ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predzvesti

O dva dni nato Alfréd Saint-Clare odišiel so svojím synom a od tých čias Eva, ktorá v spoločnosti svojho mladého bratanca prepínala svoje sily, začala rýchlo chradnúť. Saint-Clare bol konečne ochotný zavolať lekára — doteraz sa tomu vyhýbal, lebo sa bál dozvedieť sa od neho strašnú pravdu. Posledné dva dni sa Eva cítila tak zle, že musela ostať ležať. Zavolali teda lekára.

Mária Saint-Clarová si vôbec nevšimla, že dieťa chradne a slabne, lebo bola práve zabraná do sledovania dvoch-troch nových chorôb, o ktorých si myslela, že na ňu doľahli. Mária pevne verila, že nikto nemôže byť väčším trpiteľom, ako je ona sama. Preto vždy s pohoršením odmietala všetky reči o tom, že by niekto v jej okolí vôbec mohol byť chorý. Bola presvedčená, že je to iba lenivosť alebo nedostatok energie u patričného človeka; keby ten vedel, čo ona pretrpela, hneď by uznal, že mu nič nie je.

Slečna Ofélia sa neraz pokúšala vzbudiť v nej materskú starostlivosť o Evu, ale bez úspechu.

— Dievčaťu nič nechybí, — vravievala Mária. — Behá hore-dolu a baví sa ako vždy.

— Ale má ten kašeľ.

— Kašeľ! Čo mi chceš rozprávať o kašli! Celý život som mala kašeľ. Keď som bola v Evinom veku, mysleli si, že mám tuberkulózu. Ňaňa vysedávala pri mne noc čo noc. Evin kašeľ — to nič nie je!

— Slabne každým dňom a rýchlo sa zadychčí.

— To som ja mala celé roky. To sú iba nervy.

— Ale v noci sa tak potí.

— To ma prenasleduje už desať rokov. Veľmi často, noc čo noc, moja posteľná bielizeň je celá premočená od potu. Ňaňa ju musí vyvesiť, aby uschla! Kdeže by sa Eva tak potila!

Slečna Ofélia jej načas prestala dohovárať. Ale teraz, keď už Eva bola navidomoči ťažko chorá a keď zavolali doktora, Mária zrazu zvrtla.

— Vedela som to, — vravela, — vždy som hovorila, že ja budem najnešťastnejšou materou na svete. Sama s podlomeným zdravím, a takto hľadieť na svoje jediné drahé dieťa, ako mi pred vlastnými očami kráča k hrobu! — A tieto nové útrapy spôsobili, že pani Mária burcovala v noci ňanku ešte častejšie než predtým, na každého nadávala, hromžila oveľa častejšie než predtým.

— Mária, drahá, nevrav tak, — povedal jej Saint-Clare. — Nemala by si sa hneď vzdávať všetkých nádejí.

— Ty nevieš, čo sú to materské city, Saint-Clare. Nikdy si ma nevedel pochopiť — a nevieš ani teraz.

— Ale nevrav, že je už všetko stratené!

— Nemôžem byť k tomu nevšímavá ako ty, Saint-Clare. Ak teba netrápi tento zdrvujúci stav tvojho jediného dieťaťa, mňa to trápi tým viacej. Je to príliš ťažký úder pre mňa po tom všetkom, čo som už vytrpela.

— Je pravda, — vravel Saint-Clare, — že Eva je krehkého zdravia. Okrem toho, rástla veľmi rýchlo, a to tiež vyčerpávalo jej sily. Niet pochybnosti o tom, že jej stav je vážny. Teraz je vyčerpaná horúčavou i vzrušením z bratancovej návštevy a všetkou tou námahou. Lekár vraví, že môže vyzdravieť, je vraj nádej.

— Nuž, ak chceš všetko vidieť v ružových farbách, nech sa ti páči. Šťastní sú ľudia, čo nevedia hlboko cítiť! Bola by som rada, keby som nebola taká citlivá, veď ma to iba ničí! Bár by som všetko brala tak na ľahkú váhu ako vy všetci tuná!

Iného želania tí „všetci“ okolo nej nemali, lebo Mária sa stále vystatovala svojím utrpením a tak ospravedlňovala svoju bezohľadnosť k ostatným. Každé slovo, čo pred ňou povedali, všetko, čo sa robilo alebo nerobilo, bolo pre ňu iba dôkazom, že je obkolesená tvrdými, bezcitnými ľuďmi, ktorí nebrali najmenší ohľad na jej utrpenie. Chuderka Eva vypočula niečo z týchto jej rečí a skoro sa uplakala nad svojou matkou od žiaľu, že jej pôsobí toľko utrpenia.

O týždeň či dva sa Evin stav náhle zlepšil — bolo to však iba zradné upokojenie, akým neúprosná choroba klame svoju nešťastnú obeť ešte pred samým hrobom. Evine krôčky bolo zase počuť v záhrade i na balkóne; bavila sa a smiala — a jej rozradostený otec už vyhlásil, že onedlho bude opäť celkom zdravá. Iba slečna Ofélia a lekár sa necítili posmelení touto zdanlivou premenou. A ešte jedno srdce sa nechcelo dať oklamať — bolo to srdce malej Evy. Napĺňala ho nežnosť ku všetkým, ktorých mala opustiť. Najviac jej bolo ľúto za otcom — lebo dievčatko, hoci si to presne neuvedomovalo, akosi cítilo, že on lipne na nej viac ako na hocikom inom. Ľúbila i svoju matku. A detsky verila, že matka sa nemôže mýliť, a jej sebeckosť ju iba zarmucovala a nevedela si ju vysvetliť.

