ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— v ktorej tovar prejaví neprístojné názory

Bol už neskorý a sychravý večer, keď v mestečku N., v štáte Kentucky, vystúpil pred bránou malého vidieckeho hostinca akýsi cestujúci. Vo výčape hostinca sa mu naskytol pohľad, v takýchto miestach obvyklý, na všakovakú spoločnosť, ktorá sa tu uchýlila pred nepohodou. Boli tu predovšetkým vysokí, statní Kentučania, oblečení v poľovníckych šatách, ktorí sa tu vyvaľovali a naširoko rozťahovali, ako to majú všetci v obyčaji. Pušky mali na hŕbe v jednom rohu a v ostatných kútoch sa váľali nábojnice, vrecia na zverinu, psi a malé murínčatá. Pri krbe, sprava i zľava sedeli rozvalení dvaja páni. Obaja mali dlžizné nohy, klobúky na hlavách, stoličky mali naklonené nazad a pätami svojich zablatených čižiem sa vznešene opierali o rímsu nad krbom.

Musíme našich čitateľov poučiť, že naši návštevníci tunajších krčiem majú v najväčšej obľube práve takúto polohu, ktorá akiste napomáha ich myšlienkovej činnosti.

Hostinský stál za pultom. Ako väčšina jeho krajanov, bol vysokej postavy, mal srdečnú povahu a nemotorné údy, na hlave ohromnú horu vlasov a na nich ešte vysoký klobúk.

Všetci ľudia v tejto miestnosti mali na hlave nejakú pokrývku, ktorá im bola akýmsi odznakom ich osobnej dôležitosti. Či to už bol plstený klobúk, či klobúk z palmového listu alebo zamastená kožušinová čiapka, či už pekný nový cylinder — všetky tieto pokrývky hlavy vyjadrovali časť osobnosti svojich majiteľov. Poniektorí ich mali posunuté fičúrsky nabok — to boli ľudia veselí, zábavní a zhovorčiví. Druhí ich mali narazené až po uši — s takými niet žartov, hneď vidno, že sú to ľudia vážni a tvrdohlaví. Iní mali svoje čiapky či klobúky posunuté hlboko nazad — boli to čulí ľudia, ktorí chceli mať na všetko dobrý výhľad. No a nedbalí ľudia sa nestarali o to, ako majú svoje klobúky nasadené, trčali im na hlavách všelijako.

Rozliční černosi v širokých nohaviciach a úzkych košeliach sa bezcieľne tmolili sem a tam, hoci sa usilovali vzbudiť dojem, že sú ochotní prevrátiť všetko dolu hlavou kvôli svojim pánom a ich hosťom. K tomuto obrázku si ešte predstavte veselý, praskajúci oheň, ktorého plamene divo šľahajú do ohromného komína krbu, dokorán otvorené okná i dvere a hrubé záclony, vzdúvajúce sa a hlučne trepotajúce pod závanmi studeného, ostrého vetríka — a budete mať pred sebou obraz útulnej kentuckej krčmy.

Do takejto nenútenej spoločnosti ľudí vstúpil náš cestujúci. Bol to nízky, územčistý muž, v šatách starostlivo vyžehlených. Na jeho okrúhlej tvári zračila sa dobráckosť a bolo na ňom vidieť, že je punktičkár a na svoj zovňajšok veľmi úzkostlivý človek. Držal v rukách kufrík a dáždnik a vytrvale odmietal všetky ponuky sluhov, ktorí mu ich chceli odniesť. Poobzeral sa po krčme pohľadom dosť úzkostlivým a uchýlil sa do najteplejšieho kúta; uložil si svoje veci pod stoličku, sadol si a pohoršene sa díval na vážených pánov, ktorí sedeli s nohami vystretými na rímse krbu, odpľúvali na všetky strany tak energicky a neviazane, že to muselo každého jemného človeka vážne znepokojiť.

— Ako sa máme, starý pán? — spýtal sa jeden z rozvalených hostí a vypľul čestný pozdrav tabakového žuvanca smerom k novému hosťovi.

