ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Evangelína

Šikmé lúče zapadajúceho slnka sa odrážajú na šírine mohutnej rieky. Vysoký tmavý cyprus venčený kaderami pochmúrneho machu a trasľavé trstiny tonú v zlatej záplave. Ťažko naložený parník pokračuje na svojej ceste dolu prúdom. Obložený je oddola až nahor balíkmi bavlny z plantáží, takže z diaľky vyzerá ako veľká sivá debna. Chvíľku nám to potrvá, kým na jeho preplnených palubách nájdeme nášho skromného priateľa Toma. Napokon ho stretneme na hornej palube medzi vrchmi balíkov bavlny, kdesi v kúte.

Na základe svedectva pána Shelbyho, ako aj pre svoju zvlášť pokornú a pokojnú povahu Tom si mimovoľne získal dôveru ešte i takého človeka, ako bol Haley. Spočiatku ho celý deň nespúšťal z očú a v noci ho vždy spútal reťazami, no postupne, vidiac Tomovu nesmiernu trpezlivosť a zmierlivosť so svojím údelom, zrušil tieto opatrenia. Tom mal potom akúsi voľnosť pohybu, akoby na „čestné slovo“ a mohol slobodne chodiť po lodi. Bol vždy ochotný všade priskočiť na pomoc a posádka lode si ho veľmi obľúbila; veď strávil nejednu hodinu u nich a pomáhal im s takou úslužnosťou a oddanosťou ako kedysi doma, v Kentucky. Keď už naozaj nebolo čo robiť, vyškriabal sa na hornú palubu medzi balíky bavlny, sadol si voľakde do kúta a dal sa do čítania svojej biblie. Pri tomto ho práve nachádzame.

Posledných sto míľ a či aj viac, hladina vody nad Orleansom prevyšuje okolitú krajinu a rieka sa valí medzi mohutnými, dvadsať stôp vysokými násypmi. Z horného mostíka parníka možno vidieť, akoby z veže plávajúceho kaštieľa, celý okolitý kraj na míle a míle ďaleko. Pred očami Toma sa rozprestierala plantáž za plantážou ako mapa života, ku ktorému sa blížil.

V diaľke videl otrokov pri ich práci. A videl aj rady ich chatrčí, celé dedinky, učupené pri plantážach… a ďaleko od nich skveli sa prepychové obydlia a pekné parky pánov. Keď sa Tomovi tieto obrázky mihali pred očami, jeho nešťastné, nerozumné srdce ešte viac túžilo po farme v Kentucky. Videl v duchu jej staré košaté buky, pánov priestranný dom a pri ňom svoju malú chalúpku, obrastenú popínavými ružami. Videl pred sebou známe tváre svojich priateľov, s ktorými rástol od detstva, videl svoju starostlivú ženu, ako sa zvŕta pred sporákom, pripravujúc mu večeru, počul veselý smiech svojich chlapcov pri hre, i džavot svojho malého dievčatka, celkom taký, ako keď mu sedávala na lone. Zrazu sa strhol a mal zase pred očami iba cukrové trstiny, cyprusy a pomimo sa kĺzajúce plantáže, počul zase iba škripot a vrzgot strojov — a to všetko mu jasne vravelo, že je navždy koniec jeho predošlému životu.

V takých chvíľach by človek napísal svojej žene a deťom pozdravenie, ale Tom nemohol písať. Pošta pre neho nejestvovala a nič nemohlo preklenúť vzdialenosť medzi ním a rodinou — nijaké priateľské slovo alebo pozdrav z domova. Nie je teda nič čudného na tom, že mu slzy padajú na stránku knihy, v ktorej svojím trpezlivým prstom sleduje slovo za slovom. Kedysi mu z tejto knihy čítali deti jeho pána, najmä George, a Tom si zvykol označovať v nej svoje obľúbené miesta, aby ich vedel rýchlo nájsť.

Teraz mu všetky tieto miesta pripomínali domov, rodinu, a sama biblia mu bola jedinou pamiatkou na jeho predošlý život.

Medzi cestujúcimi na lodi bol mladý, bohatý pán z urodzenej rodiny z Orleansu; volal sa Saint-Clare. Spolu s ním cestovala jeho dcéra, päť-šesťročná, na ktorú dozerala staršia dáma, zrejme ich príbuzná.

Tomovi toto dievčatko neraz padlo do očú, veď to bolo stvoreniatko, ktoré nemožno udržať na jednom mieste práve tak ako slnečný lúč alebo letný vánok. A keď človek videl toto dievčatko, nemohol od neho odtrhnúť zrak.

