ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Topsy

Jedného rána, keď slečna Ofélia podľa svojho zvyku bola plne zamestnaná domácou prácou, ozval sa od schodov hlas Saint-Clara.

— Poď sem, sesternička, mám tu niečo pre teba.

— No, čo je? — spytovala sa slečna Ofélia, zíduc dole so svojím šitím v ruke.

— Kúpil som ti niečo, pozri! — povedal Saint-Clare, podstrkujúc k nej asi osem-deväťročné černošské dievčatko.

Bolo mimoriadne čierne, takže podobných medzi černochmi ťažko nájsť. Jej guľaté, lesklé oči sa ligotali ako sklenené korálky a ustavične behali z predmetu na predmet po celej miestnosti. Od úžasu nad čudesami v izbe nového pána, pootvorila ústa, až v nich zažiarili snehobiele, krásne zuby. Kučeravé rozstrapatené vlasy trčali na všetky strany ako malé chvostíky. Tvár prezrádzala bystrosť i prefíkanosť a bola akoby zahalená čudným, vážnym a slávnostným výrazom. Celé jej oblečenie pozostávalo z akýchsi špinavých handár. V jej zjave bolo čosi zvláštneho a „čertovského“, ako sa pozdejšie vyjadrila slečna Ofélia.

— Augustín, čo ti to len na um prišlo, takéto niečo sem dotrepať! — povedala naša dobrá dáma, netajac svoje zhrozenie.

— Nuž, aby si ju vychovala a naučila poriadku. Je to veľmi zábavné murínča. Hej, Topsy, — dodal, zahvízdnuc na dievčatko ako na psíka, — zaspievaj nám a ukáž, ako vieš tancovať.

V čiernych ligotavých očkách dievčaťa prebleskol šibalský ohník a začala si nôtiť jasným, prenikavým hláskom zvláštnu černošskú melódiu. Rukami a nohami si kývala do taktu, vykrúcala sa, kolená si zrážala v divom, šialenom rytme a v jej hlase sa ozývali divné hrdelné zvuky, charakteristické pre piesne jej ľudu. Nakoniec urobila jeden či dva kotrmelce a vydala zo seba záverečný pretiahly tón, zvláštny a neprirodzený ako zvuk parnej píšťaly, bacla pri tom na zem a ostala tak sedieť zmeravená, so zloženými rukami a prefíkaným, pokorným výrazom, slávnostnosť ktorého porušovali iba pohľady, šibajúce z kútikov očú na všetky strany. Slečna Ofélia nevedela slova povedať od úžasu.

Saint-Clare sa navidomoči zabával báječne. Obrátil sa opäť k dievčatku a povedal:

— Topsy, toto je tvoja nová pani. Poslúchaj ju vo všetkom.

— Áno, pane, — odvetila Topsy s nesmiernou vážnosťou, no oči jej pri tom šibalsky žmurkali.

— Budeš dobrým dievčaťom, Topsy, rozumieš! — pokračoval Saint-Clare.

— Áno, prosím, — povedala Topsy a opäť zažmurkala, majúc ruky stále zbožne zopäté.

— Nuž, čo je toto za výmysel, Augustín? — rozhorčovala sa slečna Ofélia. — Tvoj dom je plný takýchto šarvancov, že sa už temer hýbať v ňom nedá, aby ich človek nepošliapal. Ráno som vyšla z izby a pred dverami mi spalo jedno, druhé ti vykukuje spopod stola, ponevierajú sa ti, vybľakujú a škeria kde-kade, visia na plote a váľajú sa ti po kuchyni. Načo si, preboha, priviedol ešte i túto!

— Aby si ju vychovala — ako som ti už raz povedal. Stále mi kážeš o vychovávaní černochov, tak som si pomyslel, že ti darujem toto nepoškvrnené dieťa prírody, aby si to na nej vyskúšala a vychovala ju, ako sa patrí.

— Nechcem ju ani za nič. Mám ich tu až vyše hlavy.

