ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer v chalúpke strýčka Toma

Chalúpka strýčka Toma bol malý, drevený domček, pristavený k veľkému obývaciemu domu pána Shelbyho. Pred oknami rozprestierala sa malá záhradka, starostlivo opatrovaná. Každého leta urodili sa v nej jahody, maliny a hromada iných plodov. Celé priečelie bolo zakryté veľkými červenými begóniami a popínavými ružami, ktoré sa preplietali medzi sebou, takže neotesané brvná chalúpky nebolo ani vidno. V záhradke sa pestreli v lete aj rozličné iné kvety, ako macošky, petúnie, a všetka tá nádhera bola potešením a pýchou tety Chloe.

No, vstúpme už do samej chalúpky. Večera v panskom dome sa už skončila. Teta Chloe, ktorá ako hlavná kuchárka starala sa o prípravu večere, nariadila služobníctvu v kuchyni umývať taniere. Sama odišla do svojho útulného kráľovstva „uvariť večeru starkému“. Áno, vidíme ju tu pri sporáku, ako s veľkým záujmom nazerá do rajnice, v ktorej čosi sipí. Z času na čas starostlivo dvíha pokrievku druhého hrnca, z ktorého čosi veľmi príjemne zaváňa. Tvár tety Chloe je okrúhla, čierna a leskne sa, akoby si ju bola natrela vaječnými bielkami, podobne ako to čajové pečivo, ktoré si upiekla. Samoľúbosť a spokojnosť žiaria na tomto obličaji, okolo ktorého sa belie naškrobený čepiec. Teta Chloe je v celom okolí uznávaná za najlepšiu kuchárku.

Teta Chloe bola kuchárkou svojim povolaním, ale aj zo záľuby. Všetky kurence, morky a kačky na dvore sa cítili pred ňou v nebezpečenstve a mysleli na svoj blízky koniec, keď ju zočili. A veru teta Chloe neprestajne rozmýšľala o všelijakých plnkách, o vyváraní, vypekaní. Nie div, že už jej zjav vzbudzoval hrôzu medzi hydinou. A jej múčne jedlá, všelijaké tie palacinky, opekance, krapne — a kto by to všetko vyrátal — vzbudzovali až údiv menej skúsených kuchárok. Tetuška Chloe sa len natriasala od smiechu, keď rozprávala, naplnená oprávnenou pýchou, o márnych pokusoch svojich pomocníčok, ktoré sa snažili napodobniť jej kuchárske umenie.

Keď mali prísť k jej pánom hostia, teta Chloe sa celou dušou oddala prípravám parádnych obedov a večerí. Nič ju tak nepotešilo, ako pohľad na hromadu cestovných kufrov na verande, ktoré jej zvestovali novú prácu a nové budúce úspechy.

Teraz však teta Chloe pozerá do hrnca; nechajme ju zatiaľ pri jej práci, kým sa popozeráme po chyžke.

V jednom rohu stojí posteľ, starostlivo prikrytá snehobielou prikrývkou. Pred posteľou sa rozprestiera koberec dosť veľkých rozmerov, ktorý svedčí, že teta Chloe nie je hocikto. Koberec i posteľ, ba celý tento kútik upratovala teta Chloe s mimoriadnou starostlivosťou a ochraňovala ho pred šarapatením detísk. Tento kútik, možno povedať, bol akousi prijímacou izbou chalúpky. V druhom rohu bola iná, oveľa skromnejšia posteľ, navidomoči určená na spanie. Stenu nad kozubom okrašľoval pestrofarebný tlačený portrét generála Washingtona,^[4] vykreslený a vyfarbený takým spôsobom, že by sa iste sám hrdina veľmi čudoval, keby mal príležitosť uvidieť túto svoju podobu.

Na hrubej drevenej lavici v inom rohu sedeli dvaja kučeraví chlapci so žiariacimi čiernymi očami a plnými tváričkami. S veľkým záujmom dohliadali na pokusy malého dievčatka, ktoré sa učilo prvým krôčkom. Ako to obyčajne býva, dieťa sa nadvihlo, zatackalo a potom spadlo. Každý takýto pád privítali obaja šarvanci potleskom, akoby v tom bolo čosi mimoriadneho.

