ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Plán

Podkrovie v dome Legreeho, ako to býva vo všetkých starých domoch, bolo zaprášené, plné pavučín a všelijakého haraburdia. Zámožná rodina, ktorá bývala v tomto dome v časoch jeho plného lesku, doviezla si sem hŕbu prepychového nábytku; niečo z neho si potom odviezli a niečo ostalo v prázdnych, splesnivelých miestnostiach, alebo sa uskladnilo v tomto podkroví. Hneď na kraji stáli tu ohromné debny, v ktorých sem kedysi doviezli nábytok. Cez špinavé, zaprášené okienka prenikalo matné svetlo na kreslá s vysokými operadlami a zaprášené stoly, ktoré kedysi poznali aj lepšie časy. Slovom, bolo to nevľúdne a až strašidelné miesto. Medzi poverčivými černochmi kolovali o ňom strašidelné historky, ktoré len zvyšovali všeobecnú hrôzu. Pred niekoľkými rokmi Legree sem dal zavrieť na niekoľko týždňov černošku, ktorá sa čímsi previnila. Nikto nevedel, čo sa tam s ňou stalo, ale černosi si šepkom rozprávali rozličné dohady. Vedelo sa iba toľko, že jedného dňa nešťastnú ženu odtiaľ zniesli a pochovali. Potom sa začalo povrávať, že v starom podkroví sa neraz ozývajú kliatby, nadávky a divé údery zmiešané s nárekom a zúfalým plačom. Jedného dňa Legree sa náhodou dozvedel o tejto historke a strašne sa rozčúlil; zaprisahal sa, že človeka, ktorý bude rozširovať také veci, dá na týždeň zavrieť do tohto podkrovia, aby sa vraj sám presvedčil o jeho tajoch. Po takejto vyhrážke sa prestalo o všetkom hovoriť, no tým sa viera v tieto strašidelné povesti ešte viacej utvrdila.

Obyvatelia domu, aby nenarušili pánov príkaz, vyhýbali sa i schodom do podstrešia, ba aj chodbe, ktorá k nim viedla. A tak na povesti sa časom zabúdalo. Ale dôvtipnej Cassy zrazu prišlo na um, že by mohla využiť nezvyklej poverčivosti Legreeho na to, aby dosiahla slobody pre seba i svoju spolutrpiteľku.

Cassina izba bola práve pod podkrovím. Jedného dňa, bez toho, že by sa spýtala Legreeho, Cassy sa rozhodla presťahovať nábytok a príslušenstvo svojej izby, a to s veľkým hurhajom, do inej izby, na druhom konci domu. Nižší sluhovia, ktorí mali pritom pomáhať, behali vzrušení a s veľkým zápalom po celom dome. Tak ich našiel Legree, keď sa večer vrátil domov.

— Hej, Cassy! Čo sa ti zase robí? — zvolal Legree.

— Nič, len som si vybrala inú izbu, — odpovedala Cassy nevrlo.

— A prečo, ak smiem vedieť?

— Len tak.

— Ja ti dám, „len tak“. Prečo?

— Chcela by som sa raz v noci aj vyspať.

— Vyspať? A čo ti v tom bráni?

— No, keď to tak veľmi chceš vedieť, môžem ti to povedať.

— Vrav, ty opica!

— Ó, nič to nie je. Teba by to iste nevyrušovalo. Počujem z podkrovia rev a dupot ľudí, akoby tam kohosi bili. A to vždy v noci medzi dvanástou a jednou.

— Ľudia v podkroví? — opakoval Legree, nútiac sa nasilu do úsmevu. — A kto by tam mohol byť?

Cassy pozrela zostra do Legreeho očú a povedala:

— Naozaj, Šimon, kto by to mohol byť? Hádam by si mi to mohol povedať. A ty to nevieš?

Legree zaklial a zahnal sa na ňu bičom, ale Cassy sa uhla a vykĺzla von. Ale medzi dverami sa ešte obrátila a povedala:

— Ak budeš spať v tej izbe, dozvieš sa všetko. Mal by si to skúsiť! — Nato prirazila za sebou dvere a zamkla ich.

Legree nadával a vyhrážal sa, že jej vyláme dvere, ale rozmyslel si to a neistým krokom odišiel do obývacej izby. Cassy videla, že ťala do živého, a od tých čias neprestala nadväzovať na túto niť s celou svojou prefíkanosťou.

