ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príbeh kvadrónky

Bola už pozdná noc a Tom, skrvavený a vzdychajúci od bolesti, ležal v zapadlej komôrke budovy, v ktorej sa česala bavlna. Okolo neho sa váľalo všelijaké polámané náčinie, hŕby odpadkov bavlny a rozličné haraburdy, ktoré sem nahádzali.

Noc bola vlhká a dusná a ťažký vzduch sa hemžil moskytmi, ktorí len zvyšovali jeho utrpenie, štípajúc ho do otvorených rán. No najväčšmi ho mučil strašný smäd, ktorý robil jeho utrpenie skoro neznesiteľným.

— Bože môj! Odvráť svoj hnev odo mňa, daj mi síl prejsť touto skúškou a pomôž mi zvíťaziť! — modlil sa nešťastný Tom.

Zrazu začul čiesi kroky za sebou a oči mu zaslepilo svetlo lampáša.

— Kto je to? Pre milosť božiu, dajte mi piť!

Cassy — bola to ona — položila na zem lampáš, naliala vodu do nádoby z fľaše, ktorú si doniesla, nadvihla Tomovi hlavu a dala mu piť. Tom pil jeden pohár za druhým, nevediac si dosť utíšiť smäd.

— Len sa napi! — povedala Cassy. — Vedela som, čo ti bude treba. Veď je to nie prvý raz, čo takto sem vodu nosím.

— Ďakujem, pani, — povedal Tom, keď dopil.

— Nehovor mi pani. Som nešťastnou otrokyňou, tak ako ty… možno ešte nižšou, — trpko riekla Cassy. Potom vyšla za dvere a privliekla do miestnosti akýsi slamník. Prestrela naň plachty, namočené v studenej vode a povedala:

— A teraz, úbohý priateľu, pokús sa ľahnúť si sem!

Doráňanému, zbitému Tomovi to trvalo hodnú chvíľku, kým sa doškriabal na slamník, ale potom pocítil veľkú úľavu pri dotyku s mokrými plachtami, ktoré účinkovali na jeho rany ako studené obklady.

Žena už mala skúsenosti s obeťami, na ktorých sa vyvŕšila surovosť jej pána, a vyznala sa v ošetrovaní rán; Tomovi sa potom bolesti značne utíšili. Po ošetrení rán Cassy mu nadvihla hlavu a z odpadkov bavlny mu podstlala čosi ako podušku a povedala:

— Tak, to by bolo všetko, čo môžem pre teba urobiť.

Tom sa jej poďakoval a žena, sadnúc si na zem, objala si kolená a uprene hľadela pred seba s bolestným a trpkým výrazom na tvári. Čepiec jej voľne spadol nazad a dlhé čierne vlasy, ktoré sa uvoľnili spod neho, splývali okolo jej podivného, zádumčivého obličaja.

— To všetko nič nepomôže, moj úbohý priateľu, — prehovorila napokon. — To všetko, o čo si sa pokúsil, nič nepomôže. Správal si sa statočne, mal si pravdu, ale je to márne, nemôžeš sa tu dávať do boja. Si v rukách diabla, je silnejší, a ty sa nakoniec budeš musieť vzdať!

Vzdať sa! Nepočul toto isté slovo šepkom vo chvíľach duševnej slabosti a telesného vysilenia? Tom sa strhol, hľadiac neprítomnými očami na túto ženu, lebo mu teraz pripadala ako stelesnenie toho pokušenia, s ktorým sa boril celú noc.

— Bože môj, Bože! — zastenal nešťastník. — Ako by som sa mohol vzdať!

— Nemá zmyslu volať Boha. Ten nás nikdy nepočuje, — povedala Cassy tvrdo. — Boha akiste niet, a ak je, je proti nám. Všetko je proti nám. Nebo i zem. Všetko nás ženie do pekla! Prečo by sme sa teda bránili?

