ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Človek, ktorý bráni svoju slobodu

Podvečer nastal v dome Simeona Hallidaya mierny zhon. Ráchel pokojne prechádzala z izby do izby a zbierala medzi svojimi vecami všelijaké potrebné maličkosti, čo by sa dali vpratať do neveľkého zavazadla našich pútnikov, ktorí sa mali tejto noci vydať na cestu. Podvečerné tône sa predlžovali smerom na východ a zádumčivé červenkasté slnko sa blížilo k horizontu. Jeho mäkké žlté lúče prenikali do malej spálne, v ktorej sedel George so svojou ženou. Na kolenách mal synčeka a vo svojej dlani držal ruku Elizy. Obaja boli zamyslení a vážni a na lícach im ešte neoschli slzy.

— Áno, Eliza, — hovoril George, — viem, že v tvojich slovách je sama pravda. Ty si lepšia, oveľa lepšia bytosť ako ja. Pousilujem sa konať tak, ako vravíš. Pousilujem sa byť hoden svojej slobody.

— A keď sa dostaneme do Kanady, — vravela Eliza, — aj ja budem pracovať. Viem veľmi dobre šiť, pekne prať i žehliť. Spoločným úsilím si budeme vedieť zarobiť na živobytie.

— Áno, Eliza, kým sme všetci traja spolu, nebojím sa ničoho. Keby tí naši nepriatelia vedeli, čo je to mať rodinu! Zdá sa mi, že som bohatý a silný, hoci nemám nič, iba vlastné ruky! Celý svoj život som ťažko pracoval, a predsa nemám ani haliera vo vrecku, ani kus zeme a ani len strechy nad hlavou. Ale nežalujem sa na nič, nechcem nič, len aby nás nechali na pokoji. Budem pracovať a pošlem pánovi Shelbymu peniaze za teba i za nášho syna. Čo sa týka môjho pána, pre toho som už dávno zarobil päť ráz toľko, než čo na mňa vynaložil. Nič mu nedlhujem.

— No ešte máme pred sebou nebezpečenstvá, — pripomínala Eliza. — Ešte nie sme v Kanade.

— To je pravda, no ja už cítim vánok slobody, a to mi dodáva sily.

Zo susednej izby bolo počuť hlasy vážneho rozhovoru a o chvíľku ktosi zaklopal na dvere. Eliza vstala a otvorila.

Pred dverami stál Simeon Halliday a s ním akýsi dlhý, vyziably človek s ryšavými vlasmi a s tvárou, na ktorej sa zračila bystrosť a umnosť.

— To je náš priateľ Phineas Fletcher, — predstavoval ho Simeon. — Dozvedel sa niečo veľmi dôležitého pre teba i tvojich spoločníkov, George. Vypočuj ho!

— Veru som sa dozvedel, — hovoril Phineas, — lebo, ako som vždy vravieval, oddá sa na istých miestach spať aspoň s jedným uchom v strehu. Poslednej noci som sa zastavil v zapadlej krčme. Pamätáš sa na ňu, Simeon, vlani sme tam predávali jabĺčka tej tučnej žene so zelenými náušnicami. Bol som veľmi ustatý od namáhavej, dlhej cesty a po večeri som sa vystrel na vrecia v kúte izby; zakryl som sa kožušinou, kým mi, reku, pripravia posteľ. No, a čo sa stalo? Zaspal som.

— S jedným uchom v strehu, Phineas? — opýtal sa pokojne Simeon.

