ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matka

Elizu vychovávala pani Shelbyová už od malička a veľmi si ju obľúbila.

Kto cestoval po južných štátoch Ameriky, zaiste si všimol zvláštnu mäkkosť v hlase a jemnosť v správaní kvadróniek a mulatiek^[3] a mnohé, z nich sú ešte okrem toho obdarené prekvapujúcou krásou.

Keď Eliza dospela, pani Shelbyová ju vydala za šľachetného, nadaného mulata, Georgea Harrisa, ktorý bol otrokom na susednej farme.

Farmár prenajal Harrisa do práce v továrni na vrecia. Tu sa mladý mulat svojou šikovnosťou a umom čoskoro vyšvihol na prvé miesto medzi robotníkmi. O jeho mimoriadnom nadaní svedčí aj to, že pri nedostatku technického vzdelania a pri nepriaznivých pracovných pomeroch zhotovil stroj na čistenie konopí.

Keďže bol príjemného zovňajšku a ku každému sa milo správal, v továrni si ho všetci veľmi obľúbili. No zákon ho nepovažoval za človeka, ale iba za vec — a tak všetky jeho mimoriadne vlastnosti podliehali ľubovôli surového a úzkoprsého pána. Keď sa dozvedel o sláve Georgeovho vynálezu, prišiel do továrne, aby sa o všetkom presvedčil. Továrnik ho prijal s otvorenou náručou a blahoželal mu, že je majiteľom takého cenného otroka.

George sprevádzal svojho pána po továrni. S hrdosťou mu ukazoval svoj stroj a správal sa pritom tak nenútene, vyzeral tak mužne, že jeho pán cítil sa pri ňom ponížený a menejcenný. Čo sa má jeho otrok potĺkať po kraji, vymýšľať kadejaké stroje a vyvyšovať sa medzi pánov? To mu musí hneď zaraziť. Vezme si ho nazad, na poľné práce, a potom sa uvidí, či sa bude takto vystatovať! Veľký bol údiv továrnika ako aj robotníkov, keď si pán zrazu vyžiadal Georgeovu mzdu a oznámil, že si svojho otroka hneď vezme domov.

— Ale pán Harris, — bránil sa továrnik, — prečo tak náhle?

— No a čo? Vari nie je môj?

— Radi by sme vám za neho zvýšili plat.

— O to mi nejde. Nie som utisnutý na to, aby som prenajímal svojich otrokov.

— Ale George má na túto prácu mimoriadne schopnosti.

— To je možné, ale musí mať schopnosti aj na prácu, ktorú mu ja dám!

— Uvážte však, že zhotovil tento stroj! — vmiešal sa dosť nemiestne do rozhovoru ktorýsi robotník.

— Ach, stroj! Stroj na úsporu práce, však? Čo iného by sa dalo od takého chlapa čakať? Všetci negri sa starajú o to, ako by mohli menej pracovať. Nie, nech sa len prace domov!

George stál ako zmeravený, keď vypočul tento náhly rozsudok vyššej moci, proti ktorej sa nemohol vzoprieť. Skrížil si ruky na prsiach a stisol pery. No v jeho duši vrela celá sopka a hnala mu rozpálenú krv do všetkých žíl. Prudko dýchal a jeho veľké tmavé oči blčali ako rozžeravené uhlíky. Ešte chvíľku a mohol by nebezpečne vzkypieť, no láskavý továrnik ho chytil za ruku a pošepkal mu:

— Nechaj to teraz tak, George. Len choď s ním, veď my ti nejako pomôžeme.

Tyran si všimol tohto šepkania a domyslel si, o čo asi šlo, aj keď nič nepočul. Umienil si ešte pevnejšie, že presadí svoju moc nad touto obeťou.

Dovliekol si Georgea domov a pridelil mu najťažšiu prácu na farme. No mladý mulat vedel potlačiť v sebe každé neprístojné slovo, iba jeho blčiace oči, jeho zachmúrená a ustarostená tvár hovorili zreteľne, že človek nemôže sa len tak ľahko stať vecou.

V tej šťastnej dobe, keď George pracoval v továrni, spoznal sa s Elizou, s ktorou sa neskoršie aj oženil. Továrnik si ho veľmi obľúbil a dôveroval mu. Dovolil mu častejšie chodiť za Elizou. Pani Shelbyová sledovala pomer oboch mladých ľudí s vrodenou ženskou záľubou. Rada vydala svoju peknú chovanku za chlapca, ktorý k nej tak pristal. Svadbu odbavili vo veľkej jedálni. Sama pani domu ovenčila nevestu kvetmi pomarančovníka a dala jej na hlavu svadobný závoj, ktorý ozaj nemohol zahaľovať krajšiu tvár. Nechýbali ani biele rukavičky. Koláčov a vína bolo v hojnosti a tak hostia vychvaľovali nevestu pre jej krásu a paniu domu pre jej láskavosť a pohostinnosť. Prvé dva roky sa Eliza často vídala so svojím manželom. Ich šťastie sa narušilo až vtedy, keď im zomreli dve dietky. Eliza ich mala náruživo rada a oplakávala ich s takým hlbokým žiaľom, že pani ju musela uspokojovať s materskou starostlivosťou. Napomínala ju, aby bola spokojná s vôľou božou, aby nedovolila citom vymknúť sa z hraníc rozumu.

Až keď sa Elize narodil malý Harry, postupne sa uspokojila. Celou dušou priľnula k tomuto stvoreniatku. Bolo ozaj zdravé a silné. Eliza sa stala zas šťastnou ženou. No len do tej chvíle, kým krutý osud nevyrval manžela z továrne a nepostavil ho znovu pod korbáč zákonitého pána.

O jeden či dva týždne po tom ako Georgea odvliekli z práce, továrnik dodržal svoje slovo a navštívil pána Harrisa. Dúfal totiž, že farmára už prešiel hnev a pokúšal sa ho všelijako prehovoriť, aby vrátil Georgea k predošlej práci.

— Škoda slov o tom, — povedal Harris tvrdohlavo. — Viem, ako si mám spravovať svoje záležitosti.

— Veď ja sa vám do nich nechcem starať, pane. Domnievam sa však, že by vám to bolo na prospech, keby ste nám prenajali svojho otroka za nových, výhodnejších podmienok.

— Viem dobre, kam mierite! Videl som, ako ste naňho žmurkali, ako ste mu šepkali, keď som si ho bral z továrne. Ale — márna vaša námaha. Žijeme v slobodnej krajine, pane. Chlapík je môj a ja si s ním urobím, čo sa mi páči.

Tak padla posledná Georgeova nádej. Čaká ho život hroznej, úmornej práce. Bude vystavený všetkým výsmechom a urážkam, aké si len jeho tyranský pán vymyslí.