V drevenej stene podkrovia bola malá diera po vypadnutej hrči. Cassy vrazila do tejto diery hrdlo starej fľaše, takže najmenší vetrík, ktorý zavial do nej, vyludzoval plačlivé zvuky a keď dul silný vietor, zvuk sa menil priam v strašný rev, ktorý poverčivý človek veľmi ľahko mohol považovať za zúfalý, predesený nárek.

Sluhovia si všimli týchto zvukov a strašidelná povesť hneď zasa ožila v plnej sile. Poverčivý strach sa zmocnil celého domu a Legreemu sa nikto neopovážil o tom povedať, no on sám dobre cítil, že ho obklopuje ovzdušie strachu.

Dva dni po rozhovore s Cassy sedel Legree v obývacej izbe pri krbe, z ktorého prebleskovala nejasná, blikotavá žiara. Bola búrlivá noc a vonku dul strašný vietor, ktorý v starých domoch vyvolá hŕbu všelijakých zvukov. Okná sa triasli, okenice búchali, vietor fučal a hučal v komíne a občas rozdúchal dym a popol v krbe — akoby za ním šla celá légia zlých duchov. Legree už zopár hodín sedel nad svojimi účtami a nad novinami a Cassy sedela v kúte, zádumčivo hľadiac do ohňa. Legree odložil noviny a všimol si na stole akúsi starú knihu, ktorú Cassy predtým čítala. Vzal si ju a začal sa v nej prehŕňať. Bol to výber rozprávok o krvavých vraždách, strašidelných historkách a nadprirodzených príbehoch — kniha bola vyzdobená obrázkami, ktoré ju robili pre prostého čitateľa zvlášť pútavou. Legree sa nad ňou pohŕdavo uškieral, ale obracal stránku za stránkou a čítal, až nakoniec knihu so zakliatím hodil na zem.

— Cassy, však ty neveríš v duchov? — spýtal sa, vezmúc do ruky kliešte na uhlie, a hrabal sa v ohni. — Myslel som si, že máš toľko rozumu, aby si sa nedala zastrašiť nejakými zvukmi.

— Na tom nezáleží, v čo ja verím, — odpovedala Cassy vzdorovite.

— Keď som bol na mori, chlapi sa pokúšali naľakať ma všelijakými báchorkami, — vravel Legree. — Ale mňa veru nedostali, na také hlúposti nedám nič.

Cassy uprene hľadela na neho z kúta izby, ponoreného do pološera. Mala v očiach ten zvláštny lesk, ktorý Legreeho vždy priviedol do rozpakov.

— Tie zvuky v podkroví, to sú iba potkany a vietor, — vravel Legree. — Potkany vedia narobiť čertovský lomoz. Neraz som ich počúval v podpalubí lode. No a vietor, ten vie vydávať všetky možné zvuky!

Cassy vedela, že Legree sa cíti nesvoj pod jej pohľadom, a preto neodpovedala a stále upierala naň oči s podivným, zvláštnym výrazom ako predtým.

— Tak čo, povedz dačo, ženská — no, nie je tak?

— Môžu potkany kráčať dolu schodmi, vojsť na chodbu, otvoriť dvere, keď sú zamknuté a postaviť stoličku oproti nim? — vravela Cassy. — A môžu potom ísť, ísť až k posteli a vystrčiť ruku… hľa, takto? — Cassy pri týchto slovách upierala svoje blýskavé oči na Legreeho a ten hľadel na ňu ako ohúrený; keď potom položila naňho svoju studenú ruku, Legree vyskočil a strašne zaklial.

— Ženská! Čo to táraš? To sa nestalo!

— Oj nie, pravdaže sa to nestalo. Vari som povedala, že sa to stalo? — odpovedala Cassy s mrazivým posmeškom.

— Ale… bolo to… naozaj si videla? No, Cassy, hovor, hovor predsa!

— Môžeš tam spať a presvedčíš sa sám.

— Prišlo to z podkrovia?

— „To“? Aké „to“? — spytovala sa Cassy.

— No, čo si vravela o…

— Ja som ti nič nevravela, — odsekla mu Cassy.

Legree chodil rozpačite hore-dole po izbe.

— Musím tomu pozrieť na koreň. Ešte dnes v noci sa sám presvedčím. Vezmem si pištole…

— Vezmi si ich, — vpadla mu do reči Cassy, — a spi v tej izbe. Chcela by som ťa pritom vidieť. Strieľaj potom z tých pištolí! — Legree zadupal nohou a hrozne zaklial. — Nekľaj! — zahriakla ho Cassy, — nevieš, kto ťa môže počúvať. Čuš! Čo to bolo?

