ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tomova pani a jej náhľady

— A tak, Mária, — hovoril Saint-Clare, — nastávajú pre teba zlaté časy. Naša praktická a pracovitá sesternica ti sníme z pliec celú ťarchu domácich starostí a ty sa budeš môcť venovať iba sebe a radovať sa zo života. K ceremónii odovzdávania kľúčov by sme mohli pristúpiť hneď.

Toto povedal Saint-Clare pri raňajkách, pár dní po príchode Ofélie.

— Bude mi to iba vítané, — riekla Mária, oprúc si malátne hlavu o ruku. — Ofélia iste onedlho príde na to, že tu na Juhu sme my panie domu otrokyňami vo svojich domácnostiach.

— Ó, na to iste príde a okrem toho ešte na mnoho iných vecí, — poznamenal Saint-Clare.

— Človek by si myslel, že držíme otrokov pre svoje pohodlie, — pokračovala Mária. — No keby naozaj šlo o to pohodlie, mali by sme ich vlastne hneď prepustiť, všetkých.

Evangelína pozrela svojimi veľkými vážnymi očami na matku a začudovaná spýtala sa s detskou prostotou: — A načo ich teda držíš, mama?

— To veru sama neviem. Hádam na to, aby ma mal kto sužovať. Mám s nimi iba kríž. Myslím, že sú hlavnou príčinou mojej choroby. Nikto veru nemá takých hrozných negrov ako my.

— Ale, Mária, ty si sa dnes iste zle vyspala, — povedal Saint-Clare. — Sama vieš, že je to nie tak. Nepoznám lepšieho človeka, ako je naša ňanka. Veď čo by si si počala bez nej?

— Ňaňa je z nich ešte najlepšia, — súhlasila Mária, — a predsa je to sebecká, strašne sebecká povaha; to je, napokon, chyba všetkých negrov.

— Hm, sebeckosť je naozaj hrozný nedostatok, — poznamenal vážne Saint-Clare.

— Vari nie je od ňane sebecké spať v noci tak tvrdo? Ona dobre vie, že keď mám záchvaty migrény, potrebujem stálu opateru a že treba prísť ku mne každú hodinu. No oprobujte zobudiť ju! Práve dnes ráno sa cítim zle iba od námahy, ktorú som musela vynaložiť, aby som ju zobudila.

— Mamička, a či azda nesedela pri tebe posledných niekoľko nocí za sebou? — pýtala sa Eva.

— Ako to vieš? — spýtala sa úsečne Mária. — Akiste sa ponosovala.

— Neponosovala sa, len mi povedala, aké zlé noci si mala posledne.

— Prečo si nezavoláš na jednu-dve noci Jane alebo Rózu, aby ju zastúpili, nech si odpočinie? — spytoval sa Saint-Clare.

— Ako len môžeš navrhovať niečo takého? — pohoršovala sa Mária. — Augustín, ty si naozaj bezohľadný! Taká som nervózna, že ma vyruší najslabší šepot. Vôbec by som nezniesla, aby sa ma dotýkali cudzie ruky. Keby ňaňa mala o mňa záujem, nemohla by spať tak tvrdo. Počula som o ľuďoch, ktorí mali ozaj oddaných sluhov, no mne sa nikdy nepritrafí také šťastie, — vzdychla si Mária.

Slečna Ofélia počúvala tento rozhovor veľmi pozorne a vážne. Ale pery mala stále úzko zovreté a zrejme bola rozhodnutá nezamiešať sa do reči, kým si presne a podrobne nezistí, ako sa v tomto dome vlastne veci majú.

— Ňaňa v podstate nie je zlý človek, — pokračovala Mária, — je zdvorilá a slušná, ale v hĺbke duše je sebecká. Neprestane vám jajkať a trápiť sa pre toho svojho muža. Keď som sa vydala a prišla som sem, pravdaže, musela som si ju vziať so sebou. Jej muža môj otec nemohol postrádať; je to kováč a otec ho potrebuje. Už vtedy som vravela, že by sa mali jeden druhého vzdať, lebo sotva kedy budú ešte môcť spolu žiť. Mala som ňaňu už vtedy vydať za niekoho iného; bola som hlúpa, že som to neurobila. Povedala som jej, že si svojho muža neuvidí viac ako hádam raz, dva razy, lebo podnebie v kraji, kde žije môj otec, nevyhovuje môjmu zdraviu a ja tam nemôžem chodiť. Ale ona si nedala povedať a nevzala si iného. Ňaňa je taká tvrdohlavá, ale to nikto nevidí, iba ja.