— Nie, asi hodinu či dve som spal ako zarezaný, lebo som bol poriadne ukonaný. No keď som sa prebral, videl som, že v miestnosti je niekoľko chlapov; sedia pri stole, popíjajú a rozprávajú sa. Povedal som si, skôr ako som sa pohol, že vyzviem, čo sú zač, a to najmä preto, že vraveli čosi o nás, kvakeroch. Jeden z nich vraví: „Iste budú neďaleko, v kvakerskej osade.“ Napnul som obe uši a zistil som, že rozprávajú práve o vás. Ležal som a vypočul som všetky ich plány. Tohto mládenca, ako vraveli, chcú poslať naspäť do Kentucky, k jeho pánovi, a ten ho vraj pre výstrahu ostatným negrom prísne potrestá, aby im odobral chuť na útek. Jeho ženu majú dvaja z nich odviesť do Nového Orleansu a predať ju tam, ako si vyratovali, za takých tisíc šesťsto-tisíc osemsto dolárov. Dieťa sa má vrátiť kupcovi, ktorý ho kúpil. Jima a jeho matku dajú späť ich pánom v Kentucky. Všetko to majú uskutočniť s pomocou dvoch policajtov, ktorí pôjdu s nimi, a túto mladú ženu vraj privedú pred súd. Jeden z tých chlapíkov, taký malý, pyskatý človiečik má odprisahať, že je jeho vlastníctvom, a potom ju prevezme a odvezie na Juh. Vedia o ceste, ktorou pôjdeme dnes v noci a budú nám v pätách — zo šesť až osem chlapov. Tak! A teraz, čo máme robiť?

Skupinka ľudí, ktorí tu stáli po vypočutí tejto zprávy v rozmanitých postojoch, by si zaslúžila, aby ju namaľoval maliar. Ráchel Halliday, ktorá predtým miesila cesto, stála s polepenými a zamúčenými rukami zdvihnutými nahor a na tvári sa jej zračila hrozná úzkosť. Simeon bol hlboko zamyslený, Eliza sa chytila oboma rukami svojho muža a uprene naňho pozerala. George stál so zaťatými päsťami a blyštiacimi sa očami; hľa, človek, ktorému majú na dražbe predať ženu, ktorému chcú syna vydať otrokárovi — a to všetko pod ochranou kresťanských zákonov tejto krajiny.

— Čo budeme robiť, George? — spýtala sa Eliza takmer v mdlobách.

— Ja viem, čo budeme robiť, — povedal George, vstúpiac do malej izbičky a začal si prezerať pištole.

— Ej, ej, — jajkal Phineas, obrátiac sa k Simeonovi. — Vidíš, Simeon, k čomu to vedie!

— Vidím, — vzdychol si Simeon. — Modlím sa k Pánu Bohu, aby k tomu nedošlo.

— Nechcem, aby ste sa kvôli mne dostali do nepríjemností, — povedal George. — Ak mi požičiate váš voz a ukážete mi cestu, dôjdem sám do najbližšej stanice. Jim je silák a smelý je ako smrť a zúfalstvo, a ja práve tak.

— Dobre, dobre, priateľu, — povedal Phineas, — ale na to všetko potrebuješ kočiša. Môžeš sa ruvať, ako sa ti páči, ale o ceste ja viem čosi, čo ty vedieť nemôžeš.

— Ale ja nechcem, aby ste sa dostali do galiby.

— Do galiby? — spytoval sa Phineas a v jeho bystrých očkách len tak zažiarilo. — To by som chcel vedieť, ako by si to dokázal.

— Phineas je umný a šikovný človek, — povedal Simeon. — Radím ti, aby si sa spoliehal na jeho úsudok a potom, — doložil, položiac láskavo ruku na Georgeovo plece a ukážuc prstom na jeho pištole, — neprenáhli sa s týmto — mladá krv je horúca.

— Nebudem útočiť na nikoho, — odpovedal George. — Nechcem od tejto krajiny nič, len aby som z nej mohol pokojne odísť. Ale, — odmlčal sa a jeho tvár sa zamračila v pohnutí, — mne už predali na trhu v Novom Orleanse sestru a teraz má ten istý osud postihnúť moju ženu. Vari sa mám s tým zmieriť? Nie! Budem sa za svoju ženu a za svojho syna boriť do poslednej kvapky krvi. Kto ma za to odsúdi?

— Nikto ťa neodsúdi za to. Počúvaš hlas svojho srdca a svojej krvi, — odpovedal Simeon.

— No nemali by sme sa už poponáhľať a vydať sa na cestu? — povedal George.

