ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zachránená!

Eliza prebehla rieku práve za súmraku. Sivá večerná hmla, vystupujúca z rieky, ju zahalila, len čo zmizla na druhom brehu. Stúpajúca voda prúdu ako aj plávajúce kopy ľadu utvorili neprekonateľnú prekážku medzi ňou a jej prenasledovateľmi. Podráždený Haley sa pomaly vracal k hostincu, kde si chcel rozvážiť svoj ďalší postup. Gazdiná ho uviedla do malej izbičky. Na podlahe ležal otrhaný, zafúľaný koberec; bol tu stôl so zamasteným špinavým obrusom a niekoľko drevených stoličiek s vysokými operadlami. Nad kozubom, v ktorom tlel malý ohník, stálo niekoľko farebných gypsových sošiek. Haley si sadol na dlhú, nepohodlnú lavicu z tvrdého dreva, ktorá stála pri krbe, a začal uvažovať o nestálosti ľudských nádejí a šťastia.

„Na čo mi ozaj bolo to chlapčisko!“ vravel si. „Teraz som preňho vyšiel iba na posmech ako nejaký ťulpas.“ Potom si uľavoval rozličnými nadávkami na seba samého. No tieto tu zo slušnosti neuvedieme, hoci by si ich zasluhoval v plnej miere. Vyrušil ho hlasný, chrapľavý hlas muža, ktorý zrejme zosadal z koňa pri bráne. Haley bežal k oknu.

— Do čerta! No či toto nie je šťastná náhoda? Na moj veru, veď je to Tom Loker!

Haley vybehol zo svojej izby. Pri pulte v rohu krčmy stál vysoký, počerný chlap so širokými, mocnými plecami. Mal na sebe kabát z byvolej kože, so srsťou navonok — a to dodávalo jeho vzhľadu, aj tak dosť divokému, výzor až zverský. Hlava a ťahy tváre svedčili o bezohľadnej surovosti. Ak si čitateľ vie predstaviť buldoga v ľudskom oblečení, s kabátom a klobúkom, priblíži sa tým k predstave o jeho výzore. V jeho spoločnosti bol chlapík, ktorý mu bol v mnohých ohľadoch pravým opakom. Bol to nízky, tenký človek s rýchlymi, pružnými pohybmi ako mačka. Bystré čierne oči len zvýrazňovali ostražitý a prefíkaný výraz jeho myšacej tváre; dlhý, tenký nos vyzeral, akoby sa mu chcelo všade nazízať, hladké čierne vlasy v neporiadku spadali na čelo. Všetky jeho pohyby prezrádzali chladnú rozvahu a bystrú pozornosť.

Vysoký chlap si nalial za veľký kalištek čistej pálenky a vypil ju bez slova na jeden dúšok. Ten malý si stal na konce prstov, pozeral na všetky strany, pátravo hľadel na fľašky nad pultom a nakoniec si obozretne svojím tenkým, trasľavým hlasom rozkázal kalíšok pepermintu.^[9] Keď mu ho naliali, pozrel naň ostrým a spokojným pohľadom ako človek, ktorý si myslí, že si dobre vyvolil. Potom začal chlípať krátkymi a pomalými dúškami.

— No, ale takáto šťastná náhoda! Vitaj, Loker! Ako sa máš? — volal Haley, približujúc sa k Lokerovi, a podával mu ruku.

— Ký čert… — znela zdvorilá odpoveď. — Kde sa tu berieš, Haley?

Muž s myšacou tvárou, ktorý sa volal Marks, hneď prestal sŕkať, vystrčil hlavu napred a hľadel na nového známeho prenikavo, sústredene, ako keď mačka pozoruje, pohybujúci sa suchý list alebo iný predmet, na ktorý by sa dalo skočiť.

— Počuj, Tom, toto je ohromné šťastie. Mám čertovské trápenie, a ty mi z neho pomôžeš.

— To si myslím, — zamručal sebavedome Tom, — keď ty dakoho rád stretneš, celkom iste ho chceš o dačo ogabať! Tak čo je vo veci?

— To je tvoj priateľ, — pýtal sa Haley, hľadiac podozrivo na Marksa, — a či spoločník?

— To je môj verný spoločník. Volá sa Marks. To je ten chlapík, čo som bol s nim v Natcheze.