Predstavte si detskú postavičku, na ktorej niet ani stopy zvyčajnej detskej nešikovnosti a hranatosti, tváričku žiariacu nielen jemnými, peknými ťahmi, ale aj výrazom snivej zádumčivosti, zlatogaštanové vlásky ľahké ako obláčik, hlboký, preduševnelý výraz belasých očú, zatienených dlhými, hustými riasami — predstavte si to všetko a porozumiete, prečo dcérka Saint-Clara vynikala medzi ostatnými deťmi a prečo sa aj dospelí zastavovali a obzerali za ňou, keď bežkala okolo nich na tejto lodi.

Jej otec a opatrovkyňa mali stále čo robiť, dávajúc na ňu pozor. Len čo ju zastihli, hneď sa im stratila z očú ako letný oblak. Všetko sa jej prepáčilo a behala si teda po lodi, kde sa jej len chcelo. Jej biele šatočky sa ako tôňa objavovali na tých najneočakávanejších miestach a predsa sa nikde nezafúľali. Nebolo kútika na celej lodi, či dolu, či hore, kade by neprešli nežné nôžky tejto víly, kde by sa nemihla jej zlatistá hlavička.

Kurič, keď sa pri svojej namáhavej práci obzrel dookola, neraz videl jej začudované oči uprené do dravých plameňov pod kotlom, oči, ktoré ho sprevádzali so strachom a súcitom, veď dievčatko si myslelo, že robotník je v akomsi strašnom nebezpečenstve. Kormidelník sa neraz usmial, keď sa okolo jeho búdky mihla jej hlavička ako obrázok. Tisíc ráz ju drsné mužské hlasy požehnávali a na tvrdých tvárach sa vykúzlil mäkký úsmev, keď prebehla okolo a keď sa nebojácne priblížila k nebezpečným miestam, mozoľnaté, od sadzí čierne ruky sa hneď vystreli za ňou a strážili ju na každom kroku.

Tom mal mäkkú, citlivú povahu, vlastnú černošskému ľudu, stále túžiacu po čomsi prostom a detskom; pozoroval dievčatko s rastúcim záujmom. Pripravil pre ňu hŕbu všelijakých prostých hračiek. Vedel vyrezávať pekné košíčky z gaštanov, vedel urobiť smiešne ľudské tváre z orechov a podivných, pohyblivých panáčkov z bazovej duše. No a vyrezávať všakové píšťalky, v tom by ste nad Toma nenašli majstra. Vrecká mal plné všelijakých zaujímavých vecičiek, aké kedysi zhotovoval pre deti svojho pána, a teraz ich postupne vyťahoval jednu za druhou, usilujúc sa nadviazať tak s dievčatkom známosť a priateľstvo.

Spočiatku sa dievčatko ostýchalo a nebolo ľahkým zaujať ju. Sadla si ako kanárik na nejakú debnu alebo balík a pozorovala Toma, ako pracuje na týchto drobných hračkách. Prijímala ich od neho s milou bojazlivosťou. Napokon sa však spriatelili.

— Ako volajú malú slečnu? — spýtal sa konečne Tom, keď už usúdil, že čas je zrelý na to, aby sa pustil do otázok.

— Evangelína Saint-Clarová, — odpovedalo dievčatko, — ale otecko a všetci ostatní ma volajú Eva. A ty sa ako voláš?

— Tom, a tam hore v Kentucky ma deti volali „strýčko Tom“.

— Tak aj ja ťa budem volať „strýčko Tom“, lebo sa mi veľmi páčiš, — odpovedala Eva. — A kde ideš, strýčko Tom?

— Neviem, slečna Eva.

— Nevieš? — pýtala sa Eva.

— Neviem, idú ma komusi predať a neviem komu.

— Môj otecko ťa môže kúpiť, — povedala Eva rýchlo. — A keď ťa kúpi, budeš sa mať dobre. Hneď ho aj o to poprosím.

— Ďakujem vám, moja malá pani, — povedal Tom.

Loď zastala pri malom prístavišti, aby naložili drevo. Eva počula hlas svojho otca a rýchlo odbehla. Tom vstal, odišiel ponúknuť svoju pomoc pri nakladaní dreva a hneď aj bol v plnej práci medzi posádkou lode.

Eva stála spolu s otcom pri zábradlí a pozerala, ako sa loď odpútava od prístavišťa. Koleso sa vo vode dva razy obrátilo, loď sa trhla a Eva akosi stratila rovnováhu a spadla do vody. Otec v strašnom zdesení stratil takmer vedomie. Chcel sa vrhnúť do vody za dcéruškou, ale ktosi ho zadržal, lebo videl, že jeho dieťaťu sa dostáva účinnejšia pomoc.

