ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Henrik

Asi v tom čase prišiel k Saint-Clarovcom na návštevu Augustínov brat Alfréd so svojím najstarším synom. Dvanásťročný Henrik bol driečny černooký chlapček, nezvyčajne panovačný, ale veľmi živý a veselý. Od prvej chvíle, ako uvidel Evu, uchvátila ho jej anjelská dobrota.

Eva mala snehobieleho malého poníka. Bol veľmi pokojný a taký mierny, ako jeho malá pani.

Druhého dňa po príchode hostí priviedli k verande dva osedlané koníky. Strýčko Tom viedol poníka a malý mulatský chlapček, asi trinásťročný, viedol vraného arabského koníka, ktorého nedávno kúpili Henrikovi za veľa peňazí.

Henrik, chlapčensky pyšný na svojho nového koníka, pozorne na neho hľadel a keď preberal uzdu z rúk svojho malého sluhu, jeho tvár sa zachmúrila.

— Čo je to, Dodo, ty lenivý pes! Dnes ráno si mi neobriadil koňa!

— Čistil som ho, pane, — odpovedal Dodo pokorne, — ale opäť sa zaprášil.

— Čušíš, ty loptoš! — skríkol naňho Henrik, dvíhajúc svoj bičík. — Ešte sa opováži odvrávať!

— Pán Henrik… — začal sa brániť mulat.

Henrik ho šľahol bičom po tvári, chytil ho za ruku a stlačil ho na kolená. Potom ho bil zo všetkých síl.

— Tu máš, ty mrzký pes! Ja ťa naučím odvrávať mi! Vezmi koňa nazad a obriaď ho, ako sa patrí. Ja ťa naučím poriadku!

— Mladý pán, — vravel Tom, — myslím, chcel vám povedať iba toľko, že kôň sa vyváľal v prachu, keď ho vyvádzal zo stajne. Je bujný, a preto sa tak zašpinil. Sám som dozeral, ako ho čistil.

— Ty drž jazyk za zubami, keď sa ťa nikto nič nepýta! — odsekol mu Henrik a obrátiac sa na opätku, podišiel ku schodom povedať niečo Eve, ktorá tam stála vo svojich jazdeckých šatách.

— Prepáč, sesternička, že sa musíme zdržať kvôli tomu hlupákovi, — vravel jej. — Sadnime si zatiaľ sem. Ale čo ti je? Prečo si taká smutná?

— Ako môžeš byť taký surový a zlý na chudáčika Doda? — odpovedala mu Eva.

— Surový — zlý! — opakoval chlapec veľmi začudovaný. — Čo tým chceš povedať, Evička?

— Nechcem, aby si ma volal Evičkou, keď si taký.

— Ale, sesternička, ty nepoznáš Doda. Ináč sa s ním nedá. Ustavične klame a vyhovára sa. Treba ho hneď spočiatku zraziť na zem, nech ani ústa neotvorí. Otecko to vždy tak robí.

— Ale strýčko Tom povedal, že to bola nehoda, a on nikdy neklame.

— To musí teda byť nejaký zvláštny neger! — odpovedal Henrik. — U môjho Doda čo slovo, to lož.

— Ako by nie, keď sa mu tak vyhrážaš a zastrašuješ ho!

— Eva, čo sa ty tak znepokojuješ o Doda? Začnem žiarliť na neho.

— Bil si ho, a on si to nezaslúžil.

— No dobre, ale neraz nedostane, aj keď si to zaslúži. Zopár šľahov bičom mu nikdy nezaškodí — lotor je to, môžeš mi veriť. Ale už ho nebudem biť pred tebou, keď ťa to tak znepokojuje.

Eva nebola spokojná s týmto sľubom, ale videla, že by bolo márne pokúšať sa vysvetliť svoje city bratancovi.

O chvíľku prišiel Dodo s koňmi.

