ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Manžel a otec

Pani Shelbyová odišla na návštevu. Eliza stála na verande a neprítomne hľadela na odchádzajúci koč, keď zrazu pocítila čiusi ruku na svojom pleci. Obrátila sa a jej tvár zažiarila úsmevom.

— Ach, George, to si ty? Ako si ma poľakal! Tak som rada, že si prišiel. Pani odišla na návštevu; poď do mojej komôrky, tam nás nebude nikto rušiť. — S týmito slovami ho zaviedla neďaleko od verandy do malej čistej izbičky, v ktorej sedávala pri svojom šití, lebo tu mohla vždy počuť zvonček svojej panej.

— Tak som rada! Ale prečo si taký smutný? Pozri na Harryho, hľa, ako rastie.

Chlapček bol v rozpakoch, hľadel na otca spod svojich kučier a držal sa mamkinej sukne.

— No nie je krásny? — povedala Eliza a pritom synčeka hladkala po dlhých vláskoch a bozkávala.

— Keby sa radšej nebol narodil! — riekol George trpko. — Ba i ja som sa nemal narodiť!

Prekvapená a ustrašená Eliza sa zarazila, oprela si hlavu o mužove plecia a zaplakala.

— Neplač, Eliza. Nehnevaj sa, dušička, že ti pôsobím taký žiaľ, — povedal jej nežne. — Keby si ma radšej nikdy nebola poznala! Mohla si byť šťastná.

— George! George! Ako môžeš takto hovoriť! Čo sa len stalo? Alebo niečo nám hrozí? Veď sme vždy boli takí šťastní!

— Boli sme šťastní, moja drahá, — povedal George. Vzal si dieťa na kolená, uprene hľadel do jeho krásnych tmavých očú a hladkal ho po čiernych kaderách.

— Je celkom ako ty, Eliza. Si najkrajšia žena, akú som kedy videl, a najlepšia zo všetkých. A predsa si želám, aby sme sa nikdy neboli poznali.

— Och, George, prečo to hovoríš?

— Ach, Eliza, vieš, je to všetko bieda, bieda a bieda! Môj život je trpký ako polynok. To vlastne ani nemožno nazvať život, je to iba živorenie. Som nešťastný, biedny otrok. A teba tiež strhnem so sebou do priepasti. Načo sa namáhať niečo urobiť, niečomu sa naučiť, niečím byť? Aký zmysel má náš život? Prajem si radšej smrť!

— Ale, George, to je hriešne! Viem, ako ťa trápi, že si prišiel o miesto v továrni a že máš tvrdého pána, ale prosím ťa, buď trpezlivý a možno…

— Trpezlivý! — prerušil ju George. — Vari som nebol trpezlivý? Či som sa bránil, keď prišiel a odviedol ma bez akéhokoľvek dôvodu preč z miesta, kde ma všetci mali radi? Dostal do posledného centa celú moju mzdu a vravia, že som dobre zarábal.

— To je veru strašné, ale, tak či tak, on je tvojím pánom.

— Mojím pánom! A kto ho ním urobil? Na to stále myslím. Aké má na mňa právo? Ja som tak človek ako on. Ba som lepší než on. V práci sa vyznám lepšie ako on, viem lepšie, čítať, píšem krajšie ako on, a to všetko som sa naučil sám, bez jeho pomoci ba dokonca proti jeho vôli. Akým teda právom opovažuje sa nakladať so mnou ako s ťažným koňom? Akým právom ma vytrhuje z môjho zamestnania a núti ma k práci, ktorá sa hodí pre kone? Viem však, prečo to robí. Chce ma ponížiť a duševne zdeptať, sám to povedal, a preto mi dáva najšpinavšie a najťažšie práce.

— Ach, George, George, neľakaj ma! Ešte som ťa nikdy nepočula takto rozprávať. Bojím sa, že urobíš niečo strašného. Vôbec sa nečudujem, že tak cítiš, ale prosím ťa, daj na seba pozor — kvôli mne, kvôli Harrymu!

— Dával som si pozor a bol som dosť trpezlivý, ale už je to na nevydržanie. Nemám už síl znášať to. Nevynechá príležitosti, aby ma neurážal a nemučil. Myslel som si, že budem čušať a statočne robiť svoju prácu a že si potom nájdem trochu voľného času, aby som mohol čítať a učiť sa. No, keď vidí, že dobre robím, pridáva mi práce stále viac a viac. Vraví, že vidí diabla vo mne, aj keď čuším, a že toho diabla musí zo mňa vyhnať. Nuž, zdá sa, že istého dňa to diabolstvo naozaj zo mňa vybuši a to tak, že sa mu to nebude páčiť!

