ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skutočný príbeh o duchoch

V poslednom čase si sluhovia v Legreeho dome akosi častejšie pripomínali staré historky o duchoch v podkroví.

Šuškalo sa, že za hlbokej noci bolo počuť kroky, zostupujúce z podkrovia a chodiace po dome. Dvere k podkroviu boli síce zamknuté, ale prízrak zrejme musel mať druhý kľúč vo vrecku, alebo používal odvekých výhod duchov, ktorí môžu prejsť aj cez kľúčovú dierku a potom sa prechádzať na postrach ľuďom.

O tom, ako zjavenie vyzeralo, slová všetkých svedkov sa rozchádzali. To akiste preto, že černosi tak ako aj belosi pri podobných príležitostiach zvyčajne zavrú oči, alebo skryjú sa pod prikrývku, kabát alebo pod čokoľvek, čo príde pod ruku. Je známym zjavom, že keď sú telesné oči takto zakryté, duševné oči sa stávajú neobyčajne živými a bystrými. Bolo z toho teda veľa presných popisov ducha a každý ten popis bol dosvedčený prísahou. Ale, ako to už v podobných prípadoch býva, medzi týmito popismi nebolo nič spoločného okrem jednej veci, ktorá je napokon spoločná všetkým strašidlám: duch chodil zahalený do bielej plachty.

Nech sa už veci mali akokoľvek, môžeme čitateľa ubezpečiť, že v Legreeho dome, keď udrela hodina ducha, naozaj chodievala vysoká postava v bielej plachte; raz ju bolo vidieť, hneď zas zmizla, opäť sa objavila, a potom sa stratila na tichom schodišti, čo viedlo k strašidelnému podkroviu. A ráno našli všetky dvere pozamkýnané a pozatvárané tak, ako boli aj večer.

Legree sa tiež dopočul o všetkom, čo sa pošepkávalo. Tým vzrušujúcejšie to naňho pôsobilo, čím viac sa mu to sluhovia usilovali zatajiť. Pil viac ako obyčajne, na sluhoch sa vŕšil ešte viac a klial ešte hlasnejšie.

Na druhý deň po tom ako George Shelby odviezol Tomovo telo, Legree odišiel do mesta na pijatiku a uhol si veru poriadne. Vrátil sa domov neskoro, bol celý zmorený. Zavrel dvere svojej izby, zamkol ich a postavil pred ne kreslo; k posteli si dal rozžatú lampu a položil vedľa nej aj dve pištole. Prezrel si dobre kľučky na oknách a potom si od srdca uľavil: „Teraz sa ani diabla nebojím!“ A šiel spať.

Cez deň sa veľmi unavil, a preto spal dobre. No zrazu na jeho spánok zaľahla akási hrozná mora. Zdalo sa mu, že visí nad ním čosi strašného. Domnieval sa, že vidí mŕtvolný závoj svojej matky. Cassy ho držala v rukách a ukazovala mu ho. Z diaľky zaznieval hrozný nárek a škrípanie zubov. Vedel, že je to iba sen, a namáhal sa silou mocou otvoriť oči, ale v mrákotách nevládal od hrôzy pohnúť ani rukou ani nohou. Konečne s najväčším úsilím trochu sa nadvihol, a tu sa mu pozdalo, že sa otvorili dvere a čiasi ruka zhasla lampu. Za hmlistého mesačného svetla sychravej noci videl, že sa k nemu blíži čosi biele, počul tiché šušťanie príšerného odevu. Duch zastal pri jeho posteli. Dotkla sa ho chladná ruka a strašidelný hlas tri razy zašepkal: — Poď! Poď! Poď! — Zmeravený hrôzou, mokrý od potu, ani nevedel, ako prízrak zmizol. Vyskočil z postele a vrhol sa k dverám. Boli zatvorené a zamknuté. Legree sa v bezvedomí zvalil na zem.

Po tejto noci sa stal ešte väčším pijanom ako predtým. Pri pijatike si naskrze nedával pozor, nezdržiaval sa, naopak, pil ako dúha a nehľadel na nič. Onedlho sa po kraji rozniesli chýry, že je chorý a že umiera. Bola to pravda, lebo pijanstvo ho priviedlo až na kraj šialenstva. Nikto sa neopovážil vkročiť do jeho izby, kde sa hádzal na posteli, reval a kričal o prízrakoch, až mráz behal po chrbte. Videl pri svojej posteli stále tú prísnu, neúprosnú bielu postavu, ktorá opakovala to isté slovo: „Poď! Poď! Poď!“

Zvláštnou náhodou sa stalo, že tej noci, keď sa prízrak Legreemu zjavil, našli ráno bránu domu otvorenú a zopár černochov videlo, ako dve biele postavy vykĺzli von na cestu vedúcu k hradskej.

