ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V osade kvakerov ^[18]

Teraz máme pred sebou tichý, pokojný obrázok. Predstavte si priestrannú, čisto vybielenú kuchyňu so žltou vyleštenou dlážkou, na ktorej nie je ani prášku; ďalej čistý, pekne začiernený sporák, rady lesklých plechoviek, pripomínajúcich nespočetné dobroty v nich ukryté; staré masívne stoličky nalakované na zeleno. Potom je tu malé hojdacie kreslo s poduškou zhotovenou veľmi zručne zo všelijakých farebných zvyškov vlnenej látky. Okrem toho je tu ešte jedno podobné, ale väčšie hojdacie kreslo, staršie a pohodlné; jeho široké operadlá priam pohostinne pozývajú, aby si tu človek odpočinul. A jeho podušky, vypchané perím, vábne lákajú. Slovom, je to naozaj pohodlné, staré kreslo, ktoré čo do pohodlia stojí aj za dvanásť tých plyšových kresiel z panských salónov. V takomto kresle, s výšivkou v rukách, hojdá sa naša stará známa — Eliza. Áno, ona je to — bledšia a chudšia, ako bývala vo svojom kentuckom domove, a pod jej dlhými riasami a aj na perách tají sa tiché utrpenie. Nežné srdce mladej ženy sa zocelilo a vyspelo pod ťarchou bôľu. A keď sa jej oči zahľadeli na Harryho, ktorý skackal okolo nej ako tropický motýľ, zračila sa v nich neoblomná a pevná vôľa, akej u nej nebolo za minulých, šťastnejších dní jej života.

Vedľa nej sedí žena s čistým cínovým hrncom na kolenách. Starostlivo preberá v ňom sušené broskyne. Môže mať päťdesiat-šesťdesiat rokov, no krása jej obličaja časom nijako neutrpela. Snehobiely naškrobený čepiec, prostá biela šatka z mušelínu, zložená v pravidelných záhyboch na jej ňadrách, sivý hrubý šál a šaty podobnej farby — to všetko prezrádzalo, že je kvakerka. Jej okrúhla a ružová tvár svojou sviežosťou pripomínala zrelú broskyňu. Vlasy, čiastočne postriebrené vekom, sú hladko sčesané nad vysokým jasným čelom. Veľké hnedé oči majú jasný, statočný výzor — keď do nich človek pozrie, vidí až do hĺbky jej dobrej, vernej duše. Toľko sa už povravelo a vyspievalo o kráse mladých dievčeniec! Prečo si nikto nevšimne krásy starých žien? Keby niekoho zaujala táto téma, odporúčame mu podívať sa na našu priateľku Ráchel Hallidayovú, ako tu sedí vo svojom malom hojdacom kresle. Toto kreslo obyčajne škrípe a vŕzga — možno za svojich mladých liet vážne prechladlo, alebo je to od záduchu a či nervózy. To tlmené vŕzganie pri kolísaní by človek neodpustil nijakému inému kreslu. Ale starý Simeon Halliday neraz vyhlásil, že pre neho je to ako hudba, a deti by to vŕzganie maminho kresla nedali za nič na svete.

— Eliza, ty si si to teda ešte nerozmyslela a chceš ísť do Kanady? — pýtala sa, pokojne preberajúc svoje broskyne.

— Áno, — pevne odpovedala Eliza. — Musím ísť a nemôžem sa tu už viac zdržať.

— A čo budeš robiť, keď sa tam dostaneš? O tom musíš premýšľať, dcéra moja.

Ako prirodzene znelo toto oslovenie z úst Ráchel Hallidayovej — veď sa ozaj starala o Elizu ako vlastná matka.

Elize sa zachveli ruky a pár sĺz padlo na jej vyšívanie, ale odpovedala rozhodne: — Nijaká práca sa mi nebude bridiť. Niečo si iste nájdem.

— Vieš, že tuná môžeš ostať, ako dlho len budeš chcieť.

— Ďakujem vám, no… — Eliza ukázala na Harryho, — nemám spánku, nemám odpočinku. Minulej noci som videla vo sne toho človeka, ako vstupuje sem na dvor, — doložila a zatriasla sa.