— Má deti? — spýtala sa slečna Ofélia.

— Áno, dve.

— Iste jej je ľúto za nimi.

— Vari som si aj tie mala sem doniesť? Také zafúľané decká — a potom, zabrali by jej veľa času. No, ňaňa sa dodnes s tým nezmierila a nechce sa vydať za iného. Keby mohla, hneď by odišla za svojím mužom, hoci vie, aká som slabá a chorá. Veru, všetci otroci sú sebeckí, aj najlepší z nich.

— To je nepríjemná vec, — poznamenal Saint-Clare sucho.

Slečna Ofélia pozrela zvedavo naňho a zbadala, že sa začervenal a skrivil ústa, potláčajúc svoju podráždenosť.

— Ináč, ňaňa vždy bola mojím obľúbencom, — začala Mária znovu. — Keby tí vaši sluhovia tam na severe videli jej šatnicu! Hodvábne a mušelínové šaty, jedny dokonca z pravého zamatu. Koľko ráz som presedela celé popoludnie, čo som jej opravovala čepiec, keď som mala ísť s ňou na návštevu. Ani nevie, čo sú to nadávky a bičovali ju iba ak raz, dva razy v celom jej živote. Čaj a kávu pije každý deň, ešte aj s cukrom! Nie je to zaiste správne, ale Saint-Clare chce, aby sluhovia žili ako páni, a tí si aj tak žijú. Veru, pokazili sme si ich a je to čiastočne aj naša chyba, že sú takí sebeckí a že sa správajú ako rozmaznané deti. Čo som sa už manželovi navravela o tom!

— Už som sa toho naozaj dosť napočúval, — povedal Saint-Clare, berúc do rúk noviny. Eva, tá krásna Evička, počúvala matku so svojím zvláštnym, hlbokým výrazom na tvári.

Podišla milo k nej a objala ju okolo hrdla.

— No, čo je zase, Eva?

— Mamička, nemohla by som ťa ja jednu noc opatrovať? Aspoň jednu noc. Celkom iste ťa to nebude rozčuľovať a nezaspím. Neraz v noci nespím a rozmýšľam…

— To je hlúposť, dieťa, hlúposť! — zvolala Mária. — Aké si ty čudné dieťa!

— Dovoľ mi to, mama. Myslím, — dodala bojazlivo, — že ňanka je chorá. Povedala mi, že ju posledné dni stále bolí hlava.

— Aha, to je zase taký ňankin fígeľ. Taká je ako všetci negri. Zabolí ich hlava alebo sa porežú na prste a už robia z toho tragédiu. To sa im však nesmie povoľovať. V takých veciach mám svoje zásady, — vravela Mária a obrátiac sa k Ofélii, dodala: — O tom sa presvedčíte sama. Ak raz povolíte negrovi čo i len požalovať sa nad nejakou bolesťou alebo sťažovať sa na nejakú nepríjemnosť, budete mať stále plné ruky práce. Ja sa nikdy na nič nežalujem. Nikto nevie, čo všetko ja pretrpím. Považujem si za svoju povinnosť znášať to pokojne a podľa toho sa aj správam.

Slečna Ofélia so široko roztvorenými očami vypočula toto prekvapujúce vyhlásenie, ktoré Saint-Clara tak ohromilo, že vybuchol v hlasný smiech.

— Saint-Clare sa vždy smeje, keď sa čo len slovkom zmienim o svojom zlom zdraví, — povedala Mária s hlasom trpiacej mučenice. — Len aby ho to raz veľmi nemrzelo! — dodala, utierajúc si oči vreckovkou.

Nastalo trápne ticho. Napokon Saint-Clare vstal, pozrel na hodinky a ospravedlnil sa, že má akúsi schôdzku. Eva vykĺzla za ním a pri stole ostali len slečna Ofélia a Mária.

— To je celý Saint-Clare, — povedala Mária, odtiahnuc si vreckovku od tváre, keďže previnilec, kvôli ktorému ju zdvihla k očiam, nebol už v izbe. — On nemá poňatia, nevie si uvedomiť a ani si nikdy neuvedomí, ako trpím už toľké roky.

