ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O novom Tomovom pánovi a o rozličných veciach

Keď sa už náš skromný hrdina na svojej životnej púti stretá s ľuďmi z vyššej spoločnosti, musíme ich aj čitateľovi predstaviť aspoň pár slovami.

Augustín Saint-Clare bol synom bohatého plantážnika. Jeho otec i strýc opustili svoju vlasť, Kanadu, a usadili sa, jeden na krásnej farme vo Vermonte^[20] a druhý na bohatej plantáži v Louisiane.^[21] Augustínova matka ktorej predkovia sa vysťahovali do Louisiany ešte v časoch, keď sa v tomto štáte osídľovanie iba začalo, bola Francúzka. Podľa nej Augustín pomenoval svoju dcéru s tajnou nádejou, že dievčatko zdedí po svojej starej matke jej duševnú čistotu a šľachetnú povahu. Augustínova žena žiarlila na dcéru, lebo cítila, že jej muž priľnul k nej celou dušou. Od narodenia Evy sa zhoršilo jej zdravie. Mávala často bolesti hlavy, za ktorých aj tri dni v týždni nevychádzala zo svojej izby. Celé vedenie domácnosti bolo teda v rukách sluhov a Saint-Clare, pravdaže, nebol práve spokojný s takýmto rodinným životom. Jeho jediná dcéra bola dosť útla a krehká, preto sa vážne obával, že nedostatok materinskej opatery by jej mohol ublížiť na zdraví, ba i ohroziť ju na živote. Odišiel na návštevu k strýkovi do Vermontu a tam prehovoril svoju sesternicu, slečnu Oféliu Saint-Clarovú, aby odišla s nimi do Nového Orleansu. Teraz sa práve všetci traja vracali domov na parníku, kde sme ich milému čitateľovi predstavili.

Kým sa nám ešte v diaľke pred očami rysujú veže a kopuly Nového Orleansu, využime čas, aby sme predstavili aj slečnu Oféliu.

Kto už niekedy cestoval po Novom Anglicku,^[22] celkom iste sa rozpomenie na jeho tônisté usadlosti, na nejaký veľký farmársky dom s čistým, trávou porasteným dvorčekom, nad ktorým sa klenú konáre hustých listnatých javorov; rozpomenie sa aj na ticho a pokoj, ktoré tu vládnu akoby už celé veky. A v akom poriadku je tu všetko! Ani jeden kolíček netrčí z ohrady, ani smietky nenájdeš na trávnatom dvore. Pod oknami zelenajú sa orgovánové kríky. Izby v domoch sú veľké, čisté a zdá sa, že sa v nich nemusí nikdy usporadovať, veď tu je všetko vždy na svojom mieste. Celé domáce upratovanie sa robí s presnosťou tikania starých hodín, ktoré stoja v kúte. Sluhov v dome nemajú, no pani domu v snehobielom čepci a s okuliarmi na nose, ktorá každé popoludnie vyšíva v kruhu svojich dcér, vykonala s dievčencami všetku domácu prácu v čase, keď ich nikto nevidel. Na dlážke kuchyne nenájdete ani fliačka, ani smietky. Stôl, stoličky a kuchynské náčinie — všetko je vždy na svojom mieste, v najlepšom poriadku, hoci sa tu jedáva tri-štyri razy denne, hoci sa tu perie aj žehlí pre celú rodinu, a hoci sa tu akýmsi čudným činom, ticho a bez toho, žeby to človek spozoroval, vyrábajú hory masla a syra.

Na takejto farme, v takomto dome a v takej rodine strávila slečna Ofélia asi štyridsaťpäť rokov svojho pokojného života, keď ju bratanec pozval k sebe na Juh. Ofélia bola najstaršou dcérou v početnej rodine, ale jej rodičia ju ešte stále považovali za jedno zo svojich „detí“ a návrh, aby odišla na návštevu k bratancovi, sa prerokovával v rodinnom kruhu ako veľmi vážna a mimoriadna vec. Staručký, sivý otec vzal z police atlas a zistil si presnú zemepisnú dĺžku a šírku Orleansu. Stará mamička bola celá znepokojená: — Vravia, že Orleans je hrozne skazené mesto. Ísť tam je iste aspoň také nebezpečné, ako vybrať sa na Sandwichské ostrovy alebo hocikde medzi pohanov.

