ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďalšie skúsenosti a náhľady slečny Ofélie

O niekoľko dní prišla s pečivom namiesto starej Prue iná žena. Slečna Ofélia bola v kuchyni.

— Preboha! — zvolala Dina. — A čo sa porobilo s Prue?

— Prue už viac nepríde, — odpovedala žena tajomne.

— Prečo? Vari neumrela? — pýtala sa Dina.

— To sa nevie. Leží dolu v pivnici, — odvetila jej žena, pozrúc po očku na slečnu Oféliu.

Slečna Ofélia prevzala pečivo a Dina potom vyšla za ženou predo dvere.

— Tak čo je s tou Prue? — pýtala sa.

Žena zrejme chcela vravieť o veci, ale váhala; konečne povedala tichým, tajomným hlasom:

— Nie aby ste to dakomu povedali! Prue sa zase opila a strčili ju do šatľavy na celý deň. Vraj zomrela, lebo muchy ju celú oblepili.

Dina zalomila rukami a vtom zbadala Evu, stojacu neďaleko nich s očami vytreštenými od hrôzy. Na perách ani lícach by sa jej kvapky krvi nebol dorezal.

— Preboha! Slečna Eva nám ide zamdlieť! Čo sme to za stvory, že sme pripustili, aby počula také veci! Veď nám pán za to vyčiní!

— Nezamdliem, Dina, — pevne povedalo dieťa. — A prečo som to nemala počuť? Počuť o tom nie je predsa také strašné ako to, čo musela chuderka Prue vytrpieť.

— Nie, nie! Také veci nie sú pre uši jemných, krehkých slečien, ako ste vy.

Eva si vzdychla a pomalým krokom smutne odchádzala hore schodmi.

Slečna Ofélia sa s účasťou spytovala na osud starej Prue. Dina jej dopodrobna vyrozprávala všetko a Tom ešte dodal podrobnosti, ktoré sa od nej dozvedel onoho rána.

— Odporná záležitosť — naozaj strašná! — zvolala slečna Ofélia, vstupujúc do izby, v ktorej ležal na pohovke Saint-Clare, čítajúc noviny.

— Aká neprávosť ťa to zase tak vzrušila, prosím ťa? — spýtal sa jej.

— Neprávosť? Prue zbičovali na smrť! — zvolala slečna Ofélia a rozvádzala pred ním zápalisto najstrašnejšie podrobnosti tejto smutnej histórie.

— Myslel som si, že raz k tomu príde, — poznamenal Saint-Clare, nedajúc sa vyrušiť v čítaní.

— Myslel! A urobiť by si nevedel nič v takej veci? Nemáte tu patričné úrady a či koho, kto by sa zamiešal do podobných vecí a nepripustil ich?

— Všeobecne sa predpokladá, že záujem pána o zachovanie jeho vlastníctva je dostatočnou zárukou pre život negra. Keď si niekto zmyslí zničiť svoj majetok, veru neviem, čo sa dá v tom podniknúť. Okrem toho tá nešťastnica vraj bola zlodejkou a opíjala sa; nie je teda pravdepodobné, že by jej prípad vzbudil nejaké sympatie voči nej.

— Je to odporné, strašné, Augustín! Veď to samo volá po treste na vaše hlavy!

— Drahá sesternička, ja som to nespravil a ja za to nemôžem. Keby som tomu mohol zabrániť, urobil by som to. Čo si človek môže počať s nízkymi a surovými ľuďmi? Majú neobmedzenú moc a nikomu nie sú zodpovední. Nemalo by nijakého zmyslu miešať sa do takých vecí. Zákon je bezmocný proti nim. Jediná vec, čo môžeme urobiť, je zavrieť oči, zapchať si uši a nechať veci tak.

— Zavrieť oči a zapchať si uši! To nie je predsa možné pripúšťať takéto ukrutnosti!