— Teší ma, — povedal Marks a vystrčil svoju ruku, dlhú a tenkú ako havraní pazúr. — Pán Haley? Nie je pravda?

— Tak je, pane, — prisvedčil otrokár. — A teraz, pánovia, keď sme sa tak šťastne stretli, zaplatím nejaké to občerstvenie. Hej, starý, — zavolal na krčmára, — dones teplej vody, cukru a veľa toho pravého! Poriadne si chceme glgnúť!

A hľa, zrazu sa zažali sviečky, oheň v kozube sa rozhorel a naši vážení páni si sadli za pekne prestretý stôl so všetkými spomenutými náležitosťami pre kamarátsku pohodu.

Haley začal dojemne rozprávať o svojich zvláštnych ťažkostiach. Loker zachmúrene mlčal a nevraživo, no pozorne ho počúval. Marks, ktorý si starostlivo a bystrými pohybmi miešal punč, tak aby zodpovedal jeho osobitnému vkusu, kedy-tedy sa odpútal od tohto zamestnania a strkal svoj ostrý nos a bradu takmer priamo do Haleyho tváre, a tak vyjadroval svoju napätú pozornosť. Zakončenie príhody ho zrejme pobavilo, lebo sa mu zrazu začali natriasať plecia a jeho tenké pery sa skrivili v tichom smiechu.

— Slovom, poriadne vás prekabátili! — povedal. — Hihihi! A bola to čistá práca.

— Pri obchodovaní s deckami sú vždy ťažkosti, — smutne si vzdychol Haley.

— Keby sa dostal na trh taký chov ženských, čo im nezáleží na mladých, — vravel Marks, — to by bolo, vravím vám, to najlepšie moderné zlepšenie. — Svoj žart zavŕšil tichým smiechom.

— Veru tak, — vzdychol Haley, — A ja to naskrze nerozumiem. Veď tie decká sú pre ne len oštarou. Človek by myslel, že budú rady, keď sa ich zbavia; ale ony nie. A čím väčšiu patáliu majú s deckom, čím je to neschopnejšie, tým viac sa ho držia.

— Podajte tú teplú vodu, pán Haley! — povedal Marks. — Áno, ja s vami celkom súhlasím. Raz, keď som sa ešte zaoberal takýmito obchodmi, kúpil som vám jednu ženskú; bola zdravá, urastená, celkom slušný tovar a mala decko také nedochôdča. Hrbaté bolo, či také čosi. Daroval som ho istému chlapíkovi, reku, nech skúsi vykresať niečo z neho, veď ho dostal zadarmo. Človek by neveril, čo sa z toho tej ženskej porobilo. Mali ste ju vidieť! Tuším lipla tak na ňom práve preto, že bolo choré, nepodarené a že ju iba sužovalo. A za nič sa vám nedala uspokojiť. Vrieskala, chodila ani mátoha, akoby ostala sama na tomto svete. Nuž a to iba pre také nepodarenča! Človek sa v tých ženských ozaj nevyzná.

— Aj ja som mal taký prípad, — hovoril Haley. — Posledného leta som dole na červenej rieke kúpil ženskú aj s deckom. Decko celkom pekné a malo také živé oči, no, prizrel som sa im bližšie — bolo slepé! Na moj veru, načisto slepé! Myslím si, reku, predám ho lacno a nepoviem nikomu, čo s ním je. Aj som ho tak pekne predal za fľašu whisky. No ale vziať ho od tej ženskej! Bola ako tigrica. Mali sme práve odísť parníkom a nemal som svojich negrov sputnaných. Ženská vyskočila na balík bavlny ako mačka a vytrhla ktorémusi námorníkovi nôž. Hodnú chvíľu nikto sa nemohol k nej priblížiť. Keď už videla, že sa neubráni, zrazu sa vám obráti a skočí aj s chlapcom dolu hlavou do rieky. A bolo po nej.

Tom Loker ich počúval s netajeným pohŕdaním.

— Babráci ste, obaja! Mne negri nevyvádzajú také kúsky, — povedal.

— Ale čo! A ako im to zabrániš? — spýtal sa rázne Marks.

