ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Útek vyjde najavo

Manželia Shelbyovci po svojom dlhšom večernom rozhovore nešli hneď spať, a preto sa zobudili na druhé ráno o niečo neskoršie ako obyčajne.

— Nerozumiem, prečo tá Eliza nechodí, — znepokojovala sa pani Shelbyová, keď niekoľko ráz nadarmo bola zazvonila. Pán Shelby stál pred zrkadlom a brúsil si britvu. Vtom sa otvorili dvere a do izby vstúpil černošský chlapec s vodou na holenie.

— Andy, — nariadila mu pani Shelbyová, — choď za Elizou a povedz jej, že som už tri razy zvonila na ňu. — „Chuderka!“ pomyslela si a hlboko si vzdychla.

Andy sa vrátil o chvíľu s očami vytreštenými od údivu. — Preboha, pani! Lízina skriňa je dokorán otvorená a jej veci sú porozhadzované po celej izbe. Myslím, že utiekla.

Pánovi i panej sa hneď rozbresklo. Shelby zvolal:

— Zaiste niečo vedela o veci a ušla!

— Chvála Pánu Bohu! — vydýchla si pani Shelbyová. — Dúfam, že sa tak stalo.

— Žena, nebuď hlúpa! Bolo by to naozaj veľmi nepríjemné pre mňa, ak je to naozaj tak. Haley videl, že som sa zdráhal predať Elizino dieťa, a bude si myslieť, že som to ja tak narafičil a že som ho napálil. Je to vec mojej cti! — S tým sa pán Shelby vyrútil z izby.

V najbližších pätnástich minútach nastal po celom dome veľký zhon, všade sa otvárali a zatvárali dvere a kdekade sa mihali tváre najrozličnejších odtieňov. Jediná osoba, čo mohla vec ako-tak objasniť, čušala. Bola to teta Chloe. Ďalej opekala chlebíky na raňajky s pochmúrnym výrazom na tvári zvyčajne veselej; no ináč vyzerala, akoby sa jej celý ten zhon netýkal. O chvíľku sedelo na zábradlí verandy zo dvanásť černošských detvákov ako kŕdeľ vrán. Čakali cudzieho pána, lebo mu chceli prví zo všetkých oznámiť, aké nešťastie sa mu prihodilo.

— Ten vám bude zúriť! — poznamenal Andy.

— Uvidíš, ako bude hromžiť! — ozval sa malý Jake.

— Veru, ten to vie, — mienila kučeravá Mandy. — Včera som ho počula, keď obedovali. Schovala som sa do komôrky, kde si pani drží tie veľké hrnce, a všetko som vypočula. — A Mandy, ktorá sa obyčajne nezamýšľala nad rečami cudzích ľudí viac ako mačka, vystrúhala naraz mudrácku tvár a pyšne si vykračovala po verande, zabudnúc celkom na to, že bola síce skrytá v onej komôrke, ale že v nej po celý čas spala.

Keď konečne prišiel Haley, vo vysokých čižmách s ostrohami, zo všetkých strán sa zosypali naňho zlé zvesti. Mladí škriatkovia na verande sa dočkali očakávaného hromženia, ktoré otrokár spustil s takou výrečnosťou a zápalom, že si všetci prišli na svoje. Štuchali sa a socali, aby vyhli šľahom jeho jazdeckého bičíka a skákali ozlomkrky na trávnik pod verandou, kde sa zase zhŕkli v rehotajúci sa kŕdeľ.

— No nech sa mi tí čerti dostanú do rúk! — vrčal si Haley pomedzi zuby.

— Veď ich ešte nemáš! — povedal víťazoslávne Andy a vystrúhol naňho neopísateľnú grimasu, keď už bol, pravda, v bezpečnej vzdialenosti.

— Počujte, Shelby, čo sú toto za fígle! — vybuchol Haley, keď prudko vtrhol do izby. — Zdá sa, že tá ženská ušla aj s chlapcom.

— Pán Haley, ste v prítomnosti mojej ženy, — povedal Shelby.

— Prepáčte, pani, — povedal Haley s miernou poklonou, no zlostný výraz mu z tvári nezmizol. — Ako som už povedal, dozvedám sa čudné veci. Je to pravda, pane?