— Takí ste vy kresťania! Založíte si nejakú spoločnosť, opatríte si nejakého chudobného misionára a vyšlete ho, nech strávi celý svoj život medzi takýmito pohanmi. No ukáž mi jedného, čo by sa podobral vziať si také pohanča do domu a dať si s ním sám námahu prevychovať ho! Nie, keď príde na to, sú vám to špinavé a nepríjemné tvory, bola by s nimi príliš veľká námaha a tak ďalej.

— No, bola by to naozaj misionárska práca, — odpovedala mu, hľadiac už priateľskejšie na dieťa.

Saint-Clare udrel na pravú strunu. Slečna Ofélia bola vždy pripravená konať, čo jej kázalo svedomie. — Ale, — dodala, — naozaj neviem, prečo si kupoval práve túto, veď ich máš v dome plno, a tie by mi stačili dokonale na môj čas i na moje schopnosti.

— Nuž, sesternička, — povedal jej Saint-Clare, odvádzajúc ju nabok, — musím sa ti ospravedlniť za tie svoje táraniny. Boli nemiestne pred takým dobrým stvorením, ako si ty. Veci sa teda majú tak, že toto dievčatko patrilo dvom strašným pijanom, majiteľom krčmy, okolo ktorej chodievam každý deň. Mal som už po krky počúvať, ako reve, a vidieť, ako ju mlátia a stále na ňu hromžia. Zdá sa, že je to bystré a zábavné dievča a možno by sa dalo z nej čosi vykresať. Tak som ju teda kúpil a dávam ti ju. Pokús sa poriadne ju vychovať a uvidíme, čo z nej bude. Ja na také veci nemám nadania, ale bol by som rád, keby si sa ty dala do toho.

— Urobím, čo sa dá, — povedala slečna Ofélia a priblížila sa k svojej novej poddanej tak, ako keby sa približovala k čiernemu škorpiónovi, naznačujúc mu, že má s ním priateľské úmysly.

— Je to polonahé a strašné špinavé, — poznamenala.

— Vezmi ju dolu, nech ju tam umyjú a oblečú.

Slečna Ofélia odviedla Topsy do kuchyne.

— Vari pán Saint-Clare nemá ešte dosť tých negrov! — privítala ju Dina, premeriavajúc si novoprišelca nie práve vľúdnym pohľadom. — Mne sa však tuná nebude motať pod nohami!

— Fuj! — odľahčili si Róza a Jane s odporom. — Nech sa k nám ani nepriblíži! — vravela Róza. — Naozaj nechápem, načo si pán vzal zase jedno mizerné murínča, čierne ani kolomaž.

— Dáte jej pokoj! Je to práve taký neger, ako ste vy, slečna Róza, — rozhorčila sa Dina, ktorá v posledných slovách cítila narážku na seba.

Nebudeme pohoršovať čitateľa podrobnejším popisom, ako prvý raz umývali zanedbané a potupené dieťa. No slečna Ofélia bola silná a rozhodná žena a sama s hrdinským úsilím pristúpila k podujatiu, nie priam príjemnému, umyť Topsy. Keď slečna Ofélia videla na chrbte dieťaťa pruhy a zjazvené miesta, tieto nezmazateľné znaky systému, pod ktorým dosiaľ žilo, srdce sa jej pohlo od žiaľu.

Umývanie sa napokon skončilo. Topsy obliekli do slušných šiat, vlasy jej nakrátko pristrihli a slečna Ofélia s uspokojením poznamenala, že teraz tento čertík vyzerá oveľa kresťanskejšie ako predtým. V hlave jej už začali zrieť plány, ako toto dievča vychovávať. Sadla si k nej a začala sa jej vypytovať: — Koľko máš rokov, Topsy?

— Neviem, pani, — povedalo murínča zubiac sa.

— Nevieš, koľko máš rokov? Nikto ti to ešte nepovedal? Kto bola tvoja matka?

— Nemala som ju, nikdy.

— Nikdy si nemala matku? Čo to vravíš? Kde si sa narodila?

— Ja som sa nenarodila, — tvrdila Topsy, škľabiac sa s takou grimasou, že ktokoľvek iný by toto stvorenie považoval za dajakú čertovskú háveď. No slečna Ofélia nebola netrpezlivá, mala zdravý a praktický úsudok a povedala Topsy s istou prísnosťou:

— Neslobodno mi takto odpovedať, dieťa. Nezabávam sa s tebou. Povedz mi, kde si sa narodila a kto bol tvoj otec a tvoja matka.