Slečna Ofélia nevedela, čo sa patrí povedať v takomto prípade.

Kým premýšľala o tom, čo má odvetiť, Mária si utrela slzy, upravila sa — ako by si asi vtáčik upravil pierka po daždi — a potom sa pustila s Oféliou do rozhovoru o domácich veciach. Uvádzala ju do tajov skríň, šatníc, bielizníkov a komôr, ktorých sa Ofélia mala podľa dohovoru ujať. Dávala jej toľko poučení o opatrnosti a zverovala jej toľko povinností, že by sa človeku, ktorý nie je taký prezieravý a praktický ako Ofélia, zakrútila z toho hlava.

— Tým by som vám, myslím, povedala všetko, — zakončila Mária, — a keď na mňa zase príde záchvat migrény, budete môcť všetko viesť aj bez toho, žeby ste sa poradili so mnou. Hej, a ešte Eva… na tú treba stále dávať pozor.

— Vždy som ju mala veľmi rada, — povedala slečna Ofélia. — Nikdy som nevidela lepšie dieťa.

— Eva je niekedy veľmi čudná a na mňa sa v ničom neponáša, — povzdychla si Mária nad touto smutnou skutočnosťou.

Slečna Ofélia si pomyslela: „Chvalabohu, že sa neponáša!“ — no ponechala si to pre seba.

— Eva vždy bola rada v spoločnosti sluhov. Niektorým deťom to celkom osoží. Ja sama som sa hrávala s otcovými murínčatmi a neublížilo mi to. Ale Eva sa považuje akoby za jednu z nich. Neviem si v tomto s ňou poradiť. A Saint-Clare ju v tom iba podporuje. Saint-Clare je vlastne ku všetkým pod touto strechou zhovievavý, iba ku svojej žene nie.

Slečna Ofélia zase hlboko mlčala.

— So sluhami si človek ináč neporadí, — pokračovala Mária, — iba pevnou rukou. Chápala som to už od detstva. Eva ich však všetkých môže pokaziť. Keď bude musieť sama viesť domácnosť, veru neviem, čo si počne. Som toho náhľadu, že človek musí byť voči sluhom láskavý, no treba od nich držať odstup. Eva to nikdy nedokáže. Nijako jej to neviem vtĺcť do hlavy. Sama ste počuli, ako sa ponúkala, že ma bude v noci opatrovať len preto, aby sa ňaňa vyspala. Takto by sa vám to decko stále správalo, keby to záviselo od neho.

— Ale hádam uznávate, že vaši sluhovia sú ľudia, — odpovedala Ofélia priamo, — a že by si mali odpočinúť, keď sú ustatí.

— To je samozrejmé! Ale veď ňaňa si vždy nájde chvíľku na spanie. Takého spachtoša som ešte nevidela — drieme si, keď sedí, keď šije, alebo aj postojačky. To stvorenie sa vám vyspí, kedy chce a kde chce. O to sa vôbec netreba báť. Ale už zaobchádzať so sluhami, akoby to boli nejaké exotické rastliny alebo ako čo by boli z porcelánu, to je naozaj smiešne, — povedala Mária, zaborila sa do podušiek mäkkého divána a pritiahla si elegantnú fľaštičku z brúseného skla so šnupavou soľou.^[23]

— Musím vám povedať, drahá sesternica, — pokračovala Mária neprirodzeným, hereckým hlasom, — že sa so Saint-Clarom v mnohých veciach nezhodnem. Saint-Clare ma nikdy nechápal a nevedel si ma oceniť. A to, myslím, podrylo aj moje zdravie.