— Priateľu, — povedal Shelby, — ak si želáte rozprávať sa so mnou, musíte zachovať isté pravidlá slušnosti. Andy, vezmi klobúk a bičík nášho hosťa! Ráčte si sadnúť, pane! Áno, s ľútosťou vám musím oznámiť, že tá mladá žena alebo vypočula náš rozhovor, alebo sa o ňom nejako dozvedela; isté je, že dnes v noci vzala svoje dieťa a ušla s ním.

— Na moj veru, myslel som si, že sa tu bude so mnou zaobchodiť slušne, — povedal Haley.

— Ako mám rozumieť tejto poznámke? — obrátil sa naňho zostra pán Shelby. — Keď sa niekto dotýka mojej cti, mám na to iba jednu odpoveď.

Otrokár sa zháčil a povedal miernejším tónom: — Poriadny človek ťažko nesie, keď ho niekto ošudí!

— Pán Haley, — pokračoval Shelby, — keby som nevedel, že máte byť prečo sklamaný, neodpustil by som vám, že ste tak nezdvorilo a hrubo vrazili do môjho bytu. A čo sa týka vašich narážok proti mne, vyprosujem si takéto podozrievanie. Musím vám povedať, že v celej veci som postupoval čestne. Okrem toho, považujem si za svoju povinnosť poskytnúť vám náležitú pomoc, požičať vám kone, sluhov a tak ďalej, aby ste sa mohli ujať svojho vlastníctva. Slovom, Haley, — a vtom Shelby náhle prešiel z tónu odmeranej dôstojnosti na dobromyseľnú úprimnosť, — najlepšie by ste urobili, keby ste zachovali pokoj, posilnili sa dobrými raňajkami a potom uvidíme, čo sa dá robiť. — Pani Shelbyová vstala, ospravedlnila sa, že pre iné povinnosti nemôže byť prítomná pri raňajkách; poverila staršiu mulatku, aby pánov obslúžila kávou, a odišla.

— Zdá sa, že si ma vaša panička akosi neobľúbila, — podotkol Haley s nešikovným úsilím zachovať čo najdôvernejší tón.

— Nemám rád, keď niekto hovorí o mojej žene takto neúctivo, — odvetil sucho pán Shelby.

— Ó, prepáčte, veď to bol iba žartík, — ohradzoval sa Haley s núteným smiechom.

— Nie všetky žarty sa vydaria, — odvetil pán Shelby.

„Pozrime ho, aký je smelý, keď sa so mnou vyrovnal. Človek by ho nepoznal od včerajška,“ pohoršoval sa Haley v duchu.

Zpráva o Tomovom osude vyvolala medzi jeho priateľmi rozruch, aký zaiste nespôsobí ani pád nejakého predsedu vlády. V dome i na poli o ničom inom sa ani nehovorilo, a všetci sa len dohadovali, čo z toho všetkého bude. A zpráva o Elizinom úteku len zvyšovala všeobecný rozruch, lebo taká vec sa tu ešte neprihodila.

Čierny Sam — tak ho prezývali, lebo bol aspoň o tri odtienky tmavší ako ostatní černosi na tomto majetku — rozoberal hlboko túto udalosť z každej stránky a hľadiska. A robil to s takou predvídavosťou a s takým prísnym zameraním na svoj osobný prospech, že by sa za takéto uvažovanie nezahanbil nijaký biely vlastenec z Washingtonu.^[7]

„Veje teraz zlý vietor, to je isté,“ mrmlal si Sam rozvážne. Pritom si povytiahol nohavice a pripevnil si traky veľkým klincom miesto odpadnutého gombíka; zrejme bol potešený týmto prejavom svojej šikovnosti.

„Veru tak, veje zlý vietor,“ opakoval. „Tom padol. Na jeho miesto samozrejme treba vyzdvihnúť nejakého iného negra. A prečo by nie mňa? Tom si chodil hore-dolu po kraji, vyleštené čižmy, priepustka vo vačku — čertovský chlapík. Čo by sa teraz toho nemohlo ujsť Samovi? To by som rád vedel, prečo by nie!“

— Hej, Sam! Čuješ, Sam! Pán káže osedlať Billa a Jerryho, — zakričal naňho Andy, prerušiac takto jeho úvahy.