— Ja som sa nenarodila, — opakovalo stvoreniatko dôrazne, — nikdy som nemala otca, ani matku, ani nič. Žila a pracovala som s hŕbou iných detí. Dozerala na nás iba stará teta Sue.

Dievča bolo navidomoči úprimné. Jane vybuchla v krátky smiech a povedala:

— Takých je veľa, pani. Otrokári ich lacno kupujú, keď sú malé, a potom ich chovajú na predaj.

— Ako dlho si žila u svojich posledných pánov?

— Neviem, pani.

— Rok a či viac, alebo menej?

— Neviem, pani.

— Topsy, rozprávali ti voľakedy o Bohu?

Dieťa začudovane pozrelo na ňu, ale škerilo sa ako obyčajne.

— Vieš ty, kto ťa stvoril?

— Nikto, myslím, — odpovedalo dieťa s krátkym smiechom.

Táto myšlienka sa mu zrejme zapáčila, lebo mu oči zažmurkali a dodalo:

— Ja som iba tak vyrástla. Nemyslím, že by ma bol dakto stvoril.

— A vieš šiť? — spýtala sa slečna Ofélia uznajúc, že by bolo lepšie pýtať sa na praktické veci.

— Nie, pani.

— Čo vieš robiť? Čo si robila pre svojich pánov?

— Nosila som vodu, umývala riad, čistila nože a posluhovala hosťom.

— Boli k tebe dobrí?

— Myslím, že hej, — odpovedala Topsy, pozerajúc bystrým pohľadom na slečnu Oféliu.

Tá vstala, rozhodnutá skončiť tento márny rozhovor. Saint-Clare stál za ňou, opierajúc sa o jej stoličku.

— Ako vidíš, sesternička, je to nepoškvrnená pôda. Len zasej do nej svoje myšlienky, ani sa nebudeš musieť namáhať s vykorenením cudzích.

Náhľady slečny Ofélie na výchovu, práve tak ako všetky jej náhľady, boli veľmi ustálené a presné. Nelíšili sa od názorov, ktoré prevládali v Novom Anglicku pred storočím a ktoré sa stále zachovávali v zapadlých a prostých kútoch ďaleko od železnice. Čo do výchovy, dali by sa tieto náhľady vyjadriť jednoducho takto: učte deti poslúchať starších, modliť sa, šiť a čítať, a bite ich, keď klamú.

Celá domácnosť hľadela na Topsy ako na dievča, nad ktorým má plnú moc slečna Ofélia. Keďže v kuchyni nikdy na ňu nikto nehľadel prívetivo, slečna Ofélia sa rozhodla presne vymedziť jej okruh pôsobnosti na svoju izbu. So sebazaprením sa rozhodla, že teraz bude Topsy ustielať jej posteľ, zametať a upratovať jej izbu. Doteraz to robievala vždy sama a rozhodne odmietala ponuky slúžky, ktorá ustielala v celom dome. No teraz sa odsúdila na utrpenie zaučiť Topsy do takýchto prác.

Na druhý deň ráno slečna Ofélia hneď zaviedla Topsy do svojej izby a slávnostne započala vyučovanie v umení a záhadách ustielania postele.

Tu máme teda našu Topsy, vyumývanú a bez všetkých tých chvostíkov na hlave, ktoré jej kedysi boli takým potešením; oblečená je v čistom plášti s naškrobenou zásterkou a úctivo stojí pred slečnou Oféliou s dojatým výrazom ako na pohrebe.

— Teraz ti, Topsy, ukážem, ako treba ustielať moju posteľ. Dávam si na svojej posteli veľmi záležať. Musíš sa presne naučiť, ako sa to robí.

— Áno, pani, — povedala Topsy s hlbokým vzdychom a so smutnou, vážnou tvárou.

— Tak teda pozri, Topsy. Toto je záhyb plachty a toto je jej vrchná strana a toto rub. Zapamätáš si to?

— Zapamätám, — riekla Topsy zase s hlbokým vzdychom.