Vo chvíli, keď Eva spadla, Tom stál práve pod ňou, na spodnej palube. Videl ju, ako padla do vody a hneď skočil za ňou. Silnému, plecnatému Tomovi nebolo ničím udržať sa nad vodou a o chvíľočku dieťa vytiahol, vzal do náručia a plával s ním k boku lode. Tu sa už natiahlo vari sto rúk, akoby dievčatko patrilo všetkým. Onedlho už Eva bola v náručí svojho otca, ktorý ju premočenú a v bezvedomí niesol do dámskej kajuty. Dámy, pravdaže, robili, čo len mohli, a vo svojej pojašenosti prekážali si navzájom pri kriesení dievčatka.

*

Na druhý deň, za horúceho a dusného počasia blížil sa parník k Novému Orleansu. Na palubách lode bol veľký zhon a trma-vrma, obvyklá pri takých príležitostiach. Cestujúci si balili kufre a pripravovali sa na vylodenie. Stewardi,^[19] upratovačky, ba aj mnohí z posádky čistili, umývali a leštili celú loď, aby do prístavu vošla vo svojej plnej nádhere.

Náš priateľ Tom sedel na spodnej palube so založenými rukami a úzkostlivo sa obzeral po malej skupinke ľudí, ktorá bola na druhej strane lode. Videl tam Evangelínu, o niečo bledšiu ako deň predtým, no ináč nebolo na nej ani stopy po včerajšej nehode. Vedľa nej stál elegantný mladý muž, nedbalo sa opierajúci lakťom o balík bavlny a pozeral do veľkého zošita, ktorý mal otvorený pred sebou. Bolo na prvý pohľad zrejmé, že tento pán je Eviným otcom. Také isté držanie tela, také isté veľké modré oči i plavé vlasy. A predsa výraz jeho tváre bol veľmi odlišný od výrazu jeho dcéry. V jeho jasných belasých očiach, ktoré sa ináč ponášali na jej oči, nebolo toho snivého, zádumčivého pohľadu — pozerali smelo, živo a veselo pred seba. Jeho pekne formované ústa vyjadrovali akýsi hrdý a posmešný úsmev a všetky pohyby prezrádzali prirodzené sebavedomie. Počúval s výsmešným i pohŕdlivým úsmevom Haleyho, ako mu veľmi výrečne vychvaľoval vlastnosti tovaru, o ktorom bola medzi nimi reč.

— Slovom, v tej čiernej koži sú zviazané všetky kresťanské ctnosti, — povedal, keď Haley skončil svoj chválospev. — Tak a teraz, drahý priateľu, koľko chcete zo mňa vytiahnuť: čo chcete zarobiť na tomto obchode? O koľko ma ošudíte? Len von s tým!

— Nuž, ak vám poviem takých tisíc tristo dolárov, nezarobím na ňom nič. Nemal by som ho veru dávať tak lacno.

— Chudáčik, — povedal mladý muž, pozerajúc posmešne na Haleyho. — A predsa mi ho dávate tak lacno iba zo zvláštnych ohľadov ku mne, všakver?

— Nuž čo mám robiť? Aj mladá slečna ho, ako vidím, veľmi chce a niet sa jej čo čudovať.

— Ale hej, pravdaže rátame aj na vašu dobrodušnosť. No tak teraz povedzte, koľko si môžete dovoliť spustiť z ceny kvôli tej mladej slečne, ktorá ho tak veľmi chce?

— Veď len pozrite naňho! — vravel otrokár. — Pozrite, aké má silné údy, aké široké pleciská; silný je ako kôň. Vidíte to jeho vysoké čelo? Také majú tí bystrí negri, ktorých možno použiť na hocičo. To je moja skúsenosť. A potom, aj keby taký neger rozumu vôbec nemal, tých peňazí je naozaj hoden už pre to svoje telo. No a u Toma treba zarátať aj tie jeho rozumové schopnosti — a môžem dokázať, že ich neúrekom má. Ten chlapík spravoval celú farmu svojho pána. Má mimoriadny talent na také veci.

— Joj, to je zlé, veľmi zlé. Priveľa toho vie! — povedal mladý muž s tým istým posmechom okolo úst. — To by sa mi veru nehodilo. Tí vaši prefíkaní černosi ujdú človeku, kradnú kone a robia iba neplechu. Myslím, že mi budete musieť zopár stovák spustiť pre tú jeho rozumovú bystrosť.

