ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tráva schne, kvietok vädne“

Nebadane, deň za dňom, prešli dva roky. Náš priateľ Tom žil odlúčene od svojich drahých a často sa mu cnelo za nimi, no nikdy sa necítil veľmi nešťastným. V každom rozpoložení vedel nájsť niečo dobrého a čítanie biblie mu pomáhalo udržať si pokojnú a bodrú myseľ.

Na svoj list, o ktorom sme hovorili v predchádzajúcej kapitole, dostal onedlho odpoveď. Napísal ju pán George peknými, okrúhlymi školáckymi písmenkami, ktoré by sa dali, ako vravieval Tom, čítať „i z druhého konca izby“. V liste sa hovorilo o dôležitých domácich udalostiach, ktoré už náš čitateľ pozná. Vravelo sa v ňom o tom, ako tetu Chloe prenajali cukrárovi v Louisville, kde sa z umenia vypekať múčniky dajú získať ohromné sumy peňazí, ktoré sa do haliera mali odkladať na vykúpenie Toma. Mosovi a Petovi sa vodí dobre a maličká už bežká po dome pod starostlivou rukou Sally a vôbec celej rodiny.

Tomovu chalúpku nateraz zavreli, ale George sa obšírne rozpisoval o ozdobách a nových úpravách, ktoré spravia v nej, keď sa Tom bude vracať.

Na konci George opisoval predmety, ktorým sa učí v škole, a názov každého predmetu začínal sa veľkou písmenou s ozdobnými chvostíkmi. V liste sa hovorilo aj o menách štyroch nových žrebcov a v tej súvislosti George tiež pripomenul, že otec i matka sú zdraví. List bol napísaný v stručnom a jasnom slohu, ale Tomovi pripadal ako najnádhernejší literárny výkvet, aký sa vôbec v moderných časoch vytvoril. Pozeral naň ustavične, ba dokonca sa aj radil s Evou, či by si ho nemal dať zarámovať a vyvesiť vo svojej izbe. No tá okolnosť, že by nebolo vidieť obe popísané strany listu zároveň, zabránila im uskutočniť tento úmysel.

Priateľstvo medzi Tomom a Evou sa rozvíjalo každým dňom. Ráno na trhu obzeral sa po najkrajších kvetoch, aby jej ich kúpil, vo vreckách jej nosil najsladšie broskyne alebo pomaranče. Nič ho okolo srdca tak nerozohrialo, ako pohľad na jej zlatú hlavičku, ktorá ho vyzerala, keď sa vracal domov. Už zdiaľky čul milú detskú otázku: „Tak čo si mi dnes doniesol, strýčko Tom?“

V tomto čase, o ktorom práve vravíme, celá domácnosť Saint-Clara bývala v jeho vile na jazere Pontchartrain. Letné páľavy zahnali tých, čo si to mohli dovoliť, von zo sparného a nezdravého mesta k brehom jazera a k jeho studeným vánkom.

Vila Saint-Clara bola obkolesená zo všetkých strán ľahkými bambusovými verandami a jej okná hľadeli na lúčky a ohromnú záhradu, voňajúcu tropickými kvetmi a rastlinami. Kľukaté cestičky viedli k samému jazeru, ktorého striebristé vlnky tancovali pod slnečnými lúčmi. Bol to pohľad, ktorý sa každú chvíľu menil a vždy skytal nové krásy.

Deň sa klonil k večeru. Ohnivý západ slnka rozpálil celý horizont a odrážal sa vo vode, nerozoznateľnej od neba. Jazero pokrývali ružové a zlaté pásy svetla, od ktorých sa odrážali belostné krídla lodičiek, kĺzajúcich sa sem i ta sťa duchovia. Malé zlaté hviezdičky sa trblietali cez tú žiaru a hľadeli samé na seba, ako sa chvejú vo vode.

V letníku pri samom brehu jazera sedeli Tom a Eva na lavičke obrastenej machom.

— Vieš, čo ti poviem, strýčko Tom? — riekla zrazu Eva. — Onedlho pôjdem ta… hore…

— Kde, slečna Eva?

Dieťa vstalo a ukázalo svojou malou rúčkou na nebo.

Tomovo srdce sa zovrelo úzkosťou; rozpomenul sa na to, ako často si v posledných šiestich mesiacoch všímal, že Evine malé rúčky sa stávajú stále tenšími, že jej pleť je priesvitnejšia a jej dych kratší; spomenul si aj na to, ako ju hry, ktorými sa vedela kedysi zabávať celé hodiny, posledne veľmi unavovali a aká bola po nich ustatá. Neraz počul, ako sa slečna Ofélia ponosovala na to, že nijaké jej lieky nevedia vyliečiť Evin kašeľ. I teraz planúce líčka a malé rúčky dievčatka boli rozpálené horúčkou. No dosiaľ nikdy ani nepomyslel na to, čo mu Eva práve naznačila.

V tej chvíli ich vyrušil rozčúlený hlas slečny Ofélie.

— Eva, Eva! Taká rosa padá, a ty si ešte v záhrade!

Eva i Tom sa rýchlo pobrali do vily.

Slečna Ofélia mala dlhé a dobré skúsenosti v opatrovaní chorých. Bola z Nového Anglicka a poznala dobre prvé stopy tej zákernej choroby, ktorá kosí toľkých mladých ľudí a poznamenáva ich pečaťou smrti skôr, ako sa niť života zdá v nich pretrhnutá.