— Ďakujem, celkom dobre, — odpovedal neznámy muž, zhrozene sa uhnúc pred takýmto privítaním.

— Počuli ste niečo nového? — spytoval sa ho znovu onen chlap a pritom si vyberal z vrecka žuvací tabak a veľký poľovnícky nôž.

— Neviem nič zvláštneho, — odpovedal nový hosť.

— Žujete? — s priateľským výrazom ponúkal Kentučan starého pána tabakom.

— Nie, ďakujem, neznášam to, — odpovedal muž uhýbajúc sa.

— Neznášate? — divil sa druhý a pokojne si strčil kus tabaku do úst, aby mal čo pľuvať na potešenie celej spoločnosti.

Starý pán sa celý strhol, keď jeho sused zase pľuval smerom k nemu. Ten to zbadal a dobrosrdečne odvrátil svoju paľbu na inú stranu ku krbu, ktorý potom ostreľoval s toľkým streleckým nadaním, že by si ním akiste vedel podmaniť celé mesto.

— Čo je to tam? — opýtal sa zrazu starý pán, keď videl, že sa niekoľko ľudí zhŕklo pred veľkým plagátom.

— Hľadajú ubehlého negra! — odpovedal stručne jeden z hlúčku.

Pán Wilson — tak sa volal náš starý pán — vstal, opatrne si odsunul svoj kufrík a dáždnik, potom si rozvážne vytiahol okuliare a posadil si ich na nos. A začal čítať:

Nižšie podpísanému ušiel mladý mulat, George. Dotyčný George je šesť stôp vysoký, pleti svetlej, má hnedé kučeravé vlasy. Je veľmi rozumný, vie uhladene rozprávať a vie čítať aj písať. Bude sa pravdepodobne vydávať za belocha. Na chrbte a na pleciach má hlboké jazvy. Na pravej ruke má vypálené písmeno H.

Tomu, kto mi ho privedie alebo prinesie statočný dôkaz, že bol zabitý, vyplatím štyristo dolárov.

Starý pán si čítal tento oznam od začiatku do konca šepkom, akoby ho študoval. Chlap, ktorý predtým ostreľoval krb, spustil svoje dlhé nohy z rímsy, podišiel k oznamu a srdečne si naň odpľul žuvanec tabaku. — To je môj názor na to, — povedal stručne a zase si sadol.

— Ale, ale… čo to má znamenať? — spytoval sa hostinský.

— To isté by som urobil lotrovi, ktorý to napísal, keby tu bol, — odpovedal chlap a zase si pokojne začal odrezávať kúsky tabaku. — Človek, ktorý vlastnil mladého mulata, aký je tam popísaný, a nevedel s ním slušne zaobchádzať, zaslúži si, aby ho stratil. Takéto oznamy sú hanbou Kentucky. To je môj názor na vec, ak to dakoho zaujíma!

— No, to je pravda, — poznamenal váhavo hostinský.

— Aj ja mám černochov, pán môj, — pokračoval dlháň, obnoviac ostreľovanie krbu, — a neraz som im povedal, reku, „chlapci, bežte si, ujdite, ak sa vám páči. Nebudem vás tu zdržiavať!“ Keď vedia, že môžu ujsť, ak sa im zapáči, nebude sa im chcieť. A okrem toho, mám pre nich všetkých pripravené listiny o prepustení na slobodu, pre prípad, že by som náhle zgegnul — a oni to vedia. A to vám poviem, nikto nedostane zo svojich negrov toľko roboty čo ja. Koľko ráz som ich poslal do Cincinnati s čriedou žrebcov, po päťsto dolároch kus a chlapci sa mi vrátili aj s peniazmi, v poriadku a načas. A nie je na tom nič čudného; keď zaobchádzate s nimi ako so psami, čo iného môžete od nich čakať ako psovskú robotu? Keď sa k nim správate ako k ľuďom, aj oni vám budú pracovať ako poriadni ľudia. — A počestný dobytkár vo svojom rozhorlení spustil na krb pravý vodotrysk pľuvancov.