— Vstal som o štvrtej ráno a hnal som kone ozlomkrky, takže máme pred nimi také dve-tri hodiny náskok, ak sa vydajú na cestu, ako plánovali. Rozhodne však nie je bezpečné vyjsť pred súmrakom. V dedinách pred nami je niekoľko zlých ľudí, ktorí by mohli do nás zabŕdať, keď uvidia náš voz, a to by nás zdržalo viac, ako keď tu počkáme. Tak o dve hodiny môžeme vyraziť. Ja ešte medzitým zájdem k Michaelovi Crossovi, aby cválal za nami na svojej rýchlej kobyle a dával pozor na cestu a varoval nás, keby sa za nami niekto hnal. Michael má veľmi rýchleho koňa a môže nám výstrelom dať znamenie, keby sa blížilo nebezpečenstvo. Najprv však pôjdeme upovedomiť Jima a jeho matku, aby sa pripravili a postarali o koňa. Máme dobré predpoklady, aby sme došli do najbližšej stanice skôr, ako nás dostihnú. Tak, ty sa len nič neboj, George! Nie je to prvý raz, čo som vytiahol z takej galiby ľudí, ako si ty, — doložil Phineas, zavierajúc za sebou dvere.

— Phineas je v takých veciach ostrieľaný, — povedal Simeon. — Môžeš sa spoľahnúť, George, že urobí všetko, čo sa dá.

— Len jedna vec ma mrzí: to nebezpečenstvo pre vás, — povedal George.

— Budem ti veľmi vďačný, mladý priateľ, ak prestaneš o tom hovoriť. Robíme iba to, čo nám káže svedomie. A teraz, matka, — obrátil sa k Ráchel, — poponáhľaj sa, nech nepustíme priateľov na cestu hladných.

Kým Ráchel so svojimi deťmi piekla koláč a varila šunku, sliepku a ostatné dobroty na večeru, George sedel so svojou ženou v malej izbičke. Držali sa za ruky a rozprávali sa tak, ako sa rozprávajú muž a žena, ktorým hrozí, že sa o niekoľko hodín rozlúčia navždy.

— Eliza, — hovoril George, — ľudia, ktorí majú priateľov, dom, zem, peniaze a všetky také veci, nemôžu ľúbiť tak, ako sa ľúbime my. Veď nemáme nič, iba jeden druhého! Kým som ťa poznal, Eliza, neľúbil ma nikto okrem mojej úbohej, zlomenej matky a sestry. Videl som nešťastnú sestru Emíliu toho rána, keď ju otrokár odvádzal preč. Prišla do kútika, v ktorom som spal, a povedala mi: „Chudáčik George, tvoj posledný priateľ odchádza. Čo sa mi len s tebou stane?“ Vstal som, objal som ju a plakal a vzlykal som spolu s ňou. To boli posledné láskavé slová, ktoré som počul za celých tých desať dlhých rokov. Srdce mi schradlo a vyschlo. A potom som stretol teba. Tvoja láska mi dala nový život, stal som sa novým človekom! A teraz si ťa, Eliza, budem chrániť do poslednej kvapky krvi. Mohli by ťa dostať len cez moju mŕtvolu.

— Bože, zmiluj sa nad nami, — vzlykala Eliza. — Daj, aby sme sa dostali preč z tejto krajiny, nič iného nechceme!

Vošla Ráchel, láskavo vzala Elizu za ruku a viedla ju k večeri. Keď už sedeli pri stole, ktosi ľahko zaklopal na dvere. Vošla Rút.

— Len na chvíľočku, — povedala. — Priniesla som pančušky pre chlapčeka. Sú vlnené, teplé — tri páry. Viete, v tej Kanade bude zima. A nebojíš sa, Eliza? — dodala a podišla k Elize, obíduc stôl. Srdečne jej podala ruku a Harrymu podstrčila medovník. — Doniesla som mu ich viacej, — vravela, vyťahujúc z vrecka balíček. — Veď vieš, že deti by stále jedli.

— Ďakujem vám. Aká ste dobrá, — povedala Eliza.

— Poď, Rút, sadni si a najedz sa s nami, — pozývala ju Ráchel.

— Ďakujem, ale nemôžem ostať. Nechala som Johna s deckom a koláč mám v trúbe. Ak sa načas nevrátim, koláč mi prihorí a John rozdá decku všetok cukor, čo máme. Vždy mi to vyparatí, — zasmiala sa. — Tak zbohom, Eliza, zbohom, George. Šťastnú cestu! — Po týchto slovách Rút drobnými krôčkami vyšla z izby.

