ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matkin boj

Nemožno si predstaviť opustenejšieho a bezmocnejšieho človeka, ako bola Eliza, keď vyšla z chalúpky strýčka Toma.

Utrpenie jej manžela a nebezpečenstvo, v ktorom sa ocitla, nebezpečenstvo, ktoré hrozilo jej dieťaťu — to všetko rozrušovalo a mučilo jej myseľ. K tomu ešte trápil ju aj pocit neistoty, do ktorej sa vydala, keď opustila jediný svoj domov a keď sa vytrhla spod ochranných rúk svojej panej, ktorú vždy milovala a ctila. Trápilo ju tiež pomyslenie na to, že sa lúčila s miestami tak blízkymi jej duši, s miestami, kde vyrástla, so stromami, pod ktorými sa hrávala, s lesíkmi, v ktorých sa za šťastnejších dní prechádzala so svojím mladým manželom… Všetko toto stálo tu pred ňou za jasnej, chladnej noci, plnej hviezd; všetko toto akoby jej vyčítalo, že uteká zo svojho domova nevedno kam.

Ale silnejšia ako všetko ostatné bola materinská láska, hraničiaca v chvíľach tak strašného nebezpečenstva až so šialenstvom. Jej chlapec už bol dosť veľký na to, aby mohol kráčať popri nej a za obyčajných okolností by si ho iste viedla za rúčku. No teraz sa celá triasla už pri pomyslení, že by si ho mala čo len na chvíľku vypustiť z náručia a kŕčovite si ho tisla k prsiam, pridávajúc stále do kroku.

Zamrznutá pôda jej praskala pod nohami a ona sa len chvela pri každom takom zvuku. Padajúci list, rozkolísaná tôňa jej vždy zastavovali v žilách krv a poháňali jej kroky. Sama sa čudovala sile, akú v sebe naraz pociťovala. Chlapček sa jej zdal ľahkým ako pierko a každý nový záchvev strachu akoby zvyšoval jej nadprirodzenú silu.

Dieťa spalo. Spočiatku mu to nezvyčajné nočné zobudenie a ten zhon nedali zdriemnuť. Ale matka potláčala každý zvuk, ba aj dych; a ubezpečovala ho, že ho iste zachráni, ak len bude ticho, až chlapča sa pokojne zavesilo okolo jej hrdla a keď sa už nevedelo ubrániť spánku, spýtalo sa:

— Mama, môžem zaspať?

— Áno, drahý môj, spinkaj, spinkaj.

— Ale, mama, keď zaspím, ty ma nedáš tomu človekovi, však?

— Nie, akože by som ťa dala! — zvolala matka, zbledla ešte viac a jej veľké, tmavé oči ešte silnejšie zažiarili.

— Celkom iste si ma nevezme, však?

— Nevezme, celkom iste! — povedala mu pevným hlasom, ktorý aj ju samu udivil, lebo jej pripadal akýmsi cudzím.

Chlapec si položil ustatú hlavičku na jej plece a o chvíľku zaspal. Akú silu, aký oheň dodával jej krokom dotyk týchto teplých rúčok, ten pokojný dych jej syna! Zdalo sa jej, že nežný dotyk spiaceho dieťaťa, ktoré s toľkou dôverou priľnulo k nej, vlieva do nej silu priamo elektrickým prúdom.

Hranica farmy, lesík, drevená ohrada, to všetko sa jej mihalo pred očami ako vo sne. A Eliza len šla a šla, neustávala, nezastavovala sa, a keď vyšli na nebo ranné zore, bola už na otvorenej hradskej ďaleko od všetkých blízkych miest.

Neraz odprevádzala svoju paniu na návštevu k akýmsi príbuzným Shelbyovcov do malej dedinky T. na brehu rieky Ohio a poznala dobre túto cestu. Nejasne sa jej rysoval v mysli prvý plán: dostať sa do tejto dediny a prejsť na druhý breh rieky Ohio.