— A čože sa robí?

— Vari nevieš, že Líza zdrhla aj so svojím chlapcom?

— Mne budeš rozprávať! — ohradil sa Sam pohŕdlivo. — Veď ja som to vedel skôr ako ty. Čo myslíš, že som včerajší?

— Dobre, dobre, ale teraz pán chce, aby si osedlal Billa a Jerryho a my dvaja pôjdeme s pánom Haleym dolapiť ju.

— To už hej! — potešil sa Sam. — Svitol deň pre starého Sama! Stanem sa najcennejším negrom. Budeš vidieť, ako ich dolapím! Pán uvidí, aký je Sam chlapík!

— Ale, Sam! — povedal Andy, — len si to dobre rozmysli! Pani nechce, aby sme ju chytili. Veď tá by ti potom dala!

— Čože? — divil sa Sam, naširoko roztvoriac oči. — A to už ako vieš?

— Počul som to na vlastné uši dnes ráno, keď som pánovi priniesol vodu na holenie. Poslala ma za Lízou, prečo ju neprišla obliekať. A keď som jej potom povedal, že Líza je fuč, len tak skríkla: „Chvála Pánu Bohu!“ a pán bol celý rozzúrený a hneď do nej, vraj „Žena, nebuď hlúpa!“ Ale to ti vravím, že ona ho opantá. Ja viem, čo z toho bude. Najlepšie je byť teraz na jej strane.

Čierny Sam sa poškrabal po svojej kučeravej hlave, ktorá, aj keď nebola obdarená mimoriadnym umom, obsahovala nadostač zmyslu pre istú vlastnosť, potrebnú všelijakým politikom, označovanú jednoduchým výrazom: „vedieť, skadiaľ vietor fúka“. Prerušil svoju hlbokú úvahu a zase si naddvihol nohavice — tento pohyb navidomoči napomáhal jeho myšlienkovej činnosti.

— Človek sa už v tomto svete načisto nevyzná. A ja som si myslel, že pani by prekutala celý svet, len aby sa jej vrátila Líza!

— To by urobila, istotne, — povedal Andy. — Ale, ty čierna pačmaga, veď ty si ďalej od nosa nevidíš. Pani nechce, aby sa Lízin chlapec dostal do rúk toho Haleyho. Tak je to, chápeš?

— Ahá! — rozbresklo sa konečne Samovi v hlave.

— A ešte niečo, — pokračoval Andy. — Aby si sa poponáhľal s tými koňmi! Pani sa už pýtala na ne. Tak už sa pohni!

To Sama naozaj popohnalo a o chvíľočku sa slávnostne blížil k domu s Billom a Jerrym v plnom cvale a šikovne s nimi zakrútil, keď doleteli ku konskej ohrade ako víchor. Bujný kôň pána Haleyho sa vzpínal a skákal, dobre že uzdu nepretrhol.

— Hó, hó, — zakričal Sam: — Čo sa bojíš? — a jeho čierna tvár sa rozžiarila akýmsi šibalstvom. — Len počkaj, však ťa ja naučím poriadku!

Nad konskou ohradou sa vypínal veľký dub a pod ním ležalo na zemi mnoho malých, tvrdých žaluďov. Sam sa priblížil s jedným takým žaluďom k mladému koňovi Haleyho, hladkal a potľapkával ho, predstierajúc, že ho chce upokojiť. Keď priťahoval sedlo, šikovne vopchal podeň tento ostrý, tvrdý žaluď. Tak… a teraz aj najmenšie zaťaženie sedla poriadne koňa podráždi, ale nezanechá to na jeho chrbte nijakej stopy alebo rany.

— Dobre je… — vzdychol si Sam a spokojne sa zaškľabil. — Už by si bol hotový.

Vtom vystúpila na balkón pani Shelbyová a kývla mu, aby prišiel k nej.

— Sam, čo sa tu tak okúňaš! Poslala som za tebou Andyho, aby si sa ponáhľal. Prihotuj sa, pôjdeš s pánom Haleym, ukážeš mu cestu a budeš mu po ruke. Daj pozor na kone. Vieš, že Jerry minulý týždeň trochu kríval na jednu nohu. Nežeň kone priveľmi!

Posledné slová vyslovila pani Shelbyová ticho, ale s náležitým dôrazom.