— A čo by si vlastne chcela podniknúť, drahá moja? Černosi sú nevzdelaný a zakríknutý národ, nad ktorým majú plnú a neobmedzenú moc ukrutní ľudia, nehľadiaci na nič, ani len na vlastný záujem. A takých ľudí je na tomto svete väčšina. Čo si má medzi nimi počať statočný a ľudský človek? Neostáva mu nič iného ako zavrieť nad tým oči a otupieť. Nemôžem odkupovať všetkých nešťastných otrokov. Nemôžem sa ani vydať na rytiersku výpravu a podujať sa naprávať všetky jednotlivé prípady neprávosti, povedzme, v takomto meste, ako je toto. Jediné, čo môžem dobrého urobiť, je byť bokom od takých vecí.

Saint-Clare sa zachmúril, no nie nadlho. Po chvíľke začal rozprávať zase s veselým úsmevom na tvári: — No, sesternička, veď nepozeraj na mňa tak prísne! Nazrela si len úchytkom do vecí, akých sa deje v rozličných obmenách veľmi veľa po celom svete. Keby sme sa ustavične pipľali, vŕtali v smutných stránkach života, ani by sa nám neoddalo žiť. To ti je veru tak ako pozerať do kuchyne našej Diny príliš zblízka.

Saint-Clare sa zaboril do pohovky a sústredil pozornosť na noviny.

Slečna Ofélia si sadla, vytiahla svoje pletenie a na tvári sa jej usadil pochmúrny a pohoršený výraz. Plietla a plietla, no hoci bola zadumaná, blčal v nej oheň. Napokon vybuchla:

— Nie, Augustín, ja veru neviem takto prechádzať ponad také veci. Dokonale sa mi bridí to, že takto obhajuješ taký systém. To je môj náhľad na to!

— Čo zase? — povedal Saint-Clare, zdvihnúc hlavu. — Ešte nemáš dušu na mieste?

— Áno, áno, bridí sa mi, že takto hájiš otrokárstvo! — povedala slečna Ofélia s ešte väčším zápalom.

— Že ho hájim? A to ti kto povedal, moja drahá?

— Pravdaže ho hájiš, ako vy všetci tuná na Juhu. Načo by ste ináč držali otrokov?

— Dobre teda, budeme sa rozprávať vážne, — povedal Augustín, — ale najprv mi musíš podať ten košík s pomarančmi. Nuž tak, drahá sesternička, — začal s vážnym výrazom na tvári, — čo sa týka otrokárstva, myslím, že iba jeden náhľad môže byť správny. Plantážnici, ktorí na otrokárstve bohatnú, kňazi, ktorí sa musia plantážnikom páčiť, politici, ktorí v takomto zriadení vidia podklad svojej moci — všetci títo sa môžu vyťahovať, ako chcú, môžu spustiť najskvelejšie reči a odvolávať sa na bibliu — no pravda ostane pravdou: otrokárstvo je výmyslom diabla a je najlepším dôkazom toho, čoho je ten pán diabol schopný vo svojom odbore.

Slečna Ofélia prestala pliesť a začudovaná pozerala naňho. Saint-Clare zrejme spokojný údivom, ktorý u nej vzbudil, pokračoval:

— Čuduješ sa? Počkaj a vypočuj ma do konca. Čo je to naozaj to otrokárstvo, prekliate Bohom i ľuďmi? Zbav ho všetkých príkras, pozri mu na koreň a čo vidíš? Černoch Quashy je nevzdelaný a bezmocný a ja som vzdelaný a mám moc v rukách. No, a to ma oprávňuje na to, aby som ho okradol o všetko, čo má, ponechal si to a jemu milostive udelil len toľko, koľko sa mi zachce. Černoch Quashy vykoná za mňa všetku ťažkú a špinavú prácu. Nerád sa namáham a preto nech sa za mňa namáha Quashy. Ohýbať chrbát pod páliacim slnkom nie je príjemná vec — i toto nech vykoná za mňa Quashy. Quashy bude zarábať peniaze a ja ich budem míňať. Nech Quashy trčí po nos v blate, aby som ja mohol prejsť cez neho po suchu. Quashy bude po celý svoj život vykonávať moju vôľu, a nie svoju. Nuž, takéto je otrokárstvo, sesternica moja.