Cassy a Emmelína sa iba krátko pred východom slnka zastavili na chvíľočku v malom hájiku neďaleko mesta. Cassy bola oblečená ako španielska kreolka,^[35] celá v čiernom. Na hlave mala malý klobúčik, z ktorého splýval hustý čipkový závoj, zakrývajúci jej tvár. Obe ženy boli dohovorené, že na ich úteku Cassy bude predstavovať kreolskú dámu a Emmelína jej slúžku. Cassy bola od malička vychovávaná v bohatom dome, vedela po francúzsky a vedela sa aj primerane k tomu správať. Okrem toho mala ešte niečo zo zbytkov svojich krásnych šiat a šperkov, takže mohla svoju úlohu dobre zahrať.

Na predmestí si kúpila pekný kufrík. Požiadala predavača, aby jej ho dal odniesť. Predavač jej dal k službám svojho pomocníka. Sprevádzal ju teda chlapec, ktorý na kolieskach viezol jej kufor, a Emmelína, ktorá niesla ostatnú batožinu. V malom hostinci, do ktorého vstúpila, urobila tak dojem naozaj vznešenej dámy.

Prvý človek, ktorého tu stretla, bol George Shelby. Čakal tu na najbližšiu loď.

Cassy videla tohto mladého muža zo svojej skrýše v podkroví, videla i to, ako odnášal Tomovo telo a so zvláštnym pôžitkom pozorovala jeho rozlúčku s Legreem. Neskoršie sa dozvedela z rozhovorov černochov, ktoré vypočula za svojich nočných výletov, kto bol ten mládenec a aký mal vzťah k Tomovi. Cítila sa teda oveľa bezpečnejšie, keď sa dozvedela, že aj on tu čaká na najbližšiu loď. Správanie sa Cassy, jej zjav a zrejmé bohatstvo nedovolili, aby v hoteli skrslo proti nej dajaké podozrenie. Ľudia zvyčajne si veľmi vážia zákazníkov, ktorí dobre platia. Na toto práve Cassy myslela, keď sa rozhodla zadovážiť si peniaze.

Za súmraku počuli sirény prichádzajúcej lode. George Shelby so zdvorilosťou, ktorú majú všetci Kentučania v krvi, pomohol Cassy na loď a sám jej vyhľadal peknú kabínu.

Počas cesty na Červenej rieke Cassy nevychádzala na palubu a ležala v posteli, predstierajúc, že je chorá. Emmelína ju verne opatrovala a nepohla sa ani na krok od jej postele.

Konečne došli k rieke Mississippi. George sa dozvedel, že neznáma žena pokračuje v ceste hore riekou tak ako on a ponúkol jej, že jej zaobstará kabínu na tej istej lodi, ktorou sám pôjde. Dobrosrdečne ju ľutoval pre jej slabé zdravie a prejavil ochotu pomôcť jej, v čom by to len potrebovala.

A tak všetci bezpečne presadli na dobrý parník „Cincinnati“, ktorý ich potom plnou rýchlosťou viezol hore po Mississippi. Cassy hneď bola zdravšia. Sedávala na palube, prichádzala k spoločnému stolu cestujúcich a všetci ju považovali za vznešenú dámu, ktorá musela byť kedysi veľmi krásna.

Od prvej chvíle, ako George uvidel jej tvár, zarazil ho pocit, každému človeku dosť známy, že takú tvár už voľakedy videl, ale nevedel si uvedomiť kde a kedy. Ustavične pozeral na ňu. I v jedálni pri stole sa Cassy často stretla s jeho pohľadom; mladý muž sa vždy zdvorilo odvrátil, keď zbadala, že ju pozoruje. Cassy sa cítila trápne a bála sa, že sa mu vidí podozrivou. Napokon sa rozhodla spoľahnúť sa cele na jeho veľkodušnosť a povedala mu všetko.

George bol vždy pripravený pomôcť akémukoľvek utečencovi z Legreeho plantáže, na ktorú bez prudkého vzrušenia nemohol ani spomínať, nieto ešte hovoriť. A tak teraz vôbec nerozmýšľal, aké následky by to mohlo mať, a ubezpečil ju, že urobí všetko, čo sa len dá, aby im pomohol dostať sa na slobodu.

V kabíne, susediacej s Cassinou, cestovala istá Francúzka, pani de Thoux, spolu so svojou dcérkou, asi dvanásťročnou. Keď sa táto dáma z Georgeových rečí dozvedela, že pochádza z Kentucky, začala prejavovať záujem o jeho spoločnosť, pričom jej pomáhalo aj malé dievčatko, s ktorým sa za nudnej dvojtýždňovej cesty na lodi každý rád zabavil.