Len čo sa navečerali, pred dvere prišiel veľký voz, krytý plachtou. Noc bola jasná a hviezdnatá. Phineas svižne zoskočil zo sedadla, aby pomohol svojim cestujúcim. George vyšiel z izby s dieťaťom na ruke, zatiaľ čo druhou rukou si držal Elizu. Jeho krok bol pevný a na tvári mal pokojný a odhodlaný výraz. Ráchel a Simeon vyšli za nimi.

— Vystúpte na chvíľočku, — zavolal Phineas na tých, čo boli vo voze, — aby som mohol pripraviť sedadlá pre ženy a dieťa.

— Vezmite si tieto dve kože, — povedala Ráchel. — Nech majú sedadlá čo najpohodlnejšie. Veď budú cestovať celú noc.

Z voza vystúpil najprv Jim, opatrne pomáhajúc svojej matke, ktorá sa opierala oňho a úzkostlivo sa obzerala okolo, akoby čakala, že sa každú chvíľku zjavia prenasledovatelia.

— Jim, pištole máš nabité? — spytoval sa George ticho a rozhodne.

— Áno, mám, — odpovedal Jim.

— A vieš, čo máš robiť s nimi, keď budú za nami?

— To si myslím, že viem, — povedal Jim, vypnúc prsia a hlboko si vzdychnúc. — Vari si myslíš, že by som im matku zase nechal?

Medzitým sa Eliza rozlúčila so svojou láskavou priateľkou Ráchel a Simeon jej pomohol do voza; usadila sa v zadnej časti, medzi byvolími kožami. Za ňou vošla starena a potom si George a Jim sadli na drsné drevené sedadlo pred nimi. Phineas vystúpil na kozlík.

— Šťastnú cestu, priatelia, — lúčil sa Simeon.

— Boh nech vás požehná, — odpovedali mu všetci.

Voz sa dal do pohybu; hrkotal a natriasal sa na zamrznutej ceste. Pre rachot kolies na hrboľatej pôde nemohli sa zhovárať, a tak sa mlčky viezli cez tmavé úseky lesa, cez pusté planiny, cez kopce aj údolia. Hodina sa míňala za hodinou. Dieťa onedlho tvrdo zaspalo v náručí matky. Nešťastná starenka napokon zabudla na svoj strach; ba aj Eliza napriek svojim úzkostiam nevedela sa ubrániť, aby sa jej nezatvárali oči. Phineas sa zdal byť ešte najčulejším z celej skupinky a krátil si čas dlhej púte tým, že si pohvizdoval istú veselú, nie práve kvakerskú pesničku.

Ale asi okolo tretej počul George rýchly, rozhodný dupot konských kopýt, v nejakej vzdialenosti za nimi. Potiahol Phineasa za lakeť. Phineas zastavil kone a počúval.

— To bude Michael, — vravel. — Poznám cval jeho koňa. — Zdvihol sa a úzkostlivo pozeral nazad na cestu.

Na hrebeni vzdialeného kopca sa matne odrážala postava jazdca v ostrom cvale.

— To je on, celkom iste, — povedal Phineas. — Hej, Michael! — volal naňho.

— Phineas, si to ty?

— Áno, čo je nového? Idú?

— Hneď za mnou. Osem či desať chlapov. Sú opití, kľajú a zlostní sú ako svorka vlkov.

Len čo to dopovedal, vetrík priniesol k ich ušiam z diaľky nejasný dupot cválajúcich koní.

— Dnu sa, chlapci, rýchlo! — zvolal Phineas. — Ak už musíte bojovať, počkajte, kým vás dovediem ešte kúsok ďalej!