— Oj, drahý, čo si len počneme? — povedala Eliza smutne.

— Včera, — pokračoval George, — nakladal som skaly na voz. Vtom ti prišiel mladý pán Tom a začal koňovi pred nosom práskať bičom. Zviera sa naľakalo. Prosil som ho veľmi ponížene, aby prestal. Nepomohlo to. Prosil som ho znovu, a vtom sa ti chlapča obrátilo na mňa a začalo ma šľahať bičom. Zadržal som mu ruku. Chlapec začal vrieskať a kopať do mňa a potom ušiel k otcovi, že som ho vraj bil. Otec prišiel rozzúrený a povedal mi, že mi ukáže, kto je mojím pánom. Pripútal ma k stromu, mladému pánovi narezal prútov a povedal mu, aby ma ťal, dokiaľ vládze. A chlapec veru šľahal zo všetkých síl… No raz mu to pripomeniem! — Tvár mladého muža sa zachmúrila a oči mu blčali ohňom, že sa Eliza až poľakala.

— Rád by som vedel, kto urobil toho človeka mojím pánom! — zvolal rozhnevano.

— Ja som bola stále tej mienky, — odvetila Eliza smutne, — že človek musí svojich pánov vždy poslúchať.

— V tvojom prípade je to inak. Tvoji páni ťa vychovali ako vlastné dieťa, živili ťa, obliekali, dopriali ti všeličoho a dali ti aj vzdelanie. Preto si môžu nárokovať na teba i nejaké právo. Ale mňa iba kopali, bili, hromžili na mňa a mal som pokoj iba vtedy, keď som im bol z dohľadu. Za čo im mám ďakovať, čo som im teda dlžný? Na svoju stravu a bývanie som si sto ráz zarobil. Nie, dosť som sa už natrpel. Dosť! — zvolal George a stisol päste.

Eliza sa iba zachvela a mlčala. Ešte nikdy nevidela svojho muža takého rozhnevaného.

— Pamätáš sa na neboráka malého Carla, ktorého si mi darovala? To psíča bolo mojou jedinou potechou. Spávalo v noci so mnou, vo dne chodilo za mnou a pozeralo na mňa, akoby rozumelo, čo cítim. Raz som ho kŕmil akýmisi odpadkami, čo som našiel pri kuchyni. Vtom prišiel pán a vynadal mi, že živím psa na jeho útraty. Nemôže vraj dovoliť, aby si každý jeho neger choval psa. Prikázal mi, aby som Carlovi priviazal skalu okolo hrdla a aby som ho hodil do vody.

— Och, George! A azda si to len neurobil?

— Ja nie, ale on to urobil. A so svojím synom Tomom hádzal ešte za psíčaťom skaly. Chúďa, pozeralo tak smutne na mňa, akoby mi vyčítalo, že som ho nezachránil. Dali ma zbičovať za to, že som to sám neurobil. Ale čo tam po tom! Pán raz spozná, že mňa bičovanie neskrotí. Len nech si dáva pozor, aby ho to raz neomrzelo!

— Čo zamýšľaš urobiť, George? Nedopusť sa niečoho hriešneho. Dôveruj v Boha a konaj počestne. Boh ti pomôže.

— Nie som taký dobrý kresťan ako ty, Eliza. Prekypujem hnevom a nemôžem dôverovať v Boha. Prečo dopúšťa také neprávosti?

— Nesmieme strácať vieru, George. Moja pani hovorí, že musíme aj v tie najťažšie dni veriť v Hospodina, on nám chce iba dobre.

— To sa ľahko hovorí ľuďom, čo si celé dni pokojne vylihujú na divánoch, alebo čo sa vozia v parádnych kočoch. Keby boli na mojom mieste, veru by ináč hovorili. Chcel by som byť dobrým, ale nedá sa. Moje srdce blčí hnevom a nemôže sa s tým zmieriť. Ani ty by si sa s tým nezmierila, keby si bola na mojom mieste. Aj teraz by si inakšie vravela, keby si vedela všetko. Ešte som neskončil…

— Preboha! Čo ešte?

