ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozlúčka

Sošky a obrázky v Evičkinej izbe zahalili bielym plátnom a spustili žalúzie na oknách. Zadržané vzdychy a pritlmené kroky nerušili ticho, ktoré tu vládlo.

Aj posteľ bola v bielom a na nej ležala malá Evička, spiaca večným spánkom.

Obliekli ju do jednoduchých bielych šatočiek, ktoré rada nosievala. Do ružova zafarbené slnečné svetlo, čo prenikalo cez záclony, vrhalo teplé odtienky na mŕtvolne chladné líčka. Husté riasy nežne spadali na jej jasnú tvár. Hlavu mala trošku sklonenú nabok ako v spánku.

Saint-Clare stál s rukami zloženými na hrudi a nespúšťal oči zo svojej mŕtvej dcéry. Kto vie, o čom rozmýšľal? Okolo neho bolo počuť tiché hlasy, spytovali sa na všeličo, a on im odpovedal. Ale keď sa spýtali, kedy by mal byť pohreb a kde by mali Evičku pochovať, odpovedal netrpezlive, že je mu to jedno.

Izba bola, ako aj predtým, plná bielych kvetov — nežných a voňavých. Na Evinom malom stolíku, prikrytom bielym obrúskom, stála jej obľúbená váza a v nej biely polorozvitý púčik ruže. Prikrývka na posteli aj záclony padali v hustých záhyboch. Adolf a Róza vynaložili na to všetko veľa práce a dali do nej celý svoj vkus, u černochov taký vyvinutý.

Aj teraz, keď tu Saint-Clare stál zamyslený, malá Róza tíško vošla do izby s košíkom bielych kvetov. Ustúpila úctivo, keď zbadala Saint-Clara, ale keď videla, že si ju nevšíma, podišla k posteli, aby kvetmi obložila mŕtvu Evu. Saint-Clare hľadel na ňu ako vo sne, keď kládla do malých rúčok jasný biely jazmín a s obdivuhodným vkusom rozkladala kvety okolo postele.

Dvere sa zase otvorili a vošla Topsy s očami opuchnutými od plaču. Skrývala čosi pod zásterkou. Róza ju odháňala posunkami, no Topsy sa nedala zháčiť.

— Prac sa odtiaľto! — zasykla na ňu Róza ostro. — Nemáš tu čo robiť!

— Pusť ma! Doniesla som kvietok, taký pekný! — povedala Topsy, držiac v ruke polorozvinutý púčik čajovníkového kvetu. — Dovoľ, nech tam aspoň tento jeden položím!

— Ber sa preč! — zahriakla ju Róza ešte rozhodnejšie.

— Nechaj ju! — povedal Saint-Clare, dupnúc nohou. — Nech ide!

Róza hneď ustúpila a Topsy podišla k posteli a položila kvietok k nohám mŕtveho dievčatka. Potom sa zrazu s divým a zúfalým výkrikom hodila na zem pri posteli a dala sa do plaču a vzlykotu.

Slečna Ofélia rýchlo vošla do izby a pokúšala sa zdvihnúť a utíšiť ju; no, nadarmo.

— Ó, slečna Eva! Slečna Eva! I ja chcem umrieť, i ja!

V jej výkrikoch bolo čosi prenikavého a divého. Krv sa vohnala do mramorovobielej tváre Saint-Clara a do očú sa mu vtisli slzy prvý raz od Evinej smrti.

— Vstaň, dieťa moje, — dohovárala jej jemne slečna Ofélia. — Neplač, to nepomôže. Slečne Eve je teraz dobre.

— Ale ja ju už neuvidím, — vravela Topsy. — Nikdy ju neuvidím! — vzlykala.

Všetci okolo mlčali.

— Ona ma ľúbila! Sama mi to povedala, že ma ľúbi. Bože môj! Teraz už nemám nikoho, nikoho!

— To je pravda, — povedal Saint-Clare a obrátiac sa na slečnu Oféliu, pokračoval: — Sesternička, pokús sa, prosím ťa, nejako ju upokojiť.

— Načo som sa len narodila! — kričala Topsy. — Veď ja som sa aj tak vôbec nechcela narodiť. Čo len z toho mám, že som sa narodila!

Slečna Ofélia ju jemne, ale pevnou rukou zdvihla a vyviedla ju z izby. Pritom si musela utierať slzy, ktoré sa jej tlačili do očú.

— Topsy, chúďa moje, — vravela jej, — nezúfaj! Ja ťa budem ľúbiť, hoci som nie taká, ako bola naša drahá Evička. Myslím, že som sa niečo od nej naučila. Budem ťa ľúbiť a pomôžem ti stať sa dobrým dievčatkom.

Hlas slečny Ofélie vravel viac ako jej slová a ešte presvedčivejšie boli jej úprimné slzy, ktoré sa jej kotúľali po tvári.

V Evinej izbičke sa ozýval jemný šepot a tiché kroky, keď sluhovia, jeden za druhým, prichádzali rozlúčiť sa so svojím miláčikom. Priniesli rakvu; pomaly sa zhromažďoval pohrebný sprievod. Do dvora prichádzali koče s priateľmi a známymi Saint-Clarovcov. Biele šatky a stužky, krepové závoje, trúchliaci v smútočných šatách… Saint-Clare sa dvíhal, chodil, žil ako človek, ktorý už vyplakal všetky svoje slzy. Videl pred sebou iba jedno — zlatú hlávku v truhle. Potom uzrel, ako ju zakryli závojom, ako zavreli vrchnák. Kráčal medzi ostatnými k malému miestečku na konci záhrady, kde bol vykopaný hrobček. Bolo to neďaleko lavičky, zarastenej machom, kde často sedávala, spievala a čítala si s Tomom. Saint-Clare tu stál, hľadel do prázdnej jamy, videl, ako do nej spúšťali truhlu, ako sypú na ňu zem a aj keď už bol hrobček zasypaný, nemohol uveriť tomu, že to jeho Evičku navždy ukryli pred očami.