— Myslím, že máte pravdu, priateľu, — povedal pán Wilson. — Mladý muž, ktorého vyhláška popisuje, je skutočne dobrým človekom, o tom niet pochybnosti. Pracoval u mňa, v mojej továrni na vrecia, nejakých šesť rokov a bol to môj najlepší robotník. Je to veľmi nadaný mládenec, vynašiel mimoriadne cenný stroj na čistenie konopí. Používajú ho už vo viacerých továrňach. Jeho pán vlastní naň patent.

— Ten si podrží a poriadne zarába na ňom. A ešte ide úbožiakovi vypaľovať znamenie na pravú ruku. Keby som tak toho chlapa dostal do rúk, jemu by som vypálil znamenie, ktorého by sa veru nezbavil!

— Tí vaši múdri negri bývajú príliš sebavedomí a bezočiví, — zamiešal sa do rozhovoru chlapík surového vzhľadu, ktorý sedel na druhom konci izby, — no a preto ich obšívajú a vypaľujú im znamenia. Keby sa správali ako sa patrí, nerobilo by sa to.

— No, Boh ich stvoril ľuďmi a znižovať ich na úroveň zvierat, to je tiež nespravodlivé, — odpovedal sucho dobytkár.

— Múdri negri nie sú na nič svojim pánom, — odpovedal predošlý tupo a s pohŕdaním. — Čo tam po nadaní a podobných veciach, keď takých negrov nemôžete využiť pre seba. Tú svoju šikovnosť používajú len na to, aby vás prekabátili. Mal som tuším dvoch takých chlapíkov a hneď som ich radšej predal na Juh. Vedel som, že by som ich skôr či neskôr aj tak stratil.

Zrazu sa rozhovor zastavil, lebo pred hostincom sa zastavil panský koč, ťahaný jedným koňom. Na sedadle bol pekne oblečený pán a koč viedol černošský sluha.

Celá spoločnosť skúmala prišelca s obvyklým záujmom, s akým hŕba povaľačov za daždivého dňa pozoruje cudzích hostí. Bol to vysoký muž, s opálenou pleťou, výraznými čiernymi očami a hustými kučeravými vlasmi, veľmi tmavými. Mal pekný orlí nos, rovné, úzke pery a svižnú, urastenú postavu. Všetci hneď videli na ňom čosi zvláštneho — vyzeral ako Španiel. Nenútene vošiel do izby, kývnutím hlavy ukázal svojmu sluhovi, kde má položiť kufor, uklonil sa spoločnosti a podišiel k pultu. Predstavil sa ako Henry Butler z Oaklandu v kraji Shelby. Mimovoľne sa obrátil a prebehol očami oznam.

— Jim, — vravel svojmu sluhovi, — pamätáš na toho chlapca v Bernane? Akoby to bol on!

— Áno, pane, — odpovedal Jim, — iba s tou rukou to nesúhlasí.

— No na ruku som mu nepozeral, — povedal cudzinec a unudene zívol. Potom podišiel k hostinskému a požiadal ho o izbu, lebo že si musí hneď vybaviť akúsi korešpondenciu.

Hostinský bol samá ochota a húf asi siedmich černochov, starých i mladých, mužov i žien, malých i veľkých, začal sa mrviť, lietať hore-dole ako kŕdeľ prepeličiek. Stúpali si jeden druhému na nohy, socali sa, aby izbu čím najskôr pripravili. Cudzí pán si medzitým pohodlne sadol na stoličku stred izby a nadviazal rozhovor so svojím susedom.