— Čo?

Staré, ťažké holandské hodiny, ktoré stáli v kúte izby, začali odbíjať dvanástu. Legree celý zmeravel, sám nevedel prečo, a zmocnil sa ho čudný strach. Cassy nespúšťala z neho svoje posmešné prižmúrené oči a rátala nahlas údery.

— Dvanásť! No, teraz uvidíme! — povedala a otvorila dvere do chodby; zastala v nich, akoby chcela počúvať. — Počuj! Čo je to? — strhla sa celá a zdvihla prst nahor.

— To je iba vietor, — odpovedal Legree. — Nepočuješ, ako čertovsky duje?

— Šimon, poď sem! — volala ho Cassy šepkom. Chytila mu ruku a viedla ho ku schodom. — A toto je čo? Počúvaj!

Nad schodami sa ozvalo čosi ako strašný rev. Znelo to z podkrovia. Legree sa triasol v kolenách a tvár mu zbledla od strachu.

— Nemal by si ísť po pištole? — vravela Cassy s úsmeškom, pri ktorom Legreemu krv stydla v žilách. — Je na čase pozrieť veci na koreň. Rada by som ťa videla ísť tam hore — práve sú v tom!

— Nepôjdem! — zvolal Legree a zase zaklial.

— Prečo by si nešiel? Veď žiadni duchovia predsa nejestvujú. Poď! — a s tým sa Cassy poberala k schodkom, smejúc sa a hľadiac na neho nazad. — Poď!

— Ty si ozaj diablica! — kričal Legree. — Poď, ty bosorka! Vráť sa, Cassy! Nesmieš ísť!

Ale Cassy sa len divo smiala a bežala nahor. Počul ju, ako otvorila dvierka, ktoré viedli k podkroviu. Zrazu sa dolu vovalil prudký závan vetra; zhasol mu sviečku, ktorú držal v ruke, a zároveň s vetrom niesli sa sem strašné, neprirodzené zvuky. Revali mu priamo do ušú.

Legree bežal ako šialený do izby a o chvíľku prišla za ním Cassy — bledá, pokojná a chladná ako duch pomsty a stále s tým svojím strašným leskom v očiach.

— Myslím, že máš toho už dosť, — povedala.

— Aby ťa parom uchytil, Cassy! — odpovedal jej Legree.

— Prečo? Ja som iba vyšla nahor a zavrela som dvere. No, čo sa stalo tam v podkroví, Šimon? Nevieš?

— Do toho ťa nič!

— Vari naozaj? No dobre, hlavná vec, že nemusím tesne pod povalou spať.

Cassy predvídala, že toho večera bude vietor, a preto zavčas otvorila okno v podkroví. Keď potom otvorila dvere, prievan musel zdúchnuť Legreeho sviečku.

Takýmito fígľami priviedla Cassy Legreeho postupom času do takého stavu, že by radšej bol položil hlavu do levovej tlamy, než by vstúpil do podkrovia. Medzitým po nociach, keď už všetci spali, Cassy postupne a opatrne zhromažďovala do podkrovia rozličné zásoby potravín, ktoré by mohli vydržať dlhší čas. Preniesla tam kúsok po kúsku väčšinu svojho i Emmelíninho šatstva. Keď už mali všetko pripravené, čakali len na vhodnú príležitosť, aby uskutočnili svoj plán.

Cassy sa líškala Legreemu, využila chvíľky jeho dobrej vôle a dosiahla toho, že ju raz vzal so sebou do susedného mesta, ležiaceho na Červenej rieke. Napínala svoju pamäť a pozornosť čo možno najviac, zapamätala si každú zákrutu na ceste a v mysli odhadovala čas, za ktorý by prešla túto vzdialenosť.

A teraz, keď už prišiel čas činu, môžeme s čitateľom pozorne všetko sledovať a uvidíme, ako došlo k ďalším udalostiam.

Blížil sa večer. Legree odišiel na koni na susednú farmu. Posledné dni Cassy bola k nemu nezvyčajne prívetivá a pokorná, takže si lepšieho od nej ani nemohol želať.

Prejdime teraz do izby Emmelíny. Vidíme tu obe ženy, ako si pripravujú dva malé batôžky.

— Tak, hotovo… — povedala Cassy. — Vezmi si čepiec a poďme. Teraz je práve najvhodnejšia chvíľa.

