ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pochmúrne miesta

Tom a jeho spoločníci sa ustato vliekli po zlej ceste za vozom, ktorý hrkotal pred nimi.

Vo voze sedel Šimon Legree a obe ženy, stále ešte k sebe priviazané. Sedeli učupené, spolu s batožinou v zadnej časti voza. Smerovali k Legreeho plantáži, ktorá bola ešte hodný kus cesty pred nimi.

Zapadnutá, hrboľatá cesta viedla raz cez strašné pustatiny, zarastené sosnami, v ktorých vietor pochmúrne šušťal, potom zas nekonečnými močariskami, okolo cyprusov, ovenčených smútočným machom, okolo stromov, vyrastajúcich z klzkej, bahnistej pôdy. Kedy-tedy sa pri nohách našich pútnikov prekĺzol odporný jedovatý had medzi pňami a skmásanými vetvami, hnijúcimi v stojatej vode.

Táto cesta by bola dosť bezútešná pre človeka, ktorý by za svojimi záležitosťami šiel po nej na dobrom koni a s plným mešcom, no ešte divšia a hroznejšia musela pripadať zotročenému človekovi, ktorého každý úmorný krok vzďaľuje viac a viac od všetkého, čo kedysi miloval a za čo sa modlil.

Takto asi by myslel každý, kto by videl ten skleslý a zúfalý výraz na týchto čiernych tvárach, kto by videl trpezlivý pohľad, ktorým ich smutné oči hľadeli na okolie bolestnej cesty.

Šimonovi, pravda, ubiehala cesta zrejme v dobrej nálade a občas si uhol pálenky z fľašky, ktorú nosil vo vrecku.

— Hej, vy tam! — zavolal, keď spozoroval za sebou skleslé tváre otrokov. — Spusťte dajakú pesničku! No, len do toho!

Chlapi pozerali jeden na druhého a Šimon musel ešte raz vyzvať do spievania, a to pomocou biča.

Po druhom okríknutí zanôtil jeden z černochov prostú, medzi otrokmi obľúbenú pieseň:

Spevák si tvoril pesničku ďalej, obyčajne trafil nejaký rým, nehľadiac ani tak na zmysel slov. Ostatní vpadali do piesne sborom:

Spievali veľmi hlasne a siliac sa do veselosti, no nijaký žalostný nárek nemohol by vyjadriť taký hlboký bôľ ako divý nápev tohto sboru.

— No, maličká moja, — povedal Šimon, obrátil sa k Emmelíne a položil jej ruku na plece, — už sme skoro doma!

Keď Legree zúril a hromžil, Emmelína bola prestrašená, no keď položil na ňu takto ruku a keď sa k nej takto prihováral, bola by dala prednosť tomu, aby ju bil. Nenazdajky sa pritúlila ešte viac k mulatke, hľadajúc u nej ochranu, akoby jej to bola mať.

— Náušnice si ešte nenosila? — spýtal sa jej a chytil jej malé uško do svojich hrubých prstov.

— Nie, pane, — odpovedala Emmelína, trasúc sa na celom tele a pozerajúc na zem pred seba.

— Tak ti jedny dám, len čo prídeme domov. Pravda, ak sa budeš správať, ako sa patrí. Nemáš sa čo báť. Tebe nedám veľa robiť. Ak budeš rozumná, budeš si žiť u mňa ako pani.

Legree sa vplyvom vypitej pálenky dostával do veľkodušnej nálady. Vtedy sa už v diaľke začali rysovať staviská jeho plantáže.

Toto hospodárstvo kedysi patrilo zámožnému pánovi, ktorý mal vkus a ktorý si dal záležať aj na peknom výzore svojho majetku. Keď umrel, majetok rozpredali na úhradu dlhov a Legree ho kúpil za lacné peniaze. Myslel pritom iba na jedno: ako z tohto majetku vyžmýkať čo najviac peňazí. Celá usadlosť po čase schátrala a spustla a starostlivosť predchádzajúceho majiteľa vyšla navnivoč.

Trávnik pred domom, kedysi pestovaný a ozdobený kríkmi, bol dnes husto zarastený chumáčmi zožlknutej trávy, ktorú miestami udupali kone a miestami zas ostali po nej iba fľaky hliny, na ktorých sa váľali polámané vedrá, stonky kukurice a všelijaké odpadky. Kde-tu trčali odumierajúce jazmíny a zimozeleň spoza ozdobných sošiek, o ktoré teraz priväzovali kone. Veľká záhrada, kedysi krásna, bola zarastená burinou, pomedzi ktorú kde-tu vykukoval nejaký zabudnutý exotický kvet. V skleníku boli vybité temer všetky sklá a na jeho poličkách bolo zopár kvetináčov s paličkami a suchými listami, ktoré prezrádzali, že v nich kedysi boli aj kvety.

