ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mučeník

Útek Cassy a Emmelíny do krajnosti rozzúril Legreeho, ktorý už aj tak bol dosť rozhnevaný. A jeho zlosť, ako sa dalo čakať, obrátila sa v prvom rade na bezbrannú hlavu Toma.

Keď pribehol k chatrčiam s chýrom o úteku oboch žien, všimol si, že Tomove oči sa rozžiarili, a zbadal aj Tomovo gesto, ako zdvihol ruky k nebu. Videl aj to, že sa Tom nepridal k ostatným prenasledovateľom. Chcel ho prinútiť k tomu, no pripomenul si Tomovu neústupnosť, keď ho nútili k neľudským činom, a preto nechcel v tom zhone vyvolávať s ním škriepku.

Neúspech a sklamanie, ktoré postihlo Legreeho v močarisku, rozžalo v ňom s novou silou prudkú nenávisť k svojmu nepokorenému otrokovi. Veď tento černoch od prvého dňa, čo ho kúpil, staval sa proti nemu. Nemožno strpieť jeho mlčanlivý odpor!

— Nenávidím ho! — zvolal Legree, vyskočiac v hlbokej noci z postele. — Nenávidím ho! Patrí mne a môžem si s ním urobiť, čo sa mi chce. Kto by mi v tom mohol zabrániť? Nikto! — Legree zovrel päste, akoby nimi chcel čosi rozdrúzgať.

Ale Tom bol cenný robotník a hoci ho Legree strašne nenávidel, predsa sa nemohol ubrániť myšlienkam aj na úžitok, ktorý z neho mal.

Rozhodol sa, že nasledujúceho rána zvolá susedov s puškami a psami, obkľúčia močarisko a dôkladne ho prekutajú. Ak sa hon podarí — veľmi dobre. A ak nie, zavolá si Toma, a potom — stisol zuby a krv mu vzkypela už pri pomyslení na to — potom toho negra zlomí, alebo…

*

— Tak, dnes poľovačka pokračuje zase, — povedala Cassy, keď vykukla na druhý deň ráno zo svojej skrýše.

Pred domom sa vzpínali tri či štyri kone s jazdcami a černosi s námahou zadržiavali niekoľko cudzích i domácich psov, ktorí zúrivo brechali jeden na druhého. Dvaja z jazdcov sú dozorcovia zo susedných plantáží a ostatní sú Legreeho priatelia z krčmy, ktorí mu prišli pomôcť iba zo zábavy, akú poskytuje tento „šport“.

Ťažko si predstaviť surovšiu spoločnosť. Legree chodil medzi hosťami a častoval ich pálenkou.

Ranný vetrík dul smerom k domu a prinášal k ušiam Cassy úryvky ich rozhovoru. Pochmúrny úsmev prebehol jej tmavou, vážnou tvárou, keď počúvala, ako si rozdeľujú úlohy, ako uvažujú o prednostiach jednotlivých psov, ako vydávajú príkazy o strieľaní a o tom, ako zaobchádzať s ubehlíčkami, keď ich chytia živé. Cassy to už nevedela vydržať, oprela sa o stenu, zalomila rukami a zvolala:

— Bože môj! Veď sme všetci hriešnici, ale či sme horší ako títo, že sa môže takto s nami zaobchádzať? — Potom sa obrátila na Emmelínu: — Keby nie teba, dieťa moje, vyšla by som von, k nim. Poďakovala by som sa človeku, ktorý by ma zastrelil. Čože budem mať zo slobody? Môže mi sloboda vrátiť moje deti a urobiť ma tým, čím som bola kedysi?

Emmelína, prostodušná ako dieťa, bála sa Cassy, keď bola v takejto pochmúrnej nálade. Bola zarazená a neodpovedala jej, iba nežne pohladkala jej ruku.

— Nechaj ma! — zvolala Cassy a odtiahla si ruku. — Nechcem už nikdy nikoho ľúbiť, a ty by si ma mohla k tomu priviesť.

— Moja nešťastná Cassy, — zašepkala Emmelína, — zažeň také myšlienky. Ak nám Hospodin dá slobodu, navráti ti možno tvoju dcéru. A ak nie, ja ti budem dcérou. Ja svoju matku iste už nikdy neuvidím. Budem ťa ľúbiť, Cassy, či to chceš, alebo nechceš!

Nežná, detská duša Emmelíny zvíťazila. Cassy si sadla k nej, objala ju okolo hrdla a hladkala ju po jemných vláskoch.

— Emma moja! — hovorila Cassy, — Keby si ty vedela, ako mi krvácalo srdce! Ako mi vädlo, keď som nevedela na koho obrátiť materinskú lásku! — Udrela sa na prsia a pokračovala: — Je tu prázdno, ničoho tu niet!

— Nezúfaj, Cassy, — vravela jej Emmelína. — Nech nás vedie nádej v našu záchranu!