Ako jej bolo ľúto oddaných sluhov, pre ktorých bola slnečným lúčom! Deti obyčajne nevedia všeobecnejšie uvažovať, no mimoriadne vyspelej Eve hlboko zaľahlo na dušu všetko to zlo, ktoré páchal otrocký systém. Chcela niečo vykonať v prospech černochov — nie len tých svojich, ale všetkých — chcela im akosi pomôcť, no nevedela ako…

*

Raz v predvečer Saint-Clare si zavolal dcéru, aby jej ukázal sošku, ktorú jej kúpil. Eva vyšla na verandu. Lúče zapadajúceho slnka zaplavovali žiarou jej útlu postavičku v bielych šatách a pokryli zlatom jej vlasy. No jej zjav Saint-Clara nielen očaroval, ale i zarmútil, keď uvidel jej žiariace líca a horúčkovite planúce oči. Privinul si dcéru k sebe a zabudol, prečo ju volal: — Evička, cítiš sa lepšie, však?

— Otecko, — povedala Eva s nečakanou pevnosťou v hlase. — Už dávno som sa chcela porozprávať s tebou. Poviem ti to všetko teraz, kým ešte väčšmi nezoslabnem.

Saint-Clare sa chvel, keď si Eva sadla na jeho lono. Položila si mu hlavu na prsia a povedala: — Načo by som to mala tajiť. Onedlho vás opustím. Odídem a viac sa nevrátim! — zavzlykala Eva.

— Evička moja drahá, nehovor tak! — povedal Saint-Clare, usilujúc sa premôcť vzrušenie v hlase. — Si troška nervózna a skleslá. Musíš zahnať také škaredé myšlienky. Pozri, čo som ti kúpil!

— Nie, otecko, — povedala Eva, nežne odtískajúc jeho ruku, — neklam sa! Nie je mi lepšie, viem to veľmi dobre a onedlho vám odídem. Keby nie teba, otecko, a mojich priateľov, bola by som šťastná. Chcem odísť odtiaľto — veľmi chcem!

— Dcérka moja, prečo si taká smutná? Robil som všetko, aby si bola šťastná!

— Áno, otecko, ale ako by som nebola smutná, keď je okolo mňa toľko žiaľu! A predsa… predsa mi je tak ťažko rozlúčiť sa s tebou!

— O čom to hovoríš, čo ťa tak zarmucuje?

— Mnoho vecí, otecko… ľúto mi je našich nešťastných nevoľníkov. Tak ma ľúbia a takí sú dobrí ku mne… Ach, otecko! Keby tak bolo možné oslobodiť ich!

— Dieťa moje! Vari sa im vodí u nás zle?

— Ale, otecko, čo by bolo s nimi, keby sa ti voľačo stalo? Takých ľudí, ako si ty, je málo. Strýčko Alfréd nie je taký, ani mama. A pomysli len na pánov chuderky Prue! Aké strašné veci ľudia robia a môžu robiť! — Dievčatko sa zachvelo.

— Eva, dieťa moje, si príliš citlivá. Je mi ľúto, že som pripustil, aby si počula o takých veciach.

— Práve toto ma bolí, otecko. Je to také sebecké, keď chceš, aby som bola šťastná, aby ma nič nebolelo, aby som nikdy netrpela — aby som ani nepočula o smutných veciach, zatiaľ čo iní, chudáci, znášajú celý život iba bolesť a žiaľ. Musím poznať ich útrapy! Veľa, veľa som premýšľala o veci. Otecko, nedajú sa nejako všetci otroci oslobodiť?

— To je ťažká otázka, drahá moja. Otrokárstvo je veľkým zlom. O tom nemôže byť pochybností. Mnohí tak zmýšľajú a medzi nimi aj ja. Veľmi by som chcel, aby v našej krajine nebolo ani jedného otroka. Neviem však, ako to zariadiť.

— Otecko, ty si taký dobrý človek, taký šľachetný a láskavý a vieš tak pekne rozprávať. Nemohol by si chodiť po kraji a presvedčovať ľudí, aby prepustili svojich otrokov na slobodu? Keď umriem, pomysli si na mňa a urob to kvôli mne. Sama by som to urobila, keby som mohla.

— Keď umriem! Eva, nesmieš tak hovoriť! — bolestne zvolal Saint-Clare. — Ty si to jediné, čo mám na svete.

— Nešťastná Prue tiež mala dieťa, ktoré bolo pre ňu všetkým. Musela počúvať, ako kričalo od hladu, a nemohla mu pomôcť! Otecko, títo nešťastníci ľúbia svoje deti tak, ako ty ľúbiš mňa. Pomôž im! Ňaňa tiež ľúbi svoje deti, počula som ju plakať, keď rozprávala o nich. A Tom tiež ľúbi svoje deti. A koľko iných, černochov žije odlúčených od svojich rodín. Aké je to strašné!

— No dobre, dušička, — upokojoval ju Saint-Clare. — Urobím ti všetko po vôli, len nežiaľ a nehovor, že umrieš.

— A sľúb mi, otecko, že Toma prepustíš na slobodu, len čo… — zarazila sa, a potom váhavo dodala: — … len čo odídem.

— Áno, drahá moja. Všetko urobím. Všetko, čo si želáš.

Večerné tône boli stále tmavšie a tmavšie. Saint-Clare odniesol Evu do spálne a keď ju kládol na posteľ, poslal sluhov preč, aby ju mohol sám učičíkať.