Keď sa na hradskej už začali zjavovať kone a vozy, Eliza si s pudovou bystrosťou, aká sa môže prejaviť u človeka len v nebezpečenstve, uvedomila, že by si ju ľudia mohli všimnúť a podozrievať pre jej rýchly beh a neupravený vzhľad. Postavila preto chlapca na nohy, upravila si šaty a čepiec na hlave a začala sa uberať vpred krokom, o ktorom si myslela, že nie je príliš nápadný. Niesla v batôžku zopár koláčov a jabĺk; použila ich teraz ako prostriedku, aby donútila chlapca k rýchlejšej chôdzi. Hodila jabĺčko niekoľko krokov dopredu a chlapec bežal za ním, ako len rýchlo vedel. Pomocou tohto fígľa podarilo sa jej ujsť hodný kus.

Onedlho prišli k hustému lesu, v ktorom zurčal bystrý potôčik. Dieťa už bolo hladné a smädné. Eliza preliezla cez ohradu, sadli si za veľkú skalu, pre ktorú ich nebolo možné vidieť z cesty, a nakŕmila chlapca. Harry sa čudoval a bolo mu ľúto, že mama neje. Objal ju okolo hrdla a pokúšal sa vtisnúť jej kus koláča do úst. No jej sa zdalo, že by ju pri prvom hlte zadusili prudké vzlyky.

— Nie, nie, Harry môj! Mama nemôže papať, kým si ťa neprivedie do bezpečia. Musíme ísť ďalej a ďalej, kým neprídeme k rieke! — Vyšli zase rýchlo na cestu a brali sa vpred pravidelným, pevným krokom.

Už boli ďaleko za nimi miesta, kde mala známych. Keby boli niekoho z nich stretli, veru by sa nebol nazdal, že je ubehlíčkou, veď láskavosť jej pánov bola známa. Jej pleť, ako i pleť Harryho bola biela a bolo treba dobre sa prizrieť, aby človek zbadal, že je černošského pôvodu. Preto jej bolo dosť ľahko nevzbudzovať podozrenie.

Uvedomujúc si to, zastavila sa okolo poludnia v čistom dome ktorejsi farmy, aby si odpočinula a kúpila niečo na obed pre svoje dieťa a pre seba. Čím ďalej bola od svojho domu, a teda i od nebezpečenstva, tým viac poľavovalo jej nervové napätie a pociťovala stále viac únavu i hlad.

Dobrodušná a klebetná gazdiná farmy celkom rada privítala príležitosť porozprávať sa s cudzím človekom a bez podozrievania uverila Elizinmu vysvetleniu, že ide na návštevu k priateľom, u ktorých pobudne asi týždeň.

Hodinu pred západom slnka došla i so synčekom ukonaná, s napuchnutými nohami, ale s pevnou mysľou do dedinky T. na brehu rieky Ohio. Jej prvý pohľad spočinul na rieke a na druhom brehu, na ktorom čakala sloboda.

Začínala sa tu už jar a rieka bola hrozivo rozvodnená a nadmutá. V rozbúrených vlnách niesli sa kde-tu veľké kusy plávajúceho ľadu. Na kentuckej strane vybiehal breh na jednom mieste ďaleko do prúdu. Ľad sa tu zastavil a nahromadil vo veľkom množstve, takže voda len ťažko mohla pretekať cez úzky priestor. Kryhy sa tu zastavovali jedna pri druhej a tvorili tak akúsi veľkú prehýbajúcu sa hrádzu, ktorá zaplňovala temer celú rieku až skoro ku kentuckému brehu.

Eliza hľadela chvíľku zamyslene a uvažovala o tejto nepriaznivej okolnosti, ktorá musela zabrániť obvyklý prevoz kompami. Potom sa odobrala do malého hostinca na brehu rieky.

Gazdiná sa krútila okolo sporáka, kde smažila čosi voňavého k večeri. Keď ju zarazil sladký, smutný hlas Elizy, obrátila sa k nej, nevypustiac vidličku z ruky:

— Čo chcete? — spýtala sa jej.