— Na spodnú plachtu položíš podušku, tak, a pekne ju vyrovnáš na matraci, aby bola hladká, vidíš?

— Áno, pani, — povedala Topsy s hlbokým záujmom.

— Ale prikrývku, — pokračovala slečna Ofélia, — musíš postlať takto a zahnúť ju pevne a hladko dole, pri nohách — takto — s úzkym záhybom pri hlave.

— Áno, pani, — povedala Topsy tým istým hlasom ako predtým. Musíme však dodať niečo, čo slečna Ofélia nezbadala. Keď táto dobrá dáma bola k Topsy obrátená chrbtom a zaujatá vysvetľovaním, jej mladá žiačka uspela uchmatnúť rukavičky a akúsi stužku, ktoré si šikovne strčila do rukávov, a stála potom na svojom mieste, s rukami pokorne zloženými ako predtým.

— A teraz mi, Topsy, ukáž, ako by si to vedela urobiť, — povedala slečna Ofélia, rozhádžuc posteľ a sadnúc si.

Topsy s veľmi vážnym výrazom a veľmi šikovne vykonala k plnému uspokojeniu slečny Ofélie všetky patričné úkony — vyrovnala plachty, odstránila všetky krkvy a počas celej tejto práce sa tvárila tak dôstojne a vážne, že jej učiteľka bola celá uveličená. Keď už končila, nešťastnou náhodou jej vykĺzol z rukáva kúsok stužky. Slečna Ofélia to hneď zbadala.

— Čo je to? Ó, ty zlé, skazené decko! Ukradla si to!

Vytiahla stužku z Topsinho rukáva, no tá sa tvárila akoby nič a len pozerala okolo seba s prekvapeným a nevinným pohľadom.

— Preboha, veď je to stužka slečny Félie! Ako sa to len mohlo zachytiť do môjho rukáva?

— Topsy, ty zlé dievča, neklam! Ukradla si tú stužku!

— Na moj veru, neukradla. Do tejto chvíľky som ju nikdy v živote nevidela.

— Topsy, ty vari nevieš, že klamať je hriešne?

— Ja nikdy neklamem, slečna Félia, — tvrdila Topsy s dôstojným, koketným výrazom, — to, čo som povedala, je svätá pravda.

— Topsy, keď budeš klamať, budem ťa musieť dať zbičovať.

— Môžete ma bičovať od rána do večera, ale nemôžem povedať nič iného, — riekla Topsy a začala vzlykať. — Nikdy som to nevidela, muselo sa mi to zachytiť do rukáva. Slečna Félia si to asi zabudla na posteli a zachytilo sa mi to o šaty, a tak sa stužka musela dostať do môjho rukáva.

Slečna Ofélia bola natoľko pohoršená tou očividnou lžou, že chytila dieťa a potriasla ním. Z druhého rukáva vypadli od toho trasenia rukavice.

— Aha! — zvolala slečna Ofélia. — No teraz mi ešte povedz, že si neukradla tú stužku!

Topsy sa teraz priznala k rukavičkám, ale krádež stužky vytrvale zapierala.

— Počuj, Topsy, — vravela jej slečna Ofélia. — Ak sa priznáš, nedám ťa tentoraz zbičovať.

Topsy sa priznala po tomto rozsudku ku krádeži stužky aj rukavíc a žalostne sa kajala.

— Dobre teda, ale akiste si ukradla ešte niečo iného, lebo si včera celý deň behala po dome. Povedz teraz, čo si nakradla, a nedám ťa zbičovať.

— Nuž, pani, vzala som tú červenú vecičku, čo slečna Eva nosí okolo hrdla.

— Takéto voľačo! A ešte čo?

— Vzala som Rózine náušnice, tie červené.

— Bež a dones to všetko sem, ale hneď!!

— Ale pani, nemôžem. Spálila som ich.

— Spálila! Čo je to za hlúposť! Bež a dones ich, ináč ťa zbičujem.

Topsy s veľkým plačom a nárekom vyhlásila, že to nemôže. — Sú spálené, načisto.

— Prečo si ich spálila?