Tom zavrel oči a celý sa striasol — tak naňho zapôsobili tieto slová.

— Ty ešte nič nevieš o tom, čo sa tu robí, ale ja viem, — pokračovala Cassy. — Už päť rokov šliape ten chlap po všetkých právach môjho tela i duše a nenávidím ho ako diabla! Sme tu na osamelej plantáži, na desať míľ vzdialení od najbližšej osady a okolo nás sú samé močariská. Niet tu jediného belocha, ktorý by mohol pod prísahou dosvedčiť, že ťa upálili za živa, že ťa uvarili vo vriacej vode, že ťa roztrhali na kúsky, že ťa dali zožrať psom, alebo že ťa obesili a ubičovali na smrť. Nemáš tu zákona, ani ľudského ani božského, ktorý by sa ťa v tom najmenšom zastal. A ten chlap! Niet surovosti, ktorej by nebol schopný. Vlasy by ti dupkom vstávali a zuby by ti drkotali, keby som ti vyrozprávala všetko, čoho som tu bola svedkom. Nie, odpor tu nemá zmyslu! Žila som u toho človeka päť rokov a preklínala som každú chvíľku svojho života po celý ten čas. A teraz si priviedol mladé dievčatko, má iba pätnásť rokov! — Cassy sa rozosmiala divým bolestným smiechom, ktorý sa čudne ozýval v starej ošarpanej komôrke.

Tom si položil ruky na hruď. Akou hrôzou, akou tmou je to obkolesený!

A Cassy pokračovala svojím drsným hlasom:

— A potom, či tí nešťastní pokorení psi, s ktorými pracuje, stoja za to, aby si trpel kvôli nim? Obrátili by sa proti tebe pri prvej príležitosti. Sú podlí a krutí voči sebe navzájom. Neoddá sa trpieť za nich.

— Nešťastníci! — zvolal Tom, — Čo ich spravilo krutými? A keď sa poddám, krôčik za krôčikom sa budem navykať na to, a onedlho tiež budem taký ako oni. Nie, nie, pani Cassy! Stratil som všetko — ženu a deti, domov a láskavého pána, ktorý by mi bol dal slobodu, keby žil ešte týždeň! Stratil som všetko na tomto svete, a to nenávratne, a vari by som mal stratiť ešte aj nebo? Nie, nemôžem sa stať hriešnym človekom.

— No, a čo si počneš? Zajtra sa opäť vrhnú na teba. Poznám ich, neraz som už videla, čoho sú schopní. Strašné mi je pomyslieť na to, čo budú s tebou robiť. A nakoniec ťa zlomia.

— Bože môj! — zvolal Tom. — Posilni moju dušu, daj mi síl!

— Koľko ráz som počula takéto modlitby! A predsa všetkých zlomili a pokorili. Aj Emmelína sa pokúša odporovať, i ty sa pokúšaš — ale čo bude z toho? Musíš sa vzdať, ináč ťa zabijú po kúskoch.

— Nech teda, nech ma zabijú! — povedal Tom. — Nech si to preťahujú, ako chcú, nakoniec predsa len umriem. A potom, potom už nebudú pánmi nado mnou. Som rozhodnutý. Viem, že Boh mi pomôže zniesť všetky muky.

Žena neodpovedala.

Sedela a hľadela uprene pred seba.

— Možno, že i to je riešenie, — zašepkala si po chvíľke pre seba, — Veď pre tých, čo sa vzdali, niet nijakej nádeje! Žijeme v špine a stávame sa podlými, až sa začíname hnusiť sami sebe! Túžime po smrti, ale neodvážime sa zmárniť sa! Niet nádeje! Niet! Niet! Teraz to dievča — v takom veku, ako som bola ja!

