ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osloboditeľ

George Shelby napísal svojej matke iba dve-tri slová, oznamoval jej len to, kedy asi príde domov. Nemal srdca napísať jej o umieraní strýčka Toma. Niekoľko ráz sa o to usiloval, ale jeho pokusy sa vždy skončili tým, že sa rozplakal, roztrhal načatý list, utrel si oči a šiel kdesi von upokojiť sa.

Toho dňa bol v dome Shelbyovcov radostný ruch: všetci čakali na príchod mladého pána. Pani Shelbyová sedela vo svojej útulnej izbe, kde veselý ohník rozptyľoval chlad podzimného večera. Na prestretom stole, ktorý bol pripravený pod dozorom našej tety Chloe, sa ligotal strieborný riad a krištáľové poháriky.

Teta Chloe mala na sebe nové šaty a čistú bielu zásteru. Tvár jej priam žiarila od spokojnosti a stále sa obšmietala okolo stola, upravujúc na ňom kadejaké maličkosti, a to iba preto, aby mala možnosť porozprávať sa trošku so svojou paňou.

— Len aby všetko bolo tak, ako má byť, — vravela. — Pánov príbor musí byť pekne na tej strane, čo krb. Pán George má rád teplé miestečko. Jaj, tá Sally! Čo sem nedala najlepší čajník, ten, čo pán dostal na Vianoce! Hneď ho vytiahnem. A teda pán George písal… však? — doložila spýtavo.

— Áno, písal, ale iba pár riadkov. Len toľko, že príde dnes večer, ak bude môcť…

— O mojom starkom sa nezmienil? — spytovala sa Chloe, stále sa tmoliac okolo čajových šálok.

— Nie, Chloe. Nepísal o ničom inom, iba že nám všetko porozpráva, keď sa vráti.

— To je celý pán George. Najradšej vždy sám všetko rozpovie. Nedal by si ujsť takú príležitosť, veď ja to viem. Sama sa čudujem, ako môžu mnohí bieli niekedy toľko písať, veď je to hrozne obťažné a zdĺhavé.

Pani Shelbyová sa usmiala.

— Tak si niekedy myslím, že ten môj starký ani nespozná chlapcov a dievčatko. Veď je to už celá slečna, tá naša Polly. Teraz sedí pekne doma a dáva pozor, aby sa koláč nepripiekol. Pripravila som mužovi koláč, aký mal najradšej. Celkom taký jedol aj na rozlúčku s nami. Ach, Bože môj, ako som sa cítila toho rána!

Pani Shelbyová si vzdychla a pri tejto spomienke pocítila ťarchu na duši. Od chvíle, čo dostala od syna list, cítila sa celá nesvoja, akoby tušila, že za jeho mlčaním sa skrýva čosi zlého.

— Má pani prichystané tie peniaze? — spytovala sa Chloe úzkostlivo.

— Áno, Chloe.

— Chcela by som ich ukázať môjmu starkému, všetky, čo som dostala od toho… akože sá volá… konfutýra. A veru mi vravel: „Chloe, nechoď ešte, ostaň!“ A ja som mu odpovedala: „Ďakujem pekne, ostala by som, ale môj starý príde domov a pani sa bezo mňa nezaobíde.“ Tak som sa s ním musela rozlúčiť. Ale dobrý človek to bol, ten pán Jones.

Chloe vždy naliehala na to, aby sa uschovali práve tie bankovky, ktoré zamestnávateľ vyplácal Shelbyovcom za jej prácu, aby sa tak mohla s nimi popýšiť pred svojím mužom. Pani Shelbyová hneď pristala na tento jej vrtoch.

— Neborák starký, našu Polly určite nepozná — celkom iste nie. Veď je to už, prepánajána, päť rokov, čo ho vzali! Vtedy bola ešte maličká, ledva vedela na nohách stáť. Ako sa smial, keď padala na zem, len čo urobila dva-tri krôčky! Ach, môj Bože!

Vtom sa ozval hrkot kolies.

— Pán George! — vykríkla teta Chloe a bežala k oknu.

Pani Shelbyová bežala k dverám, priamo do synovho náručia. Teta Chloe stála pri nich a s úzkostlivým pohľadom v očiach hľadela do večernej tmy.

— Nešťastná moja Chloe! — povedal George dojatým hlasom a chytil jej tvrdú čiernu ruku. — Bol by som dal všetko za to, aby som ho priviedol domov, ale Tom nás opustil.

— Pani Shelbyová bolestne zavzlykala, ale teta Chloe mlčala. Vstúpili do izby. Peniaze, na ktoré bola teta Chloe taká pyšná, ležali ešte na stole.

— Tu máte, pani, — povedala Chloe, vezmúc ich zo stola a podávajúc ich svojej panej. — Nechcem ich ani vidieť, ani počuť o nich. Vedela som, že sa tak stane — predali ho dolu na nejakú plantáž, a tam ho zabili!

Chloe sa odvrátila a so vztýčenou hlavou odchádzala z izby. Pani Shelbyová priskočila k nej, vzala ju za ruky a usadila ju do kresla. Sadla si potom k nej.

— Moja drahá, dobrá Chloe, — povedala jej.

Chloe sklonila hlavu na plece svojej panej a vzlykala:

— Nehnevajte sa, pani, príliš mi krváca srdce.

Nastalo ticho. Všetci traja plakali. Napokon si George sadol k trúchliacej tete Chloe, vzal jej dlaň do svojich rúk a prostými slovami jej rozpovedal o hrdinskej smrti jej muža a o jeho poslednom pozdrave, ktorý poslal milovanej rodine.

*

Prešiel asi mesiac. Jedného rána sa všetci sluhovia Shelbyovcov zhromaždili vo veľkej sále domu, aby vypočuli, čo im povie ich mladý pán.

Na ich prekvapenie predstúpil pred nich s hŕbou papierov v rukách. Boli to potvrdenia o prepustení na slobodu všetkých prítomných; vyvolával jedného po druhom a odovzdával im dokumenty za ich radostného volania a vzrušeného vzlykania.

— Priatelia moji! — oslovil ich George, len čo sa všetci trošku utíšili. — Nevyháňam vás od seba. Potrebujem tu robotníkov v dome i na poli tak ako dosiaľ. No teraz ste slobodnými ľuďmi. Za svoju prácu budete dostávať plácu — o ktorej sa ešte dohovoríme. Ak umriem, alebo ak sa zadĺžim — všetko sa môže stať — nikto vám nebude môcť ublížiť a predať vás. Budem zatiaľ sám spravovať tento majetok a pousilujem sa naučiť vás, ako zaobchádzať s vašimi novými právami slobodných ľudí — lebo to človek sám hneď tak nevie. Dúfam, že moje úsilie bude mať úspech!… A nakoniec vám chcem ešte povedať niekoľko slov. Pamätáte sa na nášho dobrého strýčka Toma? Vedzte teda toto: nad jeho hrobom som sa zaviazal, že nikdy nebudem vlastniť nijakého otroka. Zaviazal som sa, že nikto z vás nebude z mojej viny v nebezpečenstve, že ho odtrhnú od rodiny a priateľov, a že umrie na cudzej plantáži tak, ako umrel on. Radujte sa svojej slobode a nezabúdajte, že ste za ňu zaviazaní tomu statočnému, dobrému človekovi; usilujte sa odvďačiť aspoň jeho žene a deťom. Nech vám chalúpka strýčka Toma vždy pripomína to, že medzi vami už niet otrokov. Vážte si svojej slobody a usilujte sa byť takými statočnými a čestnými ľuďmi, ako bol náš strýčko Tom.