— Nuž, lebo som zlá. Som hrozne zlá. Nemôžem za to.

Práve v tej chvíli vstúpila do izby nič netušiaca Eva a okolo hrdla mala práve spomínané červené korálky.

— Eva, odkiaľ máš tie korálky? — spýtala sa slečna Ofélia.

— Odkiaľ ich mám? Veď som ich mala na sebe celý deň, — odpovedala Eva.

— A včera si ich tiež mala na sebe?

— Áno, ba ešte aj v noci. Zabudla som si ich sňať, keď som šla do postele.

Slečna Ofélia bola celá zarazená, a to tým viac, že práve v tej chvíli vstúpila do izby aj Róza s košom práve vyžehlenej bielizne na hlave. A v jej ušiach sa hompáľali práve spomínané náušnice.

— Na moj veru neviem, čo si počať s tým deckom, — vzdychla si slečna Ofélia zúfalo. — Prečo si ma oklamala, Topsy?

— Nuž, pani, keď som sa musela priznať. Nevedela som v tej chvíli o ničom, k čomu by som sa mohla priznať, — povedala Topsy, trúc si oči.

— Vari som chcela, aby si sa priznávala k činom, ktoré si nespáchala? To by bola lož ako každá iná.

— Naozaj? — pýtala sa Topsy s nevinným, udiveným pohľadom.

Eva dlho hľadela na ňu a potom jej láskavo povedala:

— Chuderka Topsy. Veď načo by si kradla? Budeš mať teraz všetko, čo ti treba. Radšej by som ti dala všetko, čo mám, než by som ťa mala nechať kradnúť.

Boli to prvé láskavé slová, ktoré dieťa vôbec počulo vo svojom živote. Nežný hlas Evy čudne sa vryl do divej, prudkej duše Topsinej a v jej bystrých guľatých očiach sa zablysklo čosi ako slza. Ale potom sa krátko zachichotala a vystrúhala svoju zvyčajnú grimasu. Áno, ucho, ktoré celý život počúvalo iba nadávky, akosi nemôže uveriť niečomu tak milému. Topsy si teda pomyslela, že Evine slová sú smiešne a čudácke; neverila im.

Čo sa teda dalo počať s Topsy? Slečne Ofélii sa zdal tento prípad záhadným; nehodili sa naň jej pravidlá výchovy. Povedala si, že o tom ešte porozmýšľa, a v nádeji, že polepší Topsine mravy, zavrela ju do tmavej komory. Získa tým čas a rozváži si, čo robiť ďalej.

— Neviem veru, ako to s tým deckom vydržím, musím ju stále biť, — sťažovala sa slečna Ofélia Saint-Clarovi.

— Nuž zbi ju, ako sa ti páči, dávam ti na to plnú moc.

— Deti treba vždy mlátiť, — pokračovala slečna Ofélia. — Nepočula som ešte, že by sa dali ináč vychovať.

— Ale prosím, — odpovedal jej Saint-Clare, — rob si, čo chceš. Musím ťa len upozorniť na jednu vec: Videl som, ako toto decko mlátili kutáčom; ťali kliešťami alebo lopatou na uhlie a všetkým možným, čo prišlo pod ruku. Dievča je zrejme navyknuté na takéto obrady a myslím teda, že budeš potrebovať veľa-veľa energie, aby si s tým svojím mlátením urobila naň nejaký dojem.

— Ten váš otrokársky systém robí deti takými! — zvolala slečna Ofélia.

— Viem, je to pravda, ale keď už tie deti sú také otupelé, niečo sa len musí s nimi robiť, — odpovedal Saint-Clare.

— Dobre teda, pousilujem sa splniť svoju povinnosť a vynaložím na to všetky svoje sily.

Slečna Ofélia sa potom s veľkým zápalom a energiou pustila do výchovy svojej zverenky. Rozvrhla jej pravidelné hodiny na prácu a podujala sa učiť ju čítať a šiť.