— Môžete sa na mňa spoľahnúť, pani! — povedal Sam a gúľal významne očami. — Nemusíte sa báť o kone.

— Vieš čo, Andy, — pokračoval Sam, keď sa vrátil k ohrade, — ja sa ti vôbec nebudem čudovať, keď kôň toho pána sa začne jančiť, len čo si naň sadne. Koňom sa stávajú také veci, — a pritom štuchol Andyho do boku.

— Možno, — povedal Andy, ktorý čosi už šípil.

— Vieš čo, Andy? Pani chce zrejme získať čas. To je jasné aj hlupákovi. Čo by sme jej trochu nepomohli? Popusťmeže tie kone, nech sa rozbehnú dakde tam k lesu a ten cudzí pán si pobudne ešte chvíľku tuná.

Andy sa uškľabil.

— Tak povedzme, že by sa ten kôň pána Haleyho naozaj zažal jančiť a utekať. Nuž potom musíme aj my popustiť svoje kone a pôjdeme mu pomôcť. Či nie? — Sam a Andy sa prehli v páse, vybuchli v tichý, ale neviazaný smiech, a tlieskali si po tele dlaňami, ohromne natešení.

Na verande sa zjavil Haley. Bol už trocha upokojený po niekoľkých šálkach dobrej kávy a vyšiel s úsmevom, v celkom dobrej nálade. Sam a Andy zdrapli akési palmové listy, ktoré nosili miesto klobúkov, a bežali k ohrade, aby „pomohli cudziemu pánovi“.

Palmový list Sama mal okraje vykrútené nahor i nadol a vyzeral ako bojový šišak nejakého náčelníka z ostrovov Fidži. Ani palmový „klobúk“ Andyho nemal poriadnych okrajov, no jeho majiteľ si ho nasadil na hlavu takým šviháckym gestom a s takým spokojným výrazom na tvári, akoby chcel povedať: „A čo, vari mi nesvedčí?!“

— Tak, chlapci, — povedal Haley, — teraz sa držte. Nesmieme už strácať čas.

— Ani chvíľočku, pane, — prisvedčil Sam, kladúc Haleymu opraty do ruky a pridržiavajúc mu strmeň, kým Andy odväzoval druhé dva kone.

Len čo sa Haley dotkol sedla, bujný žrebec náhle vyhodil zadné nohy a zhodil svojho pána hodný kus ďalej do suchej trávy. Sam, vzrušene híkajúc, hodil sa za uzdou koňa, no, podarilo sa mu iba pichnúť ho do oka koncom svojho palmového listu. To, pravda, koňa nijako neupokojilo. Prekotil aj Sama, zo dva razy pohŕdlivo zafŕkal, vyhodil päty vysoko do vzduchu a hneď sa aj dal dolu brehom. Za ním Bill a Jerry, ktorých Andy podľa dohovoru popustil a ešte ich poduril svojím strašným híkaním. Sam a Andy bežali za koňmi, psi štekali a všetky detiská — Mike, Mose, Mandy, Fanny a ostatní bežali, tľapkali, výskali a kričali ako odušu.

Haleyho biely kôň, veľmi rýchly a živý, zúčastnil sa na tomto výstupe s veľkým pôžitkom. Mal pred sebou široký priestor, dlhý aspoň pol míle, mierne sklonený a ohraničený lesom. Zabával sa so svojimi prenasledovateľmi tak, že ich nechal priblížiť sa k nemu na dosah ruky a potom s pohŕdlivým fŕknutím odcválal, figliarisko, kamsi medzi stromy. Sam ani nemienil zmocniť sa jeho uzdy, kým to neuzná za vhodné, a preto jeho úsilie a výkony vyzerali skutočne hrdinsky. Samov palmový list bolo vidno všade, kde bolo pre koňa to najmenšie nebezpečenstvo, že by ho chytili. Ale zato Sam stále vykrikoval: — Chyť ho, už ho máš, drž ho! — a takto iba mýlil ľudí.

Haley behal hore-dolu, nadával a klial a dupal nohami. Pán Shelby sa nadarmo usiloval kričať príkazy z balkóna a pani Shelbyová pozerala zo svojho okna a veselo sa smiala. Tušila, prečo sa to všetko robí.

