľúbené pesničky.

Jej otec to tiež neraz robieval, ale nebol taký silný ako Tom a keď raz tak ustal, Eva mu povedala:

— Otecko, nechaj Toma, aby ma nosil. Tak veľmi chce, chudák, urobiť niečo pre mňa.

— Aj ja chcem, Evička, — odpovedal jej otec.

— Viem, otecko, veď aj všetko robíš a si pre mňa všetkým. Čítaš mi, sedíš v noci pri mne — a Tom ma môže iba nosiť — a spievať mi. A potom, jemu to ľahšie padne, je silnejší.

Nielen Tom si želal urobiť čosi pre Evu. Všetci sluhovia v dome sa v tom priam pretekali.

Chuderka ňanka túžila za svojím miláčkom, no nemala príležitosti priblížiť sa k nej ani vo dne ani v noci, lebo Mária vyhlásila o sebe, že je v ťažkom duševnom rozpoložení a nemá chvíľky pokoja; no, a bolo by, prirodzene, proti všetkým zásadám, dopriať pokoja ostatným. Dvadsať ráz v noci vydurila ňanku, aby jej prišla trieť nohy, položiť jej obklad na hlavu, nájsť jej vreckovku, pozrieť, čo je to za huk v Evinej izbe, spustiť záclonu, lebo bolo príliš jasno, vytiahnuť ju nahor, lebo bolo príliš tma. A za dňa, keď ňanka túžila po tom, aby sa tiež aspoň trošku mohla zúčastniť pri opatrovaní Evy, Mária si vždy voľačo vyhútala, aby ju zamestnala kadečím v dome alebo pri sebe, takže s Evou sa mohla, chuderka, vidieť alebo porozprávať len ukradomky.

— Cítim, že je mojou povinnosťou, aby som si teraz mimoriadne dávala pozor na seba, — vravievala Mária, — taká som slabá a na mne visí celá ťarcha opatery toho drahého dieťaťa.

— A ja som si myslel, že ťa v tom zastúpila sesternička, — povedal jej Saint-Clare.

— Tak môžu hovoriť iba mužskí! Akoby bolo možné zastúpiť matku chorého dieťaťa! Taký si ako všetci ostatní v tomto dome — nikto ma nechápe! Ja sa neviem tak striasť svojich povinností ako ty!

Saint-Clare sa usmial nad rečami svojej ženy. Musíme mu to prepáčiť — ešte sa mohol smiať, lebo Eva dožívala svoje posledné dni tak ticho, tak pokojne, ani sa nedalo veriť, že má tak skoro umrieť. Dievčatko nemalo nijakých bolestí, iba slablo zo dňa na deň viac a viac. Jediný človek, ktorému sa zverovala so svojimi predtuchami blížiacej sa smrti, bol jej verný priateľ Tom. Inak skrývala tieto predtuchy i pred svojím otcom, aby ho neznepokojovala.

Tom už nespával vo svojej komôrke, ale nocoval vonku na verande, pripravený vstať, kedykoľvek by ho bolo treba.

— Strýčko Tom, čo ti to prišlo na um takto spávať kdekade ako nejaký pes? — dohovárala mu raz slečna Ofélia. — A ja som si myslela, že si poriadny a statočný človek, ktorý spáva, ako sa patrí.

— To je pravda, slečna Félia, — odpovedal jej Tom záhadne. — Ale teraz…

— No, čo teraz?

— Tíško, prosím, slečna Félia, aby nás pán nepočul… Dnes v noci musí niekto byť na stráži.

— Vari sa slečna Eva žalovala, že jej je horšie?

— To nie… Iba mi dnes ráno povedala, že už to nebude dlho trvať.

K tomuto rozhovoru došlo medzi desiatou a jedenástou hodinou večer, keď slečna Ofélia šla pozatvárať vonkajšie dvere a na verande naďabila na Toma.