— Je tu nejaká kompa, ktorá preváža ľudí do B.?

— To veru nie, — odpovedala jej žena. — Teraz kompy nechodia.

Keď však zbadala nešťastný, sklamaný pohľad Elizy, spýtala sa zvedavo: — Chcete ísť na druhý breh? Dakto vám ochorel? Zdá sa, že vám je náhlo.

— Mám dieťa, ktoré je veľmi choré, — povedala Eliza. — Dozvedela som sa to iba včera v noci, a dnes som prešla hodný kus cesty v nádeji, že sa budem môcť dostať na druhý breh.

— Hm, to je veru zlé, — povedala žena, v ktorej sa vzbudilo materské pochopenie a súcit. — To ma veľmi mrzí. Solomon! — zakričala z okna. Do dverí vošiel muž v koženej veste a so špinavými rukami.

— Počuj, Sol, — obrátila sa naň žena. — Ide dnes v noci ten chlap so sudmi na druhý breh?

— Povedal, že to skúsi, ak sa bude dať prejsť, — odvetil muž.

— Dnes večer chce istý farmár prejsť s akýmsi nákladom na druhý bok. Príde sem na večeru, tak si sadnite a počkajte ho. Akého máte pekného chlapca, — dodala žena, podávajúc Harrymu koláč.

Ale vyčerpané dieťa sa rozplakalo od únavy.

— Chudáčik môj! Nie je navyknutý toľko chodiť a ja som sa tak náhlila, — vzdychla si Eliza.

— No tak ho vezmite do tejto izby,— povedala žena a uviedla ich do malej spálne, kde stála pohodlná posteľ. Eliza položila chlapca na posteľ a držala mu rúčky, až kým nezaspal. Ona si nemohla dovoliť odpočinok. Pomyslenie na prenasledovateľov prenikalo celým jej telom ako oheň a s túžobným pohľadom pozerala na vzdúvajúcu sa búrlivú vodu, ktorá, stála medzi ňou a slobodou.

Tu sa musíme rozlúčiť s Elizou a vrátime sa k jej prenasledovateľom.

*

Pani Shelbyová síce sľúbila, že obed prinesú na stôl hneď, no, na uskutočnenie takej veci, ako je známe, treba dvoch. Hoci príkaz naozaj vydala pred Haleym a donieslo ho najmenej pol tucta malých poslíčkov k tete Chloe, predsa táto vážna stvora len zlostne zafučala, zakývala hlavou a konala si svoju prácu príliš dôkladne a pomaličky.

Celá čeľaď bola tej mienky, že pani sa vôbec nebude hnevať, ak sa veci zdržia. Bolo až zaujímavé pozorovať, koľko sa naraz vyskytlo náhod, ktoré zdržiavali celý priebeh udalostí. Nešťastnou náhodou sa prevrhol hrniec s omáčkou a bolo ju treba pripraviť znovu, a to veľmi starostlivo. Teta Chloe hľadela do hrnca a miešala omáčku dôkladne ako vždy a rozhodne odmietala všetky výzvy, aby sa ponáhľala: „Čo sa mám hnať vari preto, aby dakoho ziapali?“ Ktosi sa potkol s krčahom vody a musel sa vrátiť k studni po druhý. Iný zase prekotil maslo. V kuchyni sa s tlmeným smiechom pošepkávalo, že pán Haley je strašne nepokojný, sedieť mu nedá, behá hore-dole, pozerá z okna a vybehuje na verandu.

— Tak mu treba, — povedala teta Chloe rozhorčene. — Teraz je iba znepokojený, ale príde naňho i horšie, ak sa nepolepší. Bude raz pykať za svoje hriechy.

— Dostane sa do pekla, — poznamenal malý Jake.

— Tam patrí, — odvetila teta pochmúrne. — Koľkým ľuďom pre neho srdcia krvácajú.