— No vidíš, Dodo, teraz si sa vytiahol, — pochválil ho milostive jeho mladý pán. — Poď a podrž koňa slečny Evy, kým jej pomôžem do sedla.

Dodo podišiel k Evinmu poníkovi. Tvár mal znepokojenú a na očiach mu bolo vidno, že plakal.

Henrik so svojou dobre naučenou galantnosťou usadil sesterničku do sedla a podal jej do ruky uzdu.

Ale Eva sa naklonila na druhý bok, kde stál Dodo, a požiadala ho, aby pustil opraty: — Si dobrý chlapec, Dodo, ďakujem ti.

Dodo hľadel celý začudovaný do peknej tváričky Evy, krv sa mu vohnala do líc a slzy mu vstúpili do očú.

— Dodo! — veliteľsky zakričal na neho jeho pán.

Dodo podskočil a podržal koňa, kým naň Henrik vysadal.

— Tu máš peniaz na cukríky, Dodo, — povedal Henrik, — bež a kúp si!

Chlapec dlho pozeral za odchádzajúcimi jazdcami. Jeden mu dal peniaz, a ten druhý mu dal niečo, čo potreboval oveľa viac — láskavé slovo. Dodo sa rozlúčil so svojou matkou iba pred niekoľkými mesiacmi. Alfréd Saint-Clare ho kúpil na trhu otrokov, lebo jeho pekná tvár dobre pristala k peknému koníkovi. Teraz práve prechádzal tvrdou školou u svojho mladého pána. Bratia Saint-Clarovci pozorovali z druhého konca záhrady celý výjav s Dodom.

Augustín sa začervenal a poznamenal so svojou zvyčajnou uštipačnosťou: — Tak toto je tá vaša republikánska výchova, Alfréd?

— Henrik je čertovský chlapík, keď sa rozohní, — preriekol Alfréd ľahostajne.

— Zdá sa, že to pokladáš za dobrý výcvik pre neho, — odpovedal Augustín sucho.

— No, a čože mám s ním robiť? Henrik je strašne prudký; už sme aj so ženou dávno mávli rukou nad ním. A okrem toho, ten Dodo, to je tiež fialka. Šľahnutie korbáčom mu nemôže zaškodiť.

— No, a takto sa teda učí tvoj Henrik prvú republikánsku zásadu: „Všetci ľudia sa rodia ako slobodní a rovní!“^[27]

— Ale čo! — zvolal Alfréd, — sentimentálna táranina Toma Jeffersona^[28] odkukaná od Francúzov. V našich časoch je úplne smiešne rozprávať o takých veciach.

— Áno, v tom máš pravdu, — poznamenal významne Saint-Clare.

— Vidíme predsa jasne, — pokračoval Alfréd, — že ľudia sa nerodia slobodnými ani rovnými — pravý opak toho je pravdou. Čo sa mňa týka, pokladám polovicu z týchto republikánskych rečičiek za nezmysel. Iba ľudia vzdelaní, bohatí a šikovní majú mať rovnaké práva, a nie kadejaká zberba.

— Keby si tak vedel tej zberbe vnútiť tento názor! — odpovedal Augustín. — Vo Francúzsku sa už ukázala vo svojej sile.^[29]

— Zberbu, pravda, treba držať nakrátko, a to stále a pevne; ja by som to vedel, — povedal Alfréd dupnúc nohou, akoby po niekom šliapal.

— Ale keď zberba zdvihne hlavu, človek sa môže na nej pošmyknúť. Spomeň si, povedzme, na také San Domingo.^[30]

— To nič nie je, — mávol rukou Alfréd, — v tejto krajine sa už postaráme, aby sa neprihodilo nič takého. Musíme rázne skoncovať so všetkými tými rečičkami o vyučovaní a vychovávaní černochov. Nižšie triedy neslobodno vzdelávať.