Saint-Clare vstal a dlhými krokmi chodil po izbe. Líca mu zrumeneli a jeho veľké modré oči žiarili. Slečna Ofélia ho nikdy nevidela takého vzrušeného.

— Ubezpečujem ťa, sesternica, že kedysi som rozmýšľal takto: nech sa len naša krajina prepadne kdesi do Trantárie, nech zmizne spod slnečného svetla celá tá neprávosť a bieda a ja sa s radosťou prepadnem i s ňou. Dosť som sa nacestoval po Amerike, videl som, čo to znamená, že naše zákony umožňujú ktorémukoľvek podliakovi, surovcovi a ničomníkovi tyransky vládnuť nad toľkými mužmi, ženami a deťmi, koľko si ich len môže kúpiť za svoje nazbíjané, nakradnuté a v hazardných hrách vyhraté peniaze. Keď som videl takých ľudí skutočne vlastniť bezmocné deti, mladé dievčatá a ženy — bol som schopný prekliať svoju vlasť i celé ľudské pokolenie.

— Dobre, Augustín, ale ako teda…

— Ako som sa mohol sám zašpiniť takýmito ohavnosťami? — vpadol jej do reči Saint-Clare. — Záludná otázka, no odpoviem ti na ňu. Moji terajší otroci patrili môjmu otcovi a mojej matke a teraz patria mne. Keď otec umrel, zanechal mne a môjmu bratovi celý majetok. Spočiatku sme na plantáži hospodárili spolu. Za dva roky som však pochopil, že nemôžem byť bratovi dobrým spoločníkom. Len si predstav: sedemsto otrokov, ktorých ani osobne nepoznáš, o ktorých nemôžeš mať nijaký mimoriadny záujem; máš sa starať o nich, kŕmiť ich, pracovať s nimi ako s rožným dobytkom. A potom tí dozorcovia a nevyhnuteľný bič!

— Myslela som si, že vy tuná všetci ospravedlňujete svoje vzťahy k otrokom a považujete ich za správne, — povedala slečna Ofélia.

— To je hlúposť! K tomu sme ešte nedospeli, dokonca ani môj brat Alfréd, ktorý je skutočným tyranom. Alfréd vraví, a myslím, celkom oprávnene, že americkí plantážnici robia v trochu inej forme to isté, čo anglickí aristokrati a kapitalisti, ktorí si úplne privlastnili príslušníkov nižších tried. Alfréd háji oboch a nemožno mu vyčítať, že by bol nedôsledný.

— Ako len možno takéto dve veci zrovnávať! — zvolala slečna Ofélia. — Anglického robotníka nemožno kúpiť, predať, oddeliť ho od rodiny, bičovať ho.

— A predsa závisí vo všetkom od vôle svojho zamestnávateľa. Otrokár môže svojho spurného otroka zošľahať na smrť. Kapitalista ho môže vyhladovať taktiež až na smrť. Čo sa týka neporušiteľnosti rodinných zväzkov, ťažko povedať, čo je horšie — vidieť, ako ti dieťa predávajú, a či vidieť ho, ako ti doma umiera hladom.

— Nerozmýšľala som nikdy o veci z takéhoto hľadiska, — povedala slečna Ofélia.

— Bol som v Anglicku a môžem posúdiť, či Alfréd má pravdu, keď vraví, že jeho otroci si žijú lepšie ako väčšina obyvateľov Anglicka.

— Povedz mi, prečo si sa vzdal plantážnického života?

— Nejaký čas sme sa prebíjali s Alfrédom spoločne. Ale potom si brat jasne uvedomil, že zo mňa plantážnik nebude. Poradil mi, aby som si svoj dedičský podiel vybral v peniazoch a aby som sa usadil v Novom Orleanse, v našom rodinnom dome.