— Zabrániť? No, keď kupujem ženskú, ktorá má decko súce na predaj, len podídem k nej, otrčím jej päsť pred nos a poviem: „Vidíš? Ak piskneš čo len slovo, papuľu ti rozcápem! Tak si daj dobrý pozor! Toto decko je moje, a nie tvoje. S tebou nemá nič spoločného. Pri prvej príležitosti ho predám. Pozor na jazyk, lebo budeš banovať, že si prišla na svet!“ Veru, ženské hneď vidia, že so mnou nie sú špásy. Čušia ako ryby. A ak daktorá zvýskne… — Loker udrel päsťou do stola tak, že už nebolo treba ďalej vysvetľovať.

— Tomu sa hovorí dôraz, — povedal Marks a štuchol Haleyho do boku s trhaným chechotom. — Tom je zvláštny človek. Hihihi! Tomovi negri rozumejú, aj keď majú v hlave otruby. Vždy vedia, čo chceš povedať, všakže, Tom? Počuj, ak si ty nie sám diabol, tak si iste jeho bratom!

Tom prijal túto lichôtku s dôstojnou skromnosťou a Marks sa hneď obrátil na Haleyho.

— Tak, pán Haley, čo chcete od nás? Aby sme vám chytili tú ženskú?

— Na tú napľuť — nie je moja; patrí Shelbymu. Ide mi len o chlapca. Bol som blázon, že som ho kúpil, potvoru!

— Ty si vždycky blázon, — zavrčal Tom.

— No, no, Loker, prestaň s tým! — zahriakol ho Marks, obliznúc si pery. — Musím povedať, že pán Haley nám ponúka celkom dobrý obchod. Len počkaj, takéto veci viem vybavovať. A aká je to ženská, pán Haley, čo je to zač?

— Štramáčka je, kožu má temer bielu a dobre je vychovaná. Bol by som dal Shelbymu za ňu osemsto, aj tisíc a ešte by som bol na nej dobre zarobil.

— Biela, pekná, dobre vychovaná… — opakoval Marks a celá jeho tvár ožila. — Pozri sem, Loker! To je dobrý začiatok, zarobíme si. Chytíme ich oboch, chlapca samozrejme dáme pánu Haleymu a my si vezmeme ženskú do Orleansu na predaj. No to je báječné!

Tom Loker, ktorý počúval túto úvahu s otvorenými ústami, zrazu ich zachňapol ako pes, ktorému sa dostalo kus mäsa, a začal pomaličky prežúvať túto myšlienku.

— Veci sa majú tak, — rozprával Marks Haleymu, miešajúc si punč, — sudcovia tuná pri rieke sú slušní a nekladú nám nijaké zvláštne prekážky. Tom sa vyzná v bitkách a nadávkach, no a keď treba niečo odprisahať, na to som tu ja. Prídem na súd pekne vyobliekaný, s vyleštenými čižmami, všetko elegantné. Mali by ste ma tak vidieť, ako viem také veci dať do poriadku, — Marks sa až zapýril od pýchy. — Jeden deň vystupujem ako pán Twickem z Nového Orleansu, druhý deň som plantážnikom od Perlovej rieky a vlastním sedemsto negrov, a potom som zase vzdialeným príbuzným Henry Claya alebo iného váženého občana Kentucky. Ľudia majú nadanie na rozličné veci. Tom sa vie biť ani lev, keď treba, ale klamať nevie, nejde mu to. No, chcel by som vidieť človeka, čo vám s nevinnou tvárou odprisahá všetko a za všetkých okolností tak ako ja. Ja by som sa, na moj veru, prešmykol vždy a všade, aj keby tí sudcovia boli prísnejší, ako sú. Dakedy si aj želám, aby boli: bolo by to zábavnejšie.

Tom Loker, ktorý, ako sme už naznačili, bol človek pomalého myslenia a pohybov, naraz prerušil Marksa, prudko buchnúc na stôl, takže zasa všetko zarinčalo, a povedal: — Súhlasím!

— Preboha, Tom, veď nemusíš preto rozbiť všetky poháre, — vravel Marks. — Šetri si päsť, budeš ju ešte potrebovať!

— Prepáčte, páni; dostanem aj ja svoj podiel na zisku? — ozval sa Haley.

— Nie ti je dosť, že ti chytíme chlapca? — povedal Loker. — Čo by si ešte chcel?

— Nuž, keď vám zadám robotu, hádam by mi patrilo takých desať percent zo zisku, po odrátaní výdavkov.