Voz sa uberal po zarastenej štrkovitej ceste, vrúbenej dvoma radmi majestátnych chinínovníkov, ktoré so svojimi večne zelenými listami svedčili, že jedine ich krásu nemohla ľudská nedbalosť porušiť.

Dom bol veľký a pekný. Ako väčšina budov na Juhu, bol zo všetkých strán obkolesený dvojposchodovou verandou, na ktorú viedlo mnoho dvier. Spodok verandy sa opieral o tehlové stĺpy. Jednako dom vyzeral pusto a nevľúdne. Niekoľko oblokov bolo pozatĺkaných doskami, iné mali rozbité sklá a nejedny viseli len na jednom pánte. Všetko svedčilo o veľkej zanedbanosti.

Na dvore sa povaľovali dosky, staré sudy, škatule a slama. Traja či štyria zúriví psi pribehli za hrkotom voza a len s námahou ich niekoľko otrhaných sluhov zadržalo, aby sa nevrhli na Toma a jeho spoločníkov.

— Vidíte, čo vás čaká! — povedal Legree. Pri tom hladkal pokojne svojich psov a obrátil sa k Tomovi a ostatným. — Vidíte, ako sa to s vami skončí, ak budete chcieť ujsť. Títo psi boli vyškolení na chytanie negrov a vrhli by sa hneď na vás ako na kus mäsa. Tak si dávajte dobrý pozor! Hej, Sambo! — zakričal na otrhaného černocha, ktorý sa obšmietal okolo neho a na hlave mal klobúk bez obruby. — Ako vám to tu išlo?

— Celkom dobre, pane, — odvetil černoch, ktorý, ako sa zdalo, otázku čakal.

— Quimbo, — obrátil sa Legree na druhého černocha, lebo aj tento sa žiarlivo usiloval upútať jeho pozornosť na seba. — Správal si sa tak, ako som ti prikázal?

— Pravdaže, pane, pravdaže!

Títo dvaja černosi boli vedúcimi robotníkmi na plantáži. Legree ich vychovával k bezohľadnosti a surovosti, tak ako svojich buldogov, ktorí ich v týchto vlastnostiach veru neprevýšili. Podobne ako mnohí vladári z dejín, aj Legree ovládal svojich otrokov, vyvolávajúc rozbroje medzi nimi. Sambo a Quimbo sa navzájom nenávideli a všetci ostatní otroci nenávideli ich spoločne; pán rozoštvával Samba i Quimba čo najviac a tak si mohol byť vždy istý, že sa dozvie o každej neprístojnosti na plantáži, či už od jedného alebo od druhého.

Človek nemôže žiť bez akých-takých spoločenských stykov a tak Legree posmeľoval týchto svojich dvoch čiernych sluhov k akejsi dôvernosti voči sebe. Táto dôvernosť však mohla či už Sambovi alebo Quimbovi prísť draho, lebo obaja čakali len na to, ako by mohli jeden druhého pred pánom ohovoriť.

— Sambo, — povedal Legree, — odveď týchto chlapíkov do búd, a tu máš, hľa, ženu pre seba, — pokračoval a pritom odviazal od Emmelíny mulatku a strkal ju k nemu. — Sľúbil som ti, že ti nejakú privediem.

Mulatka sa zarazila a ustúpila pred Sambom.

— Ale, pane, veď ja mám muža v Novom Orleanse!

— Čo na tom! Tu máš druhého a drž jazyk za zubami! Choď! — povedal Legree a zdvihol na ňu bič.

— A ty pôjdeš so mnou! — obrátil sa k Emmelíne.

V okne domu sa mihla akási zlostná tmavá tvár a keď Legree vošiel do dverí, bolo počuť ostrý ženský hlas. Tom, ktorý úzkostlivým pohľadom sprevádzal Emmelínu až k dverám, začul Legreeho nahnevanú odpoveď.

— Drž jazyk za zubami! Urobím, čo sa mi bude páčiť.