Pred kozubom stál stôl, ktorého nohy boli reumatický pokrivené. Bol prikrytý obrusom a skveli sa na ňom rozličné poháre, taniere a nádobie. Všetko svedčilo o tom, že sa blíži výborná večera. Za stolom sedel najlepší robotník pána Shelbyho, strýčko Tom. Musíme ho čitateľovi opísať čo najpodrobnejšie, lebo sa stane hlavným hrdinom našej knihy. Strýčko Tom bol urastený, silný muž so širokými plecami a jeho tvár vyjadrovala umnosť, dobrosrdečnosť a prívetivosť. Z celého jeho zjavu zračila sa dôstojnosť, dôverčivosť a prostota.

Strýčko Tom sedel zahrúžený nad bridlicovou tabuľkou, na ktorú opatrne a pomaly opisoval akési písmenky. Pri tejto jeho práci dozeral naňho mladý pán George, driečny, umný chlapec, asi trinásťročný, ktorý si navidomoči uvedomoval dôležitosť svojho učiteľského postavenia.

— Nie takto, strýčko Tom, nie takto, — povedal čulo, keď strýčko Tom namáhavo dopisoval nožičku písmenka „g“, — ale opačným smerom. Takto by to bolo „q“!

— Ba kieho, vari naozaj? — povedal strýčko Tom a s obdivom a úctou pozeral na svojho mladého učiteľa, ktorý mu ozdobne vypisoval nespočetne mnoho písmeniek „g“ a „q“.

Potom si zase vzal kriedu do svojich veľkých ťažkých rúk a trpezlivo písal ďalej.

— No nie sú tí bieli ľudia šikovní? Všetko vedia! — zvolala teta Chloe, mastiac pekáč kúskom slaniny napichnutej na vidličke, a s úľubou pozerala na mladého pána Georgea. — Ako len vie písať a ešte aj čítať! A každý večer sa k nám unúva, len aby nás niečomu naučil. Ja ho veľmi rada počúvam, keď číta a vysvetľuje.

— No, teta Chloe, už som poriadne vyhladol, — povedal George. — Nie je už ten koláč hotový?

— Zaraz to bude, pán George, už, — odpovedala mu teta Chloe, nazerajúc do trúby. — Opeká sa, neúrekom, peknučko, do kávova. Len to nechajte na mňa! Nedávno pani dala upiecť koláč Sally, nech sa vraj podučí. No ale bol to koláč! Škoda múky! Vydul sa na jednu stranu, nijakú formu to nemalo. Vyzeral ako moja bota, a nie ako koláč!

Keď si teta Chloe odľahčila týmito pohŕdavými slovami nad Sallinou neobratnosťou, otvorila dvierka trúby a pred očami všetkých prítomných sa ukázal nádherne upečený koláč, za aký by sa nijaký mestský cukrár nezahanbil.

Tento koláč mal byť zrejme pýchou celej večere. Teta Chloe s vážnym výrazom na tvári priberala sa podávať jedlá.

— Mose, Pete! Practe sa stadeto, murínčence! Polly, dušička, ber sa het, však ti mama už len niečo dá. Tak, a vy, pán George, vezmite si svoje knižky a sadnite si pekne s mojím starým. Hneď tu budú aj klobásky, už sú uvarené.

— Naši chceli, aby som prišiel domov na večeru,— povedal George, — ale ja viem, teta Chloe, že u vás dostanem vždy niečo lepšieho.

— Veru tak je, mladý pánko,— povedala teta Chloe, nakladajúc mu na tanier vrelé klobásky. — Dobre viete, že stará teta vám to najlepšie vyberie. Tak je to veru! — Pritom teta nežne štuchla Georgea do boku a zvrtla sa rýchlo zase k svojim rajniciam.

— A teraz hor sa do koláča! — povedal pán George, len čo skončili obrady pri sporáku, a zamával veľkým nožom.