— Už dosť! — skríkol Loker s hroznou kliatbou a udrel na stôl svojou ťažkou päsťou. — Vari sa nepoznáme, Dan Haley! Mne cez rozum neprejdeš! Či sme sa my s Marksom dali na lapanie negrov pre modré oči takých pánov, ako si ty, a aby sme sami nemali z toho nič? To teda nie! Ženská je naša, a ty drž hubu, lebo si ponecháme oboch! Čo by nám v tom bránilo? Vyhodil si karty pred nami. Môžeme si robiť, čo chceme. Ak sa chceš aj so Shelbym pustiť za nami, nech sa páči — hľadaj si vietor na poli…

— No dobre, dobre, nech je po tvojom, — bránil sa Haley celý preľaknutý. — Nech je tá ženská teda vaša za to, že mi dolapíte chlapca. Už si neraz robil pre mňa, Tom, a vždy si dodržal slovo.

— To ty dobre vieš, — odpovedal Tom. — Ja nie som taký ako ty — nefrflem, nehundrem a vo svojich účtoch neoklamem ani diabla. Čo poviem, to spravím, to ty dobre vieš, Dan Haley.

— Tak je, tak je, Tom, veď som to vravel, — chlácholil ho Haley. — A nežiadam od teba viac, len aby si mi povedal, kde mi toho chlapca do týždňa privedieš.

— Zato ja žiadam viac, — nedal sa Tom. — Nemysli si, že som nadarmo pracoval s tebou v Natcheze, Haley. Naučil som sa držať úhora pevne v rukách, keď ho raz lapím. Vysolíš sem hneď a zaraz päťdesiat dolárov, ináč toho chlapca neuvidíš. Ja viem, ako treba s tebou vyjednávať.

— Ale veď máte za to v rukách robotu, ktorá vám môže vyniesť tisíc až tisíc šesťsto dolárov! To by bolo už naozaj priveľa, Tom, — bránil sa Haley.

— Hej, a čo ak máme svojej roboty dosť na päť týždňov napred? Povedzme, že všetko necháme ležať tak a pôjdeme sliediť za tvojou ženskou, a ženské sa veru ťažko lapajú. Čo potom? Zaplatíš nám za stratený čas? Už ťa vidím, ako nám platíš, ha, ha! Nie veru, nie! Len ty pekne vysoľ tých päťdesiat dolárov. Ak sa vec podarí a vyplatí sa nám to, vrátim ti ich naspäť. Ak sa nám to nevyplatí, máme zaplatené za námahu. No nie je to tak, Marks?

— Pravdaže, pravdaže, — povedal Marks zmierlivým tónom. — To je iba záloha, však? Hihihi! My sme fiškáli. Tom vám chlapca aj tak privedie, kde sa vám len bude páčiť, pravda, Tom?

— Keď nájdem chlapca, privediem ho do Cincinnati a nechám ho v prístave u starej Belcherky, — povedal Loker.

Marks vytiahol z vrecka zamastený zošit, vybral z neho veľký papier, sadol si, uprel naň oči a začal si mrmlať jeho obsah: „Barnes, kraj Shelby^[10] — chlapec Jim… tristo dolárov za živého alebo mŕtveho. Edwards — Dick a Lucy, muž a žena… šesťsto dolárov. Žena Polly s dvoma deťmi… šesťsto dolárov za ňu, alebo za jej hlavu.“ — Len si prezerám, čo máme za prácu, či sa môžeme pustiť do tej vašej veci, Loker, — povedal po chvíľke, — toto je už stará objednávka a ešte nevybavená. Mali by sme to zveriť Adamsovi a Springerovi.

— Tí veľa pýtajú, — odpovedal Tom.

— To už ja s nimi vybavím. Ešte sú v tejto robote zelenáči, tak nemajú čo veľa pýtať, — povedal Marks a čítal ďalej. — To sú ľahké prípady, všetci traja. Stačí zastreliť ich, alebo odprisahať, že boli zastrelení. Za to veru nemôžu žiadať veľa. Tie ostatné prípady znesú ešte odklad, — dodal Marks, skladajúc si svoj papier. — No, a teraz poďme k podrobnostiam. Tak, pán Haley, videli ste tú ženskú, keď došla na druhý breh?

— Pravdaže, tak ako vás vidím.

— Aj chlapa, čo jej pomáhal tam na druhej strane? — pýtal sa Loker.