Továrnik, pán Wilson, hneď od chvíľky, ako cudzinec vstúpil do izby, hľadel naňho nepokojne a s trápnou zvedavosťou. Zdalo sa mu, že toho pána už niekde videl a poznal sa s ním, ale nevedel sa rozpomenúť bližšie na okolnosti. Hľadel naňho, ako sa rozprával a usmieval, ale sklopil zraky, len čo sa stretli s pokojným, nevšímavým pohľadom, akým sa dívali jasné čierne oči neznámeho muža. Zrazu sa mu zrejme rozbresklo, pretože pozrel na cudzinca s veľkým prekvapením, až zdesením. Nevedel sa zdržať a podišiel k nemu.

— Pán Wilson, ak sa nemýlim, — povedal cudzinec blahosklonne a podával mu ruku. — Prepáčte, prosím, že som vás hneď nepoznal. Vidím, že sa pamätáte na mňa. Som Butler z Oaklandu — kraj Shelby.

— Á-á-áno, pane, — odpovedal pán Wilson akoby vo sne.

Vtom vstúpil černošský chlapec a oznámil, že pánova izba je pripravená.

— Jim, vezmi kufre, — riekol pán nedbalo. Potom sa obrátil k továrnikovi Wilsonovi a dodal: — Rád by som sa s vami pozhováral v istej obchodnej veci, ale vo svojej izbe, ak sa vám páči.

Pán Wilson šiel za ním ako námesačný. Vstúpili do veľkej izby na prvom poschodí, v ktorej už práskal oheň. Bolo tu ešte zopár sluhov, ktorí náhlivo dokončovali úpravu miestnosti.

Keď už všetko bolo hotové a sluhovia odišli, mladý muž pomaly zamkol izbu a strčil si kľúč do vrecka. Obrátil sa, skrížil si ruky na prsiach a uprene sa prizrel do tváre pána Wilsona.

— George! — skríkol pán Wilson.

— Áno, George, — odpovedal mladý muž.

— Si to ozaj ty?

— Myslím, že som dobre preoblečený, — usmial sa mladý muž. — Kúsok orechovej šupky mi zafarbil pleť na aristokratickú opálenosť a vlasy som si dal začierniť. A tak, ako vidíte, oznam sa na mňa nehodí.

— Och, George, ale toto je nebezpečná hra. Neradil by som ti to.

— Som zodpovedný sám za seba, — odpovedal George s hrdým úsmevom.

Poznamenávame, mimochodom, že George bol po otcovi belochom. Po matke zdedil iba mierne žltkastú pleť mulata a krásne čierne oči. Malá zmena farby v tvári a zafarbenie vlasov na čierno mu dodali španielsky výzor. Lahodné pohyby a vznešené správanie sa — to bolo uňho celkom prirodzené a nebolo mu preto ťažkým hrať smelú úlohu, na ktorú sa podobral. Ozaj vedel napodobňovať pána, ktorý je na cestách so svojím sluhom.

Továrnik Wilson, dobrosrdečný, no nepokojný a veľmi obozretný pán, chodil nervózne po izbe a nevedel sa rozhodnúť medzi želaním pomôcť Georgeovi a medzi svojou predstavou o riadnom dodržiavaní zákona a verejného poriadku. Vyjadril sa o veci takto:

— Nuž, George, ako vidím, si na úteku… hm… opúšťaš svojho zákonitého pána. Nečudujem sa tomu, ale na druhej strane… hm… zarmucuje ma to, áno, musím ti to povedať. Je to moja povinnosť.

— Prečo vás to zarmucuje, pane? — povedal George pokojne.

— Nuž, veď sa staviaš proti zákonom svojej vlasti.

— Mojej vlasti! — trpko zvolal George. — Mojou vlasťou je iba hrob! Bár by som už ležal v ňom!

— Ale, George, to nie, to nie je správne. Hriech je takto hovoriť. Máš zlého pána, George… Áno, tvoj pán sa správa voči tebe neprístojne. Nechcem sa ho nijakým spôsobom zastávať, no predsa ma zarmucuješ, George. Postupoval si nesprávne, celkom nesprávne. Musíme sa vždy podriadiť Prozreteľnosti.