George a Jim skočili do voza, Phineas zašibal bičom a Michael cválal tesne popri nich. Voz hrkotal, skákal, temer letel po zamrznutej pôde. No dupot jazdcov za ich chrbtom bol stále jasnejší a jasnejší. I ženy ho počuli a keď úzkostlivo pozreli von, videli na hrebeni vzdialeného kopca črtať sa skupinu jazdcov oproti červenej oblohe za brieždenia. Ďalší kopec a prenasledovatelia zrejme zbadali ich voz, ktorého biela prikrývka ich prezrádzala na veľkú vzdialenosť. Vietor zaniesol k ich ušiam hlasný výskot ich surového uspokojenia. Eliza zbledla a pritisla si dieťa mocne k prsiam. Stará žena sa modlila a vzlykala. George a Jim odhodlane zvierali svoje pištole. Vzdialenosť medzi nimi a prenasledovateľmi sa rýchlo krátila. Zrazu sa voz prudko otočil nabok a zamieril k úpätiu vysokých strmých skál, ktoré tu osamele čneli do výšky uprostred roviny. Táto osamelá skalná hradba odrážala sa ostro a temne na pozadí jasného ranného neba. Phineas oddávna dobre poznal toto miesto a práve k nemu hnal svoje kone v nádeji, že utečenci tu nájdu úkryt i záchranu.

— Teraz len hore! — zvolal, zastaviac prudko kone, a zoskočil zo svojho sedadla na zem. — Von sa všetci a za mnou do týchto skál! Michael, ty priviaž svojho koňa k vozu a ponáhľaj sa k Amariovi. Nech sem príde i s chlapcami, aby sa vyporiadali s tými lotrami.

V tej chvíli už boli všetci dolu z voza.

— Pomôžte ženám! — volal Phineas, chytajúc Harryho za ruku. — A bežte, ako len viete!

Nebolo treba dva razy ich poháňať. Rýchlejšie, ako by sa to dalo slovami vyjadriť, naši utečenci preskočili cez ohradu a bežali ku skalám. Michael medzitým zoskočil z koňa, zapriahol ho do voza a uháňal s ním preč.

— Za mnou! — kričal Phineas, keď došli k hlavnému bralu a zbadali v nejasnom svite hviezdnatého ranného neba jednoduchú, ale jasne vyznačenú cestičku medzi skalami.

Phineas, s chlapcom na rukách, skákal hore balvanmi ako kamzík a viedol celú skupinu. Za ním šiel Jim so svojou starou matkou na chrbte a vzadu zas George s Elizou. Ich prenasledovatelia medzitým sa už dostali ku skalnej hradbe a s výkrikmi a kliatím zostupovali z koní. A už sa aj chystali, že polezú hore. No naši utečenci sa zatiaľ blížili k vrcholku skál. Cesta viedla úzkym priesmykom, cez ktorý nemohli kráčať dvaja popri sebe. Naraz sa dostali k trhline vyše metra širokej, za ktorou sa vypínala oddelená skupina strmých brál, týčiacich sa do výšky dobrých deväť metrov. Phineas ľahko preskočil trhlinu a posadil chlapca na rovnú plošinku, porastenú machom, ktorý pokrýval celé temeno.

— Za mnou! — volal, — skáčte, ak vám je život milý! — Jeden za druhým skákali ponad trhlinu. Niekoľko skál na plošinke im poskytovalo akúsi hradbu, za ktorú sa mohli skryť pred prenasledovateľmi.

— Tak, už by sme boli tu! — povedal Phineas, pozerajúc cez hradbu smerom, ktorým hlučne vystupovali ich prenasledovatelia. — Len nech teraz skúsia dostať nás! Kto sa sem chce priblížiť, musí prejsť sám medzi týmito dvoma skalami — a bude dobrým terčom pre vaše pištole, chlapci. Vidíte?

— Vidím, — odpovedal George, — a teraz, keďže toto je naša vec, nechajte nás samých bojovať a vystavovať sa nebezpečenstvu.

— Veď si len bojuj, George! — povedal Phineas, prežúvajúc stebielko trávy, — ale dúfam, že mi dovolíš, aby som sa prizeral na tú zábavu. Pozri, tí chlapci tamdolu sa radia a pozerajú sem ako kurence, ktoré chcú vyletieť na pántik. Ešte skôr, než sa sem vypravia, nemal by si im nejako zdvorilo naznačiť, čo ich tu čaká?

V rannom svite dalo sa už oveľa lepšie rozoznať skupinu pod nimi. Boli v nej naši dvaja starí známi, Tom Loker a Marks, s dvoma policajtmi a svorkou lotrov, akých môžete v hocijakej krčme najať za dúšok pálenky, aby sa zúčastnili veselej poľovačky na negrov.