Pozri na mňa! — obrátila sa zrazu k Tomovi a začala rozprávať veľmi rýchlo. — Vidíš ma, aká som! Vyrastala som v prepychu. Prvé, na čo sa z detstva pamätám, je krásny dom, v ktorom som sa hrávala, v ktorom ma pekne obliekali ako bábiku, takže ma všetci hostia vychvaľovali. Oproti salónu sme mali krásnu záhradu, v ktorej som sa pod pomarančovníkmi hrávala na schovávačku so svojimi bratmi a sestrami. Odišla som do kláštora. Učila som sa tam spievať, hovoriť po francúzsky, vyšívať a čo ja viem, čo ešte. Keď som mala pätnásť rokov, odišla som stadiaľ na pohreb svojho otca. Umrel veľmi náhle a keď sa dávala do poriadku jeho pozostalosť, prišlo sa na to, že niet dosť peňazí na zaplatenie dlhov. Veritelia spisovali celý majetok a zapísali doňho i mňa. Moja matka bola otrokyňou a otec mi chcel dať slobodu, no neurobil to, a tak ma zapísali do tej listiny. Vedela som už predtým o svojom postavení, ale nemyslievala som nikdy na to. Človek nemyslí na to, že by silný, zdravý muž mohol tak náhle umrieť. Ešte štyri hodiny pred svojou smrťou môj otec bol zdravý ako buk. Bol to jeden z prvých prípadov cholery v Novom Orleanse. Deň po pohrebe zákonitá manželka môjho otca si vzala svoje deti a odišla s nimi na plantáž svojich rodičov. Zdalo sa mi čudným, ako zaobchádzali so mnou, no nepripisovala som tomu význam. Vybavením všetkých vecí poverili mladého advokáta, ktorý chodil do domu každý deň a správal sa voči mne veľmi zdvorilo. Jedného dňa priviedol k nám mladého muža. Ešte som nevidela takého krásavca! Nikdy nezabudnem na ten večer, keď som sa s ním prechádzala po záhrade. Cítila som sa osamelá, plná žiaľu, a on bol ku mne taký jemný a láskavý. Povedal mi, že ma videl už predtým, ako som odišla do kláštora, že ma ľúbi od istého času a že by chcel byť mojím priateľom a ochrancom. Jedným slovom, zaplatil za mňa dvetisíc dolárov a bola som jeho majetkom, lenže ja som to vtedy nevedela. Bolo mi s ním dobre, lebo som ho ľúbila. Ľúbila! — opakovala Cassy, zastaviac sa v svojom rozprávaní. — Ako som ľúbila toho človeka! Aj teraz ho ľúbim a vždy ho budem ľúbiť, kým žijem. Bol krásny, vzdelaný a dobrý! Žila som v krásnom dome, mala som sluhov, kone a koč, nábytok i šaty. Dal mi všetko, čo sa len dalo peniazmi kúpiť. No ja som za ničím netúžila, iba za ním. Ľúbila som ho ako nič na svete, dušu by som bola dala zaňho! Podrobovala som sa mu vo všetkom.

Chcela som od neho iba jedno: aby sa so mnou oženil. Myslela som si, že ak ma tak ľúbi a ak si ma tak cení, ako vravel, že si ma vezme a dá mi slobodu. Presvedčoval ma však, že to nie je možné.