— V tom by som s vami celkom súhlasil, nebyť jeho charakteru. Môžem vám ukázať odporúčania od jeho pána aj od iných ľudí, ktoré dokazujú, že je to jeden z pobožných, pokorných negrov, akého by ste veru nenašli tak ľahko.

— Tak by som ho teda mohol používať aj ako rodinného kaplána, — povedal mladý muž sucho. — To nie je zlá myšlienka. Nábožnosti u nás v dome veru niet nazbyt.

— Vy žartujete!

— Ako to viete? No dobre, ukážte mi tie vaše papiere.

Keby otrokár nezbadal dobrosrdečné žmurknutie pánových veľkých belasých očú a keby si nebol istý, že z toho jednania môže mať dobrý zisk, už by ho dávno bola prešla trpezlivosť. No teraz vyložil na balík bavlny svoj zamastený zošit a netrpezlivo sa v ňom prehŕňal, zatiaľ čo ho stále sledoval výsmešný pohľad mladého muža.

— Otecko, kúp ho! To je jedno, čo zaňho zaplatíš, — šepkala mu Eva, ktorá sa vyškriabala na akýsi balík a objala otca okolo hrdla. — Veď ja viem, že ty máš dosť peňazí, a mne sa Tom veľmi páči.

— A na čo ti je, mačička? Budeš sa s ním baviť ako s hrkálkou alebo jazdiť na ňom ako na drevenom koníčkovi a či čo?

— Chcem, aby sa mu u nás dobre žilo.

— No, to je neúrekom veľmi vážny dôvod.

Tu otrokár vytiahol potvrdenie, podpísané pánom Shelbym. Mladý muž ho vzal ledabolo končekmi prstov do rúk a bez záujmu ho prezrel.

— Ruka, ktorá má v písaní už cvik, — poznamenal, — a niet gramatických chýb. Len tá nábožnosť ma akosi omína, — povedal zase so svojím výsmešným výrazom na tvári. — Pobožní ľudia priviedli našu krajinu na kraj záhuby — bieli, samozrejme. A potom, toľko je tých pobožných politikov, pred voľbami, toľko ich je v cirkevných a štátnych ustanovizniach, že človek nevie, ktorý ho skôr oklame. Ako vysoko si vy ceníte tú nábožnosť svojho tovaru?

— Vy len stále žartujete, — zaškľabil sa Haley, — no vo vašich slovách je mnoho pravdy. Ale pobožný, počestný neger nič neurobí proti svojmu svedomiu — veď vidíte, čo napísal Tomov bývalý pán.

— No, nechajme to už tak, — a mladý muž podával otrokárovi zväzok bankoviek. — Tu máte a spočítajte si to!

— V poriadku, — povedal Haley, celý žiariac šťastím. Vytiahol skadiaľsi starý kalamár a začal vypisovať kúpnopredajnú listinu, ktorú hneď potom podal Saint-Clarovi.

— No poďme, Eva, — povedal Saint-Clare a vzal dcéru za ruku. Keď prišli k Tomovi, Saint-Clare mu položil prst na bradu a dobrosrdečne ho oslovil: — No, Tom, ako sa ti páči tvoj nový pán?

Tom zdvihol hlavu. Uzrel veselú, peknú tvár, ktorá na každého musela pôsobiť prijemným dojmom. Tomovi vyhŕkli slzy do očú a odpovedal srdečne:

— Boh vám žehnaj, pane!

— Pán Boh daj! Ako sa voláš? Tom? Mohol by si byť kočišom?

— Od malička som slúžil pri koňoch, — odpovedal Tom. — Pán Shelby ich mal veľa.

— Dobre teda, budeš mi kočišom, ale pod jednou podmienkou, a to, že sa neopiješ do týždňa viac ako raz — okrem mimoriadnych príležitosti, pravda.

Tom pozrel na neho prekvapený a aj dotknutý a odpovedal:

— Ja nepijem, pane.

— Také rozprávky som už počul veľa ráz, Tom, no, ale uvidíme. Ak nepiješ, bude nám to všetkým zvláštnym potešením. Ale nič to, priateľu, — posmeľoval ho, keď videl, že Tom je stále vážny, — viem, že sa budeš usilovať byť čo najlepším.

— Celkom iste, pane, — odpovedal Tom.

— A budeš sa mať u nás dobre, — povedala Eva. — Otecko je vždy veľmi dobrý k ľuďom, len sa im vždy vysmieva.

— Otecko ti pekne ďakuje za tvoje odporúčanie, — povedal Saint-Clare smejúc sa. Obrátil sa a odišiel.