— Prečo si nikdy neoslobodil svojich otrokov?

— Boli také časy, — vravel zádumčivo Saint-Clare, — keď som sa tešil nádejou, že nie nadarmo prežijem svoj život a že vykonám veľké dielo. Chcel som sa stať osloboditeľom černochov a zbaviť svoju vlasť tej špinavej škvrny. Všetci mladí ľudia prechádzajú takým rojčením… No veci sa zbehli ináč a ja som sa stal trieskou, plávajúcou na vlnách. Jednako, nemyslím, že moje náhľady o otrockom systéme sú niečím mimoriadnym. Stretám sa s mnohými ľuďmi, ktorí v hĺbke duše pociťujú túto vec práve tak ako ja. Nie je na tom nič divného. Naša krajina trpí pod týmto jarmom, ktoré gniavi nielen otroka, ale aj jeho pána. Netreba veľkého dôvtipu na to, aby človek videl, aké je to strašné zlo, keď nechávame medzi nami žiť bez vzdelania a zušľachtenia veľké množstvo ľudí, ktorých sme my sami zopsuli. Naše zákony veľmi rozhodne zamedzujú dávať černochom i najzákladnejšie vzdelanie a vedia prečo. Vychovaj len jedno pokolenie vzdelaných negrov a celý otrokársky systém vyletí do vzduchu. Ak im my nedáme slobodu, sami si ju vezmú.

— A čo myslíš, ako sa to skončí? — spýtala sa slečna Ofélia.

— Neviem. No jedna vec je istá, a to, že masy ľudu skôr alebo neskôr, v Európe, tak ako aj v Amerike, zdvihnú hlavu. To je všetko, čo môžem o tom povedať… No, zvonia na čaj. Poďme!

Pri stole Mária začala rozprávať o Prue.

— Vy si, Ofélia, akiste myslíte, že my tuná sme všetci samí barbari.

— Myslím, že tá príhoda je prejavom barbarstva, — odpovedala slečna Ofélia, — no nemyslím, že by ste všetci na Juhu boli barbarmi.

— Nuž, viete, s niektorými z tých negrov sa naozaj nedá vyjsť, — pokračovala Mária. — K takým nemôžem pociťovať ani najmenší súcit. Keby sa správali, ako sa patrí, nič by sa im nestalo.

— Ale, mama, veď Prue bola nešťastná a preto pila! — povedala Eva.

— Táraniny! To nie je nijaké ospravedlnenie. Aj ja som veľmi často nešťastná, — povedala Mária zádumčivo, — zaiste nešťastnejšia, než bola ona. Ide však o to, že všetci negri sú ničomníci. Mnohých medzi nimi nezlomíš ani najväčšou prísnosťou.

*

Naši urodzení hrdinovia by nám však ešte mohli zatieniť skromnú postavu priateľa Toma. No ak nás čitateľ odprevadí na maličký pôjd nad stajňou, dozvie sa niečo aj o ňom.

Je to skromná izbička s posteľou, stoličkou a malým, hrubo otesaným stolom, pri ktorom práve sedí Tom a skláňa sa nad bridlicovou tabuľkou. S veľkým sústredením celej mysle vypisuje na ňu akési slová.

Clivosť za domovom doviedla Toma k tomu, že poprosil Evu o kúsok papiera a pozbierajúc všetky svoje skromné vedomosti, ktoré pochytil od mladého pána Georgea, odhodlal sa napísať list svojim drahým. Najprv si ho písal na nečisto, na bridlicovú tabuľku. Mal s tým veľké ťažkosti, lebo niektoré písmenká zabudol celkom a z tých, ktoré si zapamätal, nevedel, ktoré ako použiť. Ťažko vzdychal nad touto vážnou prácou, keď zrazu pribehla Eva ako vtáča a oprúc sa o operadlo stoličky, pozrela mu ponad plece.

— Jaj, ujo Tom, aké smiešne haky-baky robíš!