— Čo? Počúvaj len! Nedávno mi môj pán povedal, že bol blázon, keď mi dovolil sňatok so ženou, ktorá je z inej farmy. Nenávidí vraj Shelbyho, tvojho pána, a celú jeho čeliadku, lebo sú vraj nafúkaní a hľadia naňho zhora. Ja že som od teba pochytil tú „nadutosť“. Zakázal mi chodiť za tebou a povedal mi, že si musím nájsť ženu na jeho majetku. Najprv som si myslel, že sú to iba plané hrozby, ale včera mi rozkázal, aby som si vzal za ženu Mínu a býval s ňou. Ináč že ma predá na Juh.

— Ale veď si sa predsa zosobášil so mnou, pred farárom, celkom tak ako keď sa ženia bieli, — povedala prosto Eliza.

— Vari nevieš, že otrok nemá právo oženiť sa? Zákon v tejto krajine mu to nedovoľuje. Nemôžeš ostať mojou ženou, ak si môj pán zmyslí rozdeliť nás. Nuž preto som sa vyjadril, že by bolo lepšie, keby som ťa nikdy nebol poznal, keby som sa nikdy nebol narodil. To by bolo bývalo lepšie pre nás oboch i pre naše úbohé dieťa. I jeho azda čaká také isté utrpenie!

— Ale náš pán je predsa taký láskavý!

— Áno, ale ktovie, čo sa môže stať? Istého dňa umrie a potom dieťa predajú bohvie komu. Čo z toho, že je driečne, milé a bystré? Vravím ti, Eliza, že každá jeho pekná vlastnosť, ktorej sa tešíš, premení sa v meč a prebodne ti srdce. Čím bude dieťa nadanejšie, tým bude mať väčšiu cenu, tým skôr ti ho odoberú.

Tieto slová sa vrezali Elize hlboko do duše. Pred očami sa jej zjavil otrokár. Zbledla a dych sa v nej zarazil, akoby jej niekto dal smrteľný úder. Vzrušená hľadela na verandu, kam chlapček práve odišiel, lebo ho nudil vážny rozhovor rodičov. Bežkal, víťazne poskakoval po verande na palici pána Shelbyho ako na koni. Eliza chcela už-už rozpovedať mužovi svoje obavy, ale zdržala sa.

„Nie, nie, má aj tak dosť trápenia,“ pomyslela si. „Nie, nepoviem mu to. A potom, veď je to ani nie pravda. Pani by ma neoklamala.“

— Tak teda, drahá Eliza, — povedal smutne George, — buď statočná a maj sa dobre, ja musím odísť…

— Odísť, George? A kam?

— Do Kanady, — povedal a vzpriamil sa. — Keď už tam budem, odkúpim ťa. Inakšej nádeje pre nás niet. Odkúpim teba aj dieťa. Dúfam, že sa mi to podarí.

— To je strašné! A čo, ak ťa chytia?

— Nedostanú ma, Eliza. Iba ak mŕtveho. Alebo dosiahnem slobody, alebo zomriem!

— Azda by si si len nevzal život?

— To nebude treba. Sami ma zabijú, lebo predať sa nedám.

— George, prosím ťa, daj si pozor na seba kvôli mne! Nedopusť sa ničoho hriešneho. Neublíž sebe ani nikomu inému! Prechádzaš ťažkou skúškou, preťažkou. Viem, že musíš odísť, ale buď ostražitý a rozvážny, modli sa k Bohu, aby ti pomohol!

— Nuž, Eliza, rozpoviem ti svoj plán. Pán ma práve dnes poslal s listom k pánu Symmesovi, ktorý býva asi míľu odtiaľto! Chcel mi tak dať príležitosť, aby som mohol ísť za tebou a povedať ti, čo so mnou zamýšľa. Nesmierne by ho tešilo, keby tým mohol nahnevať tú „Shelbyovskú čvargu“, ako vás tu všetkých volá. Vrátim sa domov celkom pokojný a budem sa tváriť, že som sa už zmieril so svojím osudom. Urobil som už prípravy a mám priateľov, ktorí mi pomôžu. Asi o týždeň zmiznem. Zbohom, Eliza, — skončil George. Chytil svoju ženu za ruky a dlho jej hľadel do očí.

Tak stáli obaja mlčky. Potom si ešte povedali niekoľko slov na rozlúčku. Dusili sa vo vzlykoch a horkých slzách, ako keď sa rozchádzajú ľudia, ktorých nádej na stretnutie je krehkejšia ako pavučinka. Tak sa rozlúčili manžel a manželka.