*

Poľovačka sa pretiahla. Jej účastníci nešetrili silami, no nemali úspech. Cassy s jedovatým posmešným pohľadom pozorovala ustatého a znechuteného Legreeho, ako zosadal z koňa.

— Hej, Quimbo! — zvolal Legree, len čo sa vyvalil do pohovky v obývacej izbe. — Choď hneď a zaraz pre Toma! Ten bude všetkému na vine, oplan akýsi! Zoderiem z neho tú čiernu kožu, ak sa od neho všetko nedozviem.

Sambo a Quimbo sa nenávideli navzájom, no spojovala ich spoločná nenávisť k Tomovi. Legree im svojho času povedal, že ho kúpil, aby z neho urobil hlavného dozorcu v čase, keď sám nebude doma. To stačilo na to, aby sa vzbudil v nich voči Tomovi odpor, ktorý v ich otrockých dušiach iba vzrastal, keď videli, že Tom stále viac upadá do pánovej nemilosti. Quimbo teda veľmi ochotne odišiel splniť príkaz.

Tomovi sa srdce zovrelo zlou predtuchou. Vedel o celom pláne a úteku oboch žien, vedel, že sa skrývajú. Poznal aj bezohľadnú povahu svojho pána a jeho diabolskú moc. Predsa však cítil v sebe dosť sily na to, aby radšej podstúpil smrť, ako by mal zradiť bezbranné ženy.

Položil svoj košík k ostatným hŕbam bavlny a odišiel za Quimbom.

— No teraz dostaneš, čo ti patrí! — vravel mu mocný černoch, surovo ho socajúc pred sebou. — Pán je celý bez seba od zlosti! Už z toho nevykĺzneš len tak ľahko. Uvidíš, čo sa ti ujde! Pán ťa naučí, čo to znamená pomáhať negrom k úteku! Ech, počkaj, beda ti!

Legree im vyšiel oproti.

— Tak tu si, Tom, — vravel mu cez stisnuté zuby a chytil ho za golier. — Vieš ty, že ťa idem zabiť?

— Myslel som si to, pane, — povedal Tom pokojne.

— Idem… ťa… zabiť, — pokračoval Legree so zlovestným pokojom, — ak mi nepovieš všetko, čo vieš o tých ženských.

Tom mlčal.

— Počuješ? — zreval Legree ako besný pes a dupol nohou. — Vrav!

— Nemám vám čo povedať, pane, — riekol Tom pomaly a jasne.

— Ty sa opovážiš odporovať mi?

Tom mlčal.

— Vrav! — zreval Legree a udrel ho zúrivo päsťou. — Vieš o tom niečo?

— Viem, pane, ale nemôžem nič povedať. No, môžem umrieť!

Legree prudko vydýchol a potláčajúc zúrivosť, chytil Toma za ruku, priblížil si tvár celkom k jeho tvári a povedal mu strašným hlasom:

— Počuj, Tom! Ty si myslíš, že ti to aj teraz prepáčim? Mýliš sa, lebo som sa pevne rozhodol a nebudem sa obzerať na nič! Doteraz si sa vždy staval proti mne, no teraz ťa alebo zlomím, alebo zabijem! Iného riešenia tu niet! Vycedim z teba všetku krv, kvapku po kvapke, a dosiahnem svojho. — A Legree v besnej zúrivosti zrazil Toma na zem.

Surovosti nás urážajú a hnevom napínajú naše srdcia. Neradi počúvame o hnusných činoch ľudí. No, Amerika, také veci sa robia pod ochranou tvojich zákonov! Vie o nich každý — vie, ale ani slovíčkom sa nikto nepostaví proti nim!

*

— Už je temer po ňom, — povedal Sambo, ktorý sa nevedel ubrániť dojmu z Tomovho hrdinského utrpenia.

— Bi ho, kým sa nepoddá! Daj mu ešte! — reval Legree.

Tom otvoril oči a pozrel na svojho pána.

— Nešťastný človeče, — zašepkal, — viac mi už ublížiť nemôžete! — S týmito slovami stratil vedomie.

— Zdá sa, že už konečne zdochol, — povedal Legree, podišiel k nemu a obzeral ho. — Aspoň už tú svoju papuľu nikdy neotvorí! Aj tak je dobre!

No Tom ešte žil. Jeho hrdinské správanie otriaslo Sambovým a Quimbovým srdcom a len čo Legree odišiel, odniesli ho z lavice a robili všetko, aby ho priviedli k životu, mysliac si vo svojej prostote, že mu tým preukazujú láskavosť.

— Čo sme to len urobili! Celkom iste to bolo veľmi hriešne! — povedal Sambo. — Dúfam, že sa na druhom svete bude zodpovedať za to pán, a nie my.

Umyli mu rany, upravili mu akúsi posteľ z bavlnených odpadkov a položili ho na ňu. Jeden z nich sa vkradol nazad do domu a vypýtal si od Legreeho koňak, že je vraj ustatý a že ho chce pre seba. Doniesol ho a nalial ho Tomovi do úst.