— Tak, Tom, už máš tých svojich murínov v pasci, — povedal jeden z nich.

— Hej, videl som, ako sa štverali sem hore. Aha, tu je cesta. Poďme za nimi! Zoskočiť nám nemôžu a zanedlho ich budeme mať v hrsti! — odpovedal Tom.

— Ale, Tom, mohli by strieľať na nás spoza skál, — povedal Marks. — A to by bolo pľuhavé.

— Fuj! — zavrčal Tom. — Ty sa stále bojíš o svoju kožu, Marks. Neboj sa! Tí negri majú plné nohavice strachu.

— Prečo by som sa nemal starať o svoju kožu? — bránil sa Marks. — To je to najlepšie, čo mám, a negri sa veru niekedy bijú ako diabli.

Vtom sa nad nimi na vrchole skaly objavil George a pokojným, jasným hlasom povedal:

— Páni, kto ste a čo chcete?

— Hľadáme skupinu negerských utečencov, — povedal Tom Loker. — Istého Georgea Harrisa, Elizu Harrisovú a ich syna, potom Jima Seldena a jeho starú babu. Máme tu policajtov i zatykač na nich. A dostaneme ich! Počujete? Nie si ty George Harris, ktorý patrí pánovi Harrisovi z kraja Shelby v Kentucky?

— Ja som George Harris. Istý pán Harris z Kentucky ma nazýval svojím vlastníctvom. Teraz som však slobodným človekom, stojím na slobodnej pôde. Je tu so mnou moja žena a moje dieťa. Je tu aj Jim a jeho matka. Máme zbrane a budeme nimi bojovať do posledného dychu. Môžete prísť hore za nami, ale prvý z vás, ktorý sa priblíži na dostrel našich pištolí, dostane guľku do tela, a tak sa stane aj s ostatnými.

— Ale, ale, mladý muž… takto sa ti nepatrí hovoriť, — vravel nízky nafúkaný človiečik, vystúpiac napred a smrkajúc pritom do svojej vreckovky. — My sme tu strážcovia poriadku. Zákon je na našej strane i sila a všetko ostatné. Len sa teda pekne a pokojne vzdajte. Nakoniec to budete musieť urobiť tak či onak.

— Viem, že máte na svojej strane zákony aj moc, — povedal George trpko. — Chcete mi vziať ženu a predať ju v Novom Orleanse, chcete zavrieť môjho chlapca ako teliatko do otrokárovej ohrady, chcete poslať Jimovu staručkú matku surovcovi, ktorý ju bičoval a trýznil, lebo sa nemohol vyvŕšiť na jej synovi. Chcete mňa a Jima vydať, aby nás mučili, bičovali a udupali tí, ktorých vy nazývate našimi pánmi. Vaše zákony to všetko pripustia. Hanba vám i tým vašim zákonom! Ale nemáte nás v moci. My neuznávame vaše zákony a zriekame sa vašej krajiny. Sme slobodní ľudia a budeme si brániť svoju slobodu do posledného dychu.

George stál pri tomto vyhlasovaní nezávislosti na vrchole skaly pred očami všetkých. Žiara svitania sa odrážala na jeho ohorenej tvári, rozhorčenie a odhodlanie rozohňovalo jeho tmavé oči.

Hrdý postoj Georgea, jeho vzhľad i hlas na chvíľku zapôsobili istým dojmom na mlčiacu skupinku lotrov. Smelosť a rozhodnosť zaúčinkujú aj na veľmi tvrdé povahy. Iba Marksa to nepomýlilo. Opatrne si vytiahol pištoľu a za ticha, ktoré nasledovalo po Georgeovej reči, vystrelil naňho.

— Za jeho mŕtvolu dostaneme v Kentucky toľko čo za živého, — povedal chladne, čistiac si pištoľu o rukáv kabáta.

George uskočil, Eliza vykríkla. Guľka mu prefrngla okolo hlavy a len-len, že sa nedotkla Elizinej tváre; vletela do stromu nad nimi.

— Nič sa nestalo, — povedal George rýchlo.

— Keď si už chceš zarečniť, aspoň sa im neukazuj! — vravel Phineas. — Sú to lotri.