Za tých sedem rokov nášho spoločného života sledovala som každý jeho pohľad, každý jeho pohyb, aby som mohla vyplniť každú jeho žiadosť a aby som sa mu páčila. Ochorel na žltú zimnicu a dvadsať dní a nocí som ho opatrovala — celkom sama — dávala mu lieky a splnila som mu, čo som mu na očiach videla. Volal ma potom svojím dobrým anjelom a povedal mi, že som mu zachránila život. Mali sme dve krásne deti. To prvé bol chlapček, volali sme ho Henry. Bol to celý otec — mal také isté oči, také isté vysoké čelo a nad ním sa vinuli jeho neporiadne kučery. I povahou bol podobný otcovi, aj nadanie mal po ňom. Malá Eliza, ako vravel, ponášala sa na mňa. Vravieval mi, že som najkrajšou ženou v Louisiane a že je na mňa i na naše deti veľmi pyšný. Rád si vyšiel s nami na vychádzku v otvorenom koči, s deťmi krásne vyobliekanými, aby mohol počúvať závistlivé poznámky ľudí. Stále mi pri tom šuškal, ako mňa i deti ľudia vychvaľujú a obdivujú. Boli to šťastné dni! Myslela som si, že šťastnejšieho človeka, ako som ja, ani nemôže byť. Ale potom nastali zlé časy. Do Nového Orleansu prišiel Henryho bratranec Butler, ktorého považoval za svojho najlepšieho priateľa. No od prvej chvíle, čo som ho videla, mala som pred ním hrôzu, nevediac prečo; cítila som, že privedie na nás pohromu. Henry často chodieval s ním kdesi von a vracal sa neraz až o druhej-tretej v noci. Bála som sa povedať mu čo len slovo — Henry bol taký prudký! Chodievali sa hrať hazardné hry a keď môj Henry mal raz karty v rukách, nevedel sa od nich odtrhnúť. Potom ho bratranec predstavil istej žene a onedlho som spoznala, že ma prestal ľúbiť. Trpela som, no nemohla som mu povedať ani slova! Vtedy ten podliak Butler prehovoril Henryho, aby ma predal jemu i s deťmi, že tak vyrovná svoje dlhy z hier a bude sa môcť oženiť. A Henry nás predal! Jedného dňa mi povedal, že má akúsi prácu na vidieku a že sa vráti o dva-tri týždne. Vravel mi to láskavejším hlasom ako zvyčajne a povedal, že sa bude ponáhľať s návratom, ale mňa neoklamal. Vedela som, že je koniec, a ostala som ako skamenelá — nepovedala som ani slova, nevyronila som jedinej slzy. Bozkal ma, vybozkával i deti a odišiel. Videla som ho, ako nasadol na koňa, hľadela som za ním, kým nezmizol z obzoru, a potom som sa zrútila a stratila som vedomie.

Na druhý deň prišiel ten prekliaty podliak. Prišiel si prevziať vlastníctvo. Povedal mi, že ma kúpil i s deťmi, a ukázal mi to čierne na bielom. Preklínala som ho a povedala som mu, že radšej umriem, ako by som mala žiť s ním.

„Ako sa ti páči,“ odpovedal mi, „ale ak sa nebudeš správať, ako sa patrí, predám ti deti a už ich nikdy neuvidíš.“ Povedal mi, že si zaumienil dostať ma, od prvej chvíle, čo ma videl. Priznal sa, že on zvádzal Henryho na hazardné hry, aby ho dostal do dlžôb, a tak aby ho donútil predať ma. A vraj nech si nemyslím, že potom všetkom sa ma len tak zriekne pre niekoľko sĺz a vzdychov.