George často sedel pri dverách kabíny pani de Thoux a Cassy, keď sedávala na palube, neraz vypočula ieh rozhovor. Francúzka sa vypytovala na najmenšie podrobnosti o Kentucky, kde vraj kedysi dávno žila. George pritom na svoje prekvapenie zistil, že musela bývať kdesi v ich susedstve. Čudoval sa stále viac, keď prejavovala dokonalú znalosť ľudí i pomerov v jeho kraji.

— Nepoznáte náhodou istého plantážnika menom Harris, niekde vo vašom susedstve? — spýtala sa jedného dňa pani de Thoux.

— Áno, žije taký človek neďaleko plantáže môjho otca, ale my sme s ním nikdy nemali veľa spoločného, — odpovedal jej George.

— Akiste má veľa otrokov, — vravela pani de Thoux, nevediac celkom potlačiť záujem, s akým kládla túto naoko mimovoľnú otázku.

— Áno, má, — odpovedal George, prekvapený jej správaním.

— Neviete náhodou… azda ste počuli… nemal jedného mulata menom George?

— Áno, Georgea Harrisa, poznal som ho veľmi dobre. Oženil sa so slúžkou mojej matky, ale ušiel s ňou do Kanady.

— Ušiel? — zvolala pani de Thoux vzrušene. — Chvála Bohu!

George hľadel na ňu spýtavo, ale nepovedal nič. Pani de Thoux si zakryla tvár rukami a prepukla v plač.

— Je to môj brat, — povedala.

— Madam! — zhíkol George nesmierne prekvapený.

— Áno, pán Shelby, — pokračovala pani de Thoux, pyšne zdvihnúc hlavu. — George Harris je mojím bratom!

— Neuveriteľné! — zvolal George; prudko vstal, odsotil stoličku a začudovane hľadel na svoju spoločníčku.

— Mňa predali na Juh, keď bol ešte chlapcom, — vravela. — Kúpil ma dobrý, veľkodušný človek. Odviezol ma so sebou do Západnej Indie, oslobodil ma a vzal si ma za ženu. Iba nedávno umrel. Idem do Kentucky, aby som našla Georgea a vykúpila ho.

— Neraz mi rozprával o svojej sestre Emílii, ktorú predali na Juh, — povedal George.

— Áno, to som ja! — odpovedala pani de Thoux. — Povedzte mi, prosím vás, aký je…

— Váš brat je skvelý mladý muž, hoci vyrastal ako otrok. Vynikal svojou umnosťou i pevnosťou charakteru. Poznám ho dobre, veď si vzal ženu z nášho domu.

— Aké je to dievča? — spytovala sa pani de Thoux dychtivo.

— Pravý poklad. Je pekná, umná, milá. Moja matka ju vychovávala, akoby jej bola vlastná dcéra. Naučila ju čítať a písať, vyšívať a pekne šiť. Aj spievať vie prekrásne.

— Narodila sa vo vašom dome? — spytovala sa pani de Thoux.

— Nie. Otec ju raz kúpil za svojej cesty do Nového Orleansu a doniesol ju matke do daru. Mala vtedy osem alebo deväť rokov. Otec nikdy nechcel povedať matke, koľko za ňu zaplatil, len nedávno, keď sme prezerali jeho staré listiny, našli sme predajnú zmluvu. Zaplatil za ňu skutočne mimoriadne veľkú sumu — akiste pre jej neobyčajnú krásu.

George sedel chrbtom obrátený ku Cassy a nemohol si všimnúť jej sústredenú pozornosť, s akou počúvala tieto posledné údaje. Vtom sa Cassy chytila jeho ramena a bledá od vzrušenia spýtala sa ho:

— Nepamätáte sa na meno človeka, od ktorého ju kúpil?

— Ak sa nemýlim, akýsi Simmons. Aspoň jeho meno je podpísané na zmluve.

— Bože môj! — vykríkla Cassy a zrútila sa na zem v bezvedomí.

George aj pani de Thoux vyskočili zo svojich miest. Náš hrdina v horlivej snahe pomôcť blížnemu prevrhol krčah s vodou a rozbil dva poháriky. Dámy zo susedných kabín, keď sa dopočuli, že ktosi omdlel, zhŕkli sa v dverách kabíny — aby do nej mohlo vniknúť čo najmenej vzduchu. Slovom, robilo sa všetko, čo sa v takých prípadoch robieva.

Chuderka Cassy, len čo prišla k sebe, obrátila sa k stene a usedavo plakala ako malé dieťa. Matky! Môžete si predstaviť jej pocity? Ak nemôžete, vedzte: Cassy sa v tejto chvíli presvedčila, že osud sa zľutoval nad ňou a že uvidí svoju dcéru.

O niekoľko mesiacov sa naozaj stretli… No nepredbiehajme udalostiam!