— Jim, preskúšaj si teraz svoje pištole! Budeš pozorovať spolu so mnou túto úžinku, — povedal George. — Na prvého chlapa, ktorý sa ukáže, strieľam ja, ty si vezmeš druhého, a tak ďalej. Nemôžeme si dovoliť dve guľky na jedného.

— Ale čo, ak netrafíš?

— Trafím! — povedal George chladne.

— To už je slovo! Ten chlapík má čosi v sebe, — mrmlal si Phineas pomedzi zuby.

Po Marksovom výstrele stáli prenasledovatelia chvíľku nerozhodne.

— Myslím, že si niekoho trafil, — povedal jeden z chlapov. — Počul som zavýsknutie.

— Ja idem hore, — riekol Tom. — Nikdy som sa negrov nebál a ani teraz sa ich nebudem strachovať. Kto ide za mnou? — spýtal sa, vyskočiac na skalu.

George jasne počul tieto slová. Vytiahol si pištoľu, preskúšal ju a namieril ňou na prostriedok úžinky, ktorou musel prejsť prvý muž.

Akýsi smelec zo skupiny nasledoval Toma a dal tak príklad ostatným. O chvíľku sa temer na kraji trhliny zjavila mohutná Tomova postava.

George vystrelil. Guľka zasiahla Toma do boku, ale ten, hoci zranený, neustúpil a preskočil ponad trhlinu ku skupinke našich utečencov.

— Priateľu, nezvali sme ťa sem, — zvolal Phineas, skočil náhle vpred a prudko ho odsotil svojimi dlhými rukami.

Tom padal do trhliny; stromy, kríky praskali, odvalené kamene sa za ním kotúľali, až sa vystrel doráňaný a skučiaci na spodku priehlbne deväť metrov hlbokej. Mohol sa týmto pádom zabiť, keby sa mu šaty neboli zachytili do konárov veľkého stromu, čím sa zmiernil jeho pád. No aj tak bol náraz dosť prudký.

— Bože, zmiluj sa nad nami, veď sú to sami diabli! — kričal Marks, ozlomkrky ustupujúc na čele skupiny oveľa horlivejšie ako sa predtým poberal nahor. Ostatní sa rútili za ním a najhorlivejší z nich bol tučný policajt, ktorý si prudko odfukoval.

— Počúvajte, chlapci, — povedal Marks, — choďte dolu za Tomom a ja sadnem na koňa a idem zohnať posilu. — Nedbal na krik a odpor svojich spoločníkov, vyskočil na koňa a odcválal.

— Pozrite ho, plošticu akúsi, — zvolal jeden z chlapov. — Najprv nás sem zavlečie, aby sme mu pomohli, a potom zdrhne a nás nechá v kaši!

— Musíme vziať toho chlapíka, — povedal druhý. — Hoci mne je na moj veru fuk, či je živý, a či zdochol.

Predierali sa cez húštiny, korene, jarky za hlasom zavýjajúceho Toma, až ho našli ležať na dne priehlbiny, kde striedavo skučal a klial.

— Čo tak reveš, Tom? — povedal jeden z chlapov. — Si ťažko ranený?

— Čo ja viem! Vezmite ma! Čert aby vzal toho prekliateho kvakera. Keby nie jeho, bol by som im ukázal.

S veľkou námahou postavili padlého hrdinu na nohy. Hrozne skučal a bedákal. Podopierali ho z oboch strán, dovliekli ho až ku koňom.

— Keby ste mi pomohli dostať sa k tomu hostincu, odkiaľ sme prišli, je to asi na míľu odtiaľto. Dajte mi vreckovku a či čo a zapchajte mi tu dieru, nech mi to, doparoma, toľko nekrváca!

George pozrel spoza skaly a videl chlapov, ako sa pokúšajú posadiť mohutného Toma na sedlo. Po dvoch-troch pokusoch sa Tom zrútil a vystrel sa na zemi.

— Dúfam, že nie je mŕtvy, — riekla Eliza, ktorá spolu s ostatnými pozorovala celý tento výjav.

— A prečo? — pýtal sa Phineas. — Zaslúžil by si to. Pozrite, zdá sa, že ho opúšťajú.