Slečna Ofélia mala vyvinutý zmysel pre opatrnosť, charakteristický pre občanov Nového Anglicka, a najmä sa hrozila pomyslenia na to, že by ju mohli vtiahnuť do rodinných sporov. Teraz začínala cítiť práve takéto nebezpečenstvo. Vystrúhla preto na tvár prísne nestranný výraz, vytiahla si z vrecka dlžiznú, napoly upletenú pančuchu, ktorú mala vždy naporúdzi proti diablovi-pokušiteľovi, čo ľudí pokúša vždy, keď ich ruky leňošia, a dala sa húževnato do práce. Pery mala úzko zovreté, ale už ich výraz priamo hovoril: „Len si hovor, mňa do vašich záležitostí nič.“ Márii to však vôbec nevadilo. Žiadalo sa jej vyvravieť sa komusi, ba považovala za svoju povinnosť takto si uľaviť. Posilnila sa opäť šnupom zo svojej fľaštičky a pokračovala:

— Keď som sa vydala za Saint-Clara, priniesla som do domácnosti majetok aj sluhov a mám preto právo rozhodovať nad nimi, ako chcem. Saint-Clare mal tiež svoj majetok i svojich sluhov, a mne je jedno, ako si ich spravuje. Ale on sa mieša do mojich vecí. Má čudácke a výstredné náhľady na život, najmä o tom, ako zaobchádzať s otrokmi. Stará sa o nich väčšmi ako o mňa, ba aj ako o seba. Robia mu len samé nepríjemnosti a on ani prst nezdvihne proti tomu. Nazmýšľal si vám, napríklad, že ich nikto v dome, okrem mňa a jeho nesmie udrieť. Chápete, k čomu to vedie? Saint-Clare by nezdvihol ruku na nich, ani keby po ňom šliapali. Nuž a ja… čo si ja môžem dovoliť proti nim pri svojej slabosti? Veď viete, že títo černosi sú ako malé deti.

— Ja chvalabohu neviem nič o tom, — odpovedala úsečne slečna Ofélia.

— Mali by ste to veru vedieť, kvôli sebe samej, ak tu ostanete. Nemáte poňatia, čo sú to za bezočivé, hlúpe, detské, nevďačné, ľahkomyseľné tvory, všetci černosi. — Kde len Mária vzala toľko sily, keď rozprávala o tejto veci! Po jej mdlobe a nevládnosti nebolo ani stopy.

— Nuž a či Hospodin nestvoril všetkých ľudí jednakých? — povedala proste slečna Ofélia.

— To veru nie! Ako môžete povedať niečo takého! Negri patria k nižšej rase. Saint-Clare ma chcel silou-mocou presvedčiť, že ňaňa prežíva rozlúčenie s mužom práve tak, ako by som to prežívala ja. Ako je možné takto porovnávať veci! Ňaňa nemôže mať také hlboké city ako ja, ale Saint-Clare to nechce pochopiť. Ešte by bol schopný povedať aj to, že ňaňa ľúbi tie svoje špinavé decká tak ako ja svoju Evu!

Slečna Ofélia sa navidomoči bála odvetiť, aby nepovedala niečo nemiestneho. Svojimi ihlicami však narábala veľmi horlivo, akoby tým chcela vyjadriť svoj nesúhlas, a človek, menej zabraný do seba ako Mária, by to zaiste bol pochopil.

— Teraz už dúfam, rozumiete, s čím sa tu budete musieť stretnúť. V domácnosti niet poriadku, sluhovia si vyčíňajú, čo sa im chce alebo čo sa im páči. Ja som sa ich, pravdaže, usilovala držať na uzde, pokiaľ mi to dovoľovali moje slabé sily. Mám korbáč vždy naporúdzi a neraz ho aj použijem, ale to ma vždy veľmi vyčerpá. Keby Saint-Clare chcel takéto veci odbavovať tak, ako to robia iní…

— A to už ako?

— Nuž poslal by ich do väzenia či na iné podobné miesta a dal by ich zbičovať. Inej pomoci niet. Veď sa sami presvedčíte, že s takými naničhodníkmi možno zaobchodiť len a len prísne.

— Stará pesnička, — vpadol do reči Saint-Clare, ktorý práve vstúpil do izby. — Len si pomysli, sesternička, — a s týmito slovami sa pohodlne vystrel na diván, — taký dobrý príklad im dávame, Mária a ja, a predsa sú to takí leňosi.

— Na majiteľoch otrokov leží veru ťažká zodpovednosť, — povedala slečna Ofélia. — Za nič na svete by som nechcela byť vo vašej koži. Otrokov treba vychovávať a správať sa voči nim ako k tvorom obdareným rozumom.

Vtom sa na dvore ozval veselý smiech. Saint-Clare sa zdvihol, odokryl hodvábnu záclonu a tiež sa rozosmial.

— Čo sa tam robí? — spýtala sa slečna Ofélia.

