ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Víťazstvo

Keď Tom stál zoči-voči svojmu trýzniteľovi a počúval jeho vyhrážky, cítil sa pripravený na smrť. Srdce mu smelo bilo a bol si vedomý toho, že bude vedieť zniesť všetky muky a trápenia. Ale keď Legree odišiel a Toma pominulo vzrušenie, pocítil opäť bolesť svojich rán a ukonaných údov a zase si uvedomil svoju bezmocnosť a beznádejné rozpoloženie.

Legree sa ledva vedel dočkať, kým sa Tomove rany zahoja, a naliehal, aby ho čím skôr zaradili do pravidelnej práce na poli. Potom nastali pre Toma dni unavujúcej a bolestnej námahy, sťažené ešte všelijakými ústrkmi a pokorovaním, aké si len nízka a podlá duša Šimona Legreeho mohla vymyslieť.

V období, keď zber bavlny vrcholil, Legree hnal svojich otrokov do roboty aj v nedeľu. A čo by aj nie? Zber bude tak väčší a vyhrá stávku. Ak pritom umorí niekoľko otrokov, čo na tom? Kúpi si nových, lepších. Spočiatku Tom, keď sa vrátil večer z práce, obyčajne ešte pri blikotavom ohníku čítal svoju bibliu. No teraz, pri tom krutom zaobchádzaní, ktorému bol vystavený, prichádzal domov taký vyčerpaný, že sa mu oči zatvárali a hlava mu klesala, sotva si sadol ku knižke. Netúžil po ničom inom, iba ľahnúť si vedľa svojich taktiež zmorených druhov.

Neraz si pripomínal list slečny Ofélie priateľom v Kentucky a modlil sa k Bohu, aby mu dopomohol k slobode. No ubiehal deň za dňom a nikto ho neprichádzal vykúpiť; do duše sa mu vkrádali pocity horkosti, ktoré bolo ťažko potlačiť.

Niekedy sa vídaval s Cassy a občas, keď ho zavolali pre čosi do domu, videl i nešťastnú postavičku Emmelíny, ale rozprávať sa s nimi nerozprával, nebolo kedy.

Jedného večera sedel skleslý a nešťastný pri dohorievajúcich uhlíkoch ohňa, na ktorom si upiekol svoju skromnú večeru. Položil na ohník zopár suchých vetvičiek, aby sa trošku rozhorel, a vytiahol z vrecka bibliu. Hľadel na poznačené miesta, ktoré ho kedysi tak vedeli potešiť. Stratili už tieto slová svoju silu a už nemohli vplývať na jeho otupelé zmysly? Hlboko si vzdychol a položil si knižku nazad do vrecka. Vyrušil ho surový smiech — obzrel sa: za ním stál Legree.

— Tak čo, starký? — oslovil Toma posmešne, — zdá sa, že ti tá tvoja pobožnosť už nepomáha! Veď ja som ti vždy vravel, že ti to vyjde z kotrby.

Tom mlčal.

— Hlupák si bol, — vravel Legree, — lebo ja som ti chcel iba dobre, keď som ťa kupoval. Mohol si byť na tom lepšie ako Sambo a Quimbo a dobre by sa ti bolo vodilo. Miesto každodenného lopotenia a bitky mohol si hrať pána, mohol si sám trestať ostatných negrov, ba kedy-tedy si sa mohol dostať aj k dobrej pálenke. Chyť sa rozumu a poslúchni dobrú radu!

— Boh ma od toho uchovaj! — zvolal vrúcne Tom.

— Hlupák! — skríkol Legree, zlostne na neho odpľul a pritom ho kopol. — No, nič to. Veď ja ťa ešte dostanem na kolená, uvidíš!

Tom dlho sedel pri ohni, zápasiac sám so sebou. Ale zrazu sa mu zatemnilo pred očami, roztiahol ruky a v mdlobách spadol na zem.

Nevedno, ako dlho tam ležal v bezvedomí. Keď sa prebral, ohník už bol vyhasnutý, šaty mal premočené od rosy, no pochybnosti a strachy ho prešli. Prekypoval radosťou, takže už necítil hlad, zimu, pokorenie, sklamanie, ani skleslosť.

Keď sivé svitanie zobudilo ostatných otrokov a keď odchádzal do poľa, medzi týmito otrhanými, trasúcimi sa nešťastníkmi bol človek, ktorý kráčal pevným krokom a vysoko dvíhal hlavu.

Všetci si všimli zmeny, ktorá sa stala s Tomom. Vrátila sa mu zase jeho bývalá bodrosť ducha i pokojnosť, ktorú nemohli porušiť nadávky ani rany.