Tetušku Chloe si v kuchyni veľmi vážili a keď rozprávala, všetci ju počúvali s otvorenými ústami. Obed už riadne podali na stôl a v kuchyni teraz bol oddych; preto všetci počúvali poznámky tety Chloe a veselo s ňou besedovali.

— Ten raz bude na večnosti horieť v pekelnom ohni, — povedal Andy.

— To by som, na moj veru, rád videl, — ohlásil sa malý Jake.

— Deti! — ozval sa hlas, ktorý ich všetkých zarazil. Bol to strýčko Tom, ktorý počúval ich rozhovor pri dverách. — Deti, — povedal, — veď vy neviete, čo vravíte. „Večnosť“ — to je úžasné slovo. I pomyslieť na to je strašná vec. „Večné muky“ — to by ste veru nemali želať nijakému ľudskému stvoreniu.

— Veď my to želáme iba takým, čo obchodujú s ľudskými dušami, — povedal Andy. — Človek sa nemôže ubrániť tomu, keď vidí, aké zločiny páchajú.

— Veď šliapu všetky prirodzené práva, — rozhorčovala sa teta Chloe.

— Či neodtrhnú dieťa od materinských pŕs, aby ho mohli predať? Dieťa sa chytá matky za sukňu, plače, oni však jej ho vyrvú a kupčia s ním. Či neodlúčia ženu od muža? — Teta Chloe vzlykala. — Veď to je to isté, akoby ich pripravovali o život. Nuž a či pritom niečo cítia? Pijú, fajčia si pokojne, akoby sa nič nerobilo. Nuž ak týchto diabol nedostane, načo by potom diabli vlastne boli? — Teta Chloe si zakryla tvár kockovanou zásterou a začala bolestne vzlykať.

— Sväté Písmo vraví: „Modli sa za nepriateľov svojich,“ — poznamenal strýčko Tom.

— Modliť sa za nich! Nie! To nie je v mojich silách. Nemôžem sa modliť za nich.

— To sa v tebe hlási tvoja prirodzenosť, Chloe, a tá je silná, — vravel Tom, — no milosť božia ju prekoná. Len si pomysli, akú má dušu ten nešťastný človek a ďakuj Pánu Bohu, že ty máš inakšiu. Radšej nech ma predajú tisíc ráz, než by som sa mal zodpovedať za toľko hriechov ako ten úbožiak… Som rád, že pán dnes ráno neodišiel, — pokračoval Tom.

— Padlo by mi to ťažšie ako to, že ma predal. Jemu by bolo ľahšie odísť, ale mne by to predsa len bolo ľúto. Veď som ho poznal ešte ako dieťa. No, už som ho videl a teraz je mi ľahšie odovzdať sa do vôle božej. Pán si nemohol pomôcť ináč, urobil, čo sa dalo. No, bojím sa, ako to tu pôjde, keď budem preč. Pán nemôže na všetko dozerať tak, ako som to robil ja. Naši ľudia tuná sú statoční, ale aj dosť nedbalí. A to ma mrzí.

Vtom zacengal zvonec a Toma zavolali do izby.

— Tom, — obrátil sa naňho láskavo Shelby. — Chcel by som ti povedať, že dávam tomuto pánovi záruku na tisíc dolárov pre prípad, že by ťa nenašiel na tvojom mieste, keď si príde po teba. Ide si niečo vybaviť a ty si dnes voľný. Choď, kde sa ti páči.

— Ďakujem vám, pane, — povedal Tom.

— Dobre si to zapamätaj, — riekol otrokár, — a nepriveď si pána do galiby zase dajakým negerským trikom. Vytlčiem z neho všetko do posledného haliera, ak ťa tu nebude. Keby dal na mňa, neveril by ti. Všetci ste falošní ako hady.

— Pane, — obrátil sa Tom k pánu Shelbymu, a hrdo sa vystrel, — mal som práve osem rokov, keď vaša matka vás položila do mojich rúk. Nemali ste vtedy ani rok. „Tom,“ vravela mi, „to bude raz tvoj pán! Dobre sa staraj oňho!“ A teraz sa vás pýtam, či vás kedy Tom oklamal alebo neposlúchol?