George stál so zdvihnutou hlavou, s rukami skríženými na svojej širokej hrudi a na perách mu pohrával trpký úsmev.

— Povedzme, pán Wilson, že by vás istého dňa zajali Indiáni, odlúčili by vás od vašej ženy a detí a prinútili by vás, aby ste im celý život okopávali motykou pôdu. Aj takto by ste pokladali za svoju povinnosť podrobiť sa okolnostiam, do akých vás priviedli? Ušli by ste im na prvom koni, ktorý by vám prišiel pod ruku, a toho koňa by ste považovali za pomoc Prozreteľnosti. No, nie je tak?

Starý pán počúval toto prirovnanie s otvorenými ústami. Neovládal umenie dokazovať, ale mal vlastnosť istých mudrlantov, ktorí mlčia, keď v sporoch o takéto veci nevedia odpovedať. Stál pred Georgeom, opatrne si vyrovnával všetky záhyby na svojom dáždniku a napomínal mladého muža zase len tak vo všeobecnosti:

— Ty vieš, George, že som ti vždy bol priateľom, a keď som ti niečo vyčítal, vždy to bolo pre tvoje dobro. Teraz vidím, že sa vydávaš do strašného nebezpečenstva. Nemáš nádej na to, že sa ti vec podarí. Ak ťa chytia, bude ti ešte horšie, ako ti bolo dosiaľ. Vyšľahajú ťa, prizabijú ťa a potom ťa predajú na Juh.

— Pán Wilson, to všetko viem, — povedal George. — Vydávam sa do nebezpečenstva, ale, — vtom odhalil svoj kabát a ukázal mu dve pištole a dlhý zálesácky nôž za pásom, — som pripravený na to! Na Juh nepôjdem. Ak by na to prišlo, budem si vedieť vydobyť aspoň hrob — šesť stôp slobodnej pôdy, ktorú mi nikto nevezme.

— Ale, George, to je predsa strašné! Veľmi ma to znepokojuje. Takto porušovať zákony svojej vlasti!

— Zase tá „vlasť“, pán Wilson. Vy máte svoju vlasť. Akú vlasť mám ja, akú vlasť má človek, ktorého zrodila matka — otrokyňa. Aké my máme zákony? Zákony vydávajú bez nás, my nemáme s nimi nič do činenia a nikto sa nás nepýta, či sa nám páčia, a či nie. Tie vaše zákony nás iba gniavia, utláčajú a sú proti nám.

Myseľ pána Wilsona by sa dala prirovnať k balíku surovej bavlny — bola mäkká a pomotaná. Z celej duše mu bolo Georgea ľúto, ba dokonca vedel sa akosi matne aj vžiť do jeho pocitov. Predsa však považoval za svoju povinnosť vytrvale ho nabádať k správnej ceste.

— George, nepatrí sa to. Musím ti povedať, ako svojmu priateľovi, že by si mal vypustiť z hlavy také myšlienky. Najmä pre človeka v tvojom položení sú to veľmi neprístojné názory, — pán Wilson si sadol k stolu a v rozčúlení začal hrýzť rukoväť svojho dáždnika.

— Pozrite, pán Wilson, — začal George znovu a sadol si sebavedome oproti nemu, — pozrite na mňa. Sedím oproti vám ako obyčajný človek, taký človek, akým ste sám. Pozrite na moju tvár, na moje ruky, na moje telo, — a mladý muž sa hrdo vystrel, — prečo by som nemohol byť takým človekom ako každý iný? Len ma vypočujte! Môj otec bol jeden z tých vašich kentuckých urodzených pánov — no nepostaral sa ani o to, aby ma po jeho smrti nepredali spolu s jeho psami a koňmi. Tak zaplatili jeho dlhy. Videl som, ako moju matku spolu so mnou a mojimi šiestimi súrodencami predali na verejnej dražbe. Pred očami matky nás predávali, jedného po druhom a každého inému pánovi. Ja som bol najmladší zo svojich súrodencov.