Potom sa všetci vrátili do domu, v ktorom sa už neozvú jej krôčky a jej hlások. V Máriinej izbe boli spustené záclony. Nešťastná žena ležala na posteli, hlasne plakala a vzlykala a pritom neprestajne preháňala všetkých sluhov. Tí, pravdaže, nemali času plakať. A načo by aj plakali? Smútok patril jej a Mária bola presvedčená, že nikto na svete necíti a nemôže cítiť toľko bôľu čo ona.

— Saint-Clare nevyronil ani slzy, — vravela. — Nemal to dieťa rád. Je to priam zázračné, aký vie byť tvrdý a bezcitný. Nemá so mnou štipky súcitu.

Vonkajšie prejavy žiaľu neraz veľmi klamú ľudí a mnohí sluhovia si naozaj mysleli, že ich pani najťažšie znáša smrť svojej dcéry. Mária začala ešte k tomu dostávať hysterické záchvaty a poslala po doktora vyhlásiac, že umiera. Nastal veľký zhon, sluhovia behali hore-dole po teplú vodu, obklady, lieky — takže na smútenie naozaj nemali času.

Len Tom cítil, že ho v duši ťahá čosi k pánovi. Stále mu bol za pätami, smutný a utrápený. Keď ho videl sedieť v Evinej izbe bledého a pokojného, vytušil v jeho nehybných očiach viac žiaľu ako v nárekoch a vzlykoch Márie.

O niekoľko dní sa Saint-Clarovci vrátili nazad do mesta. Augustín nenachádzal duševného pokoja a túžil po zmene prostredia. A tak opustili dom i záhradu, v ktorej bol hrobček, a vrátili sa do Nového Orleansu. Saint-Clare chodieval náhlivo po uliciach a usiloval sa zahlušiť v sebe nekonečný bôľ rozličnou činnosťou. Ľudia, ktorí ho videli na ulici, alebo ktorí sa s ním stretli v kaviarni, vedeli o jeho smútku podľa čiernej pásky na jeho klobúku. Augustín sa usmieval, rozprával, čítal noviny, debatoval o politických otázkach a zaoberal sa svojimi povinnosťami. Kto by mohol poznať, že pod všetkými jeho úsmevmi skrýval sa v jeho srdci neskonalý žiaľ?

— Saint-Clare je zvláštny čudák, — žalovala sa Mária slečne Ofélii. — Myslievala som si kedysi, že jediný človek, ktorého vôbec ľúbi, bola naša drahá Evička. Ale zdá sa, že ju akosi príliš rýchlo zabúda. Nemôžem ho nakriatnuť na to, aby sme sa o nej porozprávali. Myslím, naozaj, že by mal prejaviť viac citu.

— Tiché vody sú hlboké, — významne povedala Ofélia.

— Ó, tomu ja neverím! Keď má človek hlboké city, prejaví ich, či chce, alebo nechce. Mať hlboké city, to je, pravda, nešťastie. Radšej by som bola taká tvrdá ako Saint-Clare. Mňa moje city celkom ničia.

— Pán Saint-Clare sú už ani tôňa. Vraj nič nejedia, — povedala ňaňka. — Nezabúdajú veru na slečnu Evu. Veď kto by mohol na to drahé stvoreniatko zabudnúť! — dodala, utierajúc si slzy.

— No nech je, ako chce, ale ku mne súcitu nemá, — nástojila na svojom Mária. — Ani slova súcitu mi nevyjadril a predsa musí vedieť, že nijaký muž na svete nemôže toľko trpieť ako matka.

— Vlastné srdce najlepšie vie o svojom žiali, — povedala vážne slečna Ofélia.

— To sú aj moje slová. Iba ja viem, čo cítim. Nikto iný si toho nevšíma. Eva si toho všímala, ale tá je už preč! — povedala Mária, ľahla si zase a horko sa rozplakala.

Medzitým v izbe Saint-Clara sa odohrával celkom inakší rozhovor.

Tom, ktorý bol stále úzkostlivo za pätami svojho pána, videl ho pred niekoľkými hodinami, ako vchádzal do svojej izby. Napokon, po dlhom čakaní, rozhodol sa vojsť dnu. Tíško vstúpil do miestnosti. Saint-Clare ležal na lehátku na konci izby, s tvárou zaborenou do podušky. Tom váhavo pri ňom zastal a neopovážil sa vyrušiť ho. No Saint-Clare zrazu zdvihol hlavu. Statočná Tomova tvár, stelesňujúca smútok, príchylnosť a súcit, dojala jeho pána. Položil svoju ruku na Tomovu a sklonil si na ňu ešte i hlavu.

— Tom, priateľ môj, celý svet je pre mňa prázdny.

— Viem, pán môj, viem, — odpovedal mu Tom. — No zverte sa na Boha, pomôže vám niesť váš žiaľ.

— Ďakujem ti, priateľ môj. Choď, nechaj ma samého. Ešte sa porozprávame spolu, len nie teraz, prosím ťa.

A Tom mlčky vyšiel z izby.