— Samozrejme.

— Pravdepodobne, — hovoril Marks, — niekde ju ukryli. Otázka je: kde? Tom, čo ty na to?

— Stoj čo stoj, musíme prejsť na druhý breh ešte dnes v noci, — povedal Tom.

— Ale veď nieto tu ani člnka, — poznamenal Marks. — Pláva tam fúra ľadu, Tom. Nie je to nebezpečné?

— To je mi fuk. Prejsť musíme, — povedal Tom rozhodne.

— Och, och… — zajajkal znepokojený Marks, — to bude, hm… ťažké… — pokračoval, kráčajúc k oknu. — Tma je tam ako vo vlčej tlame, a ostatne. Tom…

— Jedným slovom, bojíš sa, Marks. To mi je však jedno, musíš ísť. Azda by si tu čakal deň, dva, kým ženskú odvezú „tajnou cestou“ kamsi do Sandusky.

— Ó nie, ja sa nebojím, — povedal Marks, — iba…

— Iba čo? — pýtal sa Tom.

— No čo sa týka člna. Vidíš, niet nijakého.

— Hostinská pred chvíľou vravela, — odvetil Tom, — že dnes večer príde sem nejaký chlap a pôjde s člnom na druhý breh. Za každú cenu musíme ísť tiež.

— A psov máte dobrých? — pýtal sa Haley.

— Prvotriednych, — povedal Marks. — Ale čo s nimi, keď nemáte nič od tej ženskej, čo by sme im mohli dať oňuchať, aby ju vysliedili.

— Ba mám, — povedal Haley radostne. — Tu je jej šál, čo si tu zabudla v tej rýchlosti. Aj čepiec si tu nechala.

— To je šťastie, — potešil sa Loker. — Daj to sem!

— Ale psi by mohli pohrýzť toho chlapca, — pripomínal Haley.

— Hm, to je možné, — odpovedal Marks. — Raz v Mobile nám naši psi roztrhali istého chlapíka na kúsky skôr, ako sme ich mohli od neho odohnať.

— Vidíte, a to sa nehodí najmä na taký tovar, pri ktorom od výzoru závisí cena, — poznamenal Haley.

— To je pravda, — riekol Marks. — A potom je to aj tak zbytočné, ak ju dakde uchýlili. Psi nemajú veľkej ceny v týchto vašich štátoch, kde negrom ľudia pomáhajú. Ťažko sa im dostanete na stopu. Psi sa vyplatia dobre na Juhu, na plantážach, kde negerskému ubehlíkovi nikto nepodá ruku na pomoc.

— Tak, — začal Loker, ktorý sa práve vrátil od pultu, kde sa bol čosi vypytovať. — Ten človek s člnom je tu. Teda, Marks…

Tento udatný človek vrhol smutný pohľad na pohodlnú izbu, ktorú opúšťal, ale pomaly a poslušne sa zdvihol. Dohovorili sa ešte na niektorých podrobnostiach a Haley voľky-nevoľky odovzdal Tomovi päťdesiat dolárov. Na to sa vážená trojica rozišla.

Ak naši vzdelaní čitatelia niečo namietajú proti spoločnosti, do ktorej sme ich priviedli touto scénou, musíme ich požiadať, aby načas začali prekonávať v sebe také predsudky. Treba pripomenúť, že profesionálne chytanie černošských zbehov sa v Amerike stáva dôstojným, zákonným a vlasteneckým povolaním. Ak sa raz ohromné územie medzi Mississippi a Tichým oceánom stane jediným veľkým trhom, na ktorom sa predávajú ľudské telá a duše, a ak ľudský tovar neprestane prejavovať dnešné snahy po zmene prostredia, otrokár a lovec sa môžu dostať medzi našu aristokraciu.

*

Kým sa toto odohrávalo v krčme, Sam a Andy, nesmierne rozjarení, pokračovali v ceste domov.

Sam sa od nadšenia nevedel vpratať do vlastnej kože a vyjadroval svoje vzrušenie čudným výskaním, výkrikmi a zvláštnymi pohybmi celého tela. Raz si sadol v sedle naopak, tvárou k zadku koňa a potom s výsknutím sa pregúlil do predošlej polohy, vystrúhal vážnu tvár a začal Andymu prísne vyčítať, že sa smeje a vystrája bláznovstvá. Hneď zas sa plesol po stehnách a prepukol v hromový smiech, až sa hora otriasala. Napriek týmto pochabostiam udržali svoje kone v plnom cvale, a tak medzi desiatou a jedenástou zaduneli ich kopytá na cestičke pred verandou. Pani Shelbyová vybehla k zábradliu.