Všimla si ľahkého suchého kašľa, stále rozpálenejších líčok Evy a nemohla ju oklamať ani žiara jej očí a prekypujúca čulosť — pochádzajúca z horúčky.

Pokúšala sa zdôveriť sa so svojimi obavami Saint-Clarovi, ale ten ju odmietal podráždeno a nevraživo, čo bolo dosť nezvyčajné pri bezstarostnosti jeho povahy.

— Nekuvikaj, sesternička, nemám to rád! — vravieval. — Nevidíš, že je to len preto, že dievča rastie? Deti vždy slabnú, keď rýchlo rastú.

— Ale čo ten kašeľ?

— Prosím ťa, čo na tom? To nič nie je. Azda trošku prechladla.

— No, u Elizy Janovej a Eleny a Márie Sandersových sa to začalo práve takto.

— Prestaň mi už s takými pestúnskymi táraninami. Pred takými mudrcmi aby dieťa ani nekýchlo a nezakašľalo, lebo si hneď budú myslieť, že je s ním koniec. Len sa ty staraj o dieťa, daj pozor, aby v noci neprechladlo, a nedovoľ mu, aby sa príliš spotilo pri hrách, a bude všetko v poriadku.

Saint-Clare iba hovoril takto ľahostajne, no zo dňa na deň bol nervóznejší a nepokojnejší. Pozoroval Evu úzkostlivo a bez prestania, hoci stále vravel, že „je celkom zdravá“, „na tom kašli nič nie je“, „hádam ju len bruško pobolieva, ako sa to u detí často stáva“.

Zaoberal sa ňou stále viac a viac, častejšie chodieval s ňou na prechádzky a každých pár dní prinášal domov nejakú medicínu alebo posilňujúci liek. „Nie že by to dievča potrebovalo,“ vravieval, „ale uškodiť jej to nemôže.“

Eva sa všetkými svojimi silami usilovala konať dobro a zohrievať svojou láskou tých, ktorí toho potrebovali. Vždy mala dobré srdiečko, no teraz si všetci v dome všímali jej dojímavú a hlbokú pozornosť ku všetkým ľuďom okolo nej. Stále sa ešte rada bavila s Topsy a ostatnými černošskými deťmi, ale teraz bola skôr divákom ako účastníkom pri ich zábavách; vedela sedieť na jednom mieste i pol hodiny, smejúc sa na Topsiných fígľoch, no potom jej tvárou prebehla akási tôňa, oči sa jej zahmlili a myšlienky jej zabehli kdesi ďaleko.

— Mama, — obrátila sa zrazu na svoju matku, — prečo neučíme našich sluhov čítať?

— To je otázka, dieťa moje! To sa predsa nerobí.

— Ale prečo sa to nerobí?

— Lebo by to bolo pre nich zbytočné. Pri práci im to nepomôže a na iné sa aj tak nehodia.

— Slečna Ofélia učila Topsy čítať, — nedala sa Eva.

— Áno, ale vidíš sama, či jej to prospelo. Protivnejšieho stvorenia, ako je Topsy, som za celý svoj život nepoznala.

— Alebo chuderka ňaňa! — pokračovala Eva. — Tak by sa chcela naučiť čítať! Čo si len počne, keď jej ja nebudem môcť čítať?

Matka sa nedala vyrušiť zo svojej práce, prehŕňala sa ďalej v skrini a pritom odpovedala:

— Časom budeš mať, Eva, inú robotu, ako čítať sluhom. V tom, že im čítaš, nie je síce nič zlého, sama som to robievala, keď som bola zdravá. Ale keď príde čas na to, že sa budeš musieť pekne obliekať a chodiť do spoločnosti, nebudeš mať na to času. Pozri sem! Tieto šperky ti dám, keď ťa budem uvádzať do spoločnosti. Mala som ich na svojom prvom plese. Môžem ti povedať, že som spôsobila veľký rozruch.

Eva vzala do rúk krabicu so šperkami a vybrala z nej diamantový náhrdelník. Jej veľké zádumčivé oči sa upreli naň, ale bolo vidno, že jej myseľ je kdesi inde.

— Aké si zrazu vážne, dievča! — povedala Mária.

— Mama, majú tie drahokamy veľkú cenu?

— Pravdaže majú. Otec ich objednal až z Francúzska. Je v nich celý majetok.

— Och, keby boli moje a mohla by som s nimi urobiť, čo by som chcela.

— Čo by si urobila s nimi?

— Predala by som ich a kúpila by som pozemok v slobodných štátoch, vzala by som ta všetkých našich ľudí a dala by som im učiteľov, aby ich učili čítať a písať.

Evu prerušil smiech jej matky.

— Celý penzión pre negrov by si založila! A neučila by si ich ešte aj hrať na klavír a maľovať na hodvábe?

— Naučili by sa čítať listy svojich drahých a mohli by im aj písať, — povedala pevne Eva. — Viem, ako im to ťažko padne, že nevedia takéto veci, mama. Tomovi je to strašne ľúto — i mnohým ostatným. A mne sa to zdá nespravodlivým.

— Ale, ale, Eva, aké si ty ešte dieťa! Nerozumieš sa do tých vecí, a potom, od toho tvojho rozprávania ma už začína bolieť hlava.

Mária vždy mala naporúdzi bolenie hlavy, keď sa jej o niečom nechcelo rozprávať.

Eva sa ticho vykradla von; ale od tých čias vytrvale dávala ňani hodiny čítania.