— Už je pozde na takéto želanie, — odpovedal mu Augustín. — Výchovy sa im dostáva, teraz ide len o to, akej výchovy. Náš spoločenský poriadok ich vychováva k barbarstvu a k ukrutnosti. Pre nás černosi strácajú ľudské črty a stávajú sa zvermi, a keď raz zdvihnú hlavu, sami na to doplatíme.

— To sa nikdy nestane, — zvolal Alfréd.

— No dobre, vžeň paru do kotla, zapchaj jej výpust a potom si naň sadni. Uvidíš, kam až vyletíš.

— Uvidím! — povedal sebavedome Alfréd. — Keď je stroj v poriadku a kotol pevný, nebojím sa sadnúť si na výpust.

— Šľachtici v časoch Ľudovíta XVI.^[31] si mysleli to isté, a teraz práve tak rozmýšľa Rakúsko.^[32] Jedného krásneho dňa sa všetci môžete stretnúť, keď kotly vybuchnú.

— Budúcnosť ukáže, kto z nás má pravdu, — zasmial sa Alfréd.

— Pamätaj na moje slová: masy ľudu povstanú a ponížené triedy sa dostanú navrch.

— To sú tie vaše červené republikánske táraniny, Augustín! Prečo si sa ty nedal na pouličného rečníka? Mal by si na to všetky predpoklady. No čo sa týka mňa, dúfam, že umriem prv, než sa dostanú navrch tie tvoje špinavé masy ľudu.

— Špinavé alebo nešpinavé, raz príde ich deň a budú ti diktovať svoju vôľu. A ako ti budú vládnuť, to závisí od vás všetkých. Francúzska šľachta si vytvorila „sansculottov“,^[33] a potom jej vládli „sansculotti“, až toho mala po krky. Ľud Haiti…

— Ale daj už pokoj, Augustín! Už som sa dosť napočúval toho o tej hnusnej odpornej Haiti! Keby na nej boli bývali Anglosasi, všetko by bolo vypálilo ináč. Anglosasi sú vládnucou rasou sveta, a tak to bude vždy. Moc je v našich rukách, a tá nižšia rasa nám bude slúžiť! — Alfréd si zase dupnul nohou. — Neboj sa, máme svoj pušný prach pod dobrou ochranou!

— Vaši synovia, ako napríklad tvoj Henrik, budú na moj veru parádnymi strážcami vášho pušného prachu — sú chladní a rozvážni! Pamätaj na príslovie: „Kto nevie ovládať seba samého, nemôže vládnuť nad inými.“

— To je naozaj vážna otázka, — povedal Augustín zamyslene. — Výchova detí za nášho spoločenského systému nie je ľahká. Náruživosti majú príliš voľný priechod a sú, najmä v našom podnebí, dosť horúce. Mám starosti s Henrikom. Je to veľkodušný, dobrosrdečný chlapec, ale keď vzplanie, je s ním beda. Myslím, že ho budem musieť poslať voľakde na Sever — tam je poslušnosť ešte v móde. A potom, tam sa bude stýkať skôr so seberovnými ako s poddanými.

— No vidíš! V našom spoločenskom zriadení musí byť niečo v neporiadku, keď tu nemôžeme plniť základnú ľudskú povinnosť — výchovu detí.

— Škoda rečí, Augustín. Už sme sa o týchto veciach rozprávali aspoň päťsto ráz. Zahrajme sa radšej v šachy.

Obaja bratia vybehli na verandu a o chvíľku už sedeli pri ľahkom bambusovom stolíku.

Kým sa stavali figúrky, Alfréd riekol:

— Voľačo ti poviem, Augustín. Keby som zmýšľal tak ako ty, robil by som dačo v tej veci.

— To ti verím! Ty si muž činu. No čo by si robil na mojom mieste?

— No, povedzme, začal by som vychovávať svojich sluhov ako vzor, — povedal Alfréd so zlomyseľným úsmevom.

— To by si mohol skôr, povedzme, zvaliť na nich horu a povedať im, aby ju zdvihli na plecia. Jeden človek nedokáže nič proti celej spoločnosti. Výchovu černochov musí vziať do svojich rúk štát, alebo aspoň štát jej nesmie odporovať.