— Chuderka moja! — ľutovala ju Ráchel, utierajúc si oči. — Ale nemusíš sa tak báť. Z našej osady ešte nijakého utečenca neodviedli, a iste ani teba neodvedú.

Vtom sa otvorili dvere a do izby vošla malá okrúhla ženička s tvárou ružovou ani zrelé jabĺčko. Oblečená bola ako Ráchel, v jednoduchých sivých šatách a krížom cez prsia tiež mala zloženú mušelínovú šatku.

— Ach, Rút Stedmanová, — vítala ju natešená Ráchel, srdečne jej podávajúc obe ruky. — Ako sa mi máš?

— Dobre, — odpovedala Rút, snímajúc si sivú šatku a oprašujúc ju vreckovkou. Pod šatkou sa objavil čepček, sediaci na jej malej okrúhlej hlave akosi ledabolo, hoci si ho svojimi tučnými rúčkami ustavične poprávala. Niekoľko kučier vlasov jej neposlušne vykúkalo spod čepčeka a s tými sa tiež natrápila, kým ich zastrčila na pravé miesto. Keď už toto všetko urobila, naša nová návštevnica, ktorá mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov, sa pozrela do zrkadla so zrejmou záľubou, a to právom, veď na také švárne, veselé a zdravím kypiace stvorenie radosť hľadieť.

— Rút, toto je naša priateľka Eliza Harrisová, a toto hľa, jej synček, o ktorom som ti rozprávala.

— Veľmi som rada, že ťa poznávam, Eliza, — povedala Rút a potriasla jej rukami, akoby boli starými priateľkami, ktoré sa po rokoch opäť zišli. — Aký je ten tvoj chlapček milý… doniesla som mu niečo dobrého, — a podávala Harrymu perník vykrojený v podobe srdiečka. Chlapec ho hanblivo prijal, pozerajúc na ňu cez svoje kučery.

— Kde je tvoje dieťa, Rút? — pýtala sa Ráchel.

— Hneď tu bude. Keď som išla okolo, tvoja Mary ho schytila a išla ho ukázať deťom do stodoly.

Vtom už vstúpila Mary, ružové dievča s veľkými, peknými očami, ktoré mala po matke, a niesla dieťa na rukách.

— Aha — tu je! — zvolala Ráchel, berúc tučné bielučké dieťa na ruky. — Ako dobre vyzerá a ako ti rastie!

— Veru, rastie ani z vody, — povedala malá, čulá Rút. Vzala dieťa a dávala mu dolu hodvábnu čiapočku a kabátik. Kde-tu mu posunula košieľočku, aby mu pekne sedela, vyrovnala záhyby, potom chlapčeka srdečne pobozkala a položila na zem, aby sa mohol oddať svojim detským dumám. Dieťa bolo na toto zrejme navyknuté; dalo si hneď prštek do úst — akoby to patrilo k veci — a už vyzeralo celé zamyslené. Medzitým sa matka usadila, vytiahla si z košíka dlhú belasú a bielu priadzu a začala zázračne rýchlo pliesť.

— Mary, mala by si naliať vody do čajníka, — povedala nežne matka.

Mary odišla k studni a o chvíľku položila čajník na sporák. Hneď to začalo v ňom bublať a pariť sa — akoby na znak pohostinstva a dobrej nálady. Keď Ráchel jemne pokynula rukou, položila na sporák i hrniec s broskyňami.

Potom Ráchel sňala čistučkú dosku na vaľkanie cesta, uviazala si zásterku a pokojne sa dala do práce. A zároveň nakazovala dcére: — Mary, mohla by si ísť povedať Johnovi, aby prichystal sliepku. — Mary hneď odbehla.

O chvíľku bol v ich spoločnosti aj Simeon Halliday, vysoký statný muž v sivom kabáte, v tmavých nohaviciach a so širokým klobúkom na hlave.

— Vitaj, Rút, — povedal srdečne, stisnúc svojimi mocnými prstami jej tučnú rúčku. — A ako sa má tvoj John?

— Ó, ten sa má dobre, ako aj všetci naši, — odpovedala Rút veselo.

— Čo máš nového, otec? — pýtala sa Ráchel, kladúc svoje cesto do trúby.