Chýr o tom, že Ofélia Saint-Clarová má odísť do Orleansu so svojím bratancom, doniesol sa aj do ušú farára, lekára, aj do módneho obchodu slečny Peabodyovej, a prirodzene celá dedina sa zapojila do uvažovania o tejto dôležitej otázke. Z hodnoverného prameňa sa zistilo, že Augustín Saint-Clare dal slečne Ofélii päťdesiat dolárov, aby si kúpila čo najlepšie šaty a že z Bostonu objednali ešte dvoje hodvábnych šiat a čepiec. Taký dáždnik, aký jej poslali z New Yorku, ešte v tomto kraji nevideli — všeobecne sa to priznávalo. A o jedných hodvábnych šatách vraveli, že by sa mohli postaviť na dlážku a stáli by samé, nespadli by. Rozprávalo sa aj o vreckovkách; klebeta vravela, že jedna z vreckoviek má čipku okolo celého okraja, ba vraj aj na rohoch je vyšívaná. Toto sa však presne nezistilo a je to dodnes nevyriešenou otázkou.

A tak tu stojí pred vami sama slečna Ofélia — vysoká, hranatá a vzpriamená; oblečená je v hnedých cestovných šatách z hrubého plátna. Tvár má úzku, črty na nej dosť ostré a pery má zovreté ako človek, ktorý si vie o všetkom utvoriť pevný samostatný náhľad. Jej tmavé oči majú zvlášť skúmavý pohľad a na všetko pozerajú tak, akoby priam hľadali niečo, čo treba dať do poriadku. Jej pohyby sú rezké, rozhodné a energické. Nehovorí zbytočne, no keď niečo povie, hovorí k veci a dôrazne.

Vo svojich zvyklostiach bola priam stelesnením poriadku, svedomitosti a presnosti. Presná bola ako hodinky a zo svojej cesty nevybočila; šla za všetkým neúprosne, priamo, ako vlak. Na ľudí, ktorí mali inakšiu povahu ako ona, hľadela s pohŕdaním.

Najhorším hriechom v jej očiach bola „nedbalosť“, a toto slovo vyslovovala veľmi často. Takto nazývala všetky prečiny proti priamemu a správnemu vybavovaniu vecí, ktoré mala na mysli. Na ľudí lenivých, nedbanlivých alebo neporiadnych hľadela s úžasným odporom, ktorý vyjadrila ani nie tak slovami ako chladným, zachmúreným výrazom tváre — akoby ich neuznala za hodných slov.

Mala jasný a praktický rozum, bola sčítaná v anglickej klasickej literatúre a v rámci svojho ohraničeného úsudku rozmýšľala celkom zdravo. No hlavnou životnou zásadou slečny Ofélie, podľa ktorej sa správala v celom svojom zmýšľaní a konaní, bola — svedomitosť. A to svedomitosť ozaj dôsledná, až otrocká! Keď sa raz slečna Ofélia presvedčila, že jej „povinnosť“ je taká alebo onaká, šla za ňou a ani oheň ani voda ju nemohli zastaviť. Bez váhania by skočila do studne, alebo postavila by sa pred hlaveň kanóna, keby bola presvedčená, že tak jej to káže jej „povinnosť“. Jej požiadavky dokonalej počestnosti boli také vysoké, také náročné a presné a tak málo ústupkov v nich privolila ľudskej slabosti, že ich sama nikdy nedosiahla, hoci sa o to usilovala s hrdinským odhodlaním. Takto ju, pravdaže, ustavične gniavil pocit vlastnej nedokonalosti.

Ako sa teda slečna Ofélia mohla znášať s takým veselým, ľahkomyseľným a nedbalým človekom, ako bol Augustín Saint-Clare? Veď priam šliapal bezočivo a ľahostajne po všetkých jej milovaných zvyklostiach a názoroch.