Bolo to tak. Po chvíľke nerozhodnosti a po krátkej porade chlapi vysadli na kone a odišli. Keď už boli preč, Phineas sa začal ponáhľať.

— Musíme zísť dolu a kráčať kúsok naproti Michaelovi. Povedal som mu, aby priviedol pomoc a vrátil sa naspäť s vozom. Dúfam, že skoro príde, veď je už deň. Máme iba dve míle cesty pred sebou k našej stanici. Keby sme tejto noci neboli mali takú mrcha cestu, už by sme boli dobehli dávno pred nimi.

Len čo sa priblížili k ohrade, zbadali v diaľke svoj voz a vedľa neho niekoľko jazdcov.

— To je Michael a Štefan s Amariom, — zvolal natešený Phineas. — No, teraz už je všetko v poriadku, sme bezpeční, akoby sme už boli na stanici.

— Tak teda počkajte, — povedala Eliza, — a pomôžte tomu chudákovi. Veď hrozne bedáka.

— Poďte, vezmeme ho do voza! — velil George.

— A dáme ho liečiť, nie, — vravel Phineas. — No, ako chcete, ja nedbám. Poďme pozrieť, čo je s ním. — Phineas si kľakol k ranenému a pečlivo skúmal jeho ranu.

— Marks, — volal Tom slabnúcim hlasom, — si to ty?

— Veru nie, kamarát, — vravel Phineas. — Čerta sa Marks stará o teba. Hlavná vec, že má svoju kožu v poriadku. Ten je už dávno kdesi v pekle!

— Tak je so mnou koniec, — povedal Tom. — Podliacky pes, takto ma nechať skapať samého! Moja stará dobrá matka mi vždy vravievala, že sa to takto skončí.

— Och, chudák. Spomína si na matku, — povedala stará černoška. — Akože ho nepoľutovať?

— Pomaly, pomaly, kamarát! Nehniezdi sa a čuš! — napomínal Phineas Toma, ktorý sa dvíhal a odtískal mu ruku. — Ak ti krv nezastavím, zgegneš.

Phineas sa medzitým pripravoval, že mu urobí potrebný obväz z vreckovky a všelijakých útržkov šiat, čo medzi sebou všetci pozhľadúvali.

— To si ma ty sotil dolu? — spytoval sa Tom sklesle.

— Nuž veru, ak by som ťa ja nebol sotil, ty by si bol sotil nás, — odpovedal Phineas, prikladajúc mu na ranu obväz. — Počkaj, nech ti to zaviažem. My ti zle nechceme. Odvezieme ťa na také miesto, kde ťa tak ošetria, že ani vlastná mater by to neurobila lepšie.

Tom zajajkal a zavrel oči.

Medzitým prišiel ich voz. Vybrali z neho sedadlá. Na jednu stranu rozprestreli byvolie kože a štyria chlapi s veľkou námahou položili na ne ťažké Tomovo telo. Kým ho tam celkom dostali, stratil vedomie. Stará černoška, prekypujúca súcitom, sadla si k nemu a položila si jeho hlavu na lono. Eliza, malý, George a Jim sa stisli na mieste, čo im ostávalo, a tak sa vydali na cestu.

— Je to ťažká rana? — spytoval sa George, ktorý sedel na predku s Phineasom.

— Je hlboká, ale iba v mäse; no ten pád mu to zrejme nepolepšil. Krvácal dosť a to ho pripravilo o silu i smelosť. Ale vyzdravie a azda sa z toho voľačo poučí.

— A čo si teraz s ním počneme? — pýtal sa George.

— Odvezieme ho k Amariovcom. Majú tam starenku, volajú ju Dorcas — a tá je majster v ošetrovaní chorých.

Asi o hodinu došli naši ukonaní pútnici k čistučkému domčeku farmy, kde ich počastovali výbornými raňajkami. Toma Lokera pozorne uložili do postele. Na takej čistej a mäkkej posteli veru Loker sotva dosiaľ líhal. Ranu mu opatrne vyčistili a obviazali, a Tom hľadel mdlo polootvorenými očami na biele záclonky aj na ľudí, ktorí sa ticho pohybovali okolo jeho postele.