— No, chcel by som napísať svojej nešťastnej starkej a deťom, — povedal Tom, pretrúc si rukou oči, — ale zdá sa mi, že to nedokážem.

— Tak by som ti chcela pomôcť, ujo Tom! Naučila som sa niečo písať. Vlani som vedela napísať všetky písmenká, ale sa bojím, že som už veľa pozabúdala.

Eva sklonila k nemu svoju zlatú hlavičku a dali sa do vážneho rozhovoru, vyzbrojení obaja asi rovnakými vedomosťami. Dlho sa radili nad každým slovom, až sa im zdalo, že ich výtvor vyzerá celkom ako písmo.

— Pozri, ujo Tom, aké je to utešené, — povedala Eva, pozerajúc s nadšením na tabuľku. — Akú budú mať z toho radosť! Musí ti byť strašne smutno bez tvojej ženy a nešťastných detí! Požiadam raz svojho otecka, aby ťa pustil naspäť za nimi.

— Pani mi sľúbila, že ma vykúpia, len čo zoženú peniaze, — vravel Tom. — Verím, že sa tak stane. Mladý pán George mi povedal, že príde po mňa, a dal mi na znamenie toho tento dolár. — Tom vytiahol spod svojich šiat onen vzácny peniaz.

— Ó, tak teda celkom iste príde! — povedala Eva. — Veľmi sa teším spolu s tebou!

— Chcel by som im teda poslať tento list, aby vedeli, kde som. A zároveň by som rád oznámiť svojej Chloe, že sa mám dobre, lebo tá sa chudera pre mňa už toľko nasužovala!

— Tu si, Tom? — ozval sa za dverami hlas Saint-Clara.

Tom i Eva vyskočili.

— Čo to tu robíte? — pýtal sa Saint-Clare vojdúc.

— Tom píše list a ja mu pri tom pomáham, — povedala Eva. — No, nie je to krásne?

— Nechcem vás oboch znechutiť, — vravel Saint-Clare, — ale myslím, Tom, že by bolo lepšie, keby si dal mne napísať ten list. Urobím to, len čo sa vrátim z vychádzky na koni.

— Je to veľmi vážny list, — vravela Eva, — lebo jeho pani pošle za ním peniaze, aby ho vykúpila. Povedal mi, že mu to sľúbili.

Saint-Clare si pomyslel, že i toto je jeden zo sľubov, ktoré dávajú dobrosrdeční páni svojim otrokom, aby im zmiernili hrôzu pred predajom, nemysliac pri tom ani najmenej, že by splnili ich očakávanie. No nepovedal o veci nič, len prikázal Tomovi pripraviť kone na vychádzku.

Tomov list ešte toho večera Saint-Clare starostlivo napísal a dal ho zaniesť na poštu.

Medzitým slečna Ofélia vytrvale vykonávala svoje práce, týkajúce sa vedenia domácnosti. Všetci sluhovia — od Diny po najmenšieho šarvanca — sa zhodovali v tom, že slečna Ofélia je rozhodne „čudák“. Takto označovali otroci na Juhu pánov, ktorí im neboli práve po chuti. Vážnejšie osobnosti medzi nimi — Adolf, Jane a Róza sa zhodovali v tom, že nie je nijakou dámou. Dámy predsa nikdy nepracujú a napokon ani nevyzerá ako dáma; nechcelo sa im veriť, že by to bola rodina ich pána Saint-Clara. Mária sa žalovala, že ju priam unavuje pozerať na to, ako sesternica Ofélia neustále čosi robí. A skutočne, usilovnosť slečny Ofélie nepoznala oddychu, takže také sťažnosti mohli byť celkom oprávnené. Od rána do večera šila a šila s pohybmi človeka, ktorý má veľmi naponáhlo, a len čo sa zotmelo, zložila vyšívanie, vytiahla pletenie a už bola zase v plnej práci. Pre Máriu Saint-Clarovú naozaj musela byť námaha len sa dívať na to.