Pán Shelby bol hlboko dojatý a slzy mu vstúpili do očú.

— Priateľ môj, — vravel, — Boh vie, že hovoríš pravdu. Keby to záviselo odo mňa, nepredal by som ťa za nijaké peniaze.

— Uver mi, Tom, — povedala pani Shelbyová, — že ťa vykúpime, len čo sa mi podarí opatriť si na to dosť peňazí. Pane, — obrátila sa k Haleymu, — zapamätajte si dobre, komu ho predáte, a dajte mi potom vedieť.

— Ale čo by nie! — odpovedal otrokár. — Možno vám ho o rok privediem naspäť a predám vám ho sám.

— Kúpim si ho od vás, a dobre pritom zarobíte, — povedala pani Shelbyová.

— No čo, — odpovedal otrokár, — mne je to fuk, komu čo predám, len aby som si zarobil. Človek musí mať z čoho žiť, veď o to nám ide všetkým, no nie?

Manželia Shelbyovci sa cítili veľmi trápne. Ponižovala ich táto zahanbujúca dôvernosť s otrokárom, no uvedomovali si, že sa musia ovládať a nevyjadriť svoje pocity. Čím viac sa prejavovala jeho hrubosť a bezcitnosť, tým väčší strach prežívala pani Shelbyová pri pomyslení na to, že by sa mu podarilo chytiť Elizu i s dieťaťom. Pravdaže, horlivo sa usilovala zdržať otrokára všetkými ženskými fígľami. Ľúbezne sa usmievala, súhlasila s tým, čo povedal, priateľsky sa s ním rozprávala, len aby čas nepozorovane ubiehal.

O druhej hodine Sam a Andy priviedli k ohrade kone, ktorých raňajšie prebehnutie iba osviežilo a posilnilo.

Sam, posilnený obedom, prekypoval úslužnosťou a horlivosťou. Keď sa Haley blížil k nim, Sam sa vystatoval pred Andym a chvastúnsky ho ubezpečoval, že niet pochybnosti o istom úspechu ich podujatia, lebo on, Sam, už vie, čo má robiť.

— Váš pán nemá psov, čo? — pýtal sa Haley zamyslene, chystajúc sa nasadnúť do sedla.

— Celú fúru, — zvolal nadšene Sam, — máme tu Bruna, ten je ako lev, a okrem toho skoro každý z nás negrov má nejakého mopslíka.

Haley opovržlivo zafŕkal a povedal ešte čosi na adresu týchto psíkov, načo si Sam zamrmlal:

— Prečože na nich, chudáčikov, takto hrešiť!

— Pýtam sa, či váš pán chová psov na sliedenie za negrami.

Sam vedel, čo Haley myslel, no vystrúhal nesmierne nevinnú, prostučkú tvár a povedal:

— Naši psi majú dobrý ňuch. Nebodaj budú súci aj na to, hoci nemajú v tom ešte cvik. Dobrí psi sú to, len ich treba trochu pohnať. No tu je Bruno, — zavolal a zapískal na starého lenivého novofoundlanďana, ktorý sa vrhol s radosťou k nemu.

— Choď do čerta s takou kalikou! — osopil sa Haley na Sama. — A poďme už, pohni kostrou!

Sam poslúchol tento príkaz a nezabudol pri tom Andyho štuchnúť do boku. Andy sa rozrehotal. Haleyho to nesmierne pohoršilo a šibol ho svojím bičíkom.

— Ja sa ti čudujem, Andy, — povedal Sam veľmi vážne. — Máme dôležité poslanie. To nie je nijaká zábava. Takto pánovi veru nepomôžeš.

— Poďme priamou cestou k rieke, — povedal Haley rozhodne, keď došli na hranicu Shelbyovej farmy. — Poznám cestičky týchto ubehlíkov — všetci sa ťahajú k „tajnej ceste“.^[8]

— Tak je! — zvolal Sam. — Pán Haley vždy trafí do cieľa. No, sú tu dve cesty: stará cesta a hradská. Ktorou chce pán ísť?