— Prvý krok je tvoj, — povedal Alfréd a o chvíľu už obaja bratia boli zahrúžení do hry. Vyrušil ich až dupot kopýt pod verandou.

— Už sú tu deti, — povedal Augustín vstávajúc. — Pozri, Alf! Videl si už niečo krajšieho na svete?

Bol to naozaj pekný pohľad. Henrik so svojím smelým čelom, tmavými lesklými kučerami a s rozpálenou tvárou veselo sa usmieval, nakláňajúc sa k svojej krásnej sesterničke. Líčka dievčatka sa rozpálili od prudkej jazdy a nežný rumenec ešte väčšmi zvýrazňoval jej zlaté vlásky, vytŕčajúce spod belasej čiapočky.

— Aká je to krásavica! — zvolal Alfréd. — To ti vravím, Augustín, nejedno srdce sa bude pre ňu sužovať.

— Bojím sa, že máš pravdu! — povedal Saint-Clare trpko a už bežal dolu pomôcť jej z koňa.

— Eva, dušička moja! Nie si príliš ustatá? — vravel jej, pritúliac si ju k hrudi.

— Nie, otecko, — odpovedala. No, jej krátky, ťažký dych otca veľmi znepokojil.

— Prečo ste jazdili tak prudko? Vieš, že ti to škodí.

— Cítila som sa tak dobre, zabudla som na to.

Saint-Clare ju odniesol do izby a položil ju na diván.

— Henrik, musíš byť opatrný s Evou, — povedal, — nesmieš s ňou jazdiť tak prudko.

— Budem vždy dávať na ňu pozor, — riekol, sadajúc si k Eve a berúc ju za ruku.

Eva sa onedlho cítila lepšie. Jej otec a strýc sa zase dali do šachov a deti ostali samé.

— Vieš, Eva, mne ti je tak ľúto, že otecko tu ostane iba dva dni a že ťa potom dlho neuvidím. Keby som tu ostal, usiloval by som sa byť dobrým a nehneval by som sa toľko na Doda ani na nikoho. Ja nechcem s Dodom zaobchádzať zle, ale keď som už raz taký prchký! No veľmi zlý naňho nie som. Zavše mu dám aj nejaké peniaze a, ako vidíš, oblieka sa pekne. Myslím, keď sa to tak vezme, že Dodo nie je na tom najhoršie.

— Keby si nemal popri sebe jediného človeka, ktorý by ťa mal rád, čo myslíš, žilo by sa ti dobre?

— No… to asi nie.

— A ty si odlúčil Doda od všetkých jeho priateľov, ktorých mal, a teraz nemá človeka, čo by ho ľúbil.

— Nuž a či ja za to môžem? Nemôžem mu sem doniesť jeho mamu, neviem o nikom, kto by ho mohol ľúbiť, a ja ho ľúbiť predsa nemôžem.

— Prečo?

— Ľúbiť Doda! Čo to vravíš, Eva? Môže sa mi páčiť, no ktože by ľúbil svojich sluhov?

— Ja ich ľúbim.

— To je čudné.

— Veď v biblii sa píše, že musíme milovať všetkých.

— Oj, tá biblia! V tej je popísaných mnoho takých vecí, ale komu by prišlo na um plniť ich? Nikto to neplní.

Eva mlčala a zádumčivo sa zahľadela kdesi do prázdna.

— A predsa, bratanček môj, ľúb nešťastného Doda a buď k nemu dobrý — kvôli mne.

— Kvôli tebe by som mohol ľúbiť hocičo, lebo si najľúbeznejšie stvorenie na tomto svete, — povedal Henrik vážne a zapýril sa.

— Taká som rada, — povedala Eva. — Len nezabudni na tento tvoj sľub.

Zvonček, volajúci na večeru, prerušil ich rozhovor.