Zlatý fond > Diela > Chalúpka strýčka Toma


E-mail (povinné):

Harriet Beecher Stowe:
Chalúpka strýčka Toma

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov

Kapitola XLIII

Naše rozprávanie sa chýli ku koncu

Neostáva nám už veľa čo povedať. George Shelby pocítil o tento romantický príbeh veľký záujem nielen preto, že bol mladý, ale aj preto, že bol od prírody dobrosrdečný. Hneď poslal Cassy predajnú zmluvu o Elize. Meno aj dáta na tejto listine sa zhodovali s jej predpokladmi a utvrdili ju v presvedčení, že ide o jej dieťa. Teraz už bolo iba na nej, aby sa dala po stopách našich ubehlíkov.

Spolu s pani de Thoux, s ktorou sa zblížila takouto zvláštnou zhodou okolností, odišla ihneď do Kanady, a tu sa dali obe do pátrania na všetkých miestach, kde sa uchyľovali ubehlíci. V Amherstbergu našli misionára, ktorý poskytol útulok Georgeovi a Elize, keď prišli do Kanady. A tak od tohto misionára sa dozvedeli, že manželia Harrisovci sa usadili v Montreale.

George a Eliza boli už päť rokov na slobode. George pracoval v dielni istého váženého mechanika a zarábal dosť, aby uživil svoju rodinu, ktorá sa medzi časom rozrástla ešte o dcéru. Malý Harry, pekný, umný chlapček, chodil do školy a učil sa veľmi usilovne.

Ctihodný pastor z Amherstbergu, u ktorého George našiel prístrešie, bol veľmi dojatý príbehom, ktorý mu vyrozprávali Cassy a pani de Thoux; dal sa prehovoriť, aby sa na cestu do Montrealu vydal s nimi, na trovy pani de Thoux.

Predstavme si teraz malú, čistú izbičku na okraji mesta Montrealu. Je večer. V krbe veselo horí ohník. V prostriedku izby stojí stôl, prikrytý snehobielym obrusom ako pred večerou. V kúte izby je menší stolík pokrytý zelenou látkou a na ňom je perečník, perá, papiere a nad stolíkom je knihovnička s vyberanými knihami.

Tento kútik je Georgeovou študovňou. Ten istý zápal po vedomostiach, s ktorým sa ukradomky naučil čítať a písať v časoch ťažkej práce a prekážok, viedol ho i teraz k tomu, aby celý svoj voľný čas využil na sebavzdelávanie. Práve sedí za svojím písacím stolom a robí si poznámky z knihy, ktorú dočítal.

— Prestaň už, George, — vraví mu Eliza, — celý deň si preč, veď už teraz nečítaj. Rozprávajme sa trošku, kým pripravím čaj.

A maličká Eliza podporuje svoju mamu tým, že pricupká k oteckovi, začne mu driapať knihu z rúk a domáha sa toho, aby si ju vzal na kolená.

— Ach, ty potvorka maličká, — povie jej George a ustúpi, veď za takých okolností nič iné nemohol urobiť.

— To sa mi páči, — poznamená Eliza, ktorá už krája chlieb. Vyzerá o niečo staršia, ani štíhla už nie je, ako bola, a je aj vážnejšia. No aká spokojnosť a šťastie žiari z jej tváre!

— Harry, povedz, ako si vyriešil tú úlohu z počtov? — spytuje sa otec syna, položiac mu ruku na hlavu.

Harry už nemá také veľké kučery. No nezmenili sa jeho oči, riasy, ani pekné, smelé obočie, ktoré sa víťazoslávne zdvihne, keď odpovedá:

— Vyriešil som to otecko, celkom sám, nikto mi ani v najmenšom nemusel pomôcť.

— Tak to má byť, — pochválil ho otec. — Spoliehaj sa vždy len na seba samého a uč sa. Tvoj otec nemal takého šťastia ako ty.

Vtom ktosi klope na dvere a Eliza ide otvoriť. Radostne zvolá:

— Ach, to ste vy? To je naozaj milé!

Pribehne jej muž a obaja sa vítajú s pastorom z Amherstbergu. Vojdú s ním dve ženy a Eliza ich ponúkne, aby si sadli.

Aby sme pravdu povedali, náš dobrý pastor si pripravil istý program, podľa ktorého sa malo všetko ďalšie vyvíjať. A po ceste rozvážne a dôkladne pripomínal obom ženám, aby sa správali podľa dohovoru. Spočiatku všetko šlo po poriadku. Pastor usadil svoje spoločníčky, vytiahol si vreckovku, aby si ňou utrel ústa, kým spustí podľa dohovoru svoju úvodnú reč, ale vtom pani de Thoux celý plán pokazila, hodila sa Georgeovi okolo hrdla a všetko hneď vyzradila slovami:

— George! Nepoznávaš ma? Som tvoja sestra Emília.

Cassy bola zdržanlivejšia a bola by azda vedela zahrať svoju úlohu, keby sa pred ňou nebola zrazu objavila maličká Eliza v takej istej podobe, s takou tvárou a vláskami, aké mala jej dcéra, keď ju videla posledný raz. Dievčatko jej strkalo ručičky do tváre a Cassy ju chytila do náručia, pritisla ju k sebe a povedala, čo v tej chvíli naozaj pociťovala:

— Dušička, ja som tvoja matka!

V takých prípadoch je skutočne ťažké držať sa predpísaného poriadku. No dobrému pastorovi sa napokon podarilo upokojiť všetkých a povedať potom svoju reč, ktorou mienil začať celé predstavovanie. To sa mu konečne podarilo, a to s takým úspechom, že všetci jeho poslucháči nariekali a vzlykali tak, že by na to mohol byť pyšný hociktorý rečník, či už z dávnych čias alebo terajší.