Andy prostodušne pozrel na Sama, prekvapený touto novou zemepisnou skutočnosťou, o ktorej nikdy nechyroval. No hneď sa spamätal a horlivo mu prisviedčal.

— Pravdaže, — pokračoval Sam, — ja by som myslel, že Líza šla hradskou, pretože sa nevyzná dobre v tomto okolí.

Haley, hoci bol prefíkaný chlapík a prirodzene mal sklon nedôverovať hocijakým strakám na vŕbe, zarazil sa pri týchto dvoch možnostiach.

— Vám nehodno uveriť, vy prekliati klamári! — povedal zádumčivo po krátkom premýšľaní.

Neistý, váhavý otrokárov tón nesmierne rozveselil Andyho, ktorý musel s koňom podísť na bok, aby sa mohol vyrehotať, hoci mu hrozilo nebezpečenstvo, že spadne zo sedla. Samova tvár však vyjadrovala najhlbšiu vážnosť.

— Záleží na pánovi, samozrejme, — hovoril Sam. — Poďme hradskou, ak pán tak myslí. Keď človek uvažuje o tom, zdá sa, že to by bolo najlepšie. Áno, celkom iste musela ísť hradskou.

— Akiste sa pobrala opustenou cestou, — povedal Haley, mysliac nahlas a nevšímajúc si Samovej poznámky.

— Ja by som tak neuvažoval. V ženských sa človek nevyzná, nikdy neurobia to, čo by sa od nich čakalo, obyčajne sa správajú práve naopak. A tak, keď si myslíte, že šla touto cestou, vyberte si radšej tú druhú cestu a celkom iste natrafíte na ubehlíčku. Moja súkromná mienka je, že Líza šla hradskou. A preto mali by sme ísť priamo.

Táto hlboká úvaha o vlastnostiach ženského pokolenia nijako Haleyho neovplyvnila v prospech priamej cesty. Oznámil Samovi rozhodne, že pôjdu tou druhou cestou, a spýtal sa ho, kde to asi je.

— Je to kúsok hore vyššie, — povedal Sam, žmurknúc okom na Andyho, a vážne dodal: — Keď však dlhšie uvažujem, je mi celkom jasné, že by sme nemali ísť tou starou cestou. Sám som po nej nikdy nešiel. Je to taká opustená cesta a môžeme nedajbože zablúdiť.

— A predsa pôjdeme tou starou cestou, — trval na svojom Haley.

— Tuším som kedysi počul, že je pri potoku ohradená, však je tak, Andy?

Andy si v tejto veci nebol istý. Tiež o tom „iba počul“, ale nikdy nešiel touto cestou. Slovom, nevedel nič určitého.

Haley bol zvyknutý rozlišovať menšiu lož od väčšej, aby tak mohol prísť k správnemu výsledku klamstiev. Rozhodol sa preto pre spomínanú starú cestu. Zdalo sa mu, že Sam spočiatku zmienil sa o nej len tak mimochodom a jeho neskoršie pokusy odhovoriť ho od nej si vysvetľoval tak, že Sam ho chcel oklamať, aby nedolapili Elizu.

Preto, keď mu Sam ukázal starú cestu, Haley sa hneď vyrútil na ňu. Andy so Samom ho nasledovali.

Bola to skutočne stará cesta, bývalá skratka k rieke. Mnoho rokov ju už nepoužívali, lebo tu postavili hradskú. Mohlo sa ísť po nej asi polhodinu koňmo, ale ďalej už nie, lebo ju pretínali všelijaké farmy a ohrady. Sam veľmi dobre o tom vedel. Tak dávno bola táto cesta už uzavretá, že Andy o nej ešte ani nepočul. Teraz sa uberal po nej za Samom odovzdane a poslušne, len občas čosi zamrmlal, vraj „taká pľuhavá cesta pre Jerryho nohy“.

