ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ponaučenie

Bolo to v nedeľu popoludní. Saint-Clare sa uvelebil na bambusovom lehátku na verande a pofajčieval si cigaru. Mária odpočívala na pohovke naproti oknu, ktoré viedlo na verandu a bolo chránené pred dotieravými komármi ľahučkou priesvitnou sieťkou. Bez záujmu držala Máría v rukách modlitebnú knižku. Držala ju iba preto, že bola nedeľa. Sama si predstavovala, že ju číta, no popravde iba nad ňou podriemkávala.

— Počuj, Augustín, — povedala, otvoriac konečne oči, — budem musieť niekoho poslať do mesta po doktora Poseyho. Určite mám so srdcom niečo v neporiadku.

— Ale prečo by si posielala pre Poseyho? Lekár, ktorý ošetruje Evu, vyzerá celkom šikovný.

— Nespoľahla by som sa naňho vo vážnom prípade a myslím, že so mnou to začína byť naozaj zle. Myslela som už na to posledné dve-tri noci. Nemôžem spať — mám bolesti a čudné pichanie.

— Ale, Mária, nebuď taká skleslá! Som presvedčený, že to nemá nič spoločného so srdcom.

— To si celý ty! Nič iného som od teba nečakala. Keď Eva čo len zakašle, alebo len troška prechorie, hneď si celý znepokojený. Na mňa však nikdy nemyslíš.

— Ak už silou-mocou chceš mať srdcovú chorobu, prosím, nech sa ti páči, — odpovedal jej Saint-Clare.

— Len aby si to raz neľutoval, až bude neskoro! Ver si tomu, alebo never, ale moje vzrušenie a strach o Evu a celá tá námaha, ktorú som vynaložila pre to drahé dieťa, naozaj vo mne vyvolali chorobu, ktorej som sa obávala dlhý čas.

Ťažko by sa dalo uhádnuť, čo to bolo za „námahu“, ktorú spomínala Mária. Saint-Clare o tom v duchu rozmýšľal a fajčil ďalej, akoby bol naozaj „bezohľadníkom“, za ktorého ho jeho žena pokladala. Nepovedal nič, až kým neprišiel pred verandu koč, z ktorého vystúpila Eva a slečna Ofélia. Slečna Ofélia šla rovno do svojej izby, aby si tam odložila klobúk a šál, ako to vždy robievala, kým sa dala do reči s ostatnými, Eva pribehla na zavolanie svojho otca a posadila sa mu na kolená.

O malú chvíľočku počuli z izby slečny Ofélie prudký, rozhorčený hlas.

— Čo to zase vyparatila tá Topsy, — povedal Saint-Clare. — Celkom iste ona zapríčinila ten poplach.

Vtom už prichádzala na verandu slečna Ofélia, celá rozčúlená a vliekla za sebou nešťastnú vinníčku.

— Ideš sem! — volala na Topsy. — Poviem všetko tvojmu pánovi.

— Tak čo je zase? — spytoval sa Augustín.

— Nuž to, že sa už nedám viacej sužovať týmto dievčatiskom. Je to s ním na nevydržanie, nemám už síl na to. Len pováž! Zavrela som ju do izby a prikázala som jej, aby sa naučila jednu modlitbu. No, čo ti nevyviedla! Vysliedila dajako, kde si schovávam kľúč, otvorila mi skriňu, vybrala z nej moju čipku na čepiec a rozstrihla ju, vraj na šatočky pre bábiku. Takéto niečo som vo svojom živote nevidela!

— Vravela som ti, sesternica, — povedala Mária, — že s týmito tvormi po dobrom nedosiahneš nič. Keby bolo po mojom, — pokračovala, pozrúc vyčítavo na Saint-Clara, — hneď by som ju poslala do mesta a dala ju zbičovať tak, že by nevedela stáť na nohách.

— To ti verím, — odpovedal jej Saint-Clare. — Už mi nikdy nevravte, že ženy sú nežnými stvoreniami.

— Tvoja precitlivelosť tu nie je na mieste, Saint-Clare! — vravela mu Mária. — Sesternička je rozumná žena a sama už prišla na to, čo som ja vždy vravela.

Slečna Ofélia, ako žena milujúca poriadok, nemohla sa nerozčúliť nad Topsiným šafárením v bielizníku. Mnohé z našich čitateliek by celkom iste za podobných okolností cítili tak ako ona. No Máriine slová jej neboli priam po vôli a jej hnev sa o niečo zmiernil.

— Nie, za nič na svete by som s tým dieťaťom tak nezaobchádzala, — povedala slečna Ofélia, — ale, Augustín, teraz naozaj neviem, čo si s ňou počať. Učila som ju, dovrávala som jej, bila som ju, trestala som ju všetkými možnými spôsobmi, a predsa sa v ničom, v ničom nezmenila.

— Poď sem, Topsy, ty opica, — zavolal Saint-Clare.

Topsy podišla k nemu; v jej guľatých, lesklých a žmurkajúcich očiach sa zračil strach i čosi z jej obvyklého šibalstva.

— Prečo si taká zlá? — spytoval sa jej Saint-Clare, ktorý sa nemohol ubrániť úsmevu nad smiešnym výzorom dieťaťa.