Čo sa týka čítania, v tom bola Topsy veľmi bystrá. Písmenká sa naučila akoby zázrakom a onedlho vedela už čítať jednoduché veci, no so šitím to bolo oveľa ťažšie. Dievča bolo hravé ako mačka, neposedné ako opica a sedieť pri vyšívaní bolo pre ňu pravým utrpením. Lámala ihly a šikovne ich vyhadzovala von oknom alebo ich skrývala do škár v stene; nite si zamotala, popretŕhala, zašpinila, alebo celú cievku obratným pohybom vyhodila von. Pohyby mala rýchle, skoro ako nejaký kúzelník a výraz tváre tiež vedela zázračne ovládať. Slečne Ofélii všetky tie nehody pripadali podozrivými, no nemohla ju pristihnúť pri ničom, aj keby ani iné nerobila, iba na ňu dozerala.

Topsy sa onedlho stala známou figúrou v dome. Priam nevyčerpateľné bolo jej nadanie na všetky možné pochabosti, grimasy, a napodobňovania — tiež na tanec, kotrmelce, lezenie, spievanie, pískanie a vydávanie všetkých zvukov, aké jej len prišli na um. Keď mala voľné chvíľky na bavenie, všetky deti jej boli za pätami, spolu s Evou, a hľadeli na ňu s ústami otvorenými od obdivu a úžasu.

Slečne Ofélii sa nepáčilo, že Eva je tak rada v spoločnosti Topsy, a žiadala Saint-Clara, aby jej to zakázal.

— Ale čo, len ju nechaj, — odpovedal jej Saint-Clare. — Topsina spoločnosť jej bude iba na prospech.

— Ale Topsy je taká skazená — nebojíš sa, že ju naučí nejaké neprístojnosti?

— Nenaučí ju neprístojnostiam. Mohla by azda pokaziť iné deti, ale z Evy sa zlo skĺzne ako rosa z kapustnej hlavy.

— Nebuď si tým natoľko istý. Ja by som svojim deťom nedovolila, aby sa bavili s Topsy.

— Len to už nechaj tak, nech sa s ňou baví, — upokojoval ju Saint-Clare. — Eva sa už dávno mohla pokaziť, a nepokazila sa.

Spočiatku vyššie postavení sluhovia hľadeli na Topsy veľmi nevraživo. Onedlho však museli zmeniť svoj náhľad na ňu. Veľmi skoro prišli na to, že človeka, ktorý jej ublížil, postihla hneď taká alebo onaká nepríjemná nehoda: zmizli mu náušnice alebo podobné obľúbené čačky, niektorá časť jeho obleku sa zrazu celkom pokazila, alebo dotyčný sa náhodou pošmykol a spadol do vedra horúcej vody, alebo, práve keď bol vo svojich najlepších šatách, zrazu sa zhora naň vysypalo vedro špinavých odpadkov. Pri vyšetrovaní sa nikdy nezistil vinník, zodpovedný za tieto nepríjemnosti. Topsy vždy volali pred domácich sudcov na zodpovednosť, no vedela odolávať všetkým vyšetrovaniam s najnevinnejším a najvážnejším výrazom na tvári. Nikto ani najmenej nepochyboval o tom, kto bol vinníkom, no nenašlo sa ani najmenšieho dôkazu, ktorý by mohol potvrdiť podozrenia, a slečna Ofélia by bola považovala za nespravodlivosť odsúdiť voľakoho bez dostatočného dôkazu o jeho vine.

Čas na uskutočnenie takých nepríjemností bol vždy vyrátaný tak, aby útočník bol krytý. Napríklad, čas pomsty voči slúžkam Róze a Jane, padal vždy do obdobia veru nie veľmi zriedkavého, v ktorom obe boli v nemilosti u panej, takže ich ponosy nevyvolali u nej nijaký súcit. Jedným slovom, Topsy dala celému domu na vedomie, že najrozumnejšie je nechať ju na pokoji, a preto sa podľa toho všetci aj správali.