— Počúvajte, vy loptoši, — povedal Haley. — Ja vás poznám. Mňa neodhovoríte od tejto cesty tým vaším frflaním. Tak držte huby!

— Pán pôjde, kade sa mu páči, — povedal Sam odovzdane a súčasne žmurkal na Andyho, ktorý len-len že nevybuchol v smiech.

Sam mal skvelú náladu. Bystro hľadel na všetky strany. Raz skríkol, že videl „ženský čepiec“ na vzdialenom vŕšku. Tu zas zakričal na Andyho: „Pozri, tam v doline ktosi ide, iste je to Líza!“ Takto vykrikoval vždy práve na hrboľatých miestach, ktoré boli obťažné pre jazdu, lebo tu rýchly cval nebol práve najpríjemnejší. Haleyho takto udržiaval v neustálom napätí.

Keď už mali hodný kus takejto pľuhavej cesty za sebou, prudkým cvalom sa vrútili dole brehom priamo do nádvoria akéhosi gazdovstva. Nablízku nebolo živej duše; všetci boli zrejme na poli. Na keďže priamo na ceste stála stodola, bolo zrejmé, že ich púť týmto smerom sa skončila.

— No, nevravel som to? — povedal Sam s výrazom urazenej nevinnosti. — Ale pán si myslel, že pozná krajinu lepšie ako domajší, čo tu vyrástli!

— Ty podliak! — skríkol Haley. — Ty si vedel o tom.

— Veď som vám to vravel, že som vedel, ale vy ste mi nechceli veriť. Povedal som pánovi: je to zavretá a ohradená cesta a nemyslím, že by sme ňou mohli prejsť — Andy mi je svedkom.

Bola to neodškriepiteľná pravda a nešťastník musel zadržať svoj hnev, ako len vedel. Potom sa všetci traja vydali smerom k hradskej.

Pre všelijaké takéto zdržania skupina došla k brehu Ohia asi o trištvrte hodiny neskôr, ako Eliza uložila synčeka v dedinskom hostinci do postele. Eliza stála pri obloku a hľadela iným smerom, keď ju zočil Sam. Haley a Andy boli asi dva metre za ním. Samovi sa akosi podarilo, že mu uletel klobúk; vyrazil preto z hrdla hlasitý výkrik, ktorý ihneď vzbudil Elizinu pozornosť. Rýchlo odskočila od okna. Skupina prešla popod oblokom a došla k domovej bráne.

V tej chvíli sa v Elize sústredilo tisíc životov. Dvere z izbičky sa otvárali priamo k rieke. Schytila si dieťa a skočila rovno k nim. Otrokár ju zočil, práve keď bežala dolu k brehu. Zoskočil rýchlo z koňa, zreval na Sama a Andyho a bežal za ňou ako pes za zverom. V tej závratnej chvíli sa jej nohy ledva dotýkali zeme a za okamžik doletela na kraj brehu. Prenasledovatelia jej boli za chrbtom. Nabitá silou, akú má človek len na pokraji zúfalstva, s divým výkrikom a mohutným skokom preletela ponad strmý prúd na plávajúcu kryhu ľadu. Bol to skok, akého by sa odvážil iba šialenec. Haley, Sam a Andy pozerajúc na ňu, nevedomky len vykríkli a zdvihli ruky od úžasu.

Veľký zelenkastý kus ľadu, na ktorý doskočila, sa lámal pod jej váhou, no Eliza neostala na ňom ani chvíľku. S divým výkrikom a zúfalou energiou skákala z jednej kryhy na druhú. Potkýnala sa, padala, kĺzala, no vždy znovu vyskočila. Topánky stratila, punčochy mala rozodrané a krv, tečúca jej z nôh, označovala za ňou cestu. Ale ona nič nevidela, nič necítila, len akoby v mrákotnom sne zočila ohijský breh a muža, ktorý jej naň pomáhal.

— Nech si ktokoľvek, si smelá žena, — povedal ten človek.