Slečna Ofélia naskrze nebola precitlivelou osobou, no Tomove slávnostné a precítené slová ju zarazili. Toho popoludnia Eva bola mimoriadne bystrá a veselá, sedela si vo svojej posteli, prehŕňala sa vo svojich hračkách a cennostiach a určovala, komu čo z nich daruje. Dávno nebola taká živá a zhovorčivá. Večer prišiel za ňou jej otec a povedal, že vyzerá lepšie ako kedy predtým od začiatku choroby. Keď sa už s ňou bozkom rozlúčil, povedal slečne Ofélii:

— Sesternička, zdá sa, že nám predsa len ostane. Celkom iste jej je lepšie. — Odišiel od nej s ľahším a pokojnejším srdcom, ktoré ho ťažilo už celé týždne.

Ale o polnoci bolo v Evinej izbe počuť kroky. Slečna Ofélia, ktorá sa rozhodla bdieť pri Eve, rozoznala u svojej pacientky príznaky toho, čo skúsené opatrovateľky nazývajú „krízou“. Vyšla na verandu a zavolala na Toma, ktorý hneď vyskočil na nohy.

— Tom, bež po doktora. Nestrácaj chvíľky času! — prikázala slečna Ofélia, a potom zaklopala pri izbe Saint-Clara.

— Augustín, poď, prosím ťa!

Tieto slová zaľahli na jeho dušu ako hrudy zeme, padajúce na rakvu. Vybehol z izby a už sa aj skláňal nad Evou, ktorá bola už v bezvedomí.

Prečo mu zamrelo srdce? Prečo si s Oféliou nevymenili ani slova? Nech na to odpovie ten, kto prežil smrť blízkeho človeka, ten, kto videl na drahej tvári onen nepopísateľný, neomylný a žiadnej nádeje nedávajúci výraz, svedčiaci o neodvratnom konci.

Ale na Evičkinej tvári nebolo strašnej pečate smrti — jej tvár bola pokojná a jasná.

Saint-Clare a slečna Ofélia stáli nad ňou a mlčali. Aj tikot hodiniek pripadal príliš hlasným v tom mŕtvom tichu. O chvíľku prišiel Tom s lekárom. Lekár pozrel na Evu a stál mlčky nad ňou ako ostatní.

— Kedy sa to začalo? — zašepkal slečne Ofélii.

— Okolo polnoci, — odvetila mu.

Pribehla Mária, ktorá sa zobudila, keď prišiel lekár.

— Augustín! Sesternica! Čo sa stalo?

— Pst! — chrapľavo zasyčal Saint-Clare. — Umiera!

Ňanka počula toto slovo a odbehla zavolať sluhov. O chvíľku bol celý dom na nohách — v izbách sa rozsvietili svetlá, ozývali sa kroky a za sklenými dverami verandy sa zjavili uplakané, utrápené tváre. Saint-Clare to všetko nevidel, nepočul — hľadel len na tvár svojej drahej zamdletej dcéry.

— Ó, keby sa ešte raz prebrala a povedala aspoň slovo! — Sklonil sa k nej a zašepkal jej: — Evička moja!

Veľké modré oči sa otvorili a na ústa dievčatka sa skĺzol úsmev. Usilovala sa zdvihnúť hlavu a čosi povedať.

— Poznáš ma, Evička?

— Drahý môj otecko, — riekla a objala ho okolo hrdla. Ale ruky jej hneď klesli a keď Saint-Clare zdvihol hlavu, uvidel na jej tvári znaky smrteľného zápasu; dievčatko lapalo dych a rozhodilo svoje malé ručičky.

— Bože môj! — zvolal Saint-Clare, odvrátil sa a nevediac ani, čo robí, stískal Tomovi ruku: — Tom, priateľ môj, zabíja ma to!

Na čiernej Tomovej tvári sa kotúľali veľké slzy.

— Ako mi to rozrýva srdce! Bože, prosím ťa, skráť jej muky!

— Už sa skončili — už je po tom, už je po tom, drahý môj pán, — vravel Tom. — Pozrite na ňu!

Eva ležala vyčerpaná, zhlboka dýchajúc, jej oči sa obrátili nahor a zmeraveli. Na jej tvári sa rozľahol taký pokoj, že zadržal vzlyky smútku všetkých okolostojacich. Mlčiac, so zatajeným dychom, obstúpili jej posteľ.

— Evička, — zašepkal Saint-Clare.

No Eva už nič nepočula. Na jej obličaji žiaril jasný úsmev.

Bola mŕtva…