— Do čerta, čo sa s tým Tomom robí? — spytoval sa Legree Samba. — Iba pred chvíľkou bol celý zúbožený, a teraz, len pozrime!

— Neviem, pane. Azda chce ujsť.

— To by som, na moj veru, rád videl, — poznamenal Legree s divým úškľabkom. — Aj ty, Sambo, čo?

— To veru hej! Hahaha! — rehotal sa Sambo celý uveličený. — To by bola zábava! Vidieť ho tak trčať v močiari, predierať sa cez kríky a psi za jeho chrbtom. Bože môj, čo som sa nasmial, keď sme onehdy chytali Molly. Myslel som si už, že ju psi celú zoderú, kým ich z nej odoženiem. Ešte dnes má stopy po ich zuboch.

— Tých sa veru až do smrti nezbaví, — povedal Legree. — Ale teraz, Sambo, dávaj naňho dobrý pozor. Ak má Tom naozaj také úmysly, aby si kúska kože na ňom nenechal!

— Pán sa môže spoľahnúť, — vravel Sambo. — Mne neutečie. Hahaha!

Tento rozhovor so svojím sluhom viedol Legree, keď nasadal na koňa a odchádzal do susedného mesta. Vracal sa odtiaľ až večer. Rozhodol sa, že prejde cez osadu otrokov a podíva sa, či je všetko v poriadku.

Bola nádherná mesačná noc a tône majestátnych stromov sa ostro črtali na tráve. Všade vládla hlboká tíšina. Ako sa Legree blížil k chatrčiam, z diaľky počul spev. Bolo to niečo tak neobyčajného v týchto končinách, že zastal a počúval. Jemný mužský hlas spieval:

„Aha, takto sa on teda posmeľuje!“ povedal si v duchu Legree. Pricválal k Tomovi a šľahol ho bičom.

— Čo mi tu hulákaš, keď si už mal dávno drichmať? Zavri papuľu a prac sa stadeto!

— Áno, pane, — odpovedal Tom pokojne a odchádzal.

Tomova pokojnosť Legreeho tak rozzúrila, že podišiel s koňom priamo k nemu a začal ho mlátiť bičom hlava-nehlava.

— Na, ty pes! — vravel. — Uvidíme, či aj teraz budeš taký veselý!

Šľahy dopadali na Tomovo telo, no srdce už nemal také skrúšené a Legree nemohol pochopiť, prečo nemá moci nad týmto svojím poddaným.

Tom prekypoval súcitom voči nešťastníkom, medzi ktorými žil, a usiloval sa zmierniť ich utrpenie, ako len mohol.

Príležitostí mal na to, pravda, málo, ale obyčajne na ceste do poľa a nazad a počas práce podával pomocnú ruku ustatým, skleslým a ochablým druhom. Spočiatku tieto nešťastné, trýznené stvorenia Toma nechápali, ale po čase, keď ubiehali týždne za týždňami, mesiace za mesiacmi, začalo sa čosi prebúdzať v ich otupelých srdciach. Ten čudný, tichý a trpezlivý človek, ktorý bol vždy pripravený odniesť bremeno druhého a nikdy sám nečakal nijakej pomoci, človek, ktorý sa nikdy netisol napred a bral si zo všetkého najmenej a ešte sa so svojím málom delil s tými, čo potrebovali viac, človek, ktorý za chladných nocí dal svoju roztrhanú prikrývku chorej a od zimy sa trasúcej žene, človek, ktorý naplňoval košíky slabých pri práci, berúc tak na seba strašné nebezpečenstvo, že sám nepredloží dostatočné množstvo, tento človek začal postupne a nebadane nadobúdať zvláštnu moc nad nimi. Dokonca aj pološialená a nepokojná myseľ Cassy nachádzala duševný pokoj v jeho prítomnosti.

Táto nešťastná žena často sa chcela pomstiť svojmu mučiteľovi, Legreemu — pomstiť sa za všetko zlo, ktoré spáchal na nej i na jej druhoch.

Jednej noci, keď v chatrči už všetci spali, Toma zobudil jemný šramot a v škáre medzi brvnami, ktorá im slúžila za okno, uvidel tvár Cassy. Kývnutím mu dala znamenie, aby vyšiel von.

Tom vyšiel. Bolo to medzi jednou a druhou v noci. Mesiac naširoko rozlieval svoje tiché, pokojné svetlo. V očiach Cassy žiaril divý, čudný oheň, taký odlišný od jej pohľadu, ktorý býval zvyčajne akýsi ustrnutý a zúfalý.

— Poď sem, strýčko Tom, — zašepkala, položiac mu svoju jemnú ruku na zápästie. Ťahala ho pevne, akoby jej ruka bola z ocele. — Poď, musím ti niečo povedať.