Aby sme povedali pravdu, slečna Ofélia ho mala rada. Keď bol ešte chlapcom, ona ho učila modlitbám, obšívala mu šaty, česala ho a vychovávala, ako sa patrí. V jej srdci bol ešte teplý kútik a Augustín získal v ňom veľkú časť, ako sa mu to obyčajne podarilo u mnohých ľudí. Preto nebolo preňho ťažkým podujatím presvedčiť Oféliu, že „povinnosť“ jej káže odísť do Nového Orleansu, kde sa má ujať starostlivosti o Evu a kde má všetko zachrániť, lebo domu hrozí záhuba a zničenie pre stálu chorobu panej. Pomyslenie na dom, o ktorý sa nemá kto starať, slečnu Oféliu veľmi dojalo. Okrem toho aj ona ľúbila krásne, malé dievčatko, čomu sa veru nikto nevedel ubrániť. Na Augustína síce hľadela ako na bezbožníka, ale predsa mala voči nemu oddávna slabosť: smiala sa na jeho žartoch a na prekvapenie všetkých, ktorí ju poznali, zmierovala sa aj s jeho nedostatkami. Ostatné jej vlastnosti čitateľ pozná z ďalšieho rozprávania.

A tak teraz sedí slečna Ofélia vo svojej kabíne, obkolesená hŕbou všelijakých malých i veľkých kufrov, vriec, škatúľ, košíkov, ktoré zväzuje, balí, pripevňuje s najvážnejším výrazom na tvári.

— Eva, pamätáš si, koľko máme vecí? Pravdaže, nepamätáš. Deti si nikdy nič nezapamätajú. Tu je vak s prikrývkami — to by bolo jedno, tu je tvoja malá belasá škatuľka s tvojím najlepším klobúčikom — dve, kožená taška s knihami — tri, môj košík s náčiním na šitie — štyri, moja krabica na klobúky — päť, krabica na goliere — šesť, a ten malý plstený kufrík — sedem. Kde si dala svoj slnečník? Daj mi ho, nech ho zabalím do papiera a priviažem k môjmu slnečníku a dáždniku. Tak, už by to bolo!

— Ale načo to, teta, veď skoro budeme doma?

— Aby všetko bolo v poriadku. Veci si treba šanovať, ináč nebudeš nikdy nič mať. A kde je tvoj náprstok, Eva?

— Veru neviem, teta.

— Dobre, pozriem sama do tvojho košíka. Náprstok, vosk, dve špulky, nožnice, nožík, ihly… v poriadku. Daj to sem! Čo si len, dievča, robilo, keď si cestovala iba s otcom. Iste si stratila všetko, čo si mala.

— Veru všeličo som postrácala, ale keď sme sa niekde zastavili, otecko mi to kúpil nové.

— Bože môj, no takéto voľačo!

— A veď tak je to najpohodlnejšie, teta, — povedala Eva.

— To je strašná nedbalosť, — zahriakla ju teta.

— A čo si počneš, teta, s týmto kufrom? — pýtala sa Eva. — Veď je taký napchatý, že ho nezavrieš.

— Musím ho zavrieť, — rozhodne vyhlásila teta; stlačila veci, ako mohla, a potom si sadla navrch kufra. Ale ani to nepomohlo — ostala ešte malá medzera. — Sadni si sem aj ty, Eva! — kázala jej smelo Ofélia. — Čo sa už raz podarilo, podarí sa aj druhý raz. Kufor sa musí zavrieť a zamknúť — iného východiska niet!

A kufor, zrejme nastrašený týmto rozhodným vyhlásením, sa poddal. Zámka zaklapla, Ofélia obrátila kľúčik a víťazoslávne si ho strčila do vrecka.

— Tak, už sme pripravení. Kde je tvoj otecko? Už je na čase, aby odniesli tú batožinu. Pozri von, Eva, či neuvidíš otecka!

— Áno, je tam na druhom konci pánskej kabíny a odhryzuje si z pomaranča.

— Akiste nevie, že sme už tak blízko, — vravela teta. — Mala by si ísť za ním a povedať mu.

— Otecko sa nikdy neponáhľa, — odpovedala Eva. — A veď ešte sme neprišli ani k prístavišťu. Poď na palubu, teta. Pozri, tam je náš dom, na tamtej ulici.