Eliza spoznala v ňom farmára, ktorý býval neďaleko jej starého domova.

— Och, pán Symmes, zachráňte ma! Zachráňte ma! Ukryte ma! — volala.

— Ach, ozaj… veď ty si zo Shelbyho farmy!

— Moje dieťa… syna… predali! Tam je jeho pán, — povedala a ukázala na druhý breh. — Ó, pán Symmes, i vy máte synčeka!

— To je pravda! — povedal chlap a tvrdo, ale láskave ju ťahal hore brehom. — A okrem toho, si odvážna. Takých ľudí mám rád.

Keď došli navrch brehu, muž zastal.

— Rád by som ti pomohol, ale nemám ťa kde vziať. Môžem ti iba poradiť, a to, aby si šla tamhľa, — a ukázal na veľký biely dom, ktorý stál oddelene pri hlavnej ulici dediny. — Choď, sú to dobrí ľudia. Tam sa nemusíš báť, pomôžu ti, mnohým už poskytli prístrešie.

— Nech vás Pán Boh požehná! — povedala Eliza precítene.

— Niet za čo, niet za čo. Škoda reči.

— Pane, vy ma nikomu neprezradíte?

— Ba kieho, dievča! Za koho ma máš? Akože by som ťa zradil? — povedal muž. — No, šťastnú cestu! Zaslúžila si si svoju slobodu a nikto ťa nepripraví o ňu. Pamätaj na moje slová.

Žena si privinula dieťa k prsiam a odchádzala pevným a bystrým krokom. Muž stál a hľadel za ňou.

„Shelby si azda pomyslí, že som sa priam nesprával, ako sa patrí na suseda. No čo som mal robiť? Ak mu náhodou vbehne do rúk nejaká moja černoška, nech sa mi odplatí. Človeku ťažko padne vidieť, že ktosi beží s poslednými silami a za chrbtom má prenasledovateľov ako svorku besných psov. A potom, čo som ja nejaký poľovník a sliedič za cudzími otrokmi?“

Takto uvažoval ten chudobný, prostý občan štátu Kentucky. Nepoznal zákony svojej vlasti a preto sa správal podľa svojho svedomia. Keby bol spoločensky vyššie postavený a vzdelanejší, nedalo by sa to od neho čakať.

*

Haley stál ako ohromený a pozeral za Elizou, až kým mu na druhom brehu nezmizla z očú. Potom sa obrátil s úžasom v pohľade na Sama a Andyho.

— To bol, na moj veru, slušný výkon, — povedal Sam.

— Tá ženská má sedem diablov v sebe! — poznamenal Haley. — Skákala ani divá mačka!

— No, pane, dúfam, že ju nejdeme naháňať touto cestou. Nemyslím, že by som bol dosť šikovný takto skákať po ľade! — povedal Sam a rozosmial sa.

— Počkaj, nebudeš sa ty takto rehliť! — vyhrážal sa mu otrokár.

— Prepáčte, pane, ale nemohol som sa zdržať, — vravel Sam a hlasným smiechom zase uvoľnil svoje radostné napätie. — Veď to bolo také smiešne: Skok sem, skok tam, prásk! čľup, a zase skok, čľap, a tak stále! — Sam a Andy sa pustili do smiechu, až im slzy tiekli.

— Veď vám smiech skoro prejde! — zreval otrokár a šľahol po nich bičom.

Uhli sa jeho úderom a kričiac z plného hrdla, utekali ku svojim koňom.

— Želáme vám všetko najlepšie, pane, — hovoril Sam vážne, sediac už na koni. — Už nás akiste nebudete potrebovať. Myslím, že naša pani sa bude strachovať o Jerryho. Za nič na svete by nám nedovolila ísť s koňmi po Lízinom mostíku.

Na to Sam veselo štuchol Andyho medzi rebrá a popohnal koňa. Andy cválal za ním plnou parou a vietor ešte chvíľu zanášal ich hrozný smiech k Haleyho ušiam.