— Ale ešte by nás mohli vidieť, je svetlo, — upozorňovala Emmelína.

— Práve to chcem, aby nás videli. Nechápeš, že je nutné, aby usporiadali na nás poľovačku? Udalosti sa odohrajú takto: Vykradneme sa zadnými dverami a prebehneme popri chatrčiach. Sambo a Quimbo nás určite uvidia. Budú nás naháňať, a my vbehneme do močariska, a tam nás bez psov nemôžu chytiť. Vrátia sa, aby urobili poplach a zohnali psov. Kým sa budú motať kdekade a prekážať jeden druhému, ako to vždy býva, my sa prešmykneme k potôčku, ktorý tečie za domom. Cez potôčik sa dostaneme k zadným dverám domu. Tým pomýlime i psov, lebo vo vode nebudú môcť vyňuchať naše stopy. Z domu všetci vybehnú hľadať nás a my sa budeme môcť prešmyknúť nazad zadnými dverami a nahor do podkrovia, kde máme už pripravenú peknú posteľ v jednej z tých starých debien. V tom podkroví budeme musieť ostať dlhší čas, lebo, to ti vravím, ten by celý svet i peklo prekutal, aby nás našiel. Zoženie zopár starých dozorcov z iných plantáží a usporiada na nás riadnu poľovačku. Prejdú každú piaď pôdy v močarisku. Vždy sa vystatuje tým, že od neho ešte nikto neušiel. Tak, nech sa nás teda nahľadá do sýtosti.

— Ako skvele si to vyhútala, Cassy! — zvolala Emmelína s obdivom. — Kto by si to bol len pomyslel!

Tieto vzrušené slová obdivu sa Cassy nijako nedotkli. V jej očiach žiarilo iba zúfalé odhodlanie. Chytila Emmelínu za ruku a povedala jej: — Poď!

Obe utečenkyne tíško vykĺzli z domu a bežali za večerného súmraku okolo chatrčí. Mesiac, prilepený na nebi ako strieborná pečať, trochu zdržal príchod tmy. Keď už boli pri močariskách, ktoré obkolesovali plantáž, začuli, ako to Cassy predpokladala, hlas, ktorý ich vyzýval, aby zastali. Nebol to však Sambo, ale sám Legree, ktorý za nimi zúrivo bežal. Prestrašená Emmelína, keď začula jeho hlas, ochabla. Chytila sa Cassy za ruku a povedala: — Och, Cassy, omdliem.

— Ak omdlieš, zabijem ťa! — povedala Cassy a podstrčila jej pod oči malú, lesknúcu sa dýku.

Hrozba zaúčinkovala. Emmelína nezamdlela a ponorila sa spolu s Cassy do bludišťa močarísk, takých hlbokých a tmavých, že Legree nemohol ani pomýšľať na to, aby ich prenasledoval bez pomoci.

„Dobre! Samy sa dostali do pasce. Sú v bezpečí a prídu si, čo nevidieť, na svoje!“ povedal si Legree a surovo sa zarehotal. Keď pribehol k chatrčiam, robotníci sa práve vracali z práce.

— Hej! Sambo! Quimbo! Všetci, sem sa! — volal. — Dvaja utečenci sú v močarisku. Negrovi, čo ich dolapí, dám päť dolárov. Vyžeňte psov, Tigra a Zúrivca, aj ostatných!

Nastala veľká trma-vrma. Jedni sa náhlili pripraviť fakle, iní odväzovali psov, ktorých divé brechanie len zvyšovalo všeobecný hurhaj.

— Pane, máme do nich strieľať, ak ich nebudeme môcť dolapiť? — spytoval sa Sambo, ktorému Legree dával pušku.

— Môžete strieľať do Cassy, ak sa vám chce. Je na čase, aby tá diablica šla už k čertu, ale dievča mi priveďte celé. No teraz, chlapci, do toho a smelo! Päť dolárov tomu, kto ich dolapí a kalištek pálenky pre všetkých.

Celá svorka prenasledovateľov so žiariacimi fakľami, s výskotom a revom sa blížila k močiaru. Za psami, ktorí zúrivo štekali, bralo sa všetko služobníctvo. A tak dom bol celkom prázdny, keď Cassy s Emmelínou vkĺzli doň zadným vchodom. Rev a výskanie ich prenasledovateľov sa ešte ozývali dookola. Cassy a Emmelína z okien obývacej izby videli ešte žiaru fakieľ, rozchádzajúcich sa po okraji močariska.