— Si to ty, Sam? A kde sú ostatní?

— Pán Haley odpočíva v hostinci. Je strašne ustatý.

— A Eliza, Sam?

— Je na druhom brehu Jordánu. Možno povedať, že v zemi Kanaan.^[11]

— Čo to vravíš, Sam? — skríkla pani Shelbyová zúfale a až sa jej nohy podlomili od hroznej predstavy, ktorú tieto slová mohli značiť.

— Veru, pani, Boh sa stará o svojich služobníkov. Líza prešla cez rieku do Ohia tak, akoby ju sám Hospodin previezol na ohnivom koči s dvoma koňmi. — Samova pobožnosť v prítomnosti jeho panej nemala hraníc a vždy vytĺkol, čo len mohol, z biblických prirovnaní.

— Sam, poď sem! — povedal pán Shelby, ktorý, vyšiel na verandu za svojou ženou. — Odpovedz svojej panej na otázky. Upokoj sa, Emília, — objal ženu okolo pása, — veď sa celá trasieš! Že sa ťa to natoľko dotýka!

— Že sa ma to dotýka? Vari som nie žena-matka? Či nie sme pred Bohom zodpovední za tú nešťastnú ženu? Nech nám Boh odpustí tento hriech!

— Aký hriech, Emília? Veď sama vieš, že sme urobili len to, čo sme museli.

— Ale predsa mám strašný pocit viny a nezbavím sa ho nijakým rozumkovaním.

— Andy, pohni kostrou, ty loptoš! — skríkol Sam pod verandou. — Vezmi kone do stajne. Nepočul si, že ma volá pán? — A o chvíľku stál Sam s palmovým listom v rukách vo dverách izby.

— Tak, Sam, teraz nám jasne povedz, čo sa stalo! — nariaďoval pán Shelby. — Povedz, kde je Eliza, ak vieš.

— Videl som ju, pane, vlastnými očami, ako prechádzala na druhý breh po plávajúcom ľade. Bolo to veľmi zaujímavé. Ozajstný zázrak. Videl som tiež, ako jej nejaký chlap na ohijskej strane pomohol na breh a potom zmizla v hmle.

— Sam, zneje to akosi čudne, ten tvoj zázrak. Vari je možné prejsť rieku po plávajúcom ľade? — nedôveroval pán Shelby.

— Nuž možné ako možné… Bez božej pomoci by to iste nikto nedokázal. No, ako to teda bolo? Pán Haley, ja a Andy sme prichádzali k malému hostincu pri rieke. Ja som bol o niečo napredku — nevedel som sa ani dočkať toho, aby som dolapil Lízu — a keď som prichádzal k hostincu, pozriem do okna a v ňom Líza! A za mnou tí dvaja! Spadol mi klobúk a ja som zreval tak, že by to aj mŕtveho zobudilo. Líza ma samozrejme počula a ihneď odskočila od obloka. Pán Haley sa zatiaľ blížil k dverám hostinca. A potom vám vyšla bočnými dverami a hybaj rovno k rieke! Pán Haley ju videl, zakričal na mňa a Andyho a dali sme sa za ňou. Líza už bola pri rieke. Pri brehu prúdila voda také tri metre široká a za ňou veľké kusy ľadu, celý ostrov; krútia sa, praskajú, tlačia sa jeden, na druhý. Už sme jej boli za chrbtom, a ja som si bol celkom istý, že ju dostaneme, keď tu naraz hrozne zakričala — nič takého som ešte nepočul — a už bola za vodou, na ľade a šla stále ďalej, skákala a kričala z celej sily. Ľad praskal, hneď vyskočila, hneď čľapla do vody a zase nahor, skackala ani srna. Panebože, nebol by som si naozaj myslel, že by žena bola niečoho takého schopná.

Pani Shelbyová, bledá od vzrušenia, mlčky počúvala Sama.

— Sláva Bohu! Eliza žije! — tešila sa. — Ale kde je, neborká?