Loď ťažko vzdychala ako nejaká veľká ustatá obluda; práve sa začínala predierať medzi nespočetnými parníkmi k prístavišťu. Eva natešene ukazovala prštekom na rozličné kopuly, vežičky a iné budovy, podľa ktorých poznávala svoje rodné mesto.

— Áno, áno, dušička, veľmi pekné je to, — vravela netrpezlivo Ofélia, ale, preboha, veď sme už zastali. Kde je tvoj otec?

Na lodi nastala trma-vrma, obvyklá pri pristávaní: nosiči behali sem a tam, mužovia vyťahovali kufre, vrecia, balíky, ženy úzkostlivo volali svoje deti a všetko sa v pustom zhluku hrnulo k prístavnému mostíku.

Slečna Ofélia si sadla na kufor, ktorý len s takou námahou zatvorila, potom rozostavila celú svoju batožinu do vojenského poriadku a bola zrejme rozhodnutá brániť ju až do konca.

— Smiem vám odniesť kufor? Mám vám odniesť batožinu? Dovolíte, pani…? — ozývalo sa zo všetkých strán. No slečna Ofélia si nevšímala týchto ponúk. Sedela zachmúrená, vzpriamená ako ihlica na pletenie, v rukách držala dáždniky a slnečníky a svojím rozhodným odmietaním zastrašila všetkých nosičov. Každú chvíľu vravela Eve:

— Čo si ten tvoj otec myslí? Vari spadol cez palubu? Niečo sa mu muselo stať. — A keď už Ofélia začala mať naozaj vážne obavy, Augustín prišiel svojím zvyčajným bezstarostným krokom a podával Eve štvrťku pomaranča.

— No, dúfam, že ste pripravené, — povedal.

— Pripravené sme už dobrú hodinu a vyčkávame ťa, — vravela slečna Ofélia. — Už som sa naozaj začala o teba báť.

— No vidíš, aká si šikovná, — odpovedal jej. — Voz nás už čaká, ľudia už poodchádzali, a teraz môžeme pekne a pohodlne odísť bez všetkého sácania a pchania. Vezmite tieto veci, — doložil kočišovi, ktorý stál za ním, a ukázal na batožinu.

— Pôjdem s ním a dozriem na nakladanie, — riekla Ofélia.

— Ale načo, sesternička?

— Dobre, nejdem, ale toto si ponesiem sama, — povedala slečna Ofélia, ukážuc na tri škatuľky a malé vrecko na prikrývky.

— Ale, drahá moja, zbav sa tých svojich vermontských zvyklostí, zabúdaš, kde sme! Ak pôjdeš s tými balíčkami v rukách, budú si myslieť, že si slúžka. Len ich daj tomuto mládencovi. Bude teraz zaobchádzať s nimi, akoby boli zo skla.

Slečna Ofélia pozrela zúfalo na svojho bratanca a upokojila sa len v koči, keď videla, že všetko je naozaj v poriadku.

— Kde je Tom? — spýtala sa Eva.

— Je vonku, na kozlíku, mačička moja. Dovediem ho k mame, aby sa upokojila a nemyslela už na to, ako jej ten opilec prevrhol koč.

— Tom bude iste skvelým kočišom, — povedala. — On sa nikdy neopije!

Koč zastal pred starou budovou, postavenou v pološpanielskom, polofrancúzskom slohu, akých je dosť v niektorých štvrtiach Nového Orleansu. Zo všetkých štyroch strán dom obkolesovali štíhle stĺpy s maurskými ornamentmi. Za klenutou bránou bol vnútorný dvor s fontánou na prostriedku. Striebristé prúdy vody leteli do výšky a padali v jagavých kvapkách do mramorového bazénu, vrúbeného voňavými fialkami. V krištáľovo čistej vode ako drahokamy sa blyšťali zlaté a strieborné rybičky, ktoré bystro plávali. Okolo fontány bola cestička, vykladaná mozaikou hladkých kamienkov v najrozličnejších ozdobách. Cestička viedla cez trávnik, hladký ako zamat. Za trávnikom bola cesta pre koče. Dva veľké pomarančovníky, práve rozkvitnuté, vrhali na nádvorie príjemnú tôňu. Ohromné granátové jablone s lesklými lístkami a ohnivými kvetmi, tmavé arabské jazmíny so striebornými hviezdičkami, geránie, kríky ruží, ohýbajúce sa pod ťarchou kvetov, zlaté jazmíny, verbény s citrónovou vôňou — to všetko sa tu spájalo v plnom rozkvete a omamných výparoch. Tajomný starý strom aloa s čudnými, ťažkými listami týčil sa vo svojej vznešenej hrdosti a dôstojnosti medzi touto prchavou nádherou kvetov a vôní, akoby to bol sivý, starý čarodejník.