Matka kľakla na kolená pred pánom, ktorý ma vtedy kúpil a prosila ho, aby si kúpil aj ju, nech by aspoň jedno zo svojich detí mala pri sebe. No pán ju odkopol svojou ťažkou čižmou. Videl som to, na vlastné oči a posledné, čo som od svojej matky počul, boli jej výkriky a nárek, keď si ma priviazal k sedlu a odvádzal ma na svoju farmu.

— A čo bolo potom?

— Neskôr si môj pán kúpil aj moju najstaršiu sestru. Bolo to skromné, dobré dievča a krásna bola ako moja nešťastná matka. Spočiatku som sa jej veľmi tešil — mal som aspoň jedného blízkeho človeka pri sebe. No moja radosť netrvala dlho. Istého dňa ju bičovali a ja som stál za dverami, každý úder sa mi vrýval priamo do srdca a nemohol som jej nijako pomôcť. A potom som ju videl spútanú s celou čriedou ľudí, keď ich otrokár odvádzal na trh do Orleansu. Od tých čias som nič o nej nepočul. Roky šli, rástol som — bez otca, bez matky, bez sestier, bez človeka, ktorý by ma považoval za niečo viac ako psa. Nepoznal som nič iného ako šľahanie, nadávky a hlad. Býval som taký hladný, že som kosti, ktoré hádzali psom, považoval za maškrty. A predsa, keď som bol ešte malým chlapcom a prebdel som celé noci v slzách, neplakal som pre hlad, neplakal som pre šľahanie. Nie, pane — plakal som za svojou matkou, za svojimi sestrami, plakal som, lebo som nemal na tomto svete človeka, ktorý by ma ľúbil. Nemal som pokoja, nepoznal som radosti. Kým som sa nedostal do vašej továrne, nikto mi nepovedal láskavého slova. Vy, pán Wilson, zaobchádzali ste so mnou láskavo; vám som zaviazaný za to, že som sa naučil čítať a písať a že som čosi dosiahol vo svojom živote. Boh vie, ako som vám za to vďačný! Potom som sa spoznal so svojou budúcou ženou. Videli ste ju a viete, aká je krásna. Keď mi povedala, že ma tiež ľúbi, a keď sme sa vzali, bol som taký šťastný, že som ani nemohol uveriť, že žijem. A moja žena nie je len krásavica svojím zovňajškom, ale má aj krásnu, čistú dušu. Čo sa stalo potom? Prišiel môj pán, vytrhol ma od mojej práce, priateľov, od všetkého, čo som mal rád, a všliapol ma do blata. Prečo? Že vraj som zabudol, čím som a vraj ma naučí uvedomiť si, že som iba neger! A nakoniec sa postavil medzi mňa a moju ženu a rozkázal mi, aby som sa jej zriekol a žil s druhou. A vaše zákony mu dávajú na to právo! Zamyslite sa nad týmto, pán Wilson. Všetko to, čo umučilo srdce mojej matky a sestry, mojej ženy a mňa samého, všetko to je dovolené vašimi zákonmi! Každý má v Kentucky právo dopúšťať sa takých vecí a nenájde sa človeka, čo by ho zahriakol. A vy mi poviete, že toto sú zákony mojej vlasti! Ja, pane, nemám vlasti, práve tak, ako nemám otca. No ja si nájdem vlasť. Tej vašej vlasti mi netreba. Nechcem od nej nič — len aby som z nej mohol pokojne odísť. A ak sa mi niekto postaví do cesty — nech si dáva dobrý pozor. Budem sa biť za slobodu do poslednej kvapky krvi.

George pri týchto slovách chvíľami sedel pri stole a chvíľkami zase vzrušene chodil po izbe so zastrenými, planúcimi očami a s posunkami zúfalého odhodlania. Bolo toho priveľa na dobrosrdečného starého pána, keď tak počúval Georgeove slová. Vytiahol si veľkú žltú vreckovku a horlivo si ňou utieral tvár.