— Preboha, pán George! — zadržala ho s nesmiernou vážnosťou teta Chloe. — Na takú jemnú vec s takým nožiskom! Veď by ste to skántrili, ako by len vyzeral! Na to mám tu, ľaľa, tenký nôž, dobre nabrúsený. Vidíte, ako pekne sa rozkrojil? Tak — a teraz len pekne jedzte. Koláč je ozaj výborný.

— Tom Lincon vraví, — hovoril George a plnými ústami, — že ich Jinny je lepšia kuchárka ako vy.

— Čože sú Linconovci oproti našim pánom! — povedala teta pohŕdlivo. — Sú to síce slušní, poctiví ľudia, no ale či majú naozaj panské spôsoby? Len si postavte vedľa seba pána Lincona a pána Shelbyho! Alebo pani Linconová — vari by tá vedela vznášať sa po izbe tak vznešene ako naša pani? Dajte mi pokoj aj s tými Linconovcami! — Teta Chloe potriasla hlavou ako človek, ktorý toho na svete už veľa zažil a skúsil.

— Dobre, dobre, ale veď som vás sám počul, ako ste vraveli, že Jinny je celkom dobrá kuchárka, — povedal George.

— To som povedala a je to tak. Jinny je dobrá na obyčajné, prosté varenie. Upečie dobrý chlieb, slušné palacinky. Jej koláče sa dajú jesť, ale nie sú veľmi chýrne. No keď treba niečo vyberanejšieho, čo dokáže? Tortu urobí, pravda, no ako vyzerá jej vrch? Vari vie zamiesiť cesto, aby pekne skyprelo a rozplývalo sa vám v ústach? Raz som bola u nich, keď sa slečna Mary vydávali, a Jinny mi ukázala svadobné torty. Viete, my sme s Jinny dobré kamarátky. Nepovedala som nič, ale dajte mi pokoj, pán George, aj s takou kuchárkou. Za týždeň by som oka zažmúriť nevedela, keby sa mi torty tak nevydarili. Nestáli za deravý groš!

— Ale Jinny si iste myslela, že boli nádherné, — poznamenal George.

— Pravdaže! Veď ich kdekomu ukazovala! No a práve v tom je koreň veci: Jinny sa do varenia a pečenia veľa nerozumie. Nuž ale keď robí v takej rodine, nemožno od nej mnoho žiadať. Nemožno jej to zazlievať. Vy si, pán George, hádam ani neuvedomujete, z akej dobrej rodiny ste a akého vzdelania sa vám dostáva! — Tu si teta Chloe hlboko vzdychla a od citového pohnutia žmurkla viac ráz očami.

— Ja si, teta Chloe, celkom iste uvedomujem iba to, že u vás dostanem vždy také dobré koláče a zákusky, — povedal George. — Len sa spýtajte Toma Lincona, ako sa vždy pred ním chvascem, že máme lepšiu kuchyňu; ba ukázal som mu neraz aj dlhý nos.

Tetuška Chloe sa oprela na svojej stoličke a vybuchla v srdečný smiech nad týmito vtipnými lichôtkami mladého pána. Smiala sa, až sa jej slzy kotúľali po jej čiernych lesklých lícach a pritom potľapkávala a štuchala pána Georgea do boku. Vravela mu to svoje „dajte pokoj“ a vraj „mňa raz na moj veru od smiechu rozpučí, ak mi budete takto lichotiť“. Po každej takejto predpovedi vybuchla v nový záchvat smiechu, stále dlhší a silnejší, až si George naozaj začal myslieť, že zašiel priďaleko so svojimi lichôtkami a že si druhý raz bude musieť dávať lepší pozor.

— Tak teda Tomovi ste povedali svoje? Čo si len tá dnešná mládež nevymyslí! Dlhý nos ste mu ukázali? Ach, pán George, vy by ste rozosmiali aj mŕtveho!

— Povedal som mu, reku, Tom, mal by si okúsiť, torty, aké pečie teta Chloe; veru nemajú páru.

— Ozaj škoda, že ich neochutnal, — riekla teta Chloe, ktorej pre jej dobré srdce zrazu prišlo ľúto nešťastného Toma. — Mali by ste ho raz sem pozvať na večeru, bolo by to od vás veľmi pekné.