Vo dvore, na lavičke zarastenej machom sedel Tom. Vo všetkých gombičkových dierkach mal jazmínové kvety a Eva s veselým smiechom vešala mu okolo hrdla venček ruží. Potom si mu sadla na kolená ako vrabček a stále sa smiala.

— Aký si chutný, strýčko Tom!

Tom sa tiež mierne a tak po svojsky dobrodušne usmieval a zabával sa zrejme práve tak dobre ako Eva.

— Augustín, ako to môžeš dovoliť! — zvolala slečna Ofélia.

— Čo je na tom zlého? — čudoval sa Saint-Clare.

— Mne sa to vidí strašným!

— Hľa, akí ste vy severania! Neraz som si všimol, aký odpor máte k černochom. Hnusia sa vám, akoby ste mali pred sebou vretenicu alebo žabu, a predsa sa pohoršujete nad neprávosťami voči nim. Rozhorčíte sa, ak s nimi niekto surovo zaobchádza, a predsa sami by ste s nimi nechceli mať nič spoločného. Najradšej by ste ich všetkých odpravili voľakde do Afriky, a tam nech sa s nimi zabávajú nejakí misionári. Či nemám pravdu?

— No, — pripúšťala zamyslene slečna Ofélia, — možno je na tom niečo pravdy.

*

Tomovo rozpoloženie v tomto čase bolo skvelé, takže naozaj nemal sa na čo ponosovať. Eva uprosila otca, aby Toma uvoľnil, kedykoľvek by potrebovala ochrancu a spoločníka na svojich prechádzkach. Tom mal v takých prípadoch nechať svoju obyčajnú prácu a ísť s Evou, keď si to želala. Saint-Clare si dal záležať na tom, aby jeho sluhovia boli dobre oblečení a Tom mal teda pekné šaty z dobrého súkna, snehobiele manžety a golier, lesklú čiapku a vyleštené čižmy. V stajni nemal temer čo robiť; všetku prácu vykonali jeho pomocníci, lebo Mária Saint-Clarová vyhlásila, že nestrpí, aby jej kočiš zapáchal od koní.

Istého nedeľného rána Mária Saint-Clarová, vyparádená vo svojich sviatočných šatách, stála na verande a zapínala si diamantovú náramnicu. Diamanty, hodváb, čipky, klenoty — s tým všetkým sa chcela blysnúť v kostole. V nedeľu bola Mária vždy veľmi pobožná. Koľko pôvabu a elegancie bolo v jej tenkej postavičke, zahalenej čipkovým závojom ako oblakom! Aké ladné pohyby mala! Aj teraz sa Mária cítila neobyčajne elegantnou a bola vo veľmi dobrej nálade.

Slečna Ofélia bola jej pravým opakom. Nie že by aj ona nemala pekné hodvábne šaty, závoj a jemnú šatku; odlišnosť tu spočívala v jej upätosti, hranatosti a tým viac teda vynikala elegancia jej mladej spoločníčky.

— Kde je Eva? — spytovala sa Mária.

— Zdržala sa na schodoch, chcela čosi povedať ňane.

Počujme, o čom sa Eva zhovára s ňankou, stojac s ňou na schodoch.

— Ňanka, teba akiste veľmi bolí hlava.

— Boh nech vás požehná, slečna Eva. Ale… nie je mi dokopy nič. Hlava ma bolí temer bez prestania.

— Tak som rada, že ideš dnes von. — Dievčatko ju objalo. — Tu máš, vezmi si moju fľaštičku, môžeš si z nej šnupať po ceste.

— Takú krásnu fľaštičku s drahokamami? Ešteže čo, slečna Eva!

— Prečo nie? Ty ju skôr potrebuješ než ja. Mama si vždy z toho šnupe, keď ju bolí hlava. Bude ti lepšie. Vezmi si to, prosím ťa, kvôli mne!

— Čo si to dievčatko nevymyslí! — vzdychla si dojatá ňanka. Eva jej strčila fľaštičku do rúk, bozkala ju a odbehla k mame.

— Čo si sa tam zdržala?

— Ale nič… iba som ňane dávala svoju fľaštičku, aby si ju vzala do kostola.