Keď koč vtiahol do dvora, Eva prudko vzrušená chystala sa vyskočiť z neho ako vtáča, ktoré chce vyletieť z klietky.

— Nie je nádherný a prekrásny tento môj rodný dom? — vravela slečne Ofélii. — No, nie je nádherný?

— Pekný je, — povedala slečna Ofélia vystupujúc, — ale zdá sa mi, že je dosť starý a pohanský.

Kufre dali odniesť do domu, kočiša vyplatili. Pánovi vyšla oproti hŕba sluhov všetkých druhov. Vynikal medzi nimi mladý mulat, oblečený podľa poslednej módy. Táto dôstojná osoba elegantne mávala navoňanou vreckovkou a usilovala sa odohnať celú hŕbu čeľade na druhý koniec verandy.

— Nazad! Berte sa preč, hanbím sa za vás! — kričal, — Pán sa len teraz vrátil, a vy mu bránite privítať sa so svojimi blízkymi.

Všetci sa po tomto panovačnom prejave zháčili a zhŕkli sa v úctivej vzdialenosti; iba dvaja statní černosi podišli k vozu vykladať batožinu.

Keď Saint-Clare vystúpil z voza, uvidel pred sebou iba dôstojne sa klaňajúceho mulata v bielych pančuchách a v elegantnej saténovej veste, na ktorej žiarila zlatá retiazka na hodinky.

— Si to ty, Adolf? — oslovil ho pán, podávajúc mu ruku. — Ako sa máš, chlapče? — Adolf hneď vysúkal plynnú reč na uvítanie, ktorú si starostlivo pripravoval už dva týždne.

— Dobre, dobre, Adolf, si chlapík, — povedal mu pán svojím žartovným a zhovievavým tónom, aký už bol uňho zvyčajný. — Postaraj sa o batožinu, hneď prídem k ľuďom. — Na to odviedol slečnu Oféliu do veľkej izby za verandou.

Medzitým Eva ako vtáčik prebehla okolo nich do malej susednej izby.

Vysoká bledá žena s tmavými očami sa nadvihla na pohovke, na ktorej odpočívala.

— Mama! — zvolala Eva v radostnom vytržení a hodila sa jej okolo hrdla, bozkávajúc ju bez prestania.

— Dosť, dosť už, dieťa moje, aby ma zase nerozbolela hlava, — povedala jej matka, mdlo ju pobozkajúc.

Vstúpil Saint-Clare, objal ženu a predstavil jej svoju sesternicu. Mária pozrela na slečnu Oféliu s istou zvedavosťou a privítala ju úctivo, ale bez srdečnosti. Predo dvermi sa tisla hŕba sluhov. Vynikala medzi nimi mulatka stredných rokov, s veľmi dôstojným výzorom. Celá sa triasla nedočkavosťou.

— Aha, ňanka, — zvolala Eva, letiac cez izbu a hodila sa mulatke okolo hrdla, zasýpajúc ju bozkami.

Táto žena jej nepovedala, že ju z toho rozbolí hlava, ale naopak, privinula si ju k prsiam, smiala sa, slzila od šťastia. Eva preletovala z jedného objatia do druhého, podávala ruky a bozkávala všetkých.

— Hm, tie vaše deti na Juhu majú čudné spôsoby. Ja by som toho nebola schopná, — povedala slečna Ofélia.

— Čoho? — spýtal sa Saint-Clare.

— Nepoviem nič, byť láskavým ku všetkým, neublížiť nikomu, ale bozkávať…

— … negrov, — vpadol jej do reči Saint-Clare, — to si chcela povedať, však?

— Áno, nerozumiem, ako to Eva môže robiť.

Saint-Clare sa zasmial a vyšiel na verandu. Videl Toma, ako rozpačite prestupuje z nohy na nohu pod pohľadom Adolfovým. Adolf, ledabolo opretý o stĺpik zábradlia vo šviháckom postoji, hľadel naňho s lorňonom pred očami.

— Nehanbíš sa, ty hlupák! — skríkol na Adolfa jeho pán, vyraziac mu lorňon z ruky. — Nehanbíš sa takto sa správať k svojmu druhoví? A potom, Dolf, — doložil, položiac mu prst na elegantnú saténovú vestu, — tak sa mi zdá, že toto je moja vesta.

— Ale, pane, veď tá vesta je poliata vínom. Pre vás sa už predsa nehodí! Myslel som si, že si ju môžem vziať. Chudobnému negrovi, ako som ja, je dobrá.

Adolf potriasol hlavou a nenútene si prešiel prstami po svojich navoňaných vlasoch.

— Ach, či tak? — poznamenal Saint-Clare nedbalo. — No a teraz ukážem Toma panej, a ty ho potom zavedieš do kuchyne. Ale vravím ti, neopováž sa dvíhať nos pred ním. Je hoden za dvoch takých mopslíkov, ako si ty.

— Pán si vždy rád zažartuje, — poznamenal Adolf so smiechom. — Veľmi sa teším, že vidím pána v takej dobrej nálade.

— Poď, Tom! — zavolal Saint-Clare, kývnuc na neho hlavou.

Tom vstúpil do izby. Nesmelo pozeral na plyšové koberce, nevídané zrkadlá, obrazy, sošky a záclony. Celý sa zháčil a bál sa čo i len pohnúť prostred toľkej nádhery.

— Pozri, Mária, — obrátil sa Saint-Clare na svoju ženu. — Konečne som mohol splniť tvoj príkaz a doviedol som ti kočiša. Je čierny a striedmy ako funebrák a bude ťa voziť pomaly ako na pohrebe, ak si to budeš želať. Len pozri na neho a už mi viac nepovedz, že nemyslím na teba, keď som preč.

Mária sa zahľadela na Toma, ani sa nepohnúc zo svojho miesta na pohovke, a premerala si ho od hlavy po päty.

— Celkom iste sa bude opíjať, — poznamenala.

— Nie, odporúčali mi ho ako mierneho a striedmeho černocha.

— Veď uvidíme. Dúfam, že sa vydarí. Zatiaľ neočakávam toho veľa.

— Dolf! — zvolal Saint-Clare. — Zaveď Toma dolu! A daj si pozor! Vieš, čo som ti povedal.

Adolf pôvabnými krôčkami šiel napred a Tom ho ťarbavo nasledoval.

— Dokonalý hroch, — poznamenala Mária. — Od samého rána mám migrénu a od vášho príchodu je tu taký zhon, že som z toho polomŕtva.

— Trpíte migrénami, madam? — spýtala sa slečna Ofélia, zrazu sa zdvihnúc z hlbokého kresla, v ktorom doteraz pokojne sedela, obzerajúc si dôkladne nábytok a vyratujúc, koľko mohol stáť.

— Áno, som priam mučenicou, — odvetila pani.

— Borievkový čaj je najlepším prostriedkom proti tomu, — povedala slečna Ofélia. — Poradila mi to Augustína, žena kaplána Abraháma Perryho, a ona bola vychýrenou ošetrovateľkou.

— Len čo dozrejú prvé borievkové bobuľky v našej záhrade pri jazierku, rozkážem ich natrhať a navariť z nich čaju, — povedal vážne Saint-Clare a zaťahal za zvonec. — A ty, sesternička, iste si budeš chcieť vo svojej izbe oddýchnuť po ceste. Dolf, — doložil, — zavolaj sem ňanku.

O chvíľu vošla do izby dôstojná mulatka, s ktorou sa Eva tak srdečne privítala.

— Ňaňa, — vravel Saint-Clare, — zverujem ti túto dámu. Je ustatá a chce si oddýchnuť. Zaveď ju do jej izby a postaraj sa o jej pohodlie.

A slečna Ofélia vyšla z izby za ňankou.