— Chcel by som ho raz pozvať, niekedy v budúcom týždni. A vy sa už pred ním ukážete, teta Chloe, až bude oči otvárať. Tak ho nakŕmime, že na to dlho nezabudne.

— To veru hej, — povedala natešená teta Chloe.— Veď uvidíte! Ach, aké sme my už pripravovali večere, Bože môj! Pamätáte na tie pirohy s kuracou plnkou, čo som urobila, keď sme dávali večeru na počesť generála Knoxa? Dobre, že sme sa pre ne vtedy s paňou nepoškriepili! Neviem, čo to dakedy do panej vojde. Práve keď má človek tú najťažšiu zodpovednosť, je vážne zabraný do práce, naraz sa vám dovalí do kuchyne a začne do všetkého nos pichať. Tu sa panej nezdalo to, tu zas ono, až ma to akosi napálilo a povedala som jej: „Prosím, pani, len pozrite na tie vaše krásne biele rúčky, plné prsteňov, vyzerajú ani moje ľalie, keď na ne napadne rosa. A teraz pozrite na moje veľké čierne ručiská. Nebola som ja stvorená na to, aby som opekala pirôžky, a vy na to, aby ste sedeli v salóne?“ Veru tak, toľko som si trúfla, pán George!

— A čo mama na to? — pýtal sa George.

— Nuž, veď viete, aké má pekné veľké oči. Usmiala sa a povedala: „V poriadku, teta Chloe, verím, že to dobre robíte,“ a odišla do salónu. Mala mi dať po hlave za tú bezočivosť, ale ja naozaj neviem pracovať, keď je pani v kuchyni.

— No a tá večera bola báječná. Pamätám sa, všetci ju chválili, — povedal George.

— Však bola? No a či som vtedy nestála za dverami a či som nevidela, ako si generál tri razy poslúžil z tých pirôžkov? A keď povedal: „Pani Shelbyová, musíte mať naozaj mimoriadne dobrú kuchárku,“ div, že som sa nerozplynula! A generál sa vyzná v pochúťkach, — pokračovala teta Chloe pyšno. — Fajnový človek, ten generál. Pochádza z jednej z najlepších rodín Starej Virginie.^[5] Ten sa vám vyzná v tomto remesle tak ako ja. Do pirôžkov sa kdekto nerozumie. Ale generál ich vedel oceniť. Veď to bolo vidno podľa jeho poznámok. Ten veru vie, čo sú to pirôžky!

Medzitým sa pán George tak najedol, že by už nevládal kúska vziať do úst a obrátil sa teda k dvom kučeravým hlavám a dvom párom očú, ktoré z opačného rohu izby dychtivo sledovali, ako sa napchával.

— Mose, Pete, tu máte, — povedal George a hodil im poriadne kúsky koláča. — Aj vy by ste chceli, však? Teraz ich nakŕmte, teta Chloe!

George a Tom si presadli do druhého útulného kúta pri kozube a teta Chloe upiekla ešte kopu koláčov. Potom si vzala do náručia najmenšie dievčatko a kŕmila ho, sama pritom jediac. Súčasne rozdeľovala koláče Mosemu a Peteovi, ktorí sa napchávali najradšej pod stolom a pritom sa šteklili. Kedy-tedy potiahli za nohu malú sestričku.

— Dajte pokoj, vy loptoši, — vravela matka a občas kopla do neurčita pod stôl, keď pohyb pod ním sa stával búrlivejší. — Neviete sa správať, ako sa patrí, ani keď máme na návšteve bielych? Budete už ticho! Dajte si pozor, lebo vám pozapínam gombičky o jednu dierku nižšie, len čo odíde pán George.

Ťažko povedať, čo značila táto strašná hrozba, no na malých hriešnikov ani hrozná neistota navidomoči neurobila nijaký dojem.

— Panebože, — povedal strýčko Tom, — tých akoby stále čosi šteklilo; vôbec sa nevedia slušne správať.

Vtom sa chlapci vyteperili spod stola a celí zafúľaní a polepení medom dali sa bozkávať dievčatko.