— Peter Stebbins mi povedal, že príde dnes v noci aj s priateľmi, — odvetil Simeon, významne zdôrazniac posledné slovo.

— Tak? — preriekla Ráchel zamyslene, pozrúc na Elizu.

— Ty sa voláš Harrisová, ak sa nemýlim? — obrátil sa Simeon na Elizu.

Ráchel prekvapene pozrela na manžela. Eliza trasľavým hlasom prisvedčila; chuderka, pri svojom ustavičnom strachu myslela teraz na to, že azda už vydali vyhlášku o jej úteku.

— Matka! — kývol Simeon na Ráchel a vyšiel na chodbu.

— Čo chceš, otec? — pýtala sa Ráchel, utierajúc si zamúčené ruky, keď vyšla za ním.

— Jej muž je u nás v osade a dnes večer príde k nám, — odpovedal Simeon.

— To nie je možné, otec! — zvolala Ráchel s tvárou rozšírenou od radosti.

— Je to pravda. Peter bol včera s vozom na našej stanici a čakala ho tam jedna stará žena a dvaja mužovia. Jeden z nich sa volá George Harris. Z toho, čo o sebe rozprával, je isté, že je to on. Je to bystrý mladý muž. Povieme jej to hneď? — pýtal sa Simeon.

— Poraďme sa s Rút, — mienila Ráchel. — Rút, poďže sem!

Rút zložila svoje pletenie a už aj bola na chodbe.

— Rút, no čo povieš na to? Otec vraví, že práve teraz dorazili do našej osady traja utečenci a medzi nimi je aj Elizin manžel. Príde sem dnes v noci.

Výbuch radosti prerušil jej slová. Mladá žena si podskočila od radosti a tľapkala rúčkami, až jej zase dve kučery vlasov vykukli spod čepčeka.

— Tichšie, dušička, tichšie! — napomínala ju Ráchel jemne. — Čo myslíš, máme jej to povedať hneď?

— Hneď! Samozrejme hneď! Ako by som sa tak cítila, keby to bol môj John? Povedz jej to ihneď! — vzala Ráchel za ruku.

— Choď s ňou do spálne a ja sa medzitým postarám o varenie.

Ráchel vošla do kuchyne, kde Eliza vyšívala, otvorila dvere malej spálne a jemne ju zavolala: — Poď sem, dcéra moja, chcem sa s tebou porozprávať.

Krv sa vohnala Elize do bledej tváre. Vstala, úzkostlivo sa chvejúc a pozrela na chlapca.

— Nie, nie, — zvolala Rút, pobehla k nej a chytila ju za ruky. — Neboj sa, je to dobrá zpráva. Len choď, Eliza! — Jemne ju strčila do dverí. Potom schytila malého Harryho a začala ho bozkávať.

— Skoro uvidíš otecka. Rozumieš? Otecko ti príde, — ustavične opakovala a chlapec sa na ňu zarazene díval.

Medzitým sa za dverami odohrával iný výjav. Ráchel si pritiahla Elizu k sebe a povedala jej:

— Hospodin sa zmiloval nad tebou, dcéra moja. Tvoj muž prelomil putá otroctva.

Elizino srdce prudko zabúšilo, no potom zrazu zbledla a zmeravela. Sadla si, celá zoslabnutá a cítila, ako sa jej podlamujú nohy.

— Neboj sa, dieťa moje, — vravela Ráchel, položiac jej ruku na hlavu. — Je medzi priateľmi, ktorí ho sem privedú dnes v noci.

— Dnes v noci! — Eliza opakovala: — Dnes v noci! — Slová stratili pre ňu zmysel, v hlave jej všetko vírilo a za chvíľu sa jej pred očami zahmlilo.