— Hospodin sa o ňu postará, — povedal Sam, zbožne gúľajúc očami. — Pani nás vždy učila, a ja som tiež tak vždy vravel, že sme v rukách Hospodina. Božia vôľa nájde si vždy svoj nástroj. Keby nebolo dnes mňa, pán Haley by ju už desať ráz bol dolapil. Či som dnes ráno nepohnal kone a nenaháňal ich až do obeda? A či som potom pána Haleyho neodviedol päť míľ na zlú cestu? Veď ináč by Lízu bol chytil ako pes zajaca! To všetko je Prozreteľnosť božia.

— Na takú Prozreteľnosť si dávaj dobrý pozor, milý Sam! Nestrpím, aby sa na mojej farme vystrájali cudzím pánom takéto kúsky, — ozval sa pán Shelby s prísnosťou, akú len vedel za týchto okolností vystrúhať.

No predstierať hnev pred černochom je tak márne, ako pred dieťaťom. Obaja vycítia, ako sa veci naozaj majú. A tak ani Sama toto zahriaknutie nezarazilo, hoci sa zatváril veľmi ľútostivo a vážne a stál pred svojím pánom s najskrúšenejším pohľadom.

— Pán má pravdu, čistú pravdu. Bolo to odo mňa mrzké, o tom niet pochybností. Nemožno schvaľovať také správanie, to si uvedomujem. Ale nešťastný neger ako ja dakedy sa nevie ubrániť, aby sa nesprával mrzko, zvlášť, keď sa dakto tak vystatuje, ako tu pán Haley. A potom, veď to nie je nijaký pán. Človek, čo mal nejakú výchovu, ako ja, to musí hneď zbadať.

— Dobre, Sam, — povedala pani Shelbyová. — Vidím, že priznávaš svoje chyby. Teraz môžeš odísť a povedz tete Chloe, aby ti dala z tej šunky, čo ostala od obeda. Musíš byť iste hladný a Andy tiež.

— Pani je veľmi láskavá, — povedal Sam, náhlivo sa poklonil a odišiel.

Čitateľ si iste všimol — veď sme to už raz naznačili — že Sam mal istú schopnosť, ktorou by si v politickom živote získal vynikajúce postavenie. Je to schopnosť vytĺcť úžitok zo všetkého, čo sa naskytne, a obrátiť ho v prospech svojej chvály a slávy. Tak bolo aj teraz: bol presvedčený, že si svojou pobožnosťou a skromnosťou získal svojich pánov. Posadil si švihácky svoj palmový list na hlavu a natešený kráčal do kráľovstva tety Chloe s úmyslom zaskvieť sa v kuchyni v plnej sláve.

„No, a teraz nech si ma vypočujú všetci negri!“ vravel si. „Ech, tí budú oči otvárať!“

Musíme ešte poznamenať, že najväčšou Samovou záľubou bolo odprevádzať svojho pána na všelijaké politické zhromaždenia. Z nejakého plota alebo sediačky zo stromu pozoroval rečníkov s ohromným napätím. Keď sa neskoršie dostal medzi svojich čiernych bratov, dal sa nimi úplne obkolesiť a potom ich zabával vrcholne smiešnym napodobňovaním toho, čo počul; usiloval sa pritom vždy zachovať veľmi vážnu a slávnostnú tvár. Hoci jeho bezprostrední poslucháči bývali obyčajne černosi, neraz sa zamiešali medzi nich aj bieli. Ich smiech a žmurkanie Samovi nesmierne lahodilo. Sam považoval rečnícke umenie za svoje povolanie a nedal si ujsť príležitosť, aby sa ním neblyskol.

Medzi ním a tetou Chloe oddávna panovala akási nevraživosť a či skôr chlad vo vzájomných stykoch. Teraz však Sam zamýšľal poriadne sa posilniť pred svojím rečnením a rozhodol sa, že pristúpi k tete Chloe čo najpriateľskejšie. Vedel veľmi dobre, príkaz panej splní do litery, no prečo by si nezískal aj osobitnú náklonnosť kuchárky? Predstúpil preto pred tetu Chloe s dojemne zmierlivým a odovzdaným výrazom na tvári, ako človek, ktorý nesmierne veľa vytrpel, aby zachránil prenasledovaného druha. Podrobne jej vysvetlil, že ho pani poslala k nej, aby ho napojila, nasýtila podľa možnosti a vlastnej úvahy; tým jasne priznal jej práva a zvrchovanosť v kuchynskom oddelení a priľahlých odvetviach.