— Akiste preto, že už mám takú povahu, — odpovedala Topsy veľmi vážne. — I slečna Félia to vraví.

— Nevidíš, koľko slečna Ofélia pre teba urobila? A ty si toho nevážiš!

— Oj, Bože! Moja stará pani vravievala to isté. Bila ma oveľa viac, šklbala mi vlasy a hlavu mi udierala o múr, ale akosi to nepomohlo. Myslím, že by mi nepomohlo hádam ani to, keby mi vytrhali všetky vlasy z hlavy — taká som skazená. Veru tak. A potom, veď som iba murínka.

— No, ja sa budem musieť vzdať, — povedala slečna Ofélia. — Už som mala dosť toho trápenia.

Eva, ktorá mlčky pozorovala tento výjav, kývla na Topsy a dala jej znamenie, aby išla za ňou. Na konci verandy bola malá izbička so sklenenými dverami, v ktorej Saint-Clare obyčajne čítal, a do tejto izby vošli obe dievčatá.

„Čo len Eva s ňou chce?“ hútal Saint-Clare. „Idem pozrieť.“

Prikradol sa na špičkách prstov k izbe, naddvihol záclonu, ktorá zakrývala sklenené dvere, a pozrel dnu. O chvíľku s prstom na ústach dal slečne Ofélii tiché znamenie, aby sa prišla podívať. Obe deti sedeli na zemi oproti sebe. Topsy so svojím zvyčajným bezstarostným a šibalským výrazom a oproti nej Eva, vzrušená a so slzami vo svojich veľkých očiach.

— Prečo si taká nezbedná, Topsy? Prečo sa nechceš polepšiť? Vari neľúbiš nikoho, Topsy?

— Neviem, čo je to ľúbiť. Ľúbim iba cukríky a také veci, ináč nič, — odpovedala Topsy.

— Ale otca a matku ľúbiš, nie?

— Ja som nikdy nemala rodičov. Veď som vám to už povedala, slečna Eva.

— Áno, viem, — riekla Eva smutne. — Ale nemala si nejakého brata, sestru, tetu, alebo…

— Nie, nikoho takého. Nikdy som nemala nikoho a nič.

— Ale, Topsy, keby si sa len trošku usilovala byť dobrou, nemohla by si…

— Vždy by som mohla byť iba murínkou, čo by som bola ako dobrá, — odpovedala Topsy. — Keby mi zdrali čiernu kožu tak, aby som bola biela, potom by som sa pokúsila.

— Ale mnohí ťa môžu ľúbiť, aj keď si čierna. Slečna Ofélia by ťa ľúbila, keby si bola dobrá.

Topsy sa zasmiala svojím krátkym hlučným smiechom, ktorým obyčajne vyjadrovala svoju pochybnosť.

— Ty mi neveríš? — pýtala sa Eva.

— Nie. Nemôže ma vystáť, pretože som murínka! Radšej by dovolila ropuche dotknúť sa jej, ako mne. Negrov nikto neľúbi, ani negri sami. No nech, mne je to fuk, — povedala Topsy a začala si bezstarostne hvízdať.

— Ó Topsy, chuderka, ja ťa ľúbim! — zvolala Eva, prekypujúc súcitom a položila svoju tenkú bielu rúčku na jej plecia. — Ľúbim ťa, lebo si nemala otca, matku a priateľov, ľúbim ťa, lebo si bola nešťastným a trpiacim dieťaťom. Ľúbim ťa, a chcem, aby si bola dobrá. Cítim sa veľmi zle, Topsy, a myslím, že už nebudem dlho žiť. Taká som smutná, že si nezbedná. Prosím ťa, aby si bola dobrá kvôli mne, veď to bude iba chvíľka, čo ešte budem s tebou.

Z guľatých očú murínčaťa sa rinuli slzy; veľké, jasné slzy padali jedna po druhej na malú bielu rúčku.

— Slečna Eva! Slečna Eva! — zvolala Topsy po chvíľke. — Budem dobrá, budem dobrá, čestné slovo.

Saint-Clare spustil záclonu.

— Ako mi pripomína moju matku! — povedal.

— Mala som vždy predsudky voči černochom, — vravela slečna Ofélia. — Čo je pravda, to je pravda — nezniesla som dotyk toho decka, ale nemyslela som, že to vie.

— Na také veci deti prídu, — vravel Saint-Clare. — Každé vám vycíti, ako naň hľadíte. A môžete sa akokoľvek namáhať o jeho dobro, nevzbudíte v takom decku vďaku, lebo ono cíti, že máte k nemu odpor. Je to zvláštne, ale je to tak.

— Neviem, ako sa mám tomu ubrániť, — pokračovala slečna Ofélia. — Neznášam černochov, a najmä toto dieťa. Ako sa mám zbaviť takého odporu?

— Eva ho zrejme nemá.

— To je jej dobrota. Chcela by som byť takou ako Eva. Môže ma mnohému naučiť.

— Nebolo by to prvý raz, čo by dieťa dalo ponaučenie dospelému, — odpovedal jej Saint-Clare.