— Eva, — Mária zlostne dupla nohou. — Tvoju zlatú fľaštičku ňanke! Kedy sa ty naučíš, čo sa patrí a čo nie! Choď hneď nazad a vezmi jej ju!

Eva smutne zvesila hlavu a obrátila sa nazad.

— Mária, nechaj to dieťa tak; nech si robí, ako sa mu páči, — vravel Saint-Clare.

— Bratanec, pôjdeš aj ty s nami do kostola? — spýtala sa slečna Ofélia, obrátiac sa priamo na Saint-Clara.

— Nie, ďakujem pekne, nepôjdem.

— Želala by som si, Saint-Clare, aby si aspoň raz šiel do kostola, — povedala Mária. — Ty nemáš štipku náboženského cítenia. A to sa naozaj nepatrí.

*

— K sluhom máme byť slušní a láskaví, Evangelína, — poučovala svoju dcéru Mária cestou do kostola, — no nepatrí sa správať sa voči nim, akoby nám boli príbuzní, rovní s nami. Keby bola ňaňa chorá, vari by si si ju položila do vlastnej postele?

— Veľmi rada by som to urobila, mamička, — povedala Eva, — lebo tak by mi bolo lepšie opatrovať ju, a potom, veď moja posteľ je lepšia ako jej.

Mária bola celá zúfalá nad úplným nedostatkom morálneho zmýšľania, aký prejavila jej dcéra touto odpoveďou.

— Čo mám len robiť, aby ma toto dieťa rozumelo? — vzdychla si.

— Nič, — povedala významne slečna Ofélia.

Eva bola chvíľku smutná a zmätená, ale deti našťastie nevydržia dlho takú náladu a po chvíli sa už veselo smiala a živo pozorovala veci, mihajúce sa okolo ich koča.

*

— Tak čo, dámy, — obrátil sa na ne Saint-Clare, keď už všetci sedeli za stolom pri obede, — ako vás dnes pobavili v kostole?

— Kázeň bola skvelá, — povedala Mária. — Bár by si ju bol počul! Kazateľ vyjadril priam všetky moje náhľady.

— Muselo to byť teda veľmi poučné, — poznamenal Saint-Clare.

— Áno, dokazoval, že poriadok v spoločnosti a spoločenské rozdiely v nej pochádzajú od Boha a že je správne a pekné, aby si vedel, že niektorí ľudia sú postavení vysoko a druhí nízko a že niekto sa narodil na to, aby vládol, a iný na to, aby poslúchal. A uplatňoval toto veľmi správne na tie smiešne rečičky o otrokárstve a potvrdil veľmi jasne, že biblia je na našej strane, veľmi presvedčivo ukázal, ako sa všetky naše ustanovenia zhodujú s bibliou. Škoda, že si ho nepočul.

— Ó, to by mi nebolo treba, — povedal Saint-Clare. — To všetko si môžem prečítať aj v novinách, doma, a ešte si pri tom môžem pofajčievať cigaru — a to v kostole nie je dovolené.

— A vari neveríš týmto veciam — spýtala sa slečna Ofélia.

— Kto? Ja? Keby sa ma niekto spytoval na môj názor o otrockom systéme, povedal by som priamo a otvorene: „Máme otrokov a musíme ich mať, lebo to vyhovuje našim záujmom. A to je všetko.“ Tie svätuškárske rečičky smerujú napokon k tomu istému. Myslím, že mňa by v tomto všetci ľudia rozumeli.

— No povedz, či považuješ otrokárstvo za správne, alebo nie? — pýtala sa Ofélia.

— Tá tvoja novoanglická priamosť ma zaráža, sesternička, — odpovedal Saint-Clare veselo. — Ale mňa na to nenachytáš. Radšej si predstav, že pre nejakú príčinu cena bavlny na trhu raz navždy podstatne poklesne a tým sa otrokársky systém stane pre nás iba ťarchou. Môžeš si byť istá, že potom sa zmení aj výklad biblických textov. Kazateľ sa poponáhľa poznať pravdu a vezme si na pomoc zdravý rozum a aj tú istú bibliu.

— Tak či onak, — zamiešala sa do rozhovoru Mária, ľahnúc si na diván, — ja som rada, že som sa narodila v krajine, kde jestvuje otrokárstvo. Podľa môjho názoru nie je na ňom nič zlého a neviem si predstaviť, ako by sme bez neho žili.