Napokon okolo dvanástej sa zjavil Sam, víťazoslávne sediaci na Jerrym; Haleyho koňa si držal po boku. Pot sa zo žrebca len tak lial, oči mu blčali a nozdry mal roztiahnuté — z čoho bolo vidno, že sa mu na slobode celkom páčilo.

— Už ho máme! — jasal Sam. — Keby nebolo mňa, ešte by si cválal. Ech, ale som ho dolapil!

— Ty pľuha! — zavrčal naňho Haley nie práve priateľsky. — Keby nie teba, nebolo by sa to stalo.

— Ale veď ja, pane, čože… prečo? — bránil sa Sam skrúšene. — Veď som behal za ním a naháňal som ho. Pot sa zo mňa len tak leje.

— Dobre, dobre, — hovoril Haley, — už si ma pripravil o tri hodiny času tvojimi blbými táraninami. Teraz poďme a dosť tých hlúpostí.

— Ale, pane, — vravel Sam vyčítavo, — veď nás tým načisto zabijete; kone a všetkých. Sotva sa držíme na nohách a zvieratá sú mokré od potu. Nemohli by sme vyraziť až po obede? Aj vášho koňa by bolo treba obriadiť, ľa, aký je špinavý! A Jerry zakáša. Veru, pani ho nebude chcieť takto pustiť do sveta. Veď to všetko dohoníme. Líza nikdy nevedela rýchlo chodiť.

Pani Shelbyová, ktorá sa skvele zabávala, keď počúvala potajmo tento rozhovor, rozhodla sa teraz aj sama vystúpiť na scénu. Podišla k Haleymu a zdvorilo mu vyslovila ľútosť nad touto nehodou. Pozvala ho na obed, kuchárka vraj hneď prinesie na stôl.

Haleymu neostalo nič iného, ako vrátiť sa do izby, kým Sam, gúľajúc za ním očami, s vážnym výrazom na tvári odvádzal kone do stajne.

— No, videl si ho, Andy? Čo som ti povedal? — vravel Sam, keď už bol v stajni a priväzoval koňa k stĺpu. — Ako hrešil, plieskal bičom a dupal od zlosti! To bol pohľad! Ja som si len povedal: „Len hreš, čert starý, len si hreš! Koňa by si chcel? No toho najprv treba chytiť.“ Och, Andy, to stálo ozaj za to!

Sam a Andy sa opreli o válov a smiali sa na celé kolo.

— Mal si ho vidieť, ako zúril, keď som mu priviedol koňa. Bol by ma tuším zabil! A ja som len stál pred ním skrúšene ako neviniatko.

— No veď som ťa videl! — smial sa Andy. — Ale, Sam, ty máš zato fifíka!

— To si myslím, že mám. Videl si paniu v obloku? Ako sa smiala!

— Ako som ju mohol vidieť! Veď som behal po poli ako blázon.

— No vidíš, — vravel Sam, — ja si všetkého všímam. Osvojil som si taký zvyk… zvyk všetko pozorovať. Je veľmi dôležitý a radil by som ti, Andy, aby si si ho aj ty osvojil, kým si mladý. Zdvihni koňovi tú zadnú nohu! Vidíš, Andy, pozorovanie má pre negrov ohromný význam. Či som nevypozoroval, skade dnes ráno fúkal vietor? Nevypozoroval som, čo pani chcela, aj keď nič priamo nepovedala? To sa volá zmysel pre pozorovanie. Andy, počuj, to ti je zvláštna schopnosť. Ľudia by mohli mať všelijaké schopnosti, len si ich nevedia vypestovať.

— Keby som ti dnes ráno nepomohol pri tom tvojom pozorovaní, nebol by si teraz tak rýchlo pochopil, čo máš robiť, — poznamenal Andy.

— Ty si, Andy, šikovný chlapec, — povedal Sam. — O tom niet pochýb. Mám o tebe veľmi dobrú mienku a nijako sa nehanbím prijať od teba nejaké myšlienky. I ten najlepší z nás môže mať niekedy slabú chvíľku; čo budeme zabŕdať do seba! A teraz, Andy, poďme k domu! Dnes nám pani zaručene rozkázala nachystať niečo dobrého pod zuby.