Celá spoločnosť sa napokon posadila k stolu a začal sa živý rozhovor. Všetci sú naradostení, azda okrem maličkej Elizy, ktorá všetkému dobre nerozumie: neznáma teta ju drží na kolenách, kedy-tedy ju prudko pritisne k sebe a pritom odmieta všetky koláče, ktorými ju ponúkajú, akoby mala v zásobe niečo lepšieho. Maličkú to veľmi udivuje.

Prešli dva-tri dni a Cassy sa zmenila na nepoznanie. Stratil sa jej z tváre zúfalý, strhaný výraz a jej tvár sa rozjasnila nežnosťou a láskou. Primkla sa hneď k celej rodine a najviac priľnula k maličkému dievčatku, veď po takom potešení dlho túžila. Malá Eliza sa jej zdala ako vlastná dcéra, lebo bola verným obrázkom dieťaťa, ktoré kedysi stratila. Maličká sa tak stala radostným putom medzi matkou a dcérou, ktoré sa rýchlo zblížili a obľúbili si jedna druhú.

O deň či dva po tomto stretnutí rozpovedala pani de Thoux svojmu bratovi podrobnosti o sebe. Manžel po svojej smrti zanechal jej veľké bohatstvo, s ktorým sa chcela podeliť s celou rodinou. Keď sa spytovala Georgea, ako by mu mohla najlepšie pomôcť, odpovedal jej:

— Daj mi možnosť vzdelávať sa, Emília. Po tom som vždy túžil. O ostatné sa už budem vedieť postarať sám.

Po zrelom uvážení sa rozhodli, že celá rodina odíde na istý čas do Francúzska. Odišli tam a vzali so sebou aj Emmelínu. Dievča sa veľmi zapáčilo hlavnému kormidelníkovi na lodi, na ktorej cestovali, a krátko po príchode do prístavu sa zaňho vydala. George chodil štyri roky na istú francúzsku univerzitu a oddal sa štúdiu s plnou vervou — dosiahol svoj cieľ, stal sa vzdelaným človekom.

Georgeove náhľady a city po tom, ako dosiahol vzdelanie, najlepšie vyjadruje list, ktorý napísal svojmu priateľovi:

Moja budúcnosť mi ešte nie je jasná. Je pravda, čo vravíš, že bieli ľudia strpia medzi sebou človeka s takou farbou kože, ako mám ja, tým viac, že moja žena i deti sú temer celkom bieli. Dobre, možno je tak, no, aby som ti povedal pravdu, ja po tom netúžim! Všetky moje sympatie sú na strane ľudu, z ktorého vyšla moja matka. Keď pomyslím na to, čo vytrpela, keď si spomeniem na vlastné utrpenie, na muky a boje svojej hrdinskej ženy a svojej sestry, ktorú predali na trhu v Novom Orleanse — nemám najmenšej túhy považovať sa za Američana, alebo mať s Američanmi niečo spoločného…

No, môžeš mi namietať, že môj ľud má také isté právo na jestvovanie v americkej republike ako, povedzme, Írovia, Nemci, Švédi! Povedzme, že je to tak. Mali by sme mať rovnaké práva ako všetci ostatní, bez ohľadu na farbu našej kože a na kastovné predsudky. Tí, čo nás zbavujú týchto práv, priečia sa zásadám rovnosti medzi ľuďmi, ktoré zastávajú iba navonok. Takéto práva by sme mohli uplatňovať zvlášť v Amerike, lebo Amerika zapríčinila všetky naše utrpenia. No, opakujem: nechcem od tejto krajiny nijaké odškodné za minulé príkoria… Chcem žiť vo svojej krajine, medzi svojím ľudom…

Môžeš ma nazvať rojkom. Povieš mi, že Libéria, do ktorej chcem odísť, je predo mnou zahalená závojom romantických predstáv. Nie je to tak! Všetko som si preskúmal a dobre premyslel. Budem tam pracovať a nebojím sa nijakých ťažkostí a neúspechov. Budem pracovať celý svoj život, do svojho posledného dychu. Som presvedčený, že nikdy neoľutujem toto svoje rozhodnutie.

George Harris

O niekoľko týždňov na to George so svojou ženou a jej matkou, s deťmi i so sestrou odišiel do Afriky.

Nakoniec nám ostalo povedať ešte niekoľko slov o slečne Ofélii a o Topsy a poslednú kapitolu venujeme Georgeovi Shelbymu.

Slečna Ofélia si priviezla Topsy do Vermontu a svojej prísnej a vážnej rodine tým nijako nespôsobila prijemné prekvapenie. Spočiatku hľadeli na Topsy ako na zbytočný a čudný prívesok k ich domácnosti. Jednako, slečna Ofélia plnila svoju povinnosť voči svojej žiačke a dosiahla v jej výchove takých úspechov, že dievča si onedlho získalo obľubu nielen v rodine ale i u susedov.

Niektorí naši čitatelia, najmä matky, sa akiste potešia, keď im oznámime, že po istom pátraní, ktoré zahájila pani de Thoux, našli onedlho aj Cassinho syna. Bol to smelý mládenec a už niekoľko rokov predtým, ako sa podaril útek jeho matke, ušiel na Sever, kde sa mu dostalo výchovy od ľudí, vždy pripravených pomáhať utláčanému černošskému ľudu. Onedlho aj on pôjde za svojou rodinou do Afriky.




Harriet Beecher Stowe

— americká spisovateľka a vplyvná abolicionistka. Jej najznámejším dielom je melodramatický román Chalúpka strýčka Toma. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.