Iného nepočul nič, lebo ho Sambo medzitým už odvádzal do bydlísk otrokov. Bola to akási ulička ošarpaných chatrčí v zastrčenom kúte plantáže, dosť ďaleko od Legreeho domu. Chatrče vyzerali veľmi úboho a zanedbane. Tomovi sa zovrelo srdce od úzkosti, keď ich uvidel. Utešoval sa doteraz tým, že bude mať chalúpku, čo i biednu, ktorú si bude môcť udržiavať v čistote, aby si v nej mohol pokojne odpočinúť po každodennej práci. No toto boli obyčajné špinavé diery, bez akéhokoľvek náradia. Na zemi ležalo trochu slamy miesto postele a podlaha bola iba z hliny, ktorú udupali nohy nespočetných predchodcov.

— V ktorej budem bývať? — spytoval sa Tom Samba pokorne.

— Neviem. Azda tu… — odpovedal Sambo, — tu by, myslím, bolo ešte miesto pre jedného. Všetky sú plné negrov, na moj veru neviem, kde popracem tých ostatných.

*

Bol už pozdný večer, keď sa ukonaní obyvatelia chatrčí malátnym krokom vracali domov. Boli to chlapi a ženy v zašpinených, otrhaných handrách, zachmúrení a nevrlí a vonkoncom nemali vôľu srdečne privítať nových druhov. Malá osada ožila — ozývali sa tu drsné hlasy ľudí, škriepiacich sa pri ručných mlynčekoch. Každý si ešte musel zomlieť kukuricu, aby si z nej mohol upiecť tvrdý osúch — jediné to ich jedlo na večeru. Ráno ešte za tmy vyšli do poľa a robotovali celý deň pod korbáčmi Samba a Quimba. Teraz bolo práve obdobie zberu bavlny a Legree používal všetky možné spôsoby, aby zo svojich ľudí vyžmýkal všetko, čo v nich bolo.

Tom hľadel na týchto úbožiakov a darmo hľadal medzi nimi prívetivú, priateľskú tvár. Videl iba zachmúrených, zlostných mužov a slabé, skleslé ženy.

Do pozdnej noci mleli na mlynčekoch svoju kukuricu. Mlynčekov bolo málo, a tí, čo boli slabší, dostali sa na rad až nakoniec.

— Hej, ty! — zavolal Sambo na mulatku, zhodiac jej k nohám vrece kukurice. — Ako sa do čerta voláš?

— Lucia, — odvetila žena.

— Tak teda, Lucia, teraz si mojou ženou. Zomelieš túto kukuricu a uvaríš mi večeru, počuješ?

— Nie som tvojou ženou a nebudem! — odpovedala žena so zúfalým odhodlaním. — Daj mi pokoj!

— Kopnem ťa, uvidíš! — povedal Sambo a hrozivo zdvíhal nohu.

— Zabi ma, ak chceš! Čím skôr, tým lepšie! Nechcem žiť!

— Počuj, Sambo, ty tu iba hubíš otrokov. Poviem to pánovi! — povedal Quimbo, ktorý práve odohnal od mlynčeka dve či tri ustaté ženy, čakajúce, kým príde na nich rad.

— A ja mu poviem, že odháňaš ženy od mlynčekov, ty pľuhavé negrisko! — povedal Sambo. — Nepchaj nos do cudzích vecí.

Tom bol vyhladnutý po celodennej ceste a od únavy ledva sa držal na nohách.

— Tu máš, — povedal Quimbo, zhodiac mu k nohám malé vrecko kukurice. — A šanuj si to, ty čierna ohava, tohto týždňa už viac nedostaneš.

Tom čakal dlho do noci, kým sa dostal k mlynku. A potom ešte zo súcitu nad ukonanými ženami, ktoré ani nevládali zomlieť si svoju kukuricu, zomlel im ju sám, rozdúchal im dohorievajúci ohník, na ktorom predtým už toľkí piekli, a až potom začal pripravovať svoju večeru. Zdalo by sa, že je to iba malá pozornosť, no na týchto miestach to bolo čosi zvláštneho. Ženy prenikla srdečná vďačnosť voči nemu a ich tvrdé tváre sa zapýrili ženskou láskavosťou. Zamiesili mu cesto a pomohli mu pri pečení.

Potom odišli do svojich chatrčí a Tom sedel sám pri dohorievajúcom ohníku, ktorý do červena ožaroval jeho tvár. Hľadel na nebo, na ktorom svietil pokojný, jasný mesiac. Nakoniec vstal aj Tom a pobral sa do svojej chatrčky. Na zemi už ležali ukonaní spáči. Zabalil sa do svojej roztrhanej prikrývky, ktorá bola jeho jedinou posteľnou bielizňou, vystrel sa na slame a zaspal.