— Nech ich čert berie, — vybúšil zrazu. — Ja som vždy vravel, že sú to lotri. Nuž, George, uteč im, uteč, ale daj si dobrý pozor, chlapče! Nepoužívaj tých zbraní, iba ak… hm… no radšej nestrieľaj, alebo aspoň nikoho nezraň. A kde je tvoja žena, George? — dodal a začal sa roztržite prechádzať po izbe.

— Ušla, pane, ušla aj s dieťaťom — a kam? Neviem. Pustila sa azda za severnou hviezdou. Bohvie či sa ešte stretneme!

— Je to možné? Ujsť od takých dobrých pánov?

— Dobrí páni sa dostávajú do dlžôb a zákony „našej“ vlasti im dovoľujú predať dieťa, vytrhnúť ho matke z náručia, aby si ním vyrovnali dlhy, — povedal George trpko.

— Tak, tak, — vravel poctivý starý pán a hrabal sa vo vreckách, — azda postupujem proti svojim zásadám, ale čert ich ber, nebudem sa nimi správať! — skríkol zrazu. — Tu máš, George, — vytiahol z peňaženky hrsť bankoviek a ponúkal ich Georgeovi.

— Nie, nie, môj drahý, dobrý pane, netreba, — bránil sa George. — Urobili ste už pre mňa veľa a z tohto by ste mohli mať iba nepríjemnosti. Myslím, že mám dosť peňazí, postačia mi na cestu.

— Musíš si ich vziať, George. Peniaze sa ti vždy zídu, človek ich nikdy nemôže mať priveľa, ak si ich získa poctivo. Vezmi si ich, prosím ťa.

— Dobre, pane, ale pod podmienkou, že vám ich neskôr vrátim, len čo budem môcť.

— A teraz mi povedz, ako dlho budeš ešte takto cestovať. Dúfam, že nie dlho a nie ďaleko. Si dobre preoblečený, ale je to nebezpečné. A kto je ten tvoj sluha?

— Dobrý človek. Dostal sa do Kanady už pred rokom. Dozvedel sa tam, že pán sa veľmi rozhneval nad jeho útekom a dal zbičovať jeho nešťastnú starú matku. Vrátil sa nazad, aby ju potešil a aby sa pokúsil vyslobodiť ju.

— Našiel ju už?

— Ešte nie. Ponevieral sa okolo farmy, kde ona pracuje, ale nenaskytla sa mu ešte príležitosť. Medzičasom pôjde so mnou do Ohia, aby ma uviedol medzi priateľov, ktorí jemu pomohli, a potom sa vráti za matkou.

— To je nebezpečné, veľmi nebezpečné, — poznamenal znepokojene starý pán. George sa vzpriamil a tvárou mu prebehol pohŕdlivý úsmev. Starý pán pozeral naňho s úžasom a premeriaval ho začudovaným pohľadom od hlavy po päty.

— George, ja ťa ani nepoznávam. Celý si sa zmenil, hovoríš a správaš sa ako iný človek, — povedal pán Wilson.

— Pretože teraz som slobodný, — hrdo odvetil George. — Už nikdy nikoho nebudem volať svojím „pánom“. Som voľný!

— Nie si tým ešte istý. Môžu ťa chytiť.

— Ak by k tomu prišlo, pán Wilson, v hrobe sú si všetci ľudia rovní!

— Ohromuje ma tvoja smelosť, — žasol továrnik. — Tak bezstarostne si prídeš do najbližšej krčmy!

— Áno, je to tak smelé a táto krčma je tak blízko, že by to nikomu neprišlo na um. Budú za mnou inde sliediť. Jim je z iného kraja. Tu ho nikto nepozná. A potom, toho sa už vzdali. Nikto ho nehľadá. A mňa, myslím, podľa toho oznamu nepoznajú.

— A čo znak na tvojej ruke?

George si sňal rukavičku a ukázal pánovi Wilsonovi čerstvo zahojenú ranu.