*

Keď sa prebrala z bezvedomia, našla sa na posteli, prikrytá dekou a malá Rút jej trela ruky gáfrovým liehom. Otvorila oči a celým telom rozlieval sa jej prúd blaženého mieru. Zdalo sa jej, že striasla z pliec hroznú ťarchu. Nervové napätie, ktoré nepoľavilo od prvej chvíľky jej úteku až doteraz, náhle sa uvoľnilo a ovládol ju zvláštny pocit bezpečnosti a pokoja. Všetko sa jej ešte marilo ako vo sne. Cez otvorené dvere videla do druhej izby, videla stôl prikrytý bielym obrusom, počula snivý šušot sipiaceho čajníka, videla Rút, ako podávala na stôl taniere s koláčmi a zákuskami, ako kladie Harrymu do ruky koláč, ako ho hladká po hlave, alebo ako si obtáča jeho kučeravé vlásky okolo svojich prstov. Videla Ráchel — statnú, dobrú ženu — ako pristupuje k jej posteli; upravovala jej podušky a kedy-tedy ju dobrosrdečne pohladkala. Cítila slnečné teplo, žiariace z jej veľkých hnedých očú. Tu hľa prichádza Simeon, Rút mu beží oproti a čosi mu veľmi vážne šepká, ukazujúc občas prstom na izbu, v ktorej je Eliza. Potom si všetci sadajú za stôl — Rút so svojím dieťaťom a malý Harry vo vysokej stoličke pod ochrannou rukou Ráchel. Tichý šumot hlasov, jemné cenganie lyžičiek a pieseň šálok a tanierikov — to všetko je zmiešané v príjemnom sne odpočinku. A Eliza spala tak, ako veru nikdy nezaspala od tej strašnej hodiny, keď so svojím dieťaťom v náručí ušla do mrazivej mesačnej noci.

Snilo sa jej o krásnej krajine, ktorá jej pripadala ako krajina odpočinku — zelenajúce sa brehy, príjemné ostrovčeky a krásne sa jagajúca voda. A tu, v domčeku, ktorý milé hlasy nazvali jej domovom, vidí svojho chlapca, ako sa hrá, slobodné, šťastné dieťa. Počula kroky svojho muža, cítila, ako sa blíži, ako ju objíma a ako jeho slzy padajú na jej tvár. Vtom sa zobudila.

Nie, nebol to sen. Na zem už sadla noc. Dieťa pokojne spalo po jej boku.

Na stolíku bliká sviečka.

A nad poduškou od prudkej radosti vzlyká jej manžel!

*

Nasledujúce ráno Ráchel vstala veľmi zavčasu a dala sa do prípravy raňajok. Obkolesil ju kŕdeľ detí, ktoré poslušne vykonávali jej príkazy, vyslovené takými láskavými výrazmi ako: „mohol by si…?“ alebo „nemohol by si…?“, „prosím ťa…“.

Keď George, Eliza a Harry prišli do izby, tu ich privítali tak srdečne a radostne, že im to pripadalo — nie div — ako vo sne.

Všetci si sadli za stôl, iba Mary stála pri sporáku a dopekala koláč; len čo dostal pravú zlatistohnedú farbu, už ho zručne podala na stôl.

George prvý raz takto sedel pri stole s bielymi ako rovný s rovnými a spočiatku sa cítil akosi nesvoj. No pri tejto prostej srdečnosti dobrých ľudí sa jeho pocity nešikovnosti a upätosti čoskoro rozplynuli ako hmla pod rannými lúčmi.

— Otec, a čo ak ťa zase vypátrajú? — spýtal sa Simeon mladší, natierajúc si maslo na chlieb.

— Zaplatím pokutu, — povedal Simeon pokojne.

— A ak ťa vezmú do väzenia?

— Vari by si sa s mamou neobišiel bezo mňa?

— Mama dokáže skoro všetko, — odpovedal chlapec.

— Dúfam, môj dobrý pane, že sa nedostanete kvôli nám do ťažkostí, — pýtal sa George úzkostlivo.

— Neboj sa, George, — upokojoval ho Simeon. — Cez deň ešte pobudneš u nás a v noci o desiatej ťa Phineas Fletcher aj s ostatnými odvezie na ďalšiu stanicu. Prenasledovatelia sú ti za chrbtom. Nesmieme sa dlho zdržiavať.

— Ak je tak, prečo čakáme až do večera? — pýtal sa George.

— Vo dne si tu v bezpečí. Všetci ľudia v osade sú priatelia a sú na stráži. Máme už svoje skúsenosti, že cestovanie za noci je bezpečnejšie.