Topsy bola v práci veľmi šikovná a bystrá; všetko sa naučila neobyčajne rýchlo. Po niekoľkých cvičeniach sa naučila upratovať izbu slečny Ofélie tak, že ani táto dôkladná dáma nemohla na jej práci nájsť nejakej chyby. Nikto nevedel krajšie ustlať posteľ, presnejšie vyrovnať vankúše, zamiesť a oprášiť dokonalejšie ako Topsy — keď sa jej, pravda, chcelo — no to sa nestávalo často. Po troch, štyroch dňoch trpezlivého a starostlivého dozerania si slečna Ofélia prostoducho myslela, že Topsy sa konečne naučila poriadku a že bude môcť vykonávať svoju prácu aj bez jej dozoru, kým si sama vybaví niečo iného. No Topsy začala v izbe svojej panej vystrájať hrozné pochabosti… Miesto toho, aby ustlala posteľ, zabávala sa tým, že vyťahovala podušky z obliečok, pchala svoju kučeravú hlavu do vankúšov, až ju mala celú smiešne pokrytú páperím, potom sa vyštverala na stĺp a visela z neho dolu hlavou, porozhadzovala plachty a prikrývky po celej izbe; nočnú košeľu slečny Ofélie vypchala poduškami a robila potom s ňou celé divadlo — spievala a pískala a strúhala pred zrkadlom čudné grimasy.

Jedného dňa slečna Ofélia nechala skriňu na šaty otvorenú (nedbalosť u nej priam neslýchaná!) a keď sa vrátila, zastihla Topsy práve v najlepšom, ako vystrája pred zrkadlom s jej červeným indickým šálom, ktorý si obkrútila okolo hlavy ako turban.

— Topsy! — vykríkla celá bez seba. — Prečo si taká nezbedná?

— Neviem, pani. Hádam preto, že som taká skazená.

— Na moj veru neviem, čo si s tebou počať, Topsy.

— Nuž, pani, musíte ma vybiť. Moja stará pani ma vždy bila. Neviem pracovať ináč, len keď ma bijú.

— Ale, Topsy, ja ťa nechcem biť, ty vieš byť dobrým dievčaťom, keď sa ti chce — prečo nie si dobrá vždy?

— Nuž, prosím pekne, navykla som si na bitku. Hádam je to pre mňa dobre.

Slečna Ofélia skúsila túto medicínu a Topsy pri tom strašne vrieskala, skučala, plakala, no po polhodine, sediac na zábradlí balkóna a obklopená hŕbou obdivujúcich ju detí, vyjadrovala sa o celej veci s najväčším pohŕdaním.

— Nuž, táto bitka slečny Félie! To by ani komára nezahlušilo. Mali by ste vidieť, ako vedel ťať do mäsa môj minulý pán! Ten sa v tom vyznal!

Každú nedeľu slečna Ofélia učila Topsy katechizmu. Topsy mala neobyčajne dobrú pamäť a naučila sa plynne celé odseky, čo jej učiteľku nesmierne tešilo.

— Načo ju to, prosím ťa, všetko učíš? Myslíš si vari, že jej to pomôže? — pýtal sa jej raz Saint-Clare.

— Deťom je to vždy užitočné. Deti sa vždy majú učiť katechizmus, — odpovedala mu slečna Ofélia.

— Aj keď nerozumejú z toho ani slova?

— Ó, deti to nikdy nerozumejú, ale keď vyrastú, vniknú do toho.

— Nuž, ja som do toho ešte stále nevnikol, — povedal Saint-Clare, — hoci ti môžem dosvedčiť, že si mi to usilovne vtĺkala do hlavy, keď som bol chlapcom.

Vyučovanie Topsy takto pokračovalo rok či dva. Slečna Ofélia sa sužovala s ňou zo dňa na deň, až nakoniec privykla na tie muky, ako si človek niekedy privykne na neuralgiu^[24] alebo bolenie hlavy.

*

Saint-Clare sa na decku zabával tak, ako by sa človek zabával s papagájom alebo nejakým psíčaťom. Keď sa Topsy dostala u niekoho do nemilosti, vždy sa uchýlila za jeho kreslo pri stole a Saint-Clare ju vždy tak či onak vytiahol z nepríjemností. Dostala od neho nejeden peniažtek, za ktorý nakúpila orechy alebo cukríky, a potom ich veľkodušne rozdávala všetkým deťom v okolí. Topsy bola totiž — aby sme boli k nej spravodliví — veľmi dobrodušná a láskavá; zlomyseľná bola iba v sebaobrane.