— To je pamiatka na rozlúčku od pána Harrisa, — povedal pohŕdlivo. — Pred dvoma týždňami si zmyslel vypáliť mi tento znak, lebo sa mu vraj zdalo, že chcem ujsť. Pekné znamenie, však? — dodal a natiahol si opäť rukavičku.

— Na moj veru, krv mi stydne v žilách, keď si len pomyslím na nebezpečenstvá, do ktorých sa rútiš, — zvolal pán Wilson.

— Mne krv v žilách stydla dlhé roky, pán Wilson, A teraz mi vrie, — povedal George. — Nuž tak, drahý pán Wilson, — pokračoval po chvíľke mlčania, — videl som, že ma poznávate; chcel som sa s vami otvorene porozprávať a bál som sa, že by ma váš začudovaný pohľad mohol prezradiť. Odchádzam zajtra ráno pred svitaním, a do večera, dúfam, budem už v Ohiu. Budem cestovať za denného svetla, jesť budem v najlepších hoteloch zoči-voči tým najvznešenejším pánom. Zbohom teda, a ak sa dopočujete, že ma chytili, bude to značiť, že som mŕtvy.

George zrazu povstal, mohutný ako skala, a podával pánu Wilsonovi ruku. Dobrosrdečný starík ju úprimne potriasol. Potom vzal svoj dáždnik, obozretne sa poobzeral okolo seba a vyšiel z izby. George zamyslene hľadel na zatvárajúce sa dvere. Zrazu mu mysľou prebehla akási myšlienka. Rýchlo otvoril dvere a zavolal:

— Ešte slovo, pán Wilson.

Starý pán sa vrátil do izby a George, tak ako predtým, zamkol dvere a potom nerozhodne hľadel na zem. Nakoniec so zrejmým úsilím zdvihol hlavu a povedal:

— Pán Wilson, obraciam sa na vaše dobré srdce.

— O čo ide, George?

— To, čo ste vraveli, je pravda. Rútim sa do strašného nebezpečenstva. Niet na tomto svete človeka, čo by ma oželel, keby som umrel, — dodal a dych sa mu zadrhol v hrdle. Potom s námahou pokračoval: — Budú ma týrať a pochovajú ma ako psa a nikto si na mňa viac nespomenie — okrem mojej nešťastnej ženy. Ona jediná, úbohé stvorenie, bude smútiť a plakať. Len o jedno by som vás prosil, aby ste jej poslali túto ozdobnú ihlicu. Je to vianočný dar od nej! Dajte jej to a povedzte jej, že som ju ľúbil do posledného dychu. Urobíte to? — A znovu vážne zopakoval svoju prosbu: — Urobíte to?

— Pravdaže, pravdaže, — povedal pohnutým hlasom a so slzami v očiach pán Wilson, prijímajúc ihlicu.

— Povedzte jej, — pokračoval George, — že mojím posledným želaním je, aby odišla do Kanady, ak bude môcť. Nech si akokoľvek obľúbila paniu a jej domov, proste ju, aby sa nevracala, lebo otroctvo jej nemôže dať nič iného ako utrpenie. Povedzte jej, aby nášho chlapca vychovala ako slobodného človeka, aby netrpel tak, ako som trpel ja. Poviete jej to, pán Wilson?

— Áno, George, poviem jej to, ale verím, že neumrieš. Vzmuž sa, neklesni na duchu a spoľahni sa na Pána Boha. Ja ti z celej duše…

— A vari Boh jestvuje? — povedal George s takou trpkosťou v hlase, že sa starý pán zarazil v reči. — Videl som v živote toľko hrozných vecí, že som tuším prestal v Boha veriť. Vy bieli neviete, ako my na to hľadíme. Vy azda máte Boha, ale my otroci nie!

— Nesmieš… nesmieš tak hovoriť, — vravel starý pán, temer vzlykajúc. — Nezmýšľaj takto. Boh ti pomôže a všetko bude v poriadku, uver mi!

— Ďakujem vám, drahý pane, za vaše slová, nezabudnem na ne.