— Čo sa stalo, Cassy? — pýtal sa znepokojene.

— Tom, chcel by si byť slobodným?

— Budem slobodný, keď príde na to čas, pani Cassy.

— Nie, môžeš byť slobodný hneď, dnes v noci, — povedala Cassy s prudkým zápalom. — Poď!

Tom váhal.

— Poď! — vravela šepkom, nespúšťajúc z neho oči. — Poď! On spí — tvrdo. Dala som mu do koňaku prášku. Nemala som ho však dosť, ináč by som ťa nepotrebovala. Ale teraz poď! Zadná brána je otvorená, je tam sekera; ja som ju tam položila, i dvere jeho izby sú otvorené. Ukážem ti cestu. Sama by som to spravila, ale som na to slabá. Poď!

— Nie, pani Cassy, za celý svet nie! — povedal Tom pevne a zadržal ju.

— Pomysli len na tých nešťastníkov! Môžeme im dať slobodu a odísť niekam pomedzi močariská, nájsť si nejaký ostrovček a žiť si na ňom. Také veci sa robia. Horší život mať nemôžeme, ako je tu.

— Nie! — rázne odvetil Tom. — Zo zla nikdy dobro nevzíde! Radšej by som si sám ruku odsekol.

— Tak to spravím sama!

— Pani Cassy! — zvolal Tom, padajúc pred ňou na kolená. — Zaprisahám vás, nepredávajte si dušu diablovi! Musíme trpieť a čakať!

— Čakať! Či som už dosť nečakala? Až sa mi rozum z toho múti a srdce mi krváca! Vari som dosť od neho nevytrpela? Vari tí ostatní nezažili dosť múk od neho? I z teba samého krv cicia každým dňom. Nie, ja splním svoju povinnosť! Udrela mu posledná hodina!

— Nie, nie, nie! — volal Tom a držal jej malé ruky, kŕčovite zovreté. — Nerobte to! Neberte si hriech na dušu! Bože, pomôž nám, aby sme mohli milovať svojich nepriateľov!

— Milovať takých nepriateľov! — zvolala Cassy prudko. — To je proti samej prírode!

— Áno, pani Cassy, to je pravda, ale Hospodin je milostivý a dá nám zvíťaziť nad sebou samými!

Prenikavé slová Toma, jeho mäkký hlas a slzy zapôsobili na prudkú, rozbúrenú myseľ nešťastnej ženy ako ranná rosa. Divý výraz jej očú zmäkol. A keď pozrela na Toma, cítil, ako sa uvoľňujú jej napäté ruky.

— Tom, priateľ môj, nemám síl modliť sa. Odo dňa, ako predali moje deti, zabudla som na modlitby a miesto nich poznám iba kliatby… kliatby a nenávisť!

— Pani Cassy, — váhavo vravel Tom po chvíli mlčania, — ak sa môžete nejakým spôsobom odtiaľto dostať… ak je to len možné, radím vám, aby ste odišli, aj s Emmelínou, no nedopusťte sa nijako vraždy človeka.

— Pokúsiš sa utiecť s nami, strýčko Tom?

— Nie, — odpovedal. — Už nie. Ostanem spolu so svojimi nešťastnými bratmi a budem niesť svoj kríž až do konca. S vami je to iná vec. Nemôžete to zniesť, zahynuli by ste. Zachráňte sa, ak môžete!

— Iba hrob nás môže zachrániť, — odpovedala Cassy. — Každý zver ma svoj brloh, každý vták svoje hniezdo. Aj ten had, aj ten aligátor sa má kde uchýliť, ľahnúť si a odpočinúť. Iba pre nás niet miesta pokoja. Do najzapadlejších močiarov budú za nami hnať psov a nájdu nás. Všetko je proti nám — ľudia i zvieratá. Kdeže sa podejeme?

Tom dlho mlčal a potom jej povedal:

— Pokúste sa, pani Cassy. Budem sa za vás modliť.

Prečo sa to neraz stáva, že myšlienka, na ktorú sme dávno zabudli, ktorú sme odkopli od seba ako kamienok na ceste, náhle zažiari pred nami v novom svetle ako diamant?

Cassy často celé hodiny rozmýšľala o všetkých možných spôsoboch úteku a zavrhla ich napokon všetky ako beznádejné a nemožné. Ale v tejto chvíli sa jej rozbreskol v mysli plán, taký jednoduchý a uskutočniteľný vo všetkých podrobnostiach, že sa v nej odrazu vzbudila veľká nádej.

— Strýčko Tom, pokúsim sa!

— Nech vám Pán Boh pomôže!