Vzdala som sa osudu, lebo som mala ruky zviazané. Mal vo svojej moci moje deti a kedykoľvek som mu v dačom odporovala, vyhrážal sa, že ich predá. Tak som mu potom ustupovala vo všetkom. Aký to bol život! Srdce mi pukalo každým dňom, a ja som musela predstierať lásku, keď som cítila bolesť. Bola som pripútaná k človeku, ktorého som nenávidela. Kedysi som Henrymu rada čítavala, hrala mu na klavír, tancovala s ním a spievala mu. Ale pre tohto človeka som všetko musela robiť nasilu, no bála som sa odporovať mu. Voči deťom bol panovačný a zlý. Eliza bola plaché dievčatko, ale Henry bol smelý a prudký ako jeho otec a nikto ho nikdy nepokoril. Ustavične sa s Butlerom škriepil a robil mu výčitky a ja som žila v stálom strachu oňho. Usilovala som sa vštepiť mu úctu voči tomu oplanovi, usilovala som sa držať deti nabok od neho, lebo som lipla na nich celou dušou, ale nepomohlo to. Predal ich obe. Jedného dňa ma vzal na vychádzku a keď sme sa vrátili, deti boli preč! Povedal mi, že ich predal, a ukázal mi peniaze, ktoré za ne dostal — pochválil sa cenou za ich krv! Bola som celá bez seba. Zúrila som a preklínala som Boha a ľudí a, zdá sa, naľakala som aj Butlera. No on stál na svojom. Opakoval, že deti síce predal, ale že závisí celkom odo mňa, či ich ešte uvidím, alebo nie. Ak vraj neprídem k rozumu, bude sa mi vodiť iba horšie. Nuž, kvôli deťom žena urobí všetko. Podrobil ma svojej vôli. Čičíkala som sa nádejou, že ich azda kúpi nazad. Tak prešiel týždeň, dva. Jedného dňa, na prechádzke, šla som okolo väznice. Videla som hŕbu ľudí pri bráne a začula som detský hlas — zrazu sa z rúk dvoch-troch chlapov vytrhol chlapec, bežal ku mne s nárekom a chytil sa ma za sukňu. Bol to môj Henry. Chlapi šli za ním, hrozne kliali a jeden z nich — nikdy nezabudnem na jeho tvár — mu vravel, že sa mu veru tak ľahko z rúk nedostane. Že ho vezme opäť do svojej väznice, a tam že ho naučia poriadku. Prosila som ich, kľakla pred nimi — ale tí sa iba smiali. Nešťastný chlapec kričal, hľadel mi do tváre, držal sa ma tak, že keď ho odtrhli odo mňa, vydrapili mi kus sukne. A ako ho niesli, chlapec kričal: „Mama! Mama! Mama!“ Neďaleko stál človek, na ktorom bolo vidno, že má so mnou súcit. Ponúkla som mu všetky svoje peniaze, ak len zakročí. Pokrútil hlavou a opakoval, čo hovoril onen chlap: vraj decko bolo bezočivé a neposlušné od tých čias, ako ho kúpili, a tak ho musia naučiť poriadku. Obrátila som sa a bežala preč. Po celej ceste mi znel v ušiach nárek môjho syna. Pribehla som domov a letela som bez dychu do hlavnej izby, kde som našla Butlera. Povedala som mu, čo som zažila, a na kolenách som ho prosila, aby šiel zakročiť a zachrániť Henryho. Butler sa mi iba vysmial a povedal, že chlapec dostal to, čo si zaslúžil. Skôr neskôr ho aj tak treba naučiť poriadku a čo som vraj iného čakala, že sa s ním stane. Cítila som sa, akoby ma čosi udrelo do hlavy. Bola som celá bez seba od zúrivosti. Pamätám sa na to, že som na stole uvidela ostrý poľovnícky nôž, schytila som ho a vrhla som sa na Butlera. Zrazu sa mi zatmelo pred očami a neviem, čo sa potom dialo.

Prešlo niekoľko dní. Prebrala som sa k vedomiu a našla som sa v peknej izbe, ktorá však nebola moja. Ošetrovala ma jedna stará černoška a prichádzal ku mne i doktor. Starali sa o mňa veľmi dobre. Po istom čase som sa dozvedela, že Butler odišiel a mňa nechal v tomto dome s tým, aby ma predali. Preto sa tak o mňa starali.