— Berte sa preč! — zakričala mama a odstrkávala ich kučeravé hlavy. — Prilepíte sa k sebe všetci traja a potom vás človek neodlepí. Bežte k potoku a umyte sa, ako sa patrí! — Túto svoju výzvu doplnila ešte ľahkými buchnátmi. Zaúčinkovalo to však iba tak, že sa chlapci ešte viac rozosmiali a rútili sa ozlomkrky k dverám.

— Videli ste už takých loptošov? — povedala teta Chloe s akousi pýchou v hlase a vytiahla starý uterák, zrejme prichystaný pre podobné prípady. Vyliala naň trochu vody zo starej rajnice a začala umývať zašpinenú tváričku a ruky dieťaťa. Keď ho už vyumýyala a vyleštila, položila ho do lona Tomovi a sama začala odpratovať zo stola. Dieťa cez túto prestávku sa zabávalo tým, že poťahovalo Toma za nos, škrabalo ho po tvári a svojimi tučnými rúčkami sa hrabalo s nesmiernou radosťou v Tomových kučerách.

— No, nie je to milé stvoreniatko? — povedal Tom, zdvihnúc dieťa nahor, aby sa mohol naň lepšie prizrieť. Potom si ho posadil na svoje široké plecia a začal s ním skackať a tancovať, zatiaľ čo George ho šibal svojou vreckovkou. Mose a Pete, ktorí sa medzitým vrátili, výskali ako diví, až teta Chloe vyhlásila, že pre ten krik už „prišla o uši“. No takáto chirurgická operácia sa v chalúpke diala každý večer, lebo teta vždy pri hluku prichádzala o uši. Preto po tomto jej vyhlásení neklesla nálada, až kým sa všetci nevykričali, nevyskákali a neutancovali, že už viacej nevládali.

— Tak, a teraz už azda máte dosť, — povedala teta Chloe, vlečúc na prostriedok izby drevenú postieľku na kolieskach. — Mose; Pete, ta sa, spať…!

*

Kým sa toto všetko odohrávalo v chalúpke otroka, v dome jeho pána sa dialo čosi celkom iného.

Otrokár a pán Shelby sedeli v prijímacej izbe, o ktorej sme už hovorili, za tým istým stolom, na ktorom ležali rozličné papiere a písacie náčinie.

Pán Shelby rátal niekoľko balíčkov bankoviek a podával ich jeden za druhým otrokárovi, ktorý ich znovu prepočítaval.

— Všetko v poriadku, — povedal otrokár. — Teraz už len podpísať listiny.

Pán Shelby si rýchlo pritiahol kúpne zmluvy, podpísal ich a potom ich odsunul spolu s peniazmi. Navidomoči chcel skoncovať s touto nepríjemnou vecou čím najskôr. Haley vytiahol zo svojej ošúchanej tašky akúsi pergamenovú listinu, prezrel si ju a podal ju Shelbymu, ktorý ju preberal, snažiac sa utajiť svoju netrpezlivosť.

— Tak, a tým by sme boli vyrovnaní, — povedal otrokár a vstal.

— Už sa stalo! — povedal Shelby zádumčivo. Hlboko si vzdychol a opakoval: — Už sa stalo!

— Zdá sa, že nemáte z toho veľkú radosť, — poznamenal otrokár.

— Haley, — riekol pán Shelby, — dúfam, nezabudnete na svoje čestné slovo a nepredáte Toma do zlých rúk.

— Veď vy ste to práve teraz sám urobili, pane, — uškľabil sa otrokár.

— Viete dobre, že ma k tomu prinútili okolnosti, — odvrkol Shelby ostro.

— Nuž okolnosti môžu prinútiť teda aj mňa, — namietol otrokár. — No, urobím, čo sa dá, aby som našiel pre Toma dobré miestečko. A čo sa mňa týka, nemusíte sa ani byľku obávať. Ak ja mám za čo ďakovať Pánu Bohu, tak práve za to, že nie som surovec.

Po vysvetleniach, ktoré otrokár už raz podal o svojich zásadách ľudskosti, nebol pán Shelby celkom uspokojený týmito ubezpečeniami. No s ničím lepším ani nemohol počítať a preto už Haleymu neodpovedal. Keď sa za ním zavreli dvere a on ostal sám, zapálil si cigaru.