— Pozri! — zvolala Emmelína. — Poľovačka sa začala! Pozri, ako sa mihajú tie svetlá. Jaj, tí psi! Počuješ ich? Keby sme tam boli, veru by náš život nemal cenu ani deravého groša. Ach, preboha, poďme sa už skryť. Rýchlo!

— Netreba sa ponáhľať, — odpovedala Cassy chladne. — Všetci sú von, na poľovačke, a my máme z toho dobrú zábavu. O chvíľu pôjdeme hore. A medzitým, — pokračovala Cassy, pohodlne vyberajúc kľúč z kabáta, ktorý tu Legree v rýchlosti odhodil, — medzitým si vezmeme niečo peňazí na cestu. — Odomkla písací stôl a vybrala z neho zväzok bankoviek, ktoré si rýchle prerátala.

— Nerobme to, Cassy! — povedala jej Emmelína.

— A prečo nie? Vari by si radšej umrela od hladu voľakde v močariskách? S pomocou týchto peňazí sa môžeme dostať do slobodných štátov! Peniaze nám otvoria všetky cesty, dievča. — S týmito slovami strčila si peniaze za ňadrá.

— Ale to je krádež! — zašepkala znepokojená Emmelína.

— Aká krádež? — zvolala Cassy so zlostným smiechom. — Každý z týchto dolárov je ukradnutý, ukradnutý hladujúcim, zmoreným úbožiakom, z ktorých vycicia posledné sily pre svoj zisk. Nech sa len ponosuje, že ho okradli! No mali by sme už odísť do podkrovia. Mám tam zásobu sviečok, aj dajaké knihy, aby nám čas ľahšie ubiehal. Môžeš si byť istá, že tam za nami neprídu. A ak by sa opovážili, zahrám im ducha.

Keď vystúpili do podkrovia, Emmelína tu uvidela ohromnú debnu, v ktorej sem kedysi priniesli veľké kusy nábytku. Debna ležala na zemi s otvorom obráteným k stene, lepšie povedané k šikmej ploche strechy. Cassy zažala malú lampu a obe ženy sa usalašili pod strechou v debne. Mali ju vystlanú malými matracmi a niekoľkými poduškami. V inej debne boli hojné zásoby sviečok, potravín a šatstva, ktoré budú potrebovať na cestu. Všetko bolo zabalené v batôžkoch napodiv malých.

— Tak, toto je na istý čas náš domov, — vydýchla si Cassy, vešajúc lampu na hák, ktorý zatĺkla do debny. — Ako sa ti tu páči?

— Nebudú prezerať i toto podkrovie? Vieš to celkom iste?

— Chcela by som vidieť Šimona Legreeho, ako sem lezie! — odpovedala jej Cassy. — Nie, neboj sa, ten bude rád, keď bude čím najďalej odtiaľto. A sluhovia? Tí sa radšej dajú odstreliť, ako by sem prišli.

Emmelína, akosi upokojená, ľahla si na podušku.

— Cassy, prečo si mi povedala, že ma zabiješ? — spýtala sa prostodušne.

— Aby si nezamdlela. A podarilo sa mi to. Zapamätaj si jedno, Emmelína: nesmieš zamdlievať, keby sa robilo čokoľvek. Nepomohlo by ti to. Keby som ti v tom nezabránila, ten oplan by ťa už mal v moci.

Emmelína sa zachvela. Nastalo ticho. Cassy si čítala akúsi francúzsku knihu a Emmelína, na smrť ustatá, zaspala. Zobudil ju krik, dupot koní a štekanie psov. Vstala s priduseným výkrikom.

— To sa iba poľovníci vracajú, — povedala jej Cassy pokojne. — Neboj sa! Pozri cez túto škáru. Vidíš ich tam všetkých? Na dnešnú noc musí Šimon poľovačku prerušiť. Pozri, aký je jeho kôň zablatený! Aj tí psí akí sú zmorení! Tak veru, pánko môj, ešte sa ty napoľuješ, a zvera nikde!

— Čuš! — zvolala Emmelína. — Veď nás môžu počuť!

— Ak niečo počujú, tým viac sa budú pratať odtiaľto preč. Ničoho sa neboj, môžeme i kričať, tým bude všetko iba účinnejšie.

Konečne zaľahol na dom polnočný pokoj. Legree hromžil na svoj neúspech a prisahal najstrašnejšiu pomstu na zajtra, a tak si ľahol spať.