To, pravdaže, zabralo. Ešte ani jeden chudobný, dobrodušný občan nepodľahol pozornostiam politika pred voľbami tak ľahko, ako teta Chloe podľahla jemnosti Sama. A keby Sam bol márnotratným synom vo vlastnej osobe, nemohli by ho prijať s prekypujúcejšou materinskou láskavosťou a hojnosťou. O chvíľku už sedel, šťastný a uveličený, nad plechovou miskou, preplnenou zvyškami všetkých dobrôt, ktoré sa podávali pánom za posledné tri dni. Chutné kúsky šunky, žlté palacinky, zvyšky všetkých možných múčnikov, kuracie krídelká, vnútornosti, labky — to všetko tu ležalo v malebnej zmiešanine. Sam trónil nad tým všetkým, palmový list mal švihácky posunutý nabok a milostivo sa obracal k Andymu, ktorý sedel po jeho pravej ruke.

Kuchyňa bola preplnená všetkými Samovými priateľmi, ktorí sa sem zhŕkli z okolitých chalúpok, aby vypočuli, ako sa skončili udalosti. Sam bol na vrchole slávy. Zopakoval príhody dňa so všetkými možnými príkrasami a ozdobami, ktoré zvyšovali ich účinok. Sam by si za nič na svete nedal ujsť príležitosť nejako podfarbiť a pozlátiť svoje rozprávanie. Rozprávanie doplňovali výbuchy hromového smiechu. Najmä mládež, ležiaca vo veľkom množstve na podlahe, a roztrúsená po všetkých kútoch, chichotala sa dlho a bujaro.

Ale aj za najvyššieho revu a smiechu Sam zachoval svoju hlbokú vážnosť. Len kedy-tedy zagúľal očami alebo vystrúhol na svojich poslucháčov nesmierne smiešnu grimasu, no neodchýlil sa od vážneho tónu svojho rozprávania.

— A tak, drahí krajania, — končil Sam, prudko zdvihnúc nahor labku moriaka, — sami vidíte, čo všetko musí robiť človek, ktorý, mieni ochraňovať vás všetkých, áno, všetkých. To je jasné. A každému z tých lapajov, čo prídu ňuchať za našimi ľuďmi, ja sa postavím do cesty. So mnou bude mať najprv do roboty. Len pristúpte ku mne, bratia. Budem brániť vaše práva a ochraňovať vás až do posledného dychu.

— Ale, Sam, veď si mi len dnes ráno povedal, že pomôžeš tomu pánovi chytiť Lízu. To sa mi akosi nezhoduje, — povedal Andy.

— Počuj, Andy, — obrátil sa naňho Sam povýšene, — nevrav o veciach, do ktorých sa nerozumieš. Viem, že to všetko zle nemyslíš, ale ty jednoducho nemôžeš pochopiť záhadné princípie^[12] veľkých skutkov.

Andy previnile zamĺkol, porazený tým zvláštnym slovom „princípie“, ktoré v očiach najmladších poslucháčov rozhodlo o celej škriepke. A Sam pokračoval:

— Vo mne prehovorilo svedomie, Andy. Keď som zamýšľal chytiť Lízu, predpokladal som, že taká je pánova vôľa. Keď som zistil, že pani si to neželá, tu prehovorilo svedomie; veď každý vie, že sa lepšie vyplatí byť na strane panej. Tak vidíš, že som dôsledný na obe strany, že konám podľa svojho svedomia a že sa držím princípií. Áno, princípie, — pokračoval Sam, odhryznúc si so zápalom kus kuraťa, — načo by nám boli, keby sme neboli dôslední? Tu máš, Andy, túto kosť, na, ešte je na nej niečo mäsa!

— Dobre, dobre, — povedala teta Chloe, — ale ešte by ti bolo treba jednej princípie: ísť spať, keď sa patrí, a nezdržovať druhých ľudí do samého rána. A teraz, detváky, už sa aj practe, nech sa vám čohosi neujde!

— Negri! — zvolal Sam, mávajúc blahosklonne svojím palmovým listom. — Dávam vám svoje požehnanie. Choďte spať a slušne sa správajte.

Po tomto dojemnom požehnaní sa zhromaždenie rozišlo.