Nechcela som vyzdravieť a túžila som po smrti. No horúčka mi poklesla, vracali sa mi sily, až som napokon celkom vyzdravela. Potom ma každý deň pekne vyobliekali a začali k nám chodiť všelijakí páni; postavili sa predo mňa, fajčili cigary, obzerali si ma, spytovali sa všeličo a jednali sa o mojej cene. Bola som taká zachmúrená a mlčanlivá, že ma nikto nechcel. Vyhrážali sa mi, že ma budú bičovať, ak sa nebudem tváriť veselšie a prívetivejšie. Napokon, jedného dňa prišiel istý pán, menom Stuart. Zdalo sa, že mal so mnou súcit. Videl, že čosi strašného muselo zaľahnúť na moju dušu. Navštívil ma niekoľko ráz, a po istom čase som sa mu zdôverila. Nakoniec si ma kúpil a sľúbil mi, že urobí všetko, aby našiel moje deti a aby ich tiež kúpil. Šiel sa spytovať do krčmy, v ktorej pracoval môj Henry. Povedali mu, že ho predali jednému plantážnikovi na Perlovej rieke. Od tých čias som o Henrym nepočula nič. Potom zistil, kde bola moja dcéra. Žila u jednej starej ženy. Ponúkol jej za ňu veľkú sumu, ale tá ju nechcela predať. Butler sa dozvedel, že Stuart ju chce kúpiť kvôli mne a odkázal mi, aby som si nerobila nijaké nádeje, že by som ju dostala. Kapitán Stuart bol voči mne veľmi láskavý. Mal krásnu plantáž a odviezol ma tam. Do roka sa nám narodil syn. Ako som ľúbila toto dieťa! Tak sa ponášalo na môjho nešťastného Henryho! No ja som bola rozhodnutá! Nemôžem nechať svoje dieťa na svete, aby sa dožilo hrôz otrockého života. Vzala som ho do rúk, malé dvojtýždňové bábätko, bozkávala som ho a plakala som nad ním. Potom som mu dala ópia, pritisla som si ho k prsiam, až kým v spánku neumrelo. Strašne som žialila za nim a oplakávala som ho. Nikto nepochyboval o tom, že môj synček umrel nešťastnou náhodou. Dnes môžem povedať, že to bol jeden z mála činov v mojom živote, ktorý som neoľutovala, ani teraz neľutujem — aspoň, chúďa, dnes netrpí! Nemohla som mu dopriať nič lepšieho ako smrť. Po čase prišla cholera a kapitán Stuart umrel. Tí, čo chceli žiť, umierali, a ja — ja som žila, hoci som vtedy bola už pred bránou smrti! Potom ma predali a šla som z ruky do ruky. Zostarla som a bola som chorá. A vtedy ma kúpil ten oplan a priviedol ma sem.

Cassy sa odmlčala. Príbeh svojho života rozprávala rýchlo, náruživo. Tu sa pri rozprávaní obracala na Toma, tu rozprávala akoby sama pre seba. V slovách tejto ženy bolo toľko prudkosti a sily, že Tom, strhnutý jej rozprávaním, ani necítil svoje rany. Nadvihol sa na ležadle a hľadel na ňu, ako chodila nepokojne po kutici, s rozpustenými vlasmi, ktoré jej voľne splývali na pleciach. Zrazu sa zastavila a opäť prehovorila:

— Povedal si mi, že jestvuje Boh, ktorý hľadí na zem a vidí všetko, čo sa na nej robí. Ako teda môže dopustiť také veci? Nie, nebudem čakať, až bude všetkých súdiť, a sama sa postarám o pomstu za seba i svoje deti — a k tej pomste dôjde onedlho.

Zaťala päste a jej čierne oči žiarili ako šialeným ohňom.

— Pošlem ho, kam patrí, čo by ma mali za živa spáliť za to. Mne je už všetko jedno.

Po chvíli sa nešťastná žena upokojila, podišla k Tomovi a spýtala sa ho:

— Môžem ti ešte niečím pomôcť, nešťastný môj priateľ? Chceš ešte vody?

Jemný a nežný hlas, ktorým vravela tieto slová, bol v takom ostrom protiklade s jej nedávnou náruživosťou!

Tom vypil vodu, chcel jej niečo povedať, no Cassy mu v tom rozhodne zabránila.

— Nerozprávaj, netreba. Pokús sa zaspať.

Položila mu nádobu